Ja vidim v tom teraz len jeden rozdiel a ten sa týka nádeje. Že toto všetko sa raz vyrieši alebo to bude stale "naprd". Počuť teraz pravdu by ma ešte veľmi bolelo. Nech to spracovávam koľko chcem, ešte nie som v tom super štádiu zmierenia... Stále rozmýšľam, kde Vy ženy ste zobrali toľko sily a ako ste to dokázali. Vždy, keď mám chuť samú seba trochu polutovať, tak si spomeniem na jedného pána, ktorý žije u nás v dedine. Má postihnutého chlapca na vozíku a či je dážď či slnko, tak ten chudák tato rozdáva noviny. Je to človek s veľkým Č a ja mám chuť sa nakopať dozadku a tomuto pánovi dať Nobelovú cenu ako statočne a pokorne bojuje so svojím osudom. Oproti nemu či ostatným maminám, ktoré to "rozdýchali" sa cítim veľmi sebecky a nevyzreto až sa zato hanbím...
Tieto dni som nepisala, lebo sme mali celkom pekne dni, take ktoré ani neviem ci mam rada, lebo ten “pád” po nich ma boli este viec. Raketa si viac všímala syna, imitovala ho a prenasledovala kam sa pohla, kričala to svoje “aaak” (šimiak), ked ho volala k niečomu, jedy som považovala za "znormalizovan"e, proste som to zrazu chcela všetko "zavesiť" na klinec, napísať bodku za týmto blogom a tým "blbým" obdobím... V takom ošiali som bola, že som znovu vytiahla paty z domu a hor sa na vylet a zrazu j**** b facka. Vtedy uvidíte, co je skutočne normo decko a co nie... co uz pokladáte, za “v pohode” uz ani nie je tak v pohode a je to len milimeter, co ste sa niekam posunuli, co oproti normo skokom, ktoré robi dvojročné dieta je vlastne nic... A tak som znovu tu....
Fakt klobuk dole pred Vami mamami, ktoré ste dokázali vsetko prijať, neutápat sa v nádejí, ktorá ma na jednej strane drzi nad vodou a na druhej strane nici... Bojim sa diagnostiky ako čert kríza, v noci sa mi sníva o tom, aku hracku v ambulancií raketa chytí, ze zas s nou poriadne nic neurobí... no proste mi to tu kvapka namozog, ale vypnúť sa to momentálne neda... Skoro tyzden sme poriadne nerobili, a je to rovnaké a možno ešte horšie, pretože ten čas za stolom je pre nás vlastne pekne strávený čas. Nehovorim, ze vsetko zabudne, skor je to o tom pocite “ze nic s nou nerobím”... Len tak akosi preliezame dni...
Potrebovala som sa znovu naštartovať a tak som sa dnes zase "pustila" do vyrábania. Momentálne vidím potenciál v každej škatule, tak ich skladujem a odkladám a dnes prišiel ten čas ich akosi využiť. Nápady nie sú z mojej hlavy, veľa čerpám z pinterestu, takže kopu vecí a ešte krajších tam určite nájdete aj Vy.
Uz som si zvykla na pohodový rezim, ked som s raketou mohla robit doobeda kedy chcem. Pri synovi hladam aspoň par minut a väčšinou sa snažím ich zapájať spoločne preto som sa pustila do takejto poloautodráhy... Mám "veľké plány" rozšíriť ju o autoumyvárku, pumpu a kopu všetkého pre chlapcov a samozrejme moju raketu, ktorá síce vyzerá ako zlaté dievčatko, ale je to chlapčisko, takže myslím, že zajtra sa im to bude páčiť....
Chcela by som ju naucit slabiky “D” a “T”, ale tie ešte vobec nedáva ani vo svojom "blabote". Tolko slov by mohla pochytiť, keby vedela tieto slabiky. Zvláštne je, že sa mechanicky vie naučiť reagovať napr. na písmeno O ukazuje oko, pri P ukaze prst, na U ukaze ucho...ale vysloviť ich nevie... Je to také moje čudné stále nehovoriace motovidlo...
Nikto z nas to nema lahke ,ktora mame nejako chore dieta ale treba velmi dieta lubit a bojovat aj za dieta a nikdy sa nevzdávat .to je podstata .