Dnes máme za sebou posledné vyšetrenie na ORL, ktoré potvrdilo, že malá počuje super. Ako každá mamina som si obehala povinné "kolečko" - neurológ, ORL, psychológ... Tak sa pýtam, čo teraz? Všetci všetko zhodnotili a zvyšok je na nás - mne a dcére? Všade sa len ukazovať, ako sme pokročili?
Naraziť na niekoho skutočne užitočného, kto Vám s tým Vašim čudným dieťaťom pomôže je zázrak. Hlavne teda na Slovensku. Obzvlášť v Trnave. CVI síce funguje, pani boli u mňa do týždňa, ale v podstate nič nové mi nepovedali. Všade termíny, všade čakačky a samo CVI v TT má ešte podľa mňa, čo doháňať oproti ostaným CVI. Z písania s inými mamičkami najmä z okolia BA a ZA viem, že tam sa im dostáva oveľa viac možností a podpory.
Nie nelutujem sa, to nie, len je to proste fakt. Ostala som nato s malou sama. Starí rodičia a ostatní príbuzní tomu nerozumejú, čo vlastne s tou dcérou stváram (pracovne vyťažení, časovo vyťažení a blá blá), muž príde domov okolo 17:00, kde-nič-tu-nič chvíľu je s malou a už je večer, špeciálna pedagogička je na dlhodobej PN bez zástupu... Až teraz si uvedomujem, aký nepodstatný odbor som študovala a čo som si všeličo myslela o babách, ktoré idú študovať "len" pedagogiku. Ja majster sveta, informatiku, s ktoru si teraz môžem ísť handry fajčiť a nie "učiť" moje dieťa. Faktom však je, že ma nebavila biológia, ale veľmi závidím doktorom užitočnosť povolania. Ten význam a výsledky, ktoré za sebou môžu vidieť. Ja som akurát tak v práci videla hotový report a spokojného odberateľa. Fakt niečo "zmysluplné a užitočné." Ani kamarátky nemám vo svojom okolí, s ktorými by sa dalo o deťoch pokecať, nie to ešte o stave"rizikových" detí. Teraz si uvedomujem, že to boli slabé odvary skutočného priateľstva a skutočných priateľov spoznávam až v tomto náročnom období. Sú to tí, pred ktorými sa nielenže nehanbím hovoriť o svojej malej rakete, ale nehanbím sa byť v ich prítomnsti s mojou dcérou.
Nie neschovávam ju pod vankúš, musím s ňou fungovať... Tak ako dnes na Kramároch alebo všade inde. Na mojej malej rakete nie je nič vidieť, ešte keď si ju vyčačkám do tutusukničiek, tak všetky doktorky odpadávajú.. ALE ich to hneď prejde, keď ju začnú vyšetrovať
Krik, rev, plač. Popravde ja už ani neviem, ako sa má chovať 2ročné dieťa u doktora, lebo mne u doktorov scény robil aj starší syn. Ale, čo už. Hlavne, že to už máme za sebou. Dnes bez "učenia", ale s krásnym zdielaním pozornosti cez obrázky v knižke... Ťuká-kuká-usmieva sa. Juj teším sa tomu a nakupila som od radosti ďalších 17 knižiek.Už sa snaží aj psíka napodobniť, ale ešte to nie je typické "hav", skôr taký pazvuk, ktorý vydáva čivava alebo podobný malý krpatý pes. Aj kravičku už dáva "mmm" Ja to už beriem ako "mu", lebo vydáva tie isté zvuky na rovnaké zvieratko. Teším sa z toho, hádam sme už len krôčik od prvého skutočného citoslovca - slova...