Deň č. 204 - 206 Kto veľa číta, ten sa stále bojí

To som kdesi čítala a musím všetkými desiatimi súhlasiť. Už som povedala, že nebudem pozerať videá autistických detí, lebo som všetko okolo 20 - 24 mesiacov vedela veľmi dôveryhodne napasovať na moju raketu. Priznám sa pomohlo mi to. Keď to človek nevidí, tak nato akosi aj zabudne. Prestali sa mi "vynárať" obrazy detí z videí, reku yes toto robil ten chlapec vtedy a vtedy, teraz boom robí to raketa, a toto robilo to dievča... No šibalo mi...

Najnovšie si zakázujem aj čítať všetko o cudzích deťoch, či už v podozrení alebo už s potvrdením. Z tých "šťastných" koncov som sa snažila dobiť si baterky, ale už ani to nefunguje, lebo ma prepadá panika, že čo ak to s nami nebude mať, taký "dobrý" koniec. Nie, už neberiem autizmus ako pohromu či koniec sveta. Človek za nejaký ten piatok si začína lepšie spoznávať to svoje dzeco, má už na neho svoje triky, ale teraz je pre mňa ešte stále dobré držať sa v takej mojej optimistickej bubline.

Napr. včera som z nudy skočila na jeden blog mamičky, ktorá veľmi krásne píše o svojej dcére (asi viete väčšina aký). No a písala tam o rutinách... Skoro ma prekotilo, lebo fakt som aj nad tým celý deň rozmýšľala, či si moja raketa nezačala "budovať" svoje rutiny. Ako keby mi tá mamička videla v ten deň do hlavy a večer napísala ešte aj rovnakú príhodu, ako ľahko sa dá naozaj "vytvoriť" rutina. Aj nám sa to presne stalo v okamihu, keď sme po večernom venčení psa skočili vždy na kofču/pivo... 2-3x a bolo to, už bola pri každom bicyklovaní ruka s vystrčeným prstom na uličku, kde treba odbočiť. Keď sa neodbočí, hneď sa v sedačke hnevá, búcha, plače, ale ignoráciou sa to celkom "ututlá" za takých 500 m (a niekedy aj nie)... Tento týždeň sa mi však stala ešte jedna rutinná "príhoda", keď som nemohla ísť autom k vlaku našou typickou uličkou, lebo tam bol domiešavač. Už aj boli kriky a plieskanice vzadu v aute. Mohla som vysvetlovať, že ideme na vlak, len sa tam nedostanem touto cestou, až dokým nevidela stanicu, dovtedy sa hnevala.... 

V jednej sekunde si myslite, že máte typické už normo decko a potom nastanú ešte pár takýchto "vychytených" situácií a vy neviete, či to je bežné normo správanie, či to je z neporozumenia alebo sú to predsa tie auti"tiky".... Preto si odteraz najnovšie zakazujem aj čítať príznaky a situácie iných mám, lebo raz-dva hupsnem do "párovacieho" módu a všetko napasujem na raketu...

Možno som teraz prehnane optimistická či málo sebakritická alebo chcem svoje vnútorné ja presvedčiť stoj, čo stoj o tom, čo najviac chcem, ale ja si tak v kútiku duše naozaj myslím, že toto moje dezo nemôže byť aut... Veď mi to pripadá (až na tú reč), že má všetký "5v". To, čo tam chýbalo, čo sa na pol roka, kdesi odtafárilo, je tu späť. Ona je späť. Je tu pri synovi ako 5 peňazí, stáva sa z nich super dvojka, imitácia 1*, interakcia s loptou, hlavne s mužom hop šup, nosi loptu o 106, ešte aj tie slová nové nám pomaličky nabiehajú...Do zásoby tento týždeň máme tieto nové: de-ti, a-a-s(ananás), byš (myš) , mimi (Šimi)....

Už to nie je vstávanie so šrekmi a trieskaním hlavy o postielku, len čo na ňu pozriem. Chodí mi po dome vysmiate strapaté lečo a ja mám takmer každý deň, super deň s tými mojimi deckami... AK samozrejme nezačnem čítať!!! Lebo zrazu to a to nevie, to a to nie je 100 percenté, to a to zvyknú robiť autideti a boom robí to aj ona, oči pri priamej komuniácií si musím stále pýtať, dotyky od cudzích stále neznesie... proste je tam ešte čosi a ja si to v bežné "nečítacie" dni vyselektujem, presvedčím samú seba, že to sa dobehne, to sa vyrieši, to je ešte vekom a spravím si zo svojej rakety úplne bežné normo dieťa, lebo sa mi proste teraz s tým "ľahšie" žije...

Toľko dnešný výlev... je trochu odveci, ale hádam z toho niekto pochopí, čo tým chcel básnik povedať... Hor sa zajtra na ďalší normo deň, samozrejme bez čítania...