Byť ženou je podľa mňa super. Aj keď vždy som inklinovala skôr k mužskému kolektívu a v detstve som chcela byť "čolito", ako žena som sa cítila vždy fajn...
AŽ do obdobia, keď som sa nestretla s nálepkovaním a to hlavne žien a to napr. na pracovnom pohovore. Najskôr začínate ako "čerstná absolventka", potom ako "potenciálna matka", pokračujete statusom "matka = častá OČR" alebo "matka 40+" a záver je úplny odpis v žien "50+". Poviem Vám som čím ďalej tým znechutenejšia, lebo sa dokonca medzi sebou osočujú ženy, ktoré ako keby niektorými "štádiami" života ani neprechádzali alebo boli večne mladé alebo naopak zabudli, aké to bolo v začiatkoch ťažké. Keď sa k tomu všetkému pridá nálepka "prepnutá a domýšľavá matka" - hotovo koniec. Už Vás neberu vážne ani doktori, ani pediatri a musíte začať bojovať s celým svetom, aby ste si obhájili svoje prípadné "podozrenie".
Ja som si týmto prešla aj na pohovore aj pri synovi, kde som riešila jeho zdravotné problémy, pri ktorých mi tiež nikto neveril. Doktor ma označil za "precitlivelú" matku, čo mu môj výzor 12ročnej študetky len potvrdzoval. Teraz som znovu v situácií, kde si myslia doktori o mne svoje. A ako tak z diskusií zisťujem, aj ostatné mamy a ženy sú natom tak isto. Nielenže sa snažíte vyrovnať s niečim takým ťažkým ako je riziko PAS, oni Vás ani neberú vážne. Častokrát ani vlastní muži nie su v prvých chvíľach schopní uveriť našej "intuícií". Preto Vám chcem všetkým dobrým mamám na MK poďakovať. Ja som tu našla veľa spriaznených duší, múdrých a skúsených mám, ktoré sa tu neosočujú a fakt si tu dokážu pomôcť a to sme sa prakticky nikdy nevidela. Ani "najlepšie" kamošky ma tak nepodržali ako tu mamičky, ktoré si prežívajú alebo prežili podobné situácie. Predstavujem si nás ako "bojové" lietadlá, ktoré bojujú za jeden tím, proti všetkým nástrahám a preto veľmi ťažko znášam, ak sa niektorej mame u jej dieťaťka potvrdí "PAS", lebo viem, koľko nádejí v sebe každá z nás má.
Dnes som však prišla nato, že som dlho na svoju dcéru nepozerala ako na AUT. Neviem, čím to je, proste som to akosi prestala riešiť, čo je aut a čo nie, pri každom jej kroku. Možno je to tým, že som si začala s ňou rozumieť aj, keď nie je "dokonalá" alebo tým, že keď s ňou pracujem vidím drobné posuny a verím, že to bude fajn, či už s diagnózou alebo bez... Neviem. Ale musím sa priznať, že dnes mi to zase napadlo, keď som videla ako to moje malé motovidlo začalo "žrať" blato. Normálne pobehovala s detskou kosačkou po dvore a potom zbadala na svojej topánke blato a okoštovala ho. Ako chvalabohu, nechutilo jej to🙂 a chvalabohu, bolo to iba blato (nakoľko máme aj psa🙂, len to bolo také divné. Reku tak toto môjho normo syna fakt nenapadlo. Nenechala som sa vyviesť zmiery, a snažila som sa nájsť niečo pozitívne na tomto dni, a tak keĎ sme pri obede šaškovali, všetci sme si vyplazovali jazyky a vydávali rôzne smiešne zvuky, tá naša opica malá sa k nám pridávala a dokonca sa po týždni naučila vyplaziť jazyk... Od stola neodišla a radšej šaškovala s nami.
Dnes som ešte skúsila aj malý sentimentálny experiment a zaviedla som ju na vlakovú stanicu, kde som bola s mojím malý, keď mal cca rok aj 4 - 5 mesiacov. Zobrala som mu ruku a ukázala odkiaľ ide vlak a kam pôjde. Potom mi na otázku vedel ukázať odkiaľ ide a kam ide. Dnes som to teda skúsila s mojou 22 mesačnou a prisahám vačku, ako keby som zažila DEJA VU. Ona normálne na otázku zdvihla ruku. Niekedy ju tak podceňujem, že ona toto určite nedokáže a potom mi nejakým tým svojim gestom, vytre kocúra... Len tak ďalej raketa...
Ja som práve teraz považovaná za matku "prepatú". Za takú má berie manžel,jeho matka a dokonca i pediatrička. Od stredy mi pomaly ani na meno nevedia prísť. Pre manžela je to podpásovka, pre pediatričku unáhlené rozhodnutie, ktorého výsledok sa s drobcom bude niesť celý život. Nik nevidí, že ani mne to nieje jedno, na jednej strane mi odľahlo a na druhej si kladiem otázku ako ďalej. Vidím, že budem bojovať nielen so zaujatým okolím, mamičkami, ktoré sa stránka, ale i manželom a svokrou. A prečo? Aby som pomohla nášmu šidlu...