Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    simapett
    10. sep 2020    Čítané 755x

    Keď sa vrátite z cudziny s chorobou...

    Takže milé bojovníčky, 

    Po sto rokoch som sa konečne dostala naspäť k písaniu. Nieže by nebola chuť, alebo inšpirácia, no  nebol čas. Moja drahá Kristína zvyčajne spí už len jeden denný spánok a práve cez ten sa zo mňa stáva variaco-upratovacia chobotnica s vyplazeným jazykom, aby som toho čo najviac stihla za tú jej neuveriteľnú hodinku spánku. 

    ...ale ako sa hovorí „pán Boh zaplať aj za to!“

    V poslednej dobe sme to mali hektické. Po dlhých 8 mesiacoch sme sa konečne dostali na Slovensko. Bolo to úžasné konečne vidieť rodinu, kamarátky a rodné mesto. Tie dva týždne ubehli ako voda a pár dní po návrate do Talianska nám Kika začala byť „nesvoja“. Mrnčala, nespala, plakala...prvé čo ma napadlo boli zuby a aj tak veru bolo. Vyšli jej 3 stoličky behom pár dní, no keď horúčky nepolavovali začala som stresovať. (Áno, priznávam, že som jedna z tých mám, ktoré stresujú už pri zakašlaní, taká veru som.) Pediatrička ma odpinkávala ako loptičku, že mám len ďalej dávať čípok a sťahovať horúčku, pretože to bude asi šiesta choroba. Vzhľadom na to, že som jej spomenula, že sme prišli zo Slovenska, tak vraj máme ostať doma, lebo čo ak Korona... Každý čípok zaberal len chvíľu, ani nie dve hodiny po podaní sa horúčka vracala. Čakali sme niekoľko dní. Nič sa nemenilo, snaď len fakt, že Kristína už vobec nejedla a odmietala aj mlieko. Vodu som do nej tlačila nasilu striekačkou. 

    Bola som zúfala, doktorka mi stále opakovala že mám vydržať, no už som to psychicky nedávala. Po nejakom výsype ani stopy a Kika sa len trápila. V noci som ju hodiny nosila v šatke telo na telo len aby sme prečkali dobu kedy som jej mohla dať ďalší čípok. Volali sme na pohotovosť, ale stále nám len opakovali, že to bude šiesta choroba a vzhľadom na to, že sme prišli zo zahraničia nie je bezpečné ísť s malou do nemocnice, lebo čo ak má Koronu.  Keď som sa nedala už odbiť, „dovolili“ nám prísť. Tím, ktorí nás prijal bol patrične pripravený, skafandre atď... chápem to, no dorazilo ma, keď jedna milá sestrička zahlásila „Čo to dieťa tak reve?!“  Bola som klbko nervov a tak som len uštipačne zahlásila, že je fakt zvláštne, že ročné dieťa v horúčkach, ktoré už nejedlo pár dní a je obklopené neznámymi ľuďmi v skafandroch plače... ako si to len môže dovoliť... Samozrejme Kiku otestovali na Covid a kázali nám nikam nevychádzať kým nám nezavolajú výsledok. Ak sa pýtate čo bolo ďalej s Kikou, tak nič...kázali nám ďalej dávať ich obľúbený paracetamol.

    Výsledok testu nám zavolali hneď na druhý deň – bol negatívny, no kristínkin stav sa proste nelepšil. Na druhý deň sa jej v ústach objavili afty, mala ich plno a to už nechcela ani tú vodu. Keď jej večer zas neklesala teplota a afty jej začali krvácať, vrátili sme sa nazad na pohotovosť. Zas ten istý proces a zas bezvýsledne, jedinou radou bolo dávať jej zmrzlinu. Pýtala som sa či jej na tie afty nemôžu niečo dať, že nemožme týždeň frčať nonstop na panadole a nurofene. Odbili ma a ja som sa zas vratila domov s plačom. (Padavka-citlivka?!) Malú som si rovno uviazala do šatky a trápili sme sa ďalšie dni, no stále žiadna zmena. Makarón i jeho família len dookola opakovali, že mám dôverovať doktorom, ale ja som cítila, že je niečo zle. Najhorší pocit je bojovať za svoju pravdu a najmä v cudzine. Prišiel pondelok a zas som si povedala, že budem za hysterku, ale volám pediatričke, že to proste neprechádza, že dieťa mi chradne... Alelujaaaaaa, zmilovala sa nado mnou a s otrávenym hlasom mi dala termín ešte v ten deň. Mám pocit, že vedela, že sa ma tak skoro nestrasie. Makarón nebol nadšený, ale mne to nedalo. 

    Nejdem obkecávať viac detailov, ale keď Kiku videla zhrozila sa, že jej nič nedali na pohotovosti, vravela ako sa asi musí trápiť a nasadila nám antivirotiká 5x denne. Dokonca spomenula, že môžme podať sťažnosť na nemocnicu. Nemala som však už silu niečo uštipačne komentovať ani viac bojovať za svoju pravdu, bola som len šťastná, že moje dieťa konečne dostalo liečbu. Ani nie po 24 hodinách od podania tých správnych liekov Kika začala opäť jesť, smiať sa a spať. 

    Jeden obrovský balvan mi spadol zo srdca. Čo balvan....kameňolom... Týmto nárekom chcem povedať len to, že bojujte vždy za to, keď cítite, že niečo nie je OK. My matky to cítime. Mňa odpísala pohotovosť aj doktorka niekoľkokrát, no bojovala som ďalej za to, aby malej pomohli, i keď som si isto vyslúžila nálepku stressmakerky, ale na to kašlem. 

    Neni OK ak sa stav dieťaťa nelepší, neni OK ak vás ako matku spochybňujú a neni OK ani keď vás bombardujú tyždeň paracetamolom namiesto toho aby zistili skutočnú  príčinu problému. 

    Kika je dnes naspäť fit. Makarón to ale schytal od nej a tiež horúčkuje a aftuje, no a čo mu odporučili? No predsa paracetamol...

    Držte sa ženy a veľa zdravia.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    9. jún 2020    Čítané 476x

    Svieži mätovo-bazalkový sirup

    Och, práve som skoro ošedivela. Chcela som vám spraviť klasický postup krok po kroku, na aký ste u mňa zvyknutí, na mojom blogu, s tým rozdielom, že použijem mini videá, ktoré som pri varení natočila a ono to chce odo mňa link na youtube. 

    Akože vážne? Tak som cez nejaký animoto, spravila pseudo-video-amatero-recepto, len aby som to mohla hodiť na ten fasa "jútub" a potom sem... Vďaka ti  ANIMOTO za to, že si cez pol monitora na tom videu.

    Och, moja kariéra "jútuberky" skončila skôr než začala, no dúfam, že i z tohto chabého videa pochopíte čo a ako. Tento sirup je fakt skvelý a keď ho pije už aj môj makarón, je to záruka kvality. 

    ...nie ľudkovia, ja som naozaj nenatáčala VGA video...to mi len nejak takto ANIMOTO siahol na kvalitu, za to, že som mu nezaplatila. Sľubujem, že keď budem mať viac času, tak to video nakompletku prerobím, čiže asi tak, keď bude mať Kristína 15 rokov.

    Zatiaľ si užite video v kockovanej kvalite a navarte si túto bylinkovú dobrotu, ktorá určite poteší nejednú návštevu. Nezabudnite na ľad a kto ma rád kyslejšie, prihoďte aj pár koliesok limetiek. 

    Dobrú chuť!

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    5. jún 2020    Čítané 1055x

    Čo mi život v povinnej karanténe dal a čo vzal

    ...už je to pár dní čo nás vypustili z povinnej karantény a tak som sa rozhodla napísať pár riadkov o tom, ako som tie takmer tri mesiace prežila. Nebol to veru horor, ale ani prechádzka ružovou záhradou, každopádne prežila som a so mnou aj kopec ďalších. Vďaka Bohu!

    Nikdy by som si nepomyslela, že sa stanem súčasťou svetovej pandémie a že mesiace strávim doslova medzi štyrmi stenami. O niečom takom som naposledy počula na hodinách dejepisu a tak mi to celé pripadalo na začiatku ako scéna z akéhosi filmu. Nikdy nezabudnem na to ako sa večer makarón  prikradol ku mne do postele a zašepkal mi, že na ďalší deň už nemôže ísť do práce, pretože sa Benátky stali takzvanou červenou zónou. Vtedy mi asi prvýkrát zablikala varovná kontrolka, že sa niečo naozaj deje a že vo večerných správach asi nekecali. Celé sa to zbehlo pomerne rýchlo. Zo dňa  na deň som kočíkovanie presunula na balkón, no nečakala som, že to bude trvať takmer tri mesiace...Čo už, prežili sme. Ak vás zaujíma čo nás toto "väzenie" naučilo čítajte ďalej.

    Čo mi karanténa vzala

    Pokoj - jednoznačne mi vzala pokoj a kľud. Každodenné správy o tom koľko nových prípadov pribudlo, koľko ľudí opäť umrelo... no nič vábne, poviem vám. Či som zapla rádio, telku, alebo internet, o ničom inom sa nehovorilo a tak sme sa z tohto "média" sveta postupne odstrihli.

    Istotu - istotu, ktorú som pred tým mala. Viem, že Slovensko a Taliansko sú síce od seba pár stoviek kilometrov, no vždy som mala istotu, že keby sa nedaj Bože niečo doma stalo, sadneme do auta a za pár hodín som pri našich. V tomto období začal mať môj otec problémy s tlakom, bývalo mu nevolno, odpadol... ten strach, že keby sa niečo stalo a ja nemôžem byť pri nich bol asi zo všetkého najhorší.

    Rodinnú idylku - áno, áno aj o tú sme chvíľami prichádzali. Ono to bolo všetko na začiatku ružové a osrdiečkované, veď hurááááá family time, ale poviem vám 24/7 v malom byte s mužom, ktorý je síce doma, ale nie je doma (makarón pracoval celý čas z domu) nie je taká romantika ako sa zdá. Boli chvíle, keď som mala chuť sa vystreliť na mesiac. S mojou Kristínou sme mali parádny režim. Ráno a upratalo, šlo sa von, potom sa varilo atď. a zrazu to bolo celé naruby. Pohodené ponožky, makarón nonstop v pyžame, Kristína, ktorá sa mu nonstop snažila vkradnúť do pracovne, no čo vám budem rozprávať, ale koniec koncov nás to posilnilo a aj keď to ťažko priznávam, bude náročné si opäť zvykať na makarónové nekonečné "biznis-tripy"

    Postavu - v tomto snáď nie som sama. Pribrala som, žrala som, stratila som pohyb. Čo viac k tomu napísať?! Pred karanténou som dala malú do kočíka, respektíve do nosiča a aj tri hodiny som nekonečne krúžila po parku. V daždi, v snehu, v mrazoch, v horúčavach, no proste vždy a zrazu som len prešlapovala z nohy na nohu. Smutné, ale asi po mesiaci som si povedala, že musím niečo predsa len vyhútať a tak som si z Aliexpressu objednala švihadlo. Videla som sa ako denne spravím aspoň 1000 preskokov a tak všetko bude ako pred tým...to švihadlo mi prišlo včera...neviem s rukou na srdce povedať, či by som tento svoj sľub splnila ak by prišlo skôr. Nech je akokoľvek, o týždeň ideme na dovolenku a tak som si včera skúsila plavky...dodám len toľko, že oddnes už naozaj nežerem!

    Čo mi karanténa dala

    Lásku - veru, dala mi lásku. Ešte silnejšiu ako pred tým. Ešte viac som začala ľúbiť svojich najbližších, najmä tých, ktorých som pri sebe nemala a zatiaľ stále nemám. Rodičia, brat, kamaráti...Skutočne nie je samozrejmé to, že tu sú. Už je to pol roka čo som našich nevidela a nebudem klamať, veľmi ma to trápi. Čakám len na moment, kedy zrušia povinnú karanténu a hajde s malou na Slovensko!

    Vzdelanie - popri karanténe som sa konečne dokopala k pár kurzom a vďaka Bohu som ich skončila úspešne. Nejde len o tieto oficiálne skills, ale aj mnoho iných fajn vecí, ktoré sa človek naučí, keď je nútený. Aj ja som vhupla do sveta kváskovania, pečenia, nových receptov, veď je to aj na mne a makarónovi vidieť...všetky tieto malé radosti mi skutočne pomohli prekonať tie dlhé mesiace.

    Trpezlivosť - Och, koľkú trpezlivosť sme pobrali v tomto období. Týždeň čo týždeň som sledovala krízový štáb a čakala na nejaké uvolnenie. Týždeň čo týždeň som Kike šepkala " snáď zajtra, pozajtra, popozajtra pojdeme k starkej, do parku, na hojdačku...zlatá trpezlivosť, naozaj!

    Lepšie hospodárenie - vzhľadom na to, že sme mohli nakupovať len raz za pár dní, robili sme si s makarónom zásoby. Vždy spravil obrovský nákup a nevrátil sa do obchodu kým sme skutočne neminuli všetko čo bolo doma. Nehovorím, že pred tým sme rozhadzovali, no neriešila som, čo budem variť, proste sa varilo to, na čo sme mali chuť. Karanténa nás však prinútila variť z toho čo bolo doma. 

    Čistejšiu prírodu - pravdepodobne ste sa dočítali o delfínoch, ktoré sa vrátili do benátskej lagúny, o medúzach, ktoré vidieť v kanáloch, o ľabutiach, ktoré sa vrátili o priezračnej vode, ktorú si v Benátkach pamätá málokto či o chobotniciach, ktoré sa usalašili v prístave...áno všetko je to pravda! Príroda sa očistila.

    Mohla by som písať toho asi ešte veľa, ale na čo to ďalej rozpitvávať. Toto sú pre mňa nosné piliere, toho čo ma toto obdobie naučilo. Je to už našťastie za nami a i keď pomaly, ale predsa sa ten svet vracia do normálu. Každý si z toho vzal to čo mu bolo treba a tak si to uchovajme. Dúfam, že sa takéto obdobie už skoro nezopakuje a preto si všetci vážme to čo máme, koho máme a kde sme. Nie sú to samozrejmosti.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    12. mar 2020    Čítané 3641x

    Ako sa žije v epicentre Coronavirusu

    Asi už prišiel ten správny čas napísať pár slov o tom ako si „Blondínka v Benátkach“ žije v Benátkach počas epidémie Coronavirusu.   Neviem popravde ani kde začať, pretože je toho toľko čo by som chcela povedať a zároveň nechcem robiť väčšiu paniku ako momentálne vládne. Je asi zbytočné písať o aktuálnych číslach, keďže sa neustále menia, rovnako  zbytočné je hovoriť o priebehu nákazy, keďže ste o tom počuli dosť aj v médiach a preto chcem radšej napísať o tom, ako táto pliaga zasiahla do môjho osobného života.

    V prvom rade je Coronavirus hrozbou pre starších a zdravotne slabších jedincov. Ak človek vie, že na tom nie je zdravotne dobre a ide do nákupného centra, kde strávi pol dňa, bohužial, sám si môže za to ako pravdepodobne skončí. Nikdy neviete, kde a s kým bol človek, ktorý pol metra od vás pije kávu, no viete to, že zúri pandémia a sami ste si povedali „risknem to“. Presne na tomto pohorelo Taliansko. Pohorelo na ignorácií a zbytočnej frajerine. Pohorelo na tom, že si ľudia nevedeli odpustiť aperitívo a nedeľný shopping. Pohoreli na tom, že je to „len chrípka“. 

    Áno, dá sa povedať, že je to len chrípka, pretože 80% nakazených je bezpríznakovych, čiže im navonok nič nie je, alebo javia symptómi nachladnutia. Tých 80% ľudí však nemyslí na tých zvyšných 20%. Bohužiaľ tak to je a preto tu dnes máme celoštátnu karanténu. Pozitívne na tom zostáva, že sa ľudia konečne uvedomili a začali sa riadiť pokynmi vlády. Od dnes tu máme všetko zavreté okrem potravín, benzínok a lekárni. Ľudia sa majú zdržovať doma, väčšina nechodí ani do práce, okrem nevyhnutných profesií ako sú predavačky, lekári a štátne sily. 

    No a konečne poďme k veci. Ako si žijem ja. Ja si žijem takmer ako doteraz. Každý vie, že mám doma malé dieťa, ale i mimo toho som človek, ktorý s malou trávi čas najmä vonku, v parku a podobne. Nikdy som s malou nebola v nákupnom centre. Nikdy som s nou nebola v reštaurácií a ani sa negrupujeme  v miestnych materských centrách. Pre mňa sa nič nezmenilo až na to, že od dnes sme vonku, len pri našom paneláku, kde krúzime dookola a makaróna mám doma 24/7. Pracuje z domu. 

    Z tohto vírusu som donedávna nepanikárila. Panika ma zachvátila až teraz, keď neviem dokedy to takto bude. Neviem dokedy sa nebudeme môcť pohybovať  mimo mesta a najviac ma trápi, že nemôžem navštíviť moju rodinu, doma na Slovensku. Mám strach, že sa im nedaj Bože niečo stane a ja som tu odrezaná od sveta. Toto je čo ma trápi. No a čo ma štve? Štve ma zbytočná panika a klamstvá. Dnes mi volal brat, že sa po našom rodnom meste šíria reči, že som aj s mojou mamou v nemocnici pre Coronavirus. Údajne nás vzali akysi chlapi v skafandroch. Akože fakt? Už tri mesiace som doma na Slovensku nebola. Komu pomôžu takéto reči to fakt neviem. ..

    Život v Taliansku sa zastavil. Mestá sú prázdne. Do obchodov sa vchádza po jednom. Pred obchodom si človek odtrhne časenku a čaká kým si ten pred ním nakúpi a odíde. Sme proste spolu doma, a aj keď v ťažkých časoch, ale spolu. 

    Nepozerajte sa prosím na nás, žijúcich v Taliansku cez prsty. Nikto z nás si tento scenár nevybral dobrovoľne. Je to ako je. Taliansko tento rok kruto padlo na kolená, ale napriek tomu verím, že sa opäť postaví a ako tu miestni hovoria „tutto andrá bene“ (Všetko bude dobré)

    Vďaka všetkým, ktorí sa nám neotočili chrbtom. Vďaka tým, ktorí nešíria hlúposti, no najmä vďaka tým, ktorí dbajú na pokyny vlády a neohrozujú zbytočne ostatných.  Corona nie je už len o Číne či Taliansku, Corona je už o celom svete a o nás všetkych.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    15. jan 2020    Čítané 3601x

    Nechcem sa už vrátiť do práce!

    Tak milé mamičky, spolubojovníčky a som tu zas... Moje vrešťadlo, ktoré od 5.20 buntoší sa konečne uložilo na svoj prvý spánok a ja som si povedala, že opäť niečo napíšem. Napíšem, no tentokrát to bude možno aj výzva pre vás, ktoré to cítia „ako ja“. 

    Áno, ako ja... V poslednej dobe som upadla do nejakého zvláštneho stavu, kedy sa zamýšľam čo vlastne ďalej robiť. Som vydatá, mám super dcérku, fajn makaróna a bývam v turistickom raji Talianska...no i napriek tomu sa po nociach prehadzujem s myšlienkou ako ďalej...a najmä čo ďalej. Tu v Taliansku mi materská skončila už keď mala Kristínka 3 mesiace. Od vtedy som bez príjmu. Neľutujem sa. Nežijeme ani v luxuse, ani v biede a vďaka Bohu, mám to šťastie, že makarón maká ako drak, aby nám nič nechýbalo a aby som mohla (zatiaľ) ostať doma a byť pri malej. 

    Už niekoľko mesiacov ma tunajší zastavujú a pýtaju sa či sa teda vraciam do práce a najmä kedy. No kedy? Neviem kedy... dokonca mi napísal aj môj bývalý šéf,  že mi drží miesto. Wooow milé, ale netúžim sa vrátiť do práce, kde neviem čo znamená víkend, vstávam do práce o 4tej ráno a prichádzam domov o šiestej večer... Toto už nie je pre mňa. Nie, keď mám Kristínu. Neviem si ani predstaviť, že by som ju mala dať na starosť svokre, nebodaj nejakej cudzej žene.... to nikdy. 

    Určite si mnohé poviete, a prečo nie? No preto! Pretože chcem byť mamou, ktorá je mamou. Takou, ktorá vidí rásť svoje dieťa. Tá, ktorá tu pre drobca proste je. Punto-Basta-Stop, ako hovoria italoši.

    Viem, že sa to takto nebude dať ťahať do nekonečna, no viem aj to, že proste musím niečo vo svojom živote zmeniť. Vždy som v hlave špekulovala ako si byť sama sebe šéfkou. Viem, že to nie je jednoduché, najmä, keď chýba pevná a stála motivácia. Sama dobre viem, že je ťažké riešiť podnikateľské plány s urevaným dieťaťom na rukách a v domácnosti, kde všetko stojí na vás. Sama sa niekedy zobudím s chuťou zmeniť svet a po pár hodinách boja s prerezávajúcimi sa zubami mojho drobca som zrela akurát tak na pohár vína.

    My ženy to proste nemáme ľahké. Byť matkou je proste obrovská obeta, najmä pre nás „radoby“ karieristky. Povedala som si však, že sa musím rozhýbať a že aspoň hodinu denne budem venovať svojej buducnosti, plánom a možno aj budúcemu podnikaniu.... To či spím v noci o jednu hodinu menej ma už nespasí a tie kruhy pod očami určite nezachráni, no čo mi môže pomocť je nájsť ženské, ktoré to cítia rovnako a chceli by proste so mnou vytvoriť skupinu v ktorej by sme sa navzájom podporovali a motivovali. Možno v tej skupine ostanem sama :D a možno nás tam bude viac, ktovie... no každopádne budem rada ak najdem aspoň jednu spriaznenú dušu, s ktorou si možno niečo vybudujeme. 

    Tak milá mamička, ktorá chce začať niečo svoje, alebo už začala, milá mamička, ktorá by chcela možno zdokonaliť svoje schopnosti, prihlásiť sa na nejaký kurz, odporúčiť nejake super knihy.... napiš mi a možno niečo spolu vytvoríme. 

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    13. dec 2019    Čítané 1619x

    Ako prežiť babätkovskú nespavosť

    Tak milé spolubojovníčky, v prvom rade chcem upozorniť, že tento článok rozhodne nie je žiaden návod na to ako magicky naučiť svojho drobca spať. Nedozviete sa tu žiadne zlepšováky, ani finty, ani chmaty ako ratolesť začarovať, aby prespala celú noc, alebo aspoň polovicu noci, alebo aspoň dve sústavne hodiny, tak teda aspoň jednu jedinú hodinu...tento článok je skôr pre nás, pre hŕstku zúfaliek, ktoré viac nespia ako spia. Pre nás, ktorým v žilách koluje snáď už len káva, zelený čaj a strašne veľa cukru. Pre nás, ktoré sme bledé, zodrané ale neskutočne milujúce.

    Moja drahá Kristína nikdy nepatrila k deťom ktoré by spánok vyslovene milovali. Tomu dennému spánku nikdy veľmi neublížila, no do tretieho mesiaca spala v noci celkom fajn. Bola hore snáď len 2x za noc a to aj vtedy, keď som kojila. Prvé zobúdenie zvyčajne prichádzalo po 6 hodinách od uspatia. Keď si na ten luxus teraz spomínam, vidím to celé ako sci-fi. Ale čo potom? Potom prišiel 3.mesiac a moja drahá dcéra začala štrajkovať. Hovorím si „wow, možno mala len zlú noc“ potom nasledovalo zlý týždeň, mesiac a už sú to takmer 3 zlé mesiace čo zvádzame s nočným spánkom boj.

    Za dobrú noc považujem tú, keď sa malá zobudí „len 4x“ ale tých nocí je veru málo. Áno, áno, boli sme u lekárky. Malá je, Bohu vďaka, zdravá. Mám načítane všetko aj o spánkovych regresiách...

    Čo nasledovalo potom pozná asi mnoho z nás. Začala som gúgliť, zisťovať, pýtať sa kamošiek a známych ako tento problém vyriešiť. V podstate mi môj pseudo-prieskum priniesol len 2 riešenia a to:

    • Prežiť to, pretože je to bežná vec.
    • Rôzne návody ako sa z tohto začarovaného, kofeinom voňaveho problému dostať.

    Samozrejme som začala čítať rôzne knihy a príručky, sledovala som všeliaké videá ako dieťa nechať zaspať samé a podobne. Do každého návodu som sa pustila s vervou a s nádejou, že toto bude u nás určite fungovať.

    No nefungovalo nič. Problémom som zjavne ja. Nevedela som proste malú nechať samú, keď začala plakať. Nedokázala som k nej, uplakanej, chodiť po intervaloch, vyčarovať jej úsmev na perách tým, že som sa zrazu zjavila, no následne opäť „opustila“ a nechala ju fňukať ďalej. Viem, že je to o pevnej vôli, no zjavne ju v tomto ohľade nemám.

    Výsledkom bol vždy len rozhádzaný režim, preúnava e ešte horší nočný spánok. V hlave som mala výčitky svedomia a pred očami Kristínin pohľad alá „mama, ty si ma zradila!“ Nevedela som ako ďalej, makarón mi našťastie začal v noci pomáhať a k malej si na pár hodín ľahol on. V hlave ma však stále žralo, ako je možné, že sú deti, ktoré prespia celú noc, no a potom sú tú takéto malé Kristíny, ktoré sú hore každú chvíľu. Ďalej som hladala rôzne rady a diskusie až som natrafila na jeden koment od neznámej ženy, ktorá napísala „treba sa riadiť potrebami dieťaťa a nie univerzálnymi radami z kníh!“ Táto veta vo mne zarezonovala a povedala som si DOSŤ!

    Celé som to proste prijala. V hlave som sa nastavila na režim „To dáš Simona!“ a prestala som rátať koľkokrát sme boli za noc hore. Upustila som od myšlienok na to, aby som nechala Kiku vyrevať. Jednoducho to je tak ako to je. Neviem či má zmysel v jej 6 mesiacoch hovoriť o nejakých spomienkach, no chcem, aby cítila,že tu pre ňu som a je jedno či je to 100x, alebo 2x za noc. Raz to prejde a príde obdobie, kedy ju budem nasilu ťahať z postele no dovtedy to proste prežijem.

    Toto moje prijatie mi síce pri vstávani kávu nenaleje, no i keď to znie nereálne, posilnilo ma a celé toto obdobie príjmam viac s pokorou. Viac si opakujem, že koľké mamičky by boli šťastné, keby bolo jediným problémom ich detí časté nočné vstávanie.

    Čo som tým všetkým chcela vlastne povedať? No, že to vstávanie nie je „med lízať“ . Je to skôr mordor, no treba veriť v lepšie zajtrajšky. Možno sa to celé zmení o týždeň, možno o mesiac a možno až o dva roky, a i keď je to kríž, človek vlastne nemá na výber.

    O chvíľu prídu zuby, prvé choroby, očkovania a to moje vrešťadlo bude opäť potrebovať mojú blízkosť ešte viac...a ja tu budem! Je jedno či to bude 100x, alebo 1000000x.

    Tak drahé spolubojovníčky v klube ,,nespavých“ už to len vydržme a zalejme si ďalšiu kávu!

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    7. okt 2019    Čítané 101x

    Obetujme sa s mierou

    Neuveriteľné, ale konečne sa mi podarilo opäť sadnúť za klávesnicu a trošku si „mentálne oddýchnuť“. Nuž, je to už nejaký ten piatok, čo som nič nenapísala a popravde mi to už chýbalo, no zas raz k nám dorazilo nové obdobie, kedy mi asi vymenili dieťa a ja som bola pár dní skutočne mimo.

    Neviem čím to je, no vždy, keď mám pocit, že už je dobre a máme aký-taký režim, niečo sa zrazu pokašle. Pred pár dňami k nám dorazila Kristínina nespavosť a hoci cez deň nedávala viac ako spánky alá 3 x po 20 minút, večer bola ako Duracel a s kľudom sa budila aj 11x  za noc. Poviem vám, mala som dosť. Od kedy sa narodila, chodím často ako zombie, no toto (našťastie párdňové) obdobie zo mňa spravilo mentálne labilnú, urevanú, neskutočne vyčerpanú trosku, ktorá doslova nevládala to drobčiatko držať ani v rukách...

    Prežili sme! Ale! Uvedomila som si, že nie som len ja rodič. Povedala som si dosť a zapriahla som makaróna do materstva, akoby bol moja kamoška z pôrodnice. Bol to pekný výraz, keď sa na mňa z kúta pozrel ako už hádam 200-týkrát hompŕlam malú na rukách a zrazu mu vravím „si na rade!“

    Reagoval však pokojne a povedal, že neni problém. Bol problém, keďže som ich počula blabotať aj o dve hodiny potom. I keď som sa cítila previnilo, aspoň som si našla čas na vytrhanie obočka, vypitie kávy a dokonca 20 minútovú sprchu, čo sa nestalo už ani nepamätám. Bolo to skvelé.

    Doteraz som vnímala materstvo ako nejakú moju povinnosť...ako svoju prácu na 24 hodín a jediná pauza pre mňa sú tie Kristínine 20 minútove šlofíky, ale i ja som človek a prihlásila som sa na AcquaGym. Ak má makarón právo na 2 večery v týždni na futbal, mám ho aj ja na 45 minútové cvičenie s dôchodkyňami.

    Taktiež som si vytvorila právo na súkromnú hodinku, keď sa môj muž vráti z práce. Síce vtedy zvyčajne varím, no aspoň sa nenaháňam s vrešťadlom na rukách.

    Spočiatku som sa cítila previnilo, dokonca blbo, najmä keď som malú počula dlhšie plakať , no musela som to proste vydržať a dobre som spravila! Je pravda, že makarón chodí do práce, no pracuje najmä hlavou, nič fyzické, za to ja mám občas psychiku (z únavy)  už riadne rozbitú a o svojej fyzičke už dávno nehovorím.

    Mať dieťa je obeta, ale obetujme sa s mierou. Nie je to len mama, je to aj otec, ktorý má priložiť ruku k dielu. Viem, je kopec chlapov, ktorí to robia automaticky, no aj kopec takých pre ktorých to je niečo neprirodzené, pretože boli vychovávaní v štýle „Muž zarába, žena sa stará o deti a domácnosť!“ Môj muž bol vychovávaný presne v takom prostredí, no mám to šťastie, že má srdce a zaroveň vie aká som keď som namiešaná v kombinácií hladu, únavy a nedaj Bože krámov. Vtedy utekajte! 

    Takže ženy, ukrojme si trošku času pre seba, aspoň teda my, čo máme zatiaľ jedného drobca. Fakt to treba!

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    30. aug 2019    Čítané 1712x

    Prečo (niektoré) mamičky nespia

    Dnes by som sa chcela povenovať téme „mamičkovský spánok“... je pravda, že ja som nikdy nebola nejaký extra spáč. Nikdy sa mi nestalo, že by som cez víkendy vyspávala do desiatej doobeda, (dokonca ani po diskotéke nie) alebo že by som si dávala šlofíka vždy, keď sa dá... akosi som si vystačila aj s pár hodinami a to doslova. Počas výšky som mávala aj dve roboty naraz čiže to ma asi vycvičilo,  žiť len s obmedzeným spánkom.

    Teraz, keď gazdujem s malou, sú chvíle kedy by som si veru rada zdriemla. Mám momenty kedy som ako zombie, no manažérkou času je tu teraz moja Kristína. Tá kríza na mňa príde zvyčajne o tej 5tej ráno, keď je to moje stvorenie plné energie ako po Redbulle, s očami veľkými ako sova a ja jej pritom šepotom dohováram „vydrž ešte aspoň hodinku!“ Nevydrží...

    Paradox je ale to, že keď mi zachrní počas dňa, i tak sa nehádžem do postele, aby som si zdriemla. Asi by som, ale mala, no akosi si chcem konečne užiť ten kľud, kedy nemusím byť v strehu na 100%. Milujem, keď Kristína spí tu vedľa mňa a ja si takto v tichosti ťukám do klávesnice, pečiem koláč, alebo pozerám telku bez zvuku.

    Tá (občas len) chvíľa pre mňa je úžasná. Moje telo síce kričí „choď si pospať, krava!“, no duša žiari. Možno mi táto psycho-hygiena skončí a prídu chvíle, keď budem naozaj dospávať aj tento moment, ale zatiaľ....zatiaľ si idem zaliať kávu.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    19. aug 2019    Čítané 1140x

    Mám presne také dieťa ako potrebujem

    Som mamou naozaj len krátko, sotva 2 mesiace, i keď mi to popravde príde občas ako večnosť. Sú dni, ktoré nevedia skončiť, no i také, ktoré ubehnú rýchlejšie ako voda. Moja Kristína je stvorenie špecifické. Povedala by som, je to taký typický blíženec. Človek nikdy nevie aký bude zajtrajšok, no už ráno zvyčajne viem aký bude dnešok.

    Občas mám pocit, že mi každých pár dní menia dieťa. Máme chvíľky, ktoré sú vskutku super, ale aj také, ktoré ma priam privádzajú do zúfalstva. Neraz mi bolo povedané, že moja malá je náročná, že je to s ňou ťažké… nuž, poviem vám, občas je to naozaj tak. Vlastne po väčšine času sa cítim ako vojak, ktorý musí splniť svoju misiu a jednoducho nejak prežiť.

    Možno to znie hrozne, ale boli momenty kedy som si zavzdychala a pomyslela “kiež by tak aj moja malá spávala celú noc, alebo….kiež by moja Kristína chcela byť v kočíku….kiežby menej plakala….kiežby už viac blabotala, viac jedla, viac….Pri takýchto myšlienkach sa zvyčajne prichytím, keď som už úplne vyčerpaná a mozog mi pracuje sotva na polovičný úväzok. Mrzí ma to, keď začnem v hlave takto ochkať…pretože moja malá si možno hovorí v hlave to isté…

    Nedávno som sa však zamyslela a pochopila som jednu dôležitú vec. Mám presne také dieťa aké si zaslúžim a potrebujem. Kristína ma učí trpezlivosti, ktorej som teda fakt v živote nemala na rozdávanie. Učí ma žiť viac v prítomnosti a najmä naučila ma odsunúť moje potreby asi na  18324.-tú kolaj. Vďaka tomuto drobcovi už nemám páru o tom čo je to prokrastinácia. Ak sa prihodí, že mi malá zaspí, chytám okámžite do ruky mop, hrnce, alebo odsávačku. Vždy som bola dobrá v “multi-taskingu” no teraz mu kraľujem. Minule sa na mne makarón o dušu smial, pretože ma našiel ako si jednou rukou odsávam mlieko a druhou užívam “chvíľku pre seba”  A.K.A. pila som nealko pivo a do toho som “šškala” (viete, to je ten zvuk, čo robíme na deti, aby zaspali, alebo sa ukludnili) na malú, ktorá sa v polospánku začala podozrivo mrviť.

    Malá mi je skvelou učiteľkou. Dáva mi lekcie, ktoré mi žiadna kniha, alebo motivátor ešte nedali. Vďaka nej chcem byť stále lepšiou a lepšiou. Denne bojujem o jej úsmev, lebo vďaka nemu viem, že je to vlastne všetko okej.

    Niekedy mám o sebe pochybnosti, či to vlastne zvládam, či je malá so mnou spokojná a podobne…no ženie ma myšlienka, že každý svoj krok za posledné dva mesiace robím len s tým najlepším úmyslom a cieľom vyhovieť jej na maximum.

    Som vďačná, že si ma Kristína vybrala za mamu, lebo presne takú osobu som v živote potrebovala. Kedysi, keď malá ešte nebola a chodila som do práce, bola som náročná zase ja. V práci som od svojich podriadených chcela vždy 100% a teraz vidím, že som v opačnom garde a moja malá mi šéfuje rovnakým bičom, len bez inštrukcíí a návodu.

    Zrkadlí mi môj život a neuspokojí sa len tak s hocičím, no som za to rada, lebo ma tým učí byť silnejšiou.

    Takže ak sa vám niekedy zdá, že vaš drobec je náročný, zamyslite sa, či to nie je len váš učiteľ, ktorý vás chce posunúť v tých vlastnostiach, ktoré vám chýbali. U mňa to tak zaručene je.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    1. aug 2019    Čítané 1412x

    Ako sa moderná mamička pretransformovala na mamičku tradičnú

    Keď som zistila, že som tehotná, okamžite som začala čítať kopec článkov, ako byť top modernou mamičkou. Nakúpila som si more kníh od klasickej „Naše dieťa“ cez Baričáka až po rôzne americké výtlačky, s ktorými som porovnávala ten náš trh s tým zahraničným. Zaregistrovala som sa na rôzne webstránky, aby som sa dozvedela čo najviac o tom, čo sa v materstve teraz nosí a čomu sa treba radšej vyhnúť. Pomaly, ale isto som si do hlavy dávala rôzne tipy a v podvedomí sa zo mňa stávala jedna z tých premotivovaných mamičiek, ktoré vedia všetko najlepšie, lebo veď internet....

    Moja drahá mama sa mi snažila poradiť v mnohých smeroch, no často som ju odbila tým svojským „Mami, toto sa už nerobí, hento sa už nenosí či proste NIE“ Moja mamka len krútila hlavou a pri mojich výrokoch a poznatkoch, ktoré som nadobudla bola veľakrát v miernom šoku, no nekecala mi do toho.

    Keď sa malá narodila naprogramovala som sa na všetky tie „skin on skin“ – prikladať – žiadny cumeľ – spíme s dieťaťom. Vtedy mi svokra povedala len jedno „aby si nedopadla ako otrok svojho dieťaťa“. Ja som si samozrejme zahundrala svoje a pustila sa s vervou do toho, no na veľa vecí som zmenila názor.

    • Spanie s miminkom je naozaj krásna skúsenosť. Mať pri sebe to malé telíčko je naozaj kúzelné. S makarónom sme sa prvé dni vytešovali a poriadne sme ani nespali len aby sme mohli okukovať tú našú princeznú. Toto magické obdobie trvalo týždeň. Ten prvý týždeň ako mal makarón dovolenku, no a potom vypochodoval zo spoločnej postele, lebo ako jediný živiteľ rodiny sa musí poriadne vyspať. Má pravdu, no odvtedy už len rozmýšľame nad tým, kedy toto mini obdobie prejde, malá bude fungovať vo svojej izbe a my v našej spálni...Nuž obávam sa, že to tak skoro nebude. Jedna moja známa a zaroveň mamička 4 detí mi povedala „ak nechceš prísť o sex, nauč si dieťa spať vo svojej posteli!“ Tak som sa rozhodla, že to teda skúsim, ale až o týždeň, alebo o dva, tri...
    • Skin on skin & prikladať, prikladať, prikladať.......alebo koža na kožu by vám mala pomocť lepšie sa „spojiť“ s dieťatkom a zároveň by to malo podporiť tvorbu mlieka. Nuž, takže takto.... Skin on skin je fajn....mne síce táto metóda mlieko neovplyvnila, ale považujem ju za užitočnú. Malá ma toľkokrát denne ogrcia, že chodím po byte zásadne bez trička. Za mňa teda „skin on skin“ áno....nonstop prikladanie, za mňa nie...
    • „Daj jej cumeľ, inak si ho spraví z tvojej bradavky!“ Toto mi mamina vravela, keď ma videla, že nonstop kojím (vtedy som ešte riešila nonstop prikladanie). Bola som zúfala, mala chcela byť len na prse a ja som po pár dňoch vyzerala ako z koša na smeti. Bradavky boleli, mala len sala a cmúľala dokola.... Nehovoriac o tom, že moje kozy boli aj jedinou alternatívou ako malú utíšiť. Samozrejme prišiel môj bod zlomu a siahla som po cumlíku, ale čuduj sa svete, drahá Kristína ho odmietla. Pobehala som všetky lekárne a drogérie, minula som cez 30euro na cumle, kým som našla jeden, ktorý ako tak prijala. Možno som sa vzdala, ale ja som všetkymi piatimi za cumeľ. Neraz ma zachránil....a tak sa mamkina rada osvedčila.
    • Zavinovačka - Ak chceš mlieko, vyvaruj sa perinke, resp. Zavinovačke. Popravde, zavinovanie do perinky mi pripadalo skôr ako návrat do komunizmu a keď mi mamina hovorila, aby som tomu dala šancu, rázne som odmietala, lebo veď na čo? Čo mi už len pomôže nejaká zavinovačka. Popravde, jej čaru som podlahla len pred 3 dňami. Moja Kristína cez deň proste nespala. Ak tak, len v šatke, alebo na rukách, no i to hovoríme o pár minútovych šlofíkoch. Cítila som sa ako neschopná, keďže som si nevedela uspať dieťa. Vždy, keď už chrnela, snažila som sa ju preložiť zo seba do postielky a nastal rev. Nie plač, rev, drahí priatelia! Nechcem vedieť čo si museli myslieť susedia. Isto, že ju deriem z kože. Keď sa malej spanie zhoršilo aj cez noc, začala som byť na prášky. Zo spánku rozhadzovala rukami, nohami, mrnčala....až som sa nakoniec rozhodla predsa skusiť ten komunistický trik. Malu som zavinula a skoro som odpadla, keď mi poobede dala krásne 3 hodiny spánku a mojej slobody. Keď moja talianska svokra videla malú v zavinovačke, zhrozila saa povedala, že to vyzerá akoby som ju mala v kazajke zo psychiatrii. Nuž.... psychiatria, nepsychiatria...mala mi už tri dni poobede spí!Príkladov je veľa, každým dňom prichádzam na nové triky. Vďaka Bohu a veruže vo veľkom sa mi osvedčujú najmä tie maminkine, staromódne, no fungujúce rady, ktoré mi denne zachraňujú krk! Nehovorím, každé dieťa je iné, rovnako každá mamička je iná, no ja sa pomaly, ale isto stávam old-schoolovou. Držte sa spolubojovníčky a ak máte ešte nejaké zlepšováky, tak sem s nimi.
    • Blondínka v Benátkach
    simapett
    22. júl 2019    Čítané 2238x

    Kojenie ako nočná mora

    Je presne nedeľa poobede a ja neveriacky krútim hlavou nad tým, že moje milované dieťa spí už dve hodiny!!! Poobedný spánok mojej Kristíny je vec veľmi vzácna. Mne sa rovná priam zlatu, hoci ma popravde štve, že zaspala cestou v aute, takže ešte stále chrní vo vajíčku.. . Ja si totižto premietam hororový scenár o tom čo to narobí s jej chrbticou, no môj muž ma ukludňuje, že je to OK. Popravde by som si asi mala lahnúť aj ja, no hoci mnou lomcuje únava, radšej som si otvorila nealko pivo a rozhodla sa napísať pár riadkov.

    Dnes by som chcela „pokvákať“ trochu o kojení. Ak tento článok čítajú nejaké dojky a.k.a. ženy, čo majú doma plný šuflík mrazeného mlieka, alebo ním dokonca zarábajú kašičky a iné dobroty, chcem vám pogratulovať. Ste naozaj šťastné stvorenia. Keď sa mi v nemocnici pustilo prvé mlieko a kozy som mala také, že ani Pamela by nepohrdla, myslela som si, že patrím do už spomínanej skupiny. Keď som prišla domov z pôrodnice, mlieko som si dokonca odsávala a veselo plnila chladničku. Moja malá bola nonstop na mne nalepená. Moje prsia vymenila za posttieľku a moja domácnosť začala kolabovať, lebo ako náhle som malu odpojila nastal rev rev  rev. Časom však nastal rev aj keď som ju neodpojila. Nerváčila, zúrila ako ja dva dni pred krámami... proste som nechápala. Na poradni mi skontrolovali prisatie, štýl kojenia a všetko bolo v poriadku. Teda v poriadku pre nich.  Nejdem ďalej rozpisovať túto časť príbehu, pretože scenár je rovnaký ako u mnohých iných žien. Jednoducho som začala pomaly vyťahovať z mraziaka moje zásoby mlieka a keď bolo treba, malej som ho proste podala cez fľašku. Časom sa však minuli aj tie a makarón mi kúpil pre istotu prvú krabicu umelého mlieka.

    Tým to však neskončilo. Začala som boj o mlieko. Čaje, hektolitre vody, strava vyváženejšia ešte ako v tehotenstve atď atď... no popravde nejaký efekt to na mňa nemalo. Čo, ale malo na mňa efekt boli tie neskutočne múdre reči môjho okolia, ktoré hraničili s výčitkami...“Dúfam, že ješ, lebo inak sa nečudujem, že nemáš mlieko“ alebo  „To je obrovská škoda, že tak skoro začínaš prikrmovať, fakt škoda“ alebo „Materské mlieko je najviac, keď jej začneš dávať Sunar, uvidíš, že malá bude mať problémy v budúcnosti“ Nemusím ďalej citovať výroky o tom, ako príkrmom oberám dieťa o imunitu a podobne...Veru, tieto reči na mňa efekt mali! A poriadny! Cítila som sa ako najhoršia mama na svete, ktorá nedokáže nasýtiť vlastné dieťa, resp. mama, ktorá ho oberá o imunitu... proste psychiatria čistá.

    Začala som skúšať všetky možné aj nemožné spôsoby, ako to celé zachrániť, od prikrmovania cez cievku (ženy, na toto musíte mať ozaj pevné nervy) cez doslova nonstop prisatie mojej malej. Poviem vám ale , že po xyz hodinách jej jedovania sa na mojich kozách som aj tak vždy siahla po príkrme. Ten pocit, keď sa malá konečne najedla a ukludnila bol top!

    Časom som sa zmierila s tým, že proste jej tu fľašku – dve denne proste dám ak to bude nutné a popravde, začali sme lepšie fungovať. Nehovorím, že je to ideálne, ani to, že ma to zbavilo výčitiek, to ani náhodou, no sme spokojnejšie aj Kristína, aj ja. Malá si vie zrazu zdriemnuť a ja občas vypiť kávu v kľude prípadne spraviť makarónovi na večeru rezne. Stále však bojujem s mojími kozami, s mliekom a s blbým pocitom, že ma mrzí, že toho mlieka nemám dosť, no popravde čo narobím?

    Ak mi niekto, ale bude tvrdiť, že každá žena ma mlieko, alebo treba len nonstop prikladať a ono to pôjde, tak sa asi vystrelím na mesiac.

    Popravde vám poviem len tri rady, ktorými sa snažím riadiť a nejak si ich programujem do hlavy

    • Mlieko – nemlieko, spokojné dieťa s plným bruškom hoci aj z UM je podľa mňa vždy zdravšie ako to, ktoré sa trápi na prsiach celé hodiny a plače od hladu. Nehovoriac o matke, ktorú to aj tak časom zlomí.
    • Ak chcete nejakej žene radiť ohladom kojenia, vyvarujte sa blbých rečí, ktorými jej len privodíte výčitky svedomia. Každá mama robí pre svoje dieťa to najlepšie a ak by mala dosť mlieka tak určite prikrmovať nebude. Takže asi tak.
    • Ak prikrmujete, nerobí to z vás horšiu matku.

    Nakoniec sa s vami rozlúčim predsa ešte s tromi radami, ktoré som našla na nete ohľadom kojenia...

    Ak chcete nájsť kľúč k tajomstvu kojenia, nasledujte tieto kroky:

    • Zrušte všetky plány vo svojom živote.
    • Zavrite sa  „hore bez“ do spálne s dieťaťom .
    • Vydržte tam tak 2 roky.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    17. júl 2019    Čítané 823x

    Ako sa občas cíti mama v zahraničí

    Takže ja, makarón a Kristína máme za sebou prvý mesiac. Naša trojčlenná „squadra“ je deň čo deň silnejšia a napriek mnohým „šokom“ a situáciam sa zo seba tešíme čím ďalej tým viac. Máme dni, kedy som na zrútenie, ale aj dni, kedy spíme, mojkáme sa a dokonca len tak pri sebe ležíme bez mrnčania. Mimochodom vďaka Bože za cumeľ – fanatické podporovateľky kojenia, viem, je to fuj fuj fuj....

    Byť mamou nie je jednoduché, teda aspoň pre mňa. Je to jednoznačne tá najzložitejšia úloha akej som doposiaľ čelila. Zodpovednosť za niekoho iného na 100% je fakt výzva, najmä ak ide o malinké stvorenie, ktoré ako  jedinú indíciu ponúka len svoj plač, spánok, poprípade zvratky, moč, výkaly  a grganie.  Niekedy sa cítim ako zúfalý detektív, ktorý sa snaží zistiť prečo moja Kristína vlastne plače. Týmto chcem zároveň poďakovať svojim kamoškám, spolumatkám a mojej úžasnej mamke, ktoré sú mi v tomto pátraní vždy (psychicky) nablízku a neraz ma zachránili.  Jediné čo ma mrzí je len to, že ich nemám tu pri sebe aj fyzicky.

    Byť mamou v zahraničí je iné. Tie kecy o rozličnej kultúre a zvykoch sú pravdivé a týka sa to aj mamičkovania, no to som zistila až teraz. Tých rozdielov je tu neskutočne. Od faktu, že prvá poradňa sa tu koná až od prvého mesiaca života až po ľahkosť s akou sa tu pozerajú na niektoré záležitosti...ale o tom inokedy...

    Najťažie je, že si uvedomíte, že ste zrazu sama. Keď pracujete, alebo vo všeobecnosti žijete svoj zaužívaný stereotyp, ste obklopení ľuďmi, ste zaneprázdnení a tú osobnú samotu tak nevnímate. Zrazu sa však ocitnete v situácii kde ste to len vy a to malé vo veľkom (pre vás stále cudzom) svete.  Áno, máte svoje dieťa, ale chcete mať nejakú „mentálne podobnú“ istotu blízko seba. Niekoho ako mamu, najlepšiu kamošku, proste niekoho z vášho sveta, kto vám poradí a ukludní vás. Aspoň ja som teraz začala cítiť to ako mi chýba ich fyzická prítomnosť... i keď pán Boh zaplať za internet, skype, viber atď..... Je to možno aj tým, že som prvorodička a neviem ešte plávať v týchto vodách. Možno som aj príliš ochranárska, nie nadarmo ma makarón volá „mama medvedica“ teda aspoň dúfam, že to nie je pre moju aktuálnu postavu. 

    Byť mamou v zahraničí má učí byť odkázaná (vo veľa veciach) sama na seba a taktiež mi ponúka lekcie ako „bojovať“ za svoju pravdu. Od vtedy ako sa mi narodila Kristína mám len jeden cieľ a to je byť jej tou najlepšou mamou, i keď niekedy mám pocit, že musím bojovať s celou armádou rozdielnych názorov.

    Snáď sa mi to podarí teda ...

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    4. júl 2019    Čítané 1407x

    Odvrátená strana materstva

    Keď sa povie materstvo, väčšina z nás si predstaví voňavé bábätká, srdiečka, kolísku, a všetko navôkol v ružovej, prípadne azuritkovo modrej farbe.  Nebola som iná, keď mi nejaká kamoška oznámila, že čaká bábätko, hneď som si predstavila krásny srdiečkový príbeh o matke a dieťati ako sa k sebe nekonečne túlia a rozumejú si len na základe pohľadu. V dobe, keď som zistila, že čakám Kristínu, mala som rovnako naivnú predstavu o tom, aké to bude užasné, keď sa narodí.

    Predstavovala som si ako hneď zbehnem ku kaderníkovi, keďže celé tehotenstvo som sa nefarbila. Videla som sa ako si kúpim jeden z tých športových kočíkov a budem s ňou ráno chodiť behať. Viete, ako v tých amerických filmoch. Videla som sa ako ju položím do postele medzi mňa a makaróna a ako sa budeme všetci traja mojkať, videla som sa ako si malú naložím do kočíka a obehám polku mesta....ach ja naivka...

    Nechcem sa vzdať týchto mojich predstáv, no veľmi rýchlo som pochopila, že patrím do väčšinovej skupiny matiek, ktoré spoznali odvrátenú stranu materstva.

    Dnes ma malička už 2 týždne a ja by som toto obdobie opísala asi len faktom, že ak som niekedy v živote tvrdila, že som unavená, beriem to rýchlo späť, pretože toto malé stvorenie posunulo moje hranice na taký level, že to nechápem.  Za toto krátke obdobie som pochopila, že sú veci, ktoré sa proste mamičkám nehovoria priamo. Aspoň mne nik nepovedal, že to bude taký záhul. Čakala som námahu a stres, ale realita ma fakt prekvapila.

    Tak čo je teda tá odvrátená strana materstva?

    • To,keď zistíte, že veta „miminko prespí väčšinu dňa“  je jedno obrovské klamstvo a mali by zaň trestať!
    • Materstvo to je keď vám volá muž, že sa vracia zo služobky a ide okolo Primarku, či vám nemá teda náhodou niečo kúpiť, ale vy ho len úpenlivo prosíte, aby sa ponáhlal domov.
    • Materstvo je to, keď  pri chôdzi po byte začnete počítať svoje kroky, aby ste náhodou nestúpili na tu vŕzgajúcu parketu a nezobudili ste tak svoje dieťa, ktoré konečne po 100 hodinách spí.
    • To je keď máte chuť dať si obrovský pohár vína, alebo rovno panáka, no v tichosti si len zalejete ďalšiu smutnú šálku feniklového čaju.
    • To, je to keď zistíte, že tie hrozné vlasy, hrozné vyrážky a hrozné kruhy pod očami počas tehotenstva vlastne neboli až také hrozné.
    • To je to, keď si mýlite dnešok so včerajškom a vlastne si nie ste istá, kedy ste si naposledy umyli zuby.
    • Materstvo je aj to, keď plačete a neviete vlastne prečo, alebo to viete, ale radšej o tom nehovoríte.
    • To je to, keď vám prestanú vadiť zvratky a príjmete ich ako súčasť vášho života, prípadne outfitu.
    • Apropó, vy nemáte outfit....máte akurát tak pyžamo po väčšinu času!
    • To je aj to, keď si hovoríte celé tehotenstvo, ako budete dojčiť a najmä ako určite nebudete dávať dieťaťu cumel a nakoniec vykúpite celú lekáreň a drogériu, len aby ste našli model, ktorý bude vašmu pokladu vyhovovať.
    • To je to, keď jete dvojdňové rožky, len aby vaše dieťa nedostalo koliku a nakoniec ju vlastne dostane tak či tak.
    • To je to, keď obedujete celý deň, pretože nemáte ani čas dojesť tu jednu misku suchých cestovín s pestom, ktoré vám už idú aj tak hore krkom.
    • Materstvo je aj to, keď sa cítite ako hrozná matka hoci sa snažíte spasiť svet toho malého stvorenia.
    • Materstvo je aj to, keď chcete vraždiť pohľadom ak vám ešte raz niekto povie „musiš byť kľudná/pozitívna/spokojná...neplač, daj sa dokopy....lebo ja som dobrovoľne s nervami v koncoch! (irónia)                                                                                                             
    • Ach drahé mamičky, toto je tá odvrátená stránka a pridala by som sem asi ďalších sto bodov, no nemôžem. Moja dcérka sa po neuveriteľných 2 hodinách rozhodla zobudiť...teda vyzerá to tak...mimochodom som vďačná aj za tie 2 hodinky spánku, čo dala....ešte chlipnem posledný dúšok tej skvostnej bezkofeinovej kávy a idem sa vrátiť do môjho kolobehu....Viete, tak ako mi každý hovoril, že ten pôrod prežijem, hoci som sa ho tak bala, viem, že prežijem aj toto obdobie a i keď som z neho dosť vystrašená a neistá, má to svoje čaro. Napriek všetkým tým „skúškam“ šla by som opäť do toho, lebo i keď sa cítim ako zombi, tá malá mi to vynahradzuje každým spokojným ksichtíkom, ktorý na mňa hodí.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    30. jún 2019    Čítané 852x

    Zodpovednosť a láska, alebo už som Mama...

    Moje milé mamičky. Tak a je to tu! Som mama! Už pár dní sa nesiem ako páv, pretože som to zvládla. Zvládla som ten strašný pôrod, ktorý ma desil celých 9 mesiacov. Popravde, mala som obrovské šťastie a tá moja tortúra trvala menej ako hodinku. Obrovská vďaka Bohu a Aniballu!

    Viete čo je na tom, ale i tak najlepšie? To, že človek pochopí, že to čo je skutočne desivé nie je až tak tých niekoľko hodín bolesti, ani tie kilá navyše, ani tie štichy a krv.... To čo je naozaj desivé je to čo príde potom.

    Keď som porodila, okamžite mi moju malú priložili na hruď. Poviem vám, bol to zvláštny pocit. Nezaplavili ma okamžite endorfíny a ani som nechcela skákať po plafón... Tá moja drahá Kristína sa na mňa hlboko zahľadela a ja som v ten moment pochopila, že je to skutočné...že ona má len mňa...že celý jej život zavisí na mne. Samozrejme som o tom všetko vedela už pred tým, no tým jej kukučom som všetky tie vety, precítila. Prvýkrát v živote som pocítila ten pocit, že je to celé len na mne....(samozrejme aj na makarónovi, ale ja som MAMA)

    Pocítila som, že mi tá malá trojkilová kôpka bezhranične dôveruje a spolieha sa na mňa. Nemôžem ju sklamať, no najmä ju nechcem nikdy sklamať. Tieto riadky píšem hľadiac na to moje vrabčiatko, ktoré konečne spí, v žilách mi ešte prúdia tehotenské hormóny a ani neviem prečo, po lícach mi stekajú slzy ako hrachy.

    Je moja a už navždy bude. Deti sú láska drahé ženy! 

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    10. jún 2019    Čítané 1005x

    Ako neosprostieť počas (predčasnej) materskej

    Dobre rozbehnutá kariéra, spoločenský život, kopec priateľov a aktivít, šport, výlety, dovolenky a hlava v oblakoch... To bol pravdepodobne život nie jednej z nás pred tým ako nám do života vstúpilo materstvo, ktoré nám zrazu dalo stopku v našom rozbehnutom živote. Materstvo je jednoznačne významný míľnik každého  života, no ako sa k nemu postaviť ak naň nie sme pripravené?

    Nie každá z nás si tehotenstvo naplánovala. Niekedy to príde len tak nenazdajky, bez plánovania, proste ako blesk z jasného neba. To bol aj môj prípad. Ten moment, keď som videla na teste dve čiarky bol neskutočný. Šok, strach a panika sa doslova pomiešali s radosťou a prekvapením a táto svieža zmeska sa vo mne premielala niekoľko týždňov. Do tohto momentu, som mala svoj život perfektne rozplánovaný. Vedela som kde budem zajtra, o týždeň aj o mesiac...

    No zrazu prišiel zlom! V práci som oznámila, že som „v tom“ a hoci ma pár dní pred tým povýšili, pracovná zmluva na ďalšiu sezónu mi už nedorazila. Nechcela som však ostať len tak nečinná, no asi nemusím vysvetlovať, že keď som na pracáku oznámila, že som v 4. mesiaci, milá pani mi úprimne povedala, že tehotnú ma nikto nezamestná. Tak aj bolo.

    Zmierila som sa s tým a nastavila som sa na to, že budem oddychovať a venovať sa samej sebe. Prvé týždne boli fajn. Už žiadne vstávanie o 4tej ráno, stres či  zhon. Ono to znie fajn, ale aj takáto prehnaná pohoda časom človeka omrzí. Dni mi prišli pridlhé, jednotvárne a najmä nudné. Ovládač, gauč a počítač boli zrazu moji najvernejší parťáci. Doslova som cítila ako osprostievam! Vedela som len jedno – musím to zmeniť inak sa zbláznim. Uvedomila som si, že toľko voľného času už mať tak skoro nebudem. Spomenula som si na momenty, keď som si hovorila čo všetko by som robila, keby mám čas...Nechcela som proste zaspať dobu. Vedela som, že najbližší rok a pol – dva budem určite doma a ak sa nebudem nejakým spôsobom rozvíjať, proste sa vrátim do reality úplne mimo.

    Čo som teda zmenila a zaradila do svojho života

    • Pravidelné čítanie – začala som opäť čítať. Rozhodla som sa vrátiť ku knihám. Dala som stopku novočasovským článkom o Jasmíne a Rytmusovi a vzala som do rúk knihy. Tie knihy,  ktoré som si kúpila už pradávno, no vyhovárala som sa, že na ne nemám čas. Ja osobne som začala striedať aj jazyky. Jedna kniha po slovensky, ďalšia v taliančine a ďalšia v angličtine, ale to samozrejme nemusíte. Ja som len nechcela stratiť svoju jazykovu zdatnosť. Samozrejme na začiatku to nebolo ľahké. Nevedela som sa poriadne sústrediť a už po pár stránkach som si chcela zapnúť facebook a rolovať nástenku. Časom som si však vytvorila návyk a stalo sa mi to rutinou. Nehovorím, že treba čítať sto strán denne, čítajte ako vám to čas a chuť dovolí, niekedy sú aj dve strany úspech.
    • Kurzy – vygúglila som si či sa v mojom okolí neorganizujú nejaké kurzy. Konalo sa ich veľa a dokonca mnohé zadarmo, tak som to využila. Ak uvažujete nad tým čo by vás bavilo, nerozmýšlajte dlho. Ja som sa prihlásila aj na kurzy o ktorých som mala pochybnosti, nakoniec môžem povedať, že ich mám za sebou päť a každý jeden mi niečo dal. Myslím, že aj na životopise to bude vyzerať lepšie ako dvojročná čierna diera.
    • Online vzdelávanie – keď som začala byť viac „grogy“ a nemala som už chuť sedieť od rána do večera v škole, začala som hladať možnosti online. Na nete nájdete neskutočne veľa stránok, ktoré vám pomôžu zdokonaliť sa v rôznych sférach.  Niekedy stačí kliknúť aj na obyčajný youtube a nájdete množstvo inštruktorov, ktorí vás prevedú svetom informácii, o ktorých ste ani nevedeli. Chcete sa zdokonaliť v exceli? pochopiť novinky marketingu? naučiť sa zdobiť medovníky či obchodovať na Amazone? stačí sa len preklikať.
    • Čerstvý vzduch – vyvenčite sa, prejdite sa, choďte proste von... Nie vždy ma človek chuť na dlhé prechádzky, no doprajte si aspoň trochu pobytu vonku. Naberiete úplne iné myšlienky a je fajn vyvetrať si hlavu. Kým vládzete určite to využite. Ja osobne som týždeň pred pôrodom (oficiálne) a popravde mám už strach túlať sa po meste. Predstava, že mi praskne voda niekde na námestí....no proste nič moc a tak sa snažím sedieť aspoň na balkóne. Nie je to žiadna sláva, ale keď neprší aspoň kvapká.
    • Cvičenie – nie nie, žiadna tehotenská fitneska zo mňa ani zďaleka nie je a nemám ani telo alá „modelka s malým bruškom vpredu“ no 2x týždenne chodím na tehotenskú jogu. Úprimne, neviem či to nejak extra pomáha môjmu telu, ale minimálne sa pri tom odreagujem a moja myseľ na chvíľku vypne. Samozrejme existuje aj kopec iných cvičení, stačí si nájsť to svoje.
    • Nájdi svoje hobby – proste sa niečomu venujte! Nájdite niečo čo vás baví! Tvorte niečo! Ja som začala ešte viac piecť a variť než pred tým. Začala som skúšať nové recepty, vymýšlať si svoje vlastné a najmä som sa pri tom bavila. Keď ma to omrzelo, začala som šiť,lepšie povedané, začala som sa učiť šiť. Asi rok dozadu som si vypýtala na narodeniny šijací stroj, no nikdy som si naň nenašla čas, až teraz. Popravde ma prekvapilo, že je to zložitejšie než sa zdá, no postupne som len predsa dačo stvorila. Nehovorím, že som pani krajčírka, ale rozhodne som objavila hobby, v ktorom chcem napredovať, tak to skúste aj vy. Na nete nájdete kopec strihov a nápadov ako prerobiť staré oblečenie na nové. Je to zábava. Samozrejme vám teraz nekážem šiť, no skúste si nájsť aktivitu, ktorá by vás bavila.
    • Písanie – tento bod asi nebude pre každého, no podľa mňa je to skvelá psychohygiena. Ja osobne som začala písať z dvoch dôvodov. 1. Tým, že žijem v zahraničí, moja slovenčina ide automaticky do úzadia a neraz som sa pristihla pri tom ako som gúglila, aké i/y použiť v nejakom slove a tak som si povedala, že skúsim viac písať. 2. Mala som potrebu niečo tvoriť. Založila som si blog a začala som písať o tom čo mám rada...o varení, o Benátkach, o tom na čo myslím...a je to fakt fajn. Samozrejme nemusíte hneď zakladať web, niekedy stačí napísať si aj zoznam vecí, ktoré chcete v ten deň stihnúť. Ďalší skvelý „písací“ projekt je skúsiť napísať list svojmu dieťaťu. Ono to znie trochu pateticky, ale napísať pár riadkov vašemu bábu a darovať mu ich napr. na 18tku, alebo na svadbu nie je až taká hovadina, či?
    • Kvalitné dokumenty/seriály – kto ma pozná, vie, že som blázon do reality show. Ja viem viem... sú to koniny blá-blá-blá, no pre mňa to bol vždy istý relax. Po celom dni niekde v kancli som chcela  vypnúť a na nič nemyslieť a toto bol môj zdroj. Môj mozog  nemusel nič spracovávať, len tak si užíval tieto televízne extrémy. Keď som ostala doma samozrejme som nemala problém pozrieť z archívu všetky časti Zámeny manželiek či Farmár hladá ženu, ale „osprostievala“ som a tak som si na youtube začala hladať skôr dokumenty na témy, ktoré ma vždy zaujímali. Černobyl, 2. Svetová vojna, Severná Korea, liečiteľstvo.... toho je proste veľa a som si istá, že aj vy máte nejaké tieto témy v talóne. Ak nie, skúste len tak náhodne niečo pozrieť a možno to objavíte. Tým nehovorím, že zabudnite na BigBang theory, Priatelov, alebo Dva a pol chlapa, ale nespadnite do extrému ako ja kedysi.

    Spôsobov ako sa na (predčasnej) materskej nezblázniť je veľa, stačí sa len rozhýbať a trochu chcieť zmeniť svoj štýl. Ja som sama sebe vďačná, že som sa k tomu dokopala, pretože cítim, že som nezabila ten čas, ktorý mi bol zoslaný. Je mi jasné, že príchodom maličkej sa tieto moje aktivity zredukujú na minimum, no viem aj to, že keď sa bude dať, budem sa snažiť aspoň raz týždenne na chvíľu venovať sama sebe pretože viem, že je to fajn. Možno sa pousmejete a poviete si „ha, veď ty ešte uvidíš“ a možno máte pravdu, no ak máte doma normálneho chlapa, verím, že tých pár chvíľ pre seba vám pomôže zrealizovať. (Ak nie, tak ho donúťte!) Pamätajte však aj na to, že treba aj oddychovať. Verte, že  aj keď som sa „zaktivizovala“ stále si občas doprajem pyžamový deň, mám na to predsa právo...

    Tak drahé spolubojovníčky, prajem vám aby ste si aj vy našli svoju chvíľku, ktorú efektívne využijete a budem rada ak mi o nej napíšete do komentov.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    31. máj 2019    Čítané 808x

    Ako (ne)panikárim z pôrodu.

    Tak a som tu opäť! Po pravidelnom písaní som sa na pár týždňov odmlčala. Prestala som písať a zakuklila som sa doma do svojich vlastných myšlienkovych pochodov, ktoré som radšej nikde nezdielala. Mala som fakt zvláštne obdobie...vlastne ho ešte stále mám a mám pocit, že ešte pár dní potrvá kým to celé prejde.

    Tak o čo vlastne šlo, respektíve stále ide... No proste ma ovládol strach. Panický strach z pôrodu. Viem, niekto si práve ťukol po čele a povedal si „netrapoš, je to všetko prirodzené a naturálne a normálne atď atď.“

    Ja viem! Viem veľmi dobre, že je to všetko vlastne normálne, no na druhej strane mám aj tak proste strach. Predstava toho ako z mojej „okrasy“ vyjde pol metrová bytosť vážiaca tri a pol kila je síce na jednej strane kúzelná, no povedzme si, aj celkom hrôzostrašná. Viem, že sa tu nájde kopec mamičiek, ktoré sa nevedia dočkať momentu natrhnutia svojej vagíny, no ja bohužiaľ, do tejto skupiny nepatrím a samotná predstava mi zdvíha tlak a tep.

    Nechápte ma zle. Veľmi sa teším na svoju dcérku, o tom potom... Nechcem, aby ste si mysleli, že sa neviem radovať z materstva a z tehotenstva. Popravde som si toto obdobie veľmi užila, no s ubúdajúcimi dňami na mojom modro-koníkovskom počítadle začínam stresovať. Je to iné, keď mi tam svietilo krásnych 100 dní do pôrodu a je to iné, keď mi ich tam svieti magických 10. V hlave sa mi hmýri kopec myšlienok a scenárov o tom ako to ustojím a či to vôbec ustojím. Popritom si uvedomujem ako vlastne (ne)zvládam bolesť a ako ma porezanie na papieri vie vyviesť z miery na pol dňa. Že som citlivka? Áno som! Som citlivka, ktorá aj vo svojich takmer 30 rokoch plače u zubára (je to skôr psychologická záležitosť) a to je práve dôvod, ktorý ma proste dostal takmer na pokraj zúfalstva.

    Ale čo s tým? Nuž, podelím sa s vami o pár tipov, ktoré mi pomáhaju tento môj emočný bordel ustáliť.

    Ako to (vraj) zvládnuť

    • Rob všetko možné aj nemožné, aby si sa na ten slávny pôrod pripravila! Neutápaj sa vo svojom strachu len tak na gauči. To aký bude môj-tvoj pôrod, naozaj nik netuší. Možno to bude rýchlovka a možno to bude peklo, každopádne rob všetko čo možeš, aby si na to svoje telo pripravila. Mentálne i fyzicky!
    • Aniball-Epino, môj najlepší kamarát. Tu v Taliansku tieto „hračky“ nepoznajú. Keď som Aniball opísala svojej gynekologičke, s hrôzou sa na mňa pozrela a jediné čo mi odporučila, bolo ani sa ho nechytať. Nuž chytám sa! Aspoň 4-5x do týždňa. Môj muž je z toho zdesený a keď Aniball videl po prvýkrát, myslel si, že je to nejaká eroticka pomôcka. Navyše zo všetkého ten Aniball teraz obviňuje. Minule ma bolela hlava a môj makrón „to máš určite z toho Aniballu“ Mala som vyšší tlak – „to z toho Aniballu“ Chodím stále cikať – „Anibaaaaaaaaaall“ V podstate ide o silikónový balónik, ktorým si posilňujete panvové dno a učíte sa zvládať tlaky, ktoré na vás čakajú pri pôrode. (Viac detailov si vygúglite)
    • Maliník a.k.a čaj z listov ostružiny malinovej a Alchymilka. Babská rada, ako uvoľniť panvové dno a svaly maternice. Ženy, ktoré údajne pili pravidelne tieto čaje, ku koncu tehotenstva, mali ľahší pôrod. Či je to tak, neviem. Možno je to výmyseľ, no 2-3 šálky čaju denne ma nezabijú.
    • Ľanové semienko. Ak chcete, aby z vás dieťa doslova vykĺzlo, mali by ste do svojho jedálnička zaradiť aj tieto nenápadne semienka. Ja si ich pridávam do vločiek, alebo do jogurtu. Niektoré mamičky si z neho varia odvar, ktorý následne vypijú. Tak šup šup, vyskúšať!
    • Kapsule z oleja Púpalky dvojročnej. Túto radu mám od svojej kamarátky Jess, z Austrálie. U nich je to vraj bežná praktika. Posledné dni pred pôrodom si treba vložiť na noc do svojej „okrasy“ dve-tri kapsele tohto oleja. Nie, netreba ich jesť, treba ich vložiť „tam dolu“. Ide o babskú radu, ktorá ma opäť pomocť k spriechodnenie pôrodných ciest a spraviť ich „mazľavejšími“
    • Pohyb náš každodenný. Pred nejakým mesiacom a pol som sa snažila denne nachodiť aspoň 5-7km denne, bohužiaľ to už nedávam a som rada, že prejdem do potravín na nákup, no snažím sa fakt každý deň trochu hýbať. Plus chodím 2x týždenne na gravi-jogu. Je to fajn spôsob ako sa naučiť dýchať a precvičiť svaly, ktoré treba.
    • Tehotenská príprava. Ja som si našla celkom fajn kurz. Je to také spirituálno-praktické. Samozrejme, z rád, ktoré tam do nás tlačia si vždy vyselektujem, čo uznám za vhodné (nikto ma nikdy nepresvedčí, že epidurálka je zlá), no je aj fajn byť obkolesená na chvíľu so ženskými, ktoré prežívaju to čo ja.

    Čo rozhodne nerobiť

    • Fakt nepozerajte tie videá z pôrodov....fakt nie...
    • Nerýpte do svojich kamošiek, ktoré už porodili, aby vám povedali aký bol ich pôrod. Váš pôrod bude iný a jedinečný! (túto frázu neznášam, ale je fakt pravdivá)
    • Nepredstavujte si pre vás ten najhorší možný scenár! (toto si ja osobne musím opakovať častejšie)

    Toto sú také rýchlo-rady, ktorých sa snažím držať. Niektoré mi idú ľahšie, iné ťažšie, veď to poznáte... Snažím sa myslieť najmä na to, že som príliš ďaleko, aby som to teraz „vzdala“. Opakujem si, že keď to zvládli ostatné, musím to akosi zvládnuť aj ja. Myslím na to, že do toho ideme ako tím – Ja, môj muž, ktorý bude pri mne a naša malá v brušku. Hovorím si, že musím byť silná, lebo nemám inú možnosť. Proste to tak je! Každá minúta má len 60 sekúnd a na konci tohto všetkého budeme konečne rodina. Viem, znie to pateticky, ale je to tak. Ženie ma to vpred, i keď niekedy si to musím viac pripomínať, aby som rozdýchala tú paniku.

    Takže ak je tu nejaká mamička, ktorá má stres a strach, vedz, že v tom nie si sama... som v tom s tebou minimálne ja!

    Blondínka z Benátok

    simapett
    29. apr 2019    Čítané 1223x

    Prečo sa neporovnávať s ostatnými a vyhýbať sa energetickým upírom

    Tak čo, máte aj vy celkom pokojný život, no zrazu vás zavolá známa na kávu a vy sa vrátite domov úplne odpálená, nešťastná, s kopou myšlienok o tom, ako je váš život prázdny a o ničom? Máte zrazu pocit, že to čo máte v sebe, vo svojej rodine a doma nepostačuje? Cítite sa zrazu úplne nanič a v hlave vám víria pochybnosti či robíte pre seba a svojich blízkych maximum? Zrazu začínate vidieť nedostatky aj tam, kde nikdy neboli a vlieva sa do vás závisť? Zažili ste to? Gratulujem, pravdepodobne ste mali rande s energetickím upírom!

    Energetickí upíri       

    Určite ste už tento výraz počuli, no zvyčajne ho pripisujeme tým večne nešťastným ľuďom, ktorý aj zo slnečného Karibiku dokážu spraviť sibírsky gulag. Sú to ľudia, ktorí nás svojími večne negatívnymi myšlienkami a lamentovaním privádzajú do šialenstva. Áno, sú to tí ľudia, po stretnutí ktorých sme zrelí na sedmičku červeného...ale povedzme si úprimne, nie je vám zvyčajne týchto ľudí skôr ľúto? Mne osobne áno, no ťažko pomôcť človeku, ktorý má na každé riešenie ďalší problém...

    Potom tu však máme ešte jeden druh upírov, taký ten druh, ktorému chcete skôr vraziť a utekať preč. Určite ste sa už aj vy stretli s osobou, ktorá vám doslova vybila baterky svojím nekonečným vystatovaním sa, svojím porovnávaním a tým, že aj keby ste zachránili svet, ona by pravdepodobne zariadila svetový mier a ešte by k tomu vynašla liek na rakovinu. Ide o ľudí, ktorí vám dajú proste pocit menejcennosti a pocit, že sa možno málo snažíte.

    Mala som jednu známu. Nemôžem povedať, že sme boli vyslovene kamarátky, no občas ma vytiahla von. Z týchto stretnutí som sa vždy vracala plná nervov a závisti. Šlo presne o človeka, ktorého som pred chvíľou opísala. Keď som povedala, že ideme s frajerom na víkend na chatu, ona šla hneď (údajne) s tým svojím na predĺžený víkend do Dubaja. Keď som povedala, že som si kúpila byt, ona si (údajne) práve stavala vilu pri Bratislave, keď som spomenula, že mám novú prácu, mala ju (opäť údajne) aj ona a po týždni ju dokonca (údajne) povýšili na riaditeľku. Išlo ma vždy poraziť pri týchto debatách, pretože som nikdy necítila takú tu prajnosť, alebo radosť z toho, že sa mi darí a že som spokojná. Skôr som neustále citíla, akoby si ma zavolala von naschvál, len aby si zdvihla ego a zaroveň zhodila to moje.

    Jasné, že mi tým pádom v hlave začali tie sebaobviňujúce pocity, že by som sa mala viac snažiť. Začala som sa s ňou podvedome porovnávať a poviem vám, nerobilo mi to dobre a tak som sa jedného dňa rozhodla prerušiť kontakty s touto osobou. Prestala som odpovedať na správy a ak som aj odpovedala, vyhovorila som sa, že nemám čas. Viem, možno detinské, no mne sa zrazu „dýchalo“ ľahšie.

    Prečo sa vlastne porovnávame s druhými

    Myslím si, že je to do istej miery prirodzené. My ľudia, najmä ženy to máme akosi v sebe. Dôležité je nepodľahnúť týmto procesom a uistiť sa s akou osobou sa vlastne porovnávame. Ide o človeka, ktorý je k nám úprimný, praje nám, alebo je to len nejaka „striga“ ktorá si na nás masíruje svoje ego? A akou osobou sme vlastne my? Dokážeme druhým priať, alebo v nás každý väčší úspech, než ten náš vyvoláva hnev a závisť?

    To, že sa s niekym porovnávame nám však môže v živote aj značne pomôcť. Niekedy nás to skutočne nakopne a namotivuje. Rovnako aj my môžme svojim úspechom niekoho namotivovať a pomôcť mu. Dôležité je NEBYŤ UPÍROM! Pomôžme druhým rásť ak je to v naších silách.

    Človek by mal vždy žiť podľa svojho rytmu a podľa toho čo ho robí šťastým. Bohužiaľ mnohí sa porovnávame a snažíme zapasovať do nejakých štandardov, ktoré ani neviem kto vôbec určil. Poznáte to, máš 30, kedy sa budeš vydávať? Soňa je už vydatá, rovnako ako všetky tvoje sesternice... Už ste tri roky

    manželia, kedy si spravíte konečne dieťa? Ja som v tvojom veku už rodila tretie...  Od malička sú nám vštepované tieto zaužívania, no nikoho veľmi nezaujíma či tieto „pravidlá“ sú skutočne to čo v živote, alebo v tomto období naozaj chceme. Proste sa to od nás len akosi očakáva. Ak sa náhodou týmto časovým limitom vyhýbame, hneď sme považovaní za iných.

    Ďalšia moja známa neustále riešila, že sme všetky už povydavané a silou-mocou chcela byť pod čepcom aj ona. Neriešila v podstate či je ten jej princ skutočne tým pravým, neriešila ani to, že mali úplne odlišné názory na život a neriešila ani to, že preňho bolo manželstvo len zdrapom papiera, ktorý vôbec nepovažoval za dôležitý. Po asi ročnom chodení ho neustálymi narážkami a výčitkami dohnala do svadby. Asi tušíte ako to celé dopadlo. Veľmi rýchlo pochopila, že to bol omyl. Vrhla sa do manželstva len kvôli tomu, že sa porovnávala s druhými a navyše s človekom, o ktorom určite tušila, že nie je vhodný pre život. Dnes sú v rozvodovom konaní...

    Buďme preto spokojní sami so sebou. Nenechajme si vliesť do hlavy a ovplyvniť sa tým ako žijú iní, alebo tým akoby sme mali žiť. Nehasme to čo nás nepáli. Ak sme v živote spokojní, nezabŕdzajme do toho. Buďme spokojní aj naďalej. Ak sa nám niekto snaží tento kľud narušiť, proste ho odstrihnime zo svojho života. Bude to tak lepšie, no najmä žime podľa svojich štandardov a robme veci vtedy, keď sme na ne pripravení, nie keď sa od nás očakávajú.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    23. apr 2019    Čítané 758x

    Tajomstvo spokojného života – nemať prehnané očakávania

    Poznáte to, niečo vás naštve a už to ide...jedno sa kopí na druhé a vy máte zrazu pocit, že sa celý svet spriahol proti vám. Chlap si vás nevšíma, v robote vás všetci štvú, deti neposlúchajú a aby toho nebolo málo, práve sa vám vyhodil herpes veľký ako svet a to máte ísť pozajtra na svadbu svojej sestry za družičku. Čo ešte?! Každý z nás má občas takéto chvíle. Niekedy trvajú „len“ jeden blbý deň, inokedy oveľa dlhšie. No je vždy naozaj všetko také čierne ako sa zdá?

    Áno, niekedy je naozaj všetko čierne, veľmi čierne, bohužiaľ... no i takéto situácie sú súčasťou života. Pozrime sa však na bežné dni. Na tie, ktoré možno nie sú až také zlé, no my z nich robíme hotovú katastrofu a dávkujeme si štedrú porciu utápania sa a smútku.

    Môj chlap si ma nevšíma, nič už nie je ako na začiatku

    Prečo mi už nevoláš 100x za deň ako kedysi. Vôbec ma nepochváliš. Každú pusu si musím vypýtať, lebo teba to ani nenapadne prísť za mnou a trochu ma pomojkať... Priznám sa, nie som iná, aj ja zo seba občas vychŕlim tieto výčitky. Vydala som sa za taliana, takže samozrejme som dúfala v nádherný, vášnivý vzťah ako z telenovely, no dnes viem, že je jedno, či mám taliana. Chlap je proste chlap. Každý vzťah má svoje fázy, a tie napredujú. Nebude vždy všetko ako „na začiatku“ ani on ani ja. Ja ho tiež nečakám každý deň doma nastajlovaná a namaľovaná ako kraslica v sexi prádle. Popravde som rada, že ho čakám namaľovaná v jeho teplákoch a mikine, keďže som tehotná a všetko mi je malé. Dôležité je naučiť sa vidieť lásku aj v bežných situáciach.

    Možno mi dnes nenapísal ako ma miluje, no večer ma čakal pred centrom, aby ma vyzdvihol z jogy a nemusela som ísť domov peši. Pred pár dňami bol môj makarón na služobke, raz v noci mi prišlo od neho zaujímavé video. Na ceruzku natočil akýsi papier, na ktorý mi napísal zaľúbený list. Ako točil ceruzkou, ten list sa sám odvíjal. Bolo to krásne a nečakáne a ja som sa na chvíľu cítila ako opäť v našich začiatkoch. Nevadí, že som si to video potom priblížila a zistila som, že ho napísal na záchodový papier. (vraj sa žiaden papier tak dobre nenatáča na ceruzku)

    Myslím si, že my ženy by sme si mali uvedomiť, že chlapi nefungujú ako v telenovelách (rovnako muži by si mali uvedomiť, že sex nefunguje ako v porne) a mali by sme sa pozerať triezvejšie na každodennú realitu v našich vzťahoch. Chlap nás neľúbi len vtedy, keď nám donesie kvety, ale aj vtedy, keď nás nechá v sobotu pospať, keď občas sám od seba uprace, vyzdvihne nás z práce, nakúpi, alebo nám pošle list na hajzlovom papieri...

    Ach tá práca...

    Keď som sa presťahovala do Talianska, trvalo mi mesiac kým som si našla prácu. Bol to dlhý a depresívny mesiac, kedy by som šla robiť aj smetiarku, len aby som sa dostala medzi ľudí. Mala som šťastie, vzali ma do 5* hotela na súkromnom benátskom ostrove. Myslela som, že to bude ako „vždy“ v mojom živote. Myslela som si, že budem určite v nejakom super kolektíve, že si nájdem kopec kamošiek a že proste začnem žiť.

    Nuž, nestalo sa. Vzťahy v mojej práci boli hrozné. Cítila som sa tam spočiatku strašne osamelá. Žiaden náznak priateľstva od nikoho. Okolo seba som mala len intrigy a ohováračky medzi ,,akože kamarátmi“ Po čase som pochopila, že je možno lepšie byť mimo tejto mafie. Práca ma bavila a po 3 rokoch som sa tu celkom vypracovala, no riadila som sa jednym heslo: Odrob si svoje ako najlepšie vieš a choď domov, do práce nechodíš, kvôli kamarátstvam, chodiš tam kvôli peniazom. Prestala som dúfať v úžasné priateľstvá, keďže som videla ako tu vzťahy fungujú. Samozrejme, nebola som vlk samotár celý čas, spoznala som pár úžasných ľudí, no bolo ich naozaj len pár. Hoci som očakávala, že nová práca mi nájde priateľov, mýlila som sa, no našla som samú seba. Pochopila som, že najlepšie čo môžem urobiť je byť nestranná a nemiešať sa do toho do čoho ma nič nie je.

    Iné to je samozrejme ak je aj práca na nič a aj kolektív. Vtedy to proste zabalte a choďte o dom ďalej. V takom prípade je totiž namieste mať vyššie očakávania.

    Čo je skutočne dôležité?

    V živote je skutočne dôležitých len pár vecí. Zdravie, rodina a láska. Snažme sa vážiť si to čo máme a buďme s tým spokojní. Nikdy nič nebude stopercentné. Vždy bude na všetkom nejaký fľiačik, ale nezameriavajme sa len naň. Snažme sa vidieť aj tie pozitíva, ktoré nám život každodenne servíruje.

    Pamätajme, že mnoho z toho čo dnes máme bol kedysi náš sen a neberme všetko za samozrejmosť. Žijeme vo veľmi uponáhlanej dobe a ak sa niekedy cítime zanedbávané, alebo že život nebeží podľa našich očakávaní. Zamyslíme sa či to tak naozaj je a či nie sme my tie, ktoré by mali začať zmenou a spraviť prvý krok.

    Pokoj začína tam, kde končia prehnané očakávania.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    19. apr 2019    Čítané 236x

    Predpôrodna panika, alebo ako som nevedela ani rozdeliť oblečenie podľa veľkosti. (manuál prvorodičky 2.časť)

    Vždy som si myslela, že ma chytí skôr tá popôrodna panika. Tá z toho, že budem nonstop unavená, nevyspatá,  malá bude plakať a ja nebudem vedieť ako ju utíšiť, alebo, že oplešatiem z tých rozhádzaných hormónov a vrátia sa mi späť tie odporné vyrážky na čele.

    No dnes ma chytil iný druh stresu, taký ten predpôrodný, kedy mám pocit, že som mala už dávno študovať materské príručky a odpozerať každý dostupný dokument ako sa pripraviť na materstvo, výchovu a v neposlednom rade aj na pôrod. (To s tým pôrodom ruším, videla som na nete pár videii, no bolo mi ľahšie na duši pred tým ako som ich objavila.) Som v 8. mesiaci a akosi mám pocit,že  „mám ešte čas“ zrazu neplatí.

    Dnes som sa rozhodla roztriediť oblečenie pre malú podľa veľkosti. Taká banalita... Dostala som kopec vecí od švagrinej, niečo som kupila ja, niečo svokra a niečo naši, no koniec koncov je to taký všehomix. Myslela som si, že to bude hračka, no buď som ozaj blond, alebo neviem... Pozerala som na všetky tie vnútorné štítky a zrazu som sa na chvíľu opäť cítila ako na gympli cez hodiny matematiky. Nejak takto :

    Všetky tie 0-3m a samozrejme 50cm a 56cm a 6-12m a 3-6m a samozrejme 82, 74, 62, no a nezabudnime ani na britske miery niečo ako 7,5lb a podobne. Môj plán bolo  spraviť si systém od narodenia, po prvý, druhý, tretí mesiac a tak ďalej, no chytila ma panika, že ani neviem koľko centimetrov má mať dieťa v ktorom mesiaci. Uvedomila som si, že tým pádom neviem ani čo drobcovi zabaliť do pôrodnice, pretože doteraz som veci delila na malé, stredne malé a maličké. Čo ak jej zabalím niečo čo bude príliš veľké, alebo príliš malé a sestričky budu na mňa pozerať štýlom, že čo som to akože doniesla.

    Ach....nádych-výdych, povedala som si a vygúglila som si zázračnú tabuľku, ktorá mi všetko ozrejmila. Pre istotu ju sem dám :

    Popravde, táto tabuľka ma síce na chvíľu zachránila, no nezbavila ma pocitu, že proste nie som na ten zázrak pripravená. Cítim sa akoby som čosi zanedbala a stále rozmýšlam nad tým, čo by som si mala ešte naštudovať, aby som bola proste 100%-nou... V tomto mixe výčitiek som si otvorila mentolovú Milku a zavolala som svojej dobrej kamarátke, ktorá je mimochodom mamičkou už takmer ročnej Zuzky. Celá takmer uplakaná som jej rozpovedala svoj dnešný príbeh o tom aká som neschopná a nepripravená. A čo ona na to?

    Nič, zasmiala sa a s kľudom angličana, ktorý si tým už prešiel mi akurát povedala, že sa mám totálne vykašlať na všetky tabuľky a mierky, pretože:

    • Neviem ani zďaleka aká veľká bude moja malá, keď sa narodí. Ak bude mať 4 kilá, možem rovno zahodiť všetký tie nádherne body-čka veľkosti 50-52.
    • Neviem ani to ako rýchlo bude môj poklad rásť. Jej malá, ktorá o týždeň oslávi rok, údajne nosí veci 86-92.
    • Každé dieťa je individuálne a to správaním, rastom, aj schopnosťami....proste všetkým.

    Viem, že mnohé z vás si pravdepodobne povedia, že som teda „objavila Ameriku“ a že toto už dávno viete, no možno je medzi vami taká ako ja, ktorá proste panikári aj na veciach, ktoré sú možno banálne a pre niekoho samozrejmé.

    Čo z toho teda nakoniec vyplýva? Ak niečo neviem, vygúglim si to, no je lepšie si dodatočne otvoriť Milku a zároveň zavolať skúsenej kamarátke. Ja osobne som sa trochu upokojila. Dožula som v kľude svoju Milku, no tak či tak som si otvorila knihu „Naše dieťa“ viete....len tak pre istotu.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    9. apr 2019    Čítané 75x

    Tehotenské nálady, alebo ako sa vo mne strieda milučké šteniatko a rozzúrený drak

    V prvom rade treba povedať, že sama o sebe som dosť emotívny človek. Veľa vecí sa ma dotkne a rozcíti ma, no mám jednu zázračnu schopnosť a tou je nedávať to najavo. Mnohí si preto o mne myslia, že som tvrdá a veci riešim s chladnou hlavou... aspoň tak mi to povedali moji, teraz už bývalí, kolegovia. Keby tí vedeli, aké búrky sa vo mne občas strhávali a koľkokrát som im mala chuť dať facku, no nakoniec som len nahodila svoj nečitateľný úsmev a predýchala som svoju naštvanosť. (pracovala som v hotelierstve a navyše v talianskom kolektíve, kto to pozná pochopí)

    Samozrejme aj ja som len človek a tak ako každý, aj ja som občas potrebovala vypustiť všetku tú paru. Nie, nevybíjala som si to na mojom makarónovi. (makarón je môj taliansky manžel). On je síce zlatý človek, no v mojej práci sa vyzná asi ako ja v tej jeho, čiže ak som nechcela viesť monológ, radšej som ho vždy obišla elegantným krokom smerom ku chladničke, vytiahla si fľašu vína a dopriala si štedrý pohár tohto lieku. (odporúčam tie lacné pohare z Ikei, tie sú FAKT obrovské) Medzitým som ešte zavolala svojej najlepšej kamoške a navzájom sme si posťažovali až kým sa nám neuľavilo.

    Možno si poviete, šťastný to chlap, že nemusí znášať moje nálady, no mýlite sa. S makarónom máme pekný vzťah, hádame sa "len" raz do mesiaca a to presne 2 až 3 dni pred mojími dňami. V tomto krátkom období ma dokáže vytočiť úplne všetkým a ja sa neviem vtedy ani trochu krotiť. Zrazu sa vo mne zobudí zúrivý drak, ktorý zvyčajne vytiahne nejakú úplnu blbosť, len aby sme sa mohli pohádať. Najhoršie na tom všetkom je, že si uvedomujem, že je to fakt blbosť a na ramene sa mi zjaví taký ten malý rozkošný anjelik, ktorý mi hovorí "prestaň Simona, nechaj ho, dobre vieš, že ťa to bude o chvíľu mrzieť." Lenže ja toho anjelika doslova zmetiem zo seba a idem ďalej ako píla. Šťastie od Boha, že ma má môj muž tak dobre prečítanú. Zvyčajne len pozrie do kalendára a povie si "je to tu zas!" Následne sa len usmieva nad mojimi rečami a krúti hlavou, lebo celá táto záležitosť skončí rovnako ako každý mesiac. Po čase prídem, pritúlim sa a poviem "sorry, vieš, že to nie som ja, to tie hormóny..."

    Odkedy som tehotná je však situácia trochu komplikovanejšia. V prvom rade terapia pohárom vína je načas vylúčená a navyše sa na mňa nalepili úplne nové nálady. Poznáte to... ste nahnevaná, priam zúrivá, uplakaná, veselá, bez nálady, smutná a často aj mámvpažistická a to všetko v priebehu asi 10 minút. Neuveriteľné! Najhoršie na tom je, že to neviem nijak ovplyvniť a ani vysvetliť a tak si pripadám občas ako psycho. Úprimne ma štve, keď som takáto k mojím najbližším.

    V marci som bola na týždeň u rodičov, na Slovensku. Strašne som sa k ním tešila, no celý čas som bola buď bez nálady, alebo nervózna. Fakt ma to mrzelo hovorila som si "Simona, uvedom sa!" no nevedela som to zmeniť a tak jediné čo som dokázala je povedať im, že ma to mrzí, že sa tak správam a že za to môžu tie tehotenské hormóny. Zrazu som sa zmenila z draka na milé šteniatko so slzami v očiach. Moji rodičia majú už svoj vek, takže ma štvalo, že som taká hrozná, no pevne verím, že ma pochopili. Dôležité je povedať "prepáč" a hlavne vysvetliť, čo je vo veci, nech si ľudia vôkol nás nemyslia, že je za tým niečo osobné. Viem, že sa tie slová občas derú z úst ako z chlpatej deky, no je dôležité, aby sme ich aj napriek tomu vyslovili.

    Včera som mala pre zmenu deň smútku. Celý deň som bola bezdôvodne nešťastná a aby toho nebolo málo, dokola som si púšťala všetky možné slaďáky a balady od Whitney Houston až po Paľa Haberu. Doslova som sa utápala v tejto emočnej zmeske. Makarón mi volal asi 3x z práce a dokola sa pýtal čo mi je, no nemala som pre neho vysvetlenie. Situácia sa zmenila, až keď povedal, že zavolá svojej mame, aby mi prišla robiť spoločnosť, nech som veselšia. Svokrina spoločnosť bola v tom momente asi to posledné, čo som potrebovala a tak som vstala, skultúrnila sa a šla sa realizovať presádzanim kvetov na balkón. Prekvapivo mi to pomohlo. Zo smutného stavu som prešla na stav neutrálny. Pekná zmena.

    Čo z toho vyplýva? Tieto naše emočné stavy sú normálne, je to súčasť tehotenstva, no snažme sa ich mať aspoň trochu pod kontrolou. (ak je to vôbec možné) Nie každý je oboznámený s týmito "strihmi" preto je dôležité, aby sme ich proste ľuďom okolo nás vysvetlili. Ak prestrelíme hranice, povedzme prepáč, vysvetlíme, že ide drakov, ktorí sa volaju Estrogén, Progesterón, Relaxín a občas aj Adrenalín... my sme v tom vlastne nevinne. A ak je už veľmi zle, proste sa rozhýbme. Ja som chytila do ruky lopatku a kýblik, vám možno zlepší náladu niečo iné, no každopádne to aspoň skúste.

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    7. apr 2019    Čítané 1018x

    Tehotenská krása, alebo ako bude moja dcérka asi Miss World

    V prvom rade treba povedať, že tento článok nie je ani z ďaleka pre vás, nádherné mamičky s dokonalou pleťou a vlasmi, s postavou alá 90-60-90 plus jeden vankúš na bruchu. Toto fakt nie je nič čo by sa vás týkalo, každopádne vám gratulujem a v tichosti závidím.

    Tento článok je pre nás! Pre mamičky, ktoré sa cítia tak trochu ako obludy, pre nás, ktoré majú strašnú pleť, vlasy a na zadku máme pomaranče! Pre mamičky, ktoré zúfalo skúšajú rôzne špeciálne bio zábaly, masky a obklady, aby sa dali aspoň trochu do normálu, no nič i tak nezáberá, pretože HORMÓNY!!! Mimochodom zubná pasta na vyrážky naozaj nezaberá. Dnes rano som si ju zmyla z čela a okrem pupákov mám z čela už asi 4 hodiny, jeden obrovský červený fľak. Och....(nie, nezmierňuje sa to)

    Tento článok som sa rozhodla napísať, ako nejakú vnútornú terapiu, aby som sa konečne zmierila so svojím (snáď len dočasným) výzorom. Nechcem nijak preháňať, no každý večer, keď sa odlíčim a každé ráno, keď vstanem, hľadím do zrkadla a nespoznávam sa. Treba povedať, že som nikdy nepatrila ku krásaviciam. Nemala som nikdy nejaké extra top telo, alebo vlasy, no pozor – pleť som mala asi od 19tich do 29tich rokov fakt perfektnú! Nebola som proste modelka, skôr taka nenápadna Popoluška, ktorá keď sa nahodila vyzerala k svetu. Ak som sa niekedy na svoj výzor sťažovala, mám pocit, že ma práve dobehla karma!

    Poznáte tie reči ako sa v tehotenstve opeknieva, aké sú mamičky nádherné a podobne? Áno aj ja som to počula, každopadne ma to nejak preskočilo. Dodnes si pamätám ten moment, keď som zistila, že som tehotná. Bol to taký zvláštno-krásny pocit, ktorý som vôbec nečakala a tak mi trvalo pár hodín ho predýchať. Vtedy som si spomenula na to ako som si hovorila, že začnem chodiť do fitka, aby som mala kocky na bruchu a super zadok, aká budem namakaná a ako budem žiariť v lete na pláži. V tú chvíľu som si povedala „Simona, tento rok to opäť nedáš...“. Nuž, nevadí, povedala som si a začala som pomaly priberať, vyrážkovať sa a vlaso-štiepiť sa.

    Radosť pozerať na seba každý deň. Keď som sa automaticky vyradila z klubu krásnych matiek, cenou útechy mi bola fráza „dcéry berú matkám krásu“! Ufff, ešteže čakám dievčatko, mám aspoň výhovorku! Keď sa tak na seba pozerám, som si istá, že moja dcérka bude Miss Itália ak nie rovno Miss World!  Minimálne v mojich očiach ňou bude teda určite, respektíve ňou je už teraz, keď tak pozerám na fotky z posledného sona. Ňuňuňuňu...

    Nechcem, aby som vám teraz pripadala ako nejaká fiflena, ktorá hľadí len na výzor, no ak ste v mojom tíme mamičiek, ktoré sa citia „ošpatnené“, tak ma isto chápete. Som naozaj vďačná za môjho muža, ktorý mi stále hovorí aká som pekná a ako som sa vôbec nezmenila odkedy som tehotná. (milosrdné lži či ako...) Každopádne nech je už akokoľvek, uvedomujem si, že táto obeta za ten poklad vo mne jednoznačne stojí, no tiež sa už teším na to ako sa vrátim do normálu. Už nech je jún!

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    4. apr 2019    Čítané 1118x

    V jeden deň podávame bohémske výkony a inokedy sme zdochlinou na gauči

    Wooooow, aký perfektný deň je za mnou! Vstala som o šiestej, vychystala som muža do práce, hneď som sa pustila do upratovania, navarila som, šla som na prechádzku, prešla som 8 km, ušila som si sukňu, upiekla som koláč, zariadila som svetový mier, no hlavne, celý čas som vyzeralá úžasne.

    Dnešok? Je skoro deväť, rolujem facebook, dopíjam svoju už aj tak studenú kávu a navôkol sa pohadzuje manželové pyžamo, prázdny kelímok od jogurtu a neidentifikovatľná špinka na podlahe. Vnútorne si už asi hodinu a pol hovorím, aby som zdvihla ten celulitídový zadok a začala sa hýbať, no i tak ďalej čumím na monitor a užívam si ten pocit viny a výčitiek svedomia. V hĺbke duše sa vo mne začínaju vynárať obavy. Rozmýšlam, že je streda, takže máme v meste pouličné trhy na ktoré sa vždy vyberie moja svokra a zvykne sa potom u mňa zastaviť. Samozrejme ma v takomto stave nemôže nájsť a tak vstávam a idem sa činiť.

    Aj u vás takto vyzerajú niektore dni? Aj vy sa potom naháňate, aby ste nakoniec všetko stihli? V jeden deň ste ako superman a na druhý deň ste ako zdochlina? Prosím vás, uistite ma, že v tom nie som sama. V poslednej dobe sa mi takéto dni striedaju dosť často. Neviem či je to tým 7. mesiacom tehotenstva a 10 kilami navyše, no fakt mám niekedy pocit, že to nie som ja. Snažím sa, chodím na kurzy, varím, žijem, existujem, ale nie som to stopercentná JA.

    Začala som sa o tento môj "problém" viac zaujímať. Prelustrovala som si tisíce článkov, štúdii a samozrejme debát na koníkovi. A, že čo som zistila? Od rôznych teórii o tom ako za všetko môžu hormóny a že mám doplniť železo a magnézium, cez teórie, že som lenivá veľryba, som zistila, že vlastne len "prokrastinujem". Áno, áno, to je to správne magické slovo. Nie som lenivá, len prokrastinujem. Proste si dávam na čas.

    Sú dni, keď si užívam svoj kávičkový kľud, po dobre odvedenej práci, hneď poobede a niekedy sú dni, kedy si proste tú kávu vychutnám pred tým humbukom. Ja viem, táto výhovorka nie je možno tou, ktorá vám pomôže cítiť sa lepšie, ale spísala som pár pozitív, ktoré mi pomáhaju prekonať ten zlý vnútorný pocit, že nefungujem akoby som mala.

    • Je vedecky dokázané, že prokrastinujú najmä kreatívni ľudia, takže som kreatívna.
    • Stres a výčitky, ktoré v nás prokrastinácia občas vyvolá nám zároveň dodávajú silu a efektivitu. Preto prácu, ktorú by sme normálne spravili za 4 hodiny, máme zrazu spravenú za 2 hodinky. Ideš raketa!!!!
    • Prokrastinácia, respektíve odkladanie povinností na neskôr nám taktiež pomáha robiť rýchlejšie a lepšie rozhodnutia. Poznáte to, ďalší deň, kedy neviete čo navariť. Zaľahnite na gauč, dajte si kávu, pozrite telku a po chvíľke pozrite na hodinky! Do kelu! Môj chlap má byť doma za hodinku a ja nemám ešte navarené. Nazriete do chladničky, do špajze, nájdete zemiaky a párky....booom dnes bude granadír. Ja viem, že to nie je top večera, ale nie každý deň musia byť doma rezne a sviečková. Ani váš chlap vám nenosí denne domov kvety, či? (Ak áno, tak zabudnite na tento článok a tú sviečkovú mu navarte!)
    • Ženy majú proste nárok občas spraviť to čo chcú a až potom to čo by mali. Najmä my, čakateľky na pôrod. Je mi jasné, že keď sa mi drobec narodí, takýto luxus si už nebudem môcť dovoliť.

    Tak čo, stačia vám tieto pozitíva? Ak nie a stále hľadáte motiváciu na to, aby ste sa stali supermanom na plný úväzok, skúste tieto dôvody, ktoré aspoň mne vždy pomôžu rozhýbať sa.

    • Hocikedy môže prísť svokra! Ja mám síce skvelú svokru, ale myšlienka, že by prišla k nám a našla u nás bordel mňa osobne prinúti vstať.
    • Predstavím si tú pohodu, keď mám už všetko porobené a s čistým svedomím sa venujem sama sebe naplno.
    • Myslím na všetky tie úžasné matky z materskeho centra, ktoré sa pravidelne predbiehaju v tom, ktorá je krajšia, úžasnejšia, šikovnejšia a aktívnejšia. Viem, že taká asi nikdy nebudem, no svedomie sa vo mne trochu pohne.
    • Keď si to dokázala včera, dokážeš to aj dnes! Bodka!
    • Potrebuješ pohyb! Máš celulitídu a chceš mať predsa ľahší pôrod, tak sa hýb! Toto mi povie môj vnútorny hlas a ja si následne pozriem fotky z obdobia pred tehotenstvom, keď som bola (v porovnaní s momentálnym stavom) krásna.

    Pomohlo? Nepomohlo?

    Takže ak nie sme nonstop na tom gauči, ak sa hoci aj neskôr rozhliadneme po byte a máme doma relatívne čisto, ak má náš chlap po práci na stole teplú večeru, (hoci je to len granadír) tak sa necíťme vinne za doobedie krásneho ničnerobenia. Sme ženské a dobre vieme, že dokážeme aj sto vecí naraz, takže ak si niekedy zvolíme obráteny time management, nič zlé na tom nie je. 

    Blondínka v Benátkach

    simapett
    3. apr 2019    Čítané 195x

    Prečo nás brzdia názory ľudí, na ktorých nám nezáleží a čo s tým

    Stalo sa vám, že ste dostali skvelý nápad, ktorý vám celé dni, mesiace, dokonca roky nedal spávať? Rozmýšlali ste nad tým, aké by to bolo, keby to vyšlo? Nie ste to vy, kto má v hlave nápad na dokonalý projekt, výnosný biznis, zaujímavý blog, skvelý web, alebo úspešný podnik? Možno práve vy máte v šuflíku pri posteli napísaný bestseller, ktorý dodnes nik nevidel a nečítal. Na čo čakáte?

    Ja viem, ľahko sa to hovorí... sama som s tým dlho bojovala a ešte stále bojujem. Človek by aj chcel vystúpiť z radu a uskutočniť svoje plány, no vždy je tu niečo, čo ho zastaví. 

    Ja osobne som sa najviac vyhovárala na čas. Na mnohé iné nápady mi zas chýbali peniaze, čo bola len ďalšia výhovorka, ktorú som si vštepila do hlavy. Keď tie peniaze nakoniec prišli, aj tak som zakotvila na mŕtvom bode ako pred tým a môj plán zostal vždy len plánom. 

    O mojich snoch vedeli vždy len tí najbližší, a keď sa ma pýtali, kedy to "všetko" rozbalím, pravidelne som ich kŕmila už spomínanými rečami. Pravdou ale je, že skutočne najväčšou prekážkou bol pre mňa názor ostatných. 

    Neobávala som sa až tak názoru mojich priateľov, lebo o nich som vedela, že ma podporia, no mala som blok z toho čo by si mysleli ľudia, ktorí mi nie sú blízki, ľudia, ktorých rešpektujem, lebo musím, proste tí ľudia, o ktorých viem, že ich vo svojom živote vlastne nechcem, lebo ich nemusím. 

    Nikdy vás netrápilo, čo si napríklad o vašom blogu pomyslí tá hrozná kolegyňa, ktorá vždy gúľa očami bez ohľadu na to, čo poviete? alebo ten trápny kolega, ktorý neustále zosmiešňuje všetkých naokolo? Ak je vaša odpoveď "nie", skláňam sa pred vami a máte môj večný rešpekt. Mňa to však štvalo a veľmi brzdilo. 

    Nechápala som, prečo ma tak veľmi zaujíma názor ľudí, na ktorých mi ani nezáleží a popravde, dodnes na to nepoznám odpoveď, zmenila sa však jedna vec. Začala som! Uvedomila som si totiž zopár vecí: 

    • Ak máte chuť tvoriť, znamená to, že ste kreatívni a myslí vám to. Máte v hlave niečo čo má význam. Nie ste ovca, ktorá len nasleduje stádo a nadáva na svoj život bez toho, aby sa pokúsila niečo zmeniť.
    • Svojou aktivitou možno inšpirujete niekoho vo svojom okolí. Nikdy neviete, či niekto nečaká práve na váš impulz. Mňa osobne veľmi nakopla stretávka z gympla. Keď som zistila ako sa niektorí moji spolužiaci rozvíjajú a tvoria, chcela som patriť k nim.  
    • Je úplne jedno, že si niekto bude myslieť, že váš nápad je nanič. Vždy budú existovať ľudia, ktorým sa nebudete páčiť... ktorým príde aj ten najlepší nápad ako úplna fraška, to však nie je váš problém. Dobrou správou je, že vždy bude aj kopec ľudí, ktorí vás podporia.
    • Keď začnete tvoriť, vyčistia sa vaše kruhy. Ak sa zrazu objavia medzi vašimi blízkymi posmešky, alebo negatívne komentáre, vedzte, že to nie sú ľudia, ktorých by ste si mali držať pri sebe. Avšak pozor na objektívnu kritiku, tá vás môže posunúť vpred. Naučte sa  preto medzi nimi rozlišovať. 
    • Nebojte sa neúspechu. Ten možno nikdy nepríde a ak áno, len vás posilní a poukáže na chyby, ktorým sa nabudúce budete vyvarovať.  Pamätajte, že najväčšou chybou je nikdy nezačať a nič nové neskúsiť.
    • Všetko je skúsenosť. Nežite vo svete "čo ak..." a "keby som vtedy..." Môžte len získať, nie stratiť. 
    • Nikdy nie je neskoro začať, no nečakajte večne. Rozhýbte sa! Keď raz začnete, už to pôjde samo. 

    Aj malý krok je krok vpred. Pre mňa je ním napríklad aj tento článok. Pre niekoho možno banalita, pre mňa únik z reality, na ktorý som sa dlho odhodlávala. Myslite na to, že nemusíte byť najlepší v tom do čoho sa pustíte. Dôležité je, aby vás to napĺňalo a robilo šťastnými, tak smelo dotoho!

    Blondínka v Benátkach