Dnes po veľmi dlhej dobe extra preextra zlý deň☹ Škreky sa vrátili v plnej paráde, pri každej požiadavke, otázke, dotyku... Po veľmi dlhej dobe som sa znovu vyplakala do podušky a nariekala, že z tohto blúdneho trojuholníka nikdy nenájdeme cestu.
Som v tom sama ako prst a to ma zožiera ešte viac. Tak rada by som mala nejakú extra super akčnú babku/dedka/tetku/kamošku/učiteľku pri sebe, ktorá sa s deckami "nepiple", ktorá sa nezľakle škriekajúcich deciek, nezľakne sa akčných hyperaktívnych deciek a hlavne, ktorá bude zvládať moju raketu. Zatiaľ sa nikto taký neobjavil. NIKTO, Nikto si tú moju raketu nezobral ani na 20 minút bez mojej prítomnosti, nezískal si ju a ona tak pekne krásne všetkých cudzích síce registruje, ale ignoruje a nedajbože sa jej niekto dotkne, konec amen tma, hneď si ide radšej hlavu hodiť dozadu o betón☹ Už mi je nagrc z toho, koľkokrát je schopná sa šľahnúť o zem.
Už keď sa niekto k nám približuje, mám z toho veľké stresy, lebo vidím pohyby, vidím gestá alebo začnú rečičky: "ako sa máš? a ty sa ako voláš? poslúchaš maminku?....." V hlave sa mi už škrkajú slová, ktoré ta osoba zbytočne povedala, chcem jej povedať, nech hovorí jednoslovne, nech sa nič nepýta, nech nič od nej nechce, nech sa jej hlavne nedotýka, ale to predsa takto nemôže ísť... Ako preboha živého bude fungovať v školke? Veď mi ju zabalia s mašľou hneď po prvých 5 min...☹
Ako môže byť niekto taký výbušný, nemať problém sa hodiť 585214755x o zem. Naozaj to nemôže takto ďalej ísť a ja s tým musím ešte viacej niečo robiť. Čakám na niekoho, kto ma zachráni, kto ma vykúpi z tohto správania, ktoré je našou súčasťou a mojím najväčším strašiakom. Lebo TOTO je to, čo tam nemá byť. Decko nemá takto reágovať, má sa buď schovať za matku alebo začať plakať, ale s prepáčením j***úť sa o zem pri každej požiadavke... To veru nie.... Koho by to bavilo? Každý kto ma s ňou vidí, si na 100 % vydýchne, že to neni jeho problém, že sú radi, že nemajú také neposedné dieťa.... Aj ja by som bola rada, tiež by som súcitili, ale v duchu by som sa prežehnala a povedala si, že vďaka Bohu, že moje nie sú také... Ale raketa je moja, ja nemôžem utiecť a tváriť sa, že sa ma to netýka☹
Je mi prd platné, že komunikujeme neverbálne, že si zdieľame, MY dve, keď to s nikým iným nerobí☹ Ešteže sú tu deti. Deti tie majú v sebe akúsi magickú silu a ťahajú ju vpred bez akejkoľvek námahy. Dnes v parku som to videla na vlastné oči. Moja raketa je imitatór profík a hru na "obchodík" s dievčatami má ťažko v paži. Lietala s chalanmi, behala, vyliezala, "ťahala hadicu" a "hasila" požiar, ale hre na 100 % nerozumela. Popritom si dala 2-3-10x kolečiek ešte okolo ihriska, ale pohyby chlapcov stihla zimitovať. Keď sa šmýkali zo šmyklávky dole hlavu, to vôbec nebolo potrebné ukazovať 2x. Rovno sa šuchla aj ona dole hlavou... Dnes bola totiž celkovo stále v pohybe. Ani na mikrosedundu sa nezastavila, už pomaly nevedela, čo s rukami, čo s nohami, čo s prstami, naučila sa dokonalé kotrmelce, také aké som ja dávala v 9 ročníku a ústa s pazvukmi a nezmyselným blabotom sa jej nezastavili... Hyperaktivita sa nám začína prejavovať v plnej kráse a je to čím ďalej tým výraznejšie na nej☹
Som z toho všetkého smutná, lebo reč neurýchlim, hyperaktivitu nespomalím a reakciu na cudzích ľudí nezmením☹ Môžem zlepšiť porozumenie, môžem cvičiť jemnú motoriku, ale to vyššie, to je "záležitosť" CNS, prirodzeného dozretia alebo aj nedozretia, keď tam to aut bude☹((( a ja ho TAAAAAK veľmi nechcem, tak strašne túžim skončiť s týmto všetkým a "iba" nestíhať domácnosť a "iba" sa povadiť s mužom a "iba" dolaďovať kreslenie alebo "R"....
Keď som v depkách, vždy som utekala ku knihám. Aj dnes som utekala. Pre raketu som si pripravila kopu prekopu úloh, nech mám v sebe aspoň trochu útechy, že niečo pre ňu robím☹ Pracujeme na zvukoch, gestá činnosti, porozumenie: KDE čo patrí: kuchyňa, kúpeľňa, obyvačka, spáľňa, detská izba, jemná motorika - naťahovanie gumičiek a navliekanie + tieňové priraďovanie.

Keby som si tak vedela vyrobiť robota, ktorý by s raketou vydržal viac ako 5 minút, hneď by som si takého zajtra zlepila a zmontovala, aby som aj toto s ňou aktívne každý deň cvičila. Škôlka začína v januári, od septembra sa musím pustiť do tohoto aj cez mrtvoly a raketu budem ponúkať aj cuzdím ľudom na ulici, keď bude treba...



Ja len, ze ti drzim palce aby bolo.lepsie. Aby si mala dost sil. Mne ked bolo najtazsie s dcerou tak som nenormlqne tuzila tiez aby sme mali nejaku babku, svokru tetu opatrovatelku..kohokolvej kto by s nou chcel chvilu byt, kohokolvek kto by ma ZACHRANIL.. ale nikto taky neexistuje a vtedy som to aj pochopila, ze nikde nikto necaka na to aby prisiel a zachranil ma..pomohol mi. Bolo to sice drsne ale uz viem, ze je to len a len nas zivot a pomoct si musime same. Tak aj teve prajem veeela sil a energie lebo ju budes urcite potrebovat