Deň č. 180 Dovolenka

Ideme nato. V sobotu to balíme a ideme na "skusy" do zahraničia. To Vám bude opäť jazda. Asi ako každý výlet či návšteva parku je s moju raketu hotový adrenalínový zážitok. Aj dnes som taký jeden zažila. A nielen ja, so mnou "tŕpli" aj všetci, čo si nás "všimli".

Každý rok s jednou kamoškou podnikáme krátke výletíky. Minulý rok sa to s raketou ešte dalo, väčšinu času sedela v kočíku a navyše som ešte v tom čase bola v sladkej nevedomosti, čo mi možno celkom aj zľahčovalo situáciu. Ale tradíciu som nechcela porušiť a odhodlala som sa aj tento rok chodiť na naše spoločné výlety.  Najradšej chodíme do nitrianského parku, kde je veľa preveľa ihrísk a preliezok, oviec a kôz, všeliakých nafukovacích hradoch a elektrických motoriek a všetkých rodičovských nástrah "vrieskajúcich" detí. Tŕpla som už od vstupnej brány ako to s raketou dám. 

Ako správne hyperatívne dieťa si hneď vybrala tu najnebezpečnejšiu preliezku určenú pre hotových akrobatov a nie malé deti. V sekunde bola hore a začala liezť po rebríkovom oblúku, či čo to bolo, vo výške asi tak 1,8 m. Nemohla som vykríknúť, ani spanikáriť, len som ju zo spodu istila, keby sa jej šmykla noha. Krvi by ste sa mi nedorezali a zvyšku "našich" divákov tiež, ale raketa takéto akrobacie v poslednom čase dáva "ľavou zadnou". Išla pevne, sebeisto ako gymnastka na kladine, vôbec ju netrápilo, že keď sa jej šmykne noha na železnej tyči narazí si nohu, brucho, hlavu a asi všetko možné.  Keď to preliezla, chcela pokračovať ešte vyššie, ale ani neviem ako, v mirosekunde som vyskočila za ňou a stiahla dolu. Všetci ma "utešovali" aké ma akčné dieťa, že si pri nej veru"užijem" a podobne. V tom okamihu mi to bolo jedno, čo najskôr som utekala od tohto "diablovho" diela. 

Zvyšok výletu bol už menej akčný a nakoniec sme si to celom spolu užili. Aj odchod od zvieratiek nebrala tak tragicky, dokonca sa nebila ani o eletronické štvorkolky s chalanami a stačilo jej, keď jej dovolili sa na ne zozadu "vešať". Bolo to totiž viac adrenalínové ako "sedieť" na nej. Bola tam totiž lepšia možnosť, že sa jej nohy "popletú" pod kolesá, to ju viac rajcovalo. No čo Vám poviem, jazda je to s ňou. Babka mi hovorí, že sa bude modliť 3x intenzívnejšie cez deň ako v bežné dni, keď budeme na dovolenke. Ale pre istotu si ju mám hneď ráno priviazať o nohu... Joooj babka, veru si ju priviažem, ale Vy sa modlite aj tak.

Inak som si všimla ešte jednu zvláštnosť u mojej rakety. Už dávnejšie som písala, že začala používať slovo "ja". Začala ho používať pri otázkach, ktoré začínajú na otázku "KTO". Najskôr som túto otázku používala pri polievaní kvetov, keď mi krpci prvé dve minuty "pomáhali". Na otázku: "Kto chce vodu?", syn vtedy začal vykrikovať "JAAAA" a raketa začala po ňom toto super jednoduché slovo opakovať. Neskôr som sa pred spaním začala pýtať: "Kto chce vitamín?" Syn znovu to svoje "ja". Ľahne na posteľ a otvorí veľké ústa.  Raketa to isté ako cez kopirák. Tak som si všimla, že odpoveď "ja" sa jej spája nie s významom otázky, ale slovom "KTO". Muž to samozrejme začal hneď taktne využívať, "Kto najviac ľúbi tatina?" ----Jááááá

Sú to také naučené a "obkukané" odpovede, takže neviem, či sa z toho tešiť alebo to zase považovať za dajaký čudný znak.

Slovo "Ja" však podľa mňa využíva aj vo význame "áno, chcem". Keď sa pýtam: "Ideme sa kúpať", tak začne raketa vykrikovať "ja". Tak ako slovo "mama", už nie je len mama - osoba, tak aj toto slovo "ja" už má podľa mňa viac významov. 

Ale keďže nás slovo "ja" pri strate nezachráni, tak ju dovtedy celú od hlavy po päty pokreslím a popíšem adresou a mapou ako ju doručiť domov, lebo takéto besné dzeco by si aj tak únoscovia príliš dlho nenechali.