Deň č. 196 - 197 Tvárová imitácia

Zase som o niečo múdrejšia... U mojej malej som si myslela, že imitáciu má super. Gestá väčšinou rýchlo zimitovala, činnosti opakuje, šašoviny po synovi tiež, ALE viackrát som si všimla, že keď čítam a sedím oproti nej alebo bežne, keď s ňou komunikujem mi nepozerá na ústa, skôr na predmet. Pri práci za stolom si to "vydupkávam", takže tam to je relatívne ok, niekedy opakujem slovo toľkokrát za sebou, až ju tým otravným zvukom donútim pozrieť mi na ústa. Ale pri tej bežnej komunikácií, pri rýchlom obede či bežných denných aktivitách ani nie.

Dnes sme boli u novej logo a konečne mi pomenovala, to čo mi u mojej malej rakete "chýbalo". Je to tvárová  imitácia. Ja som ju vždy skúšala v gestách alebo v imitácií v podobe búchania kociek o stôl a pod. Ale nevedela som to preniesť na tvár. Očný kontakt sme zlepšovali na začiatku, ale ten pohľad na ústa stále akosi "utekal" a stále aj uteká. Teraz sme dostali od novej logo za "úlohu" preniesť imitáciu na tvár. Uf, hádam dáme aj to, lebo dnes v celej svojej paráde očný kontakt venovala ponúkaným predmetom viac ako komunikujúcej osobe. 

Mám veľmi dobrý pocit z novej logo, je to taká moja "vlna", čo sa týka systematickosti práce. Presne viem, že sa budeme posúvať krok za krokom, či už v porozumení alebo v reči. Nenabrala som odvahu spýtať sa, či tam vidí aut alebo nie. Tak, či tak tá NKS tam je a či to je aut alebo nie je, mi môže byť teraz ukradnuté. Zo vstupného dotazníka raketa vyšla v reči na úrovni 12m, v porozumení na 19 m, takže máme, čo dobiehať. Konečne viem, načom sme a odkiaľ sa odrážame. Hádam nás už nebudú "brzdiť" raketine výbuchy a pôjdeme už len vpred. Po poslednej pochvale od pôvodnej logo, som si už chcela "zapáliť" cigu a vyložiť nohy a spať na vavrínoch, ale dnešná návšteva ma zase nakopla, že nesmiem polaviť. Naša cesta ešte neskončila. Toto je jeden z dôvodov, prečo nemám rada pochvaly. Človek vtedy poľaví a už sa uspokojí s tým, čo dosiahol. U mňa to nemá motivačný vplyv. Takéto letné voľno a vopred neurčené aktivity mi teraz akosi viac vyhovujú ako práca pri stole a ťažko sa mi k nej tieto dni dostáva. Pustím sa do toho v septembri plnou parou, syna vyšupnem chudáka do škôlky a budem mať viac času na raketu.

Zatiaľ si užívame čas spolu. No "užívame", začali sa mi totiž tĺc ako hady o hračky. A jak si ju vycvičil, tak ju má. Keďže ju skúšal "vycápať" (kým som bola v inej miestnosti) a ponádával jej do krpcov, tak ona mu to už seriózne vracia na úrovni suma bojovníka. Končí to vždy výkrikom môjho syna, že mu všetko doničila alebo výkrikom rakety: "mama" a vztýčením prstom ukazuje na brata. Keby mám všetko dvojmo, asi by sa aj tak bili, takže ani tadeto cesta nevedia. Všetko mi doma stojí, lebo sa ich snažím dajako synchronizovať, ale toto je zatiaľ vo hviezdach. Spoločná hra existuje zatiaľ len pri bláznení, jašení, skákaní na trampolíne, prdení na brucho... Ale aj tieto fyzické aktivity sú vraj super dôležité. Jednou z ďalších "domácich" úloh je rozširovanie a podporovanie všetkých možných aj nemožných slabík práve cez tieto jašenice.