V poslednom čase na mňa vyskakukú zo všetkých možných časopisov všeliaké články o rodinách s autistickým dieťaťom. Na základe jedného takéhoto článku, ktorý som v októbri 2018 čítala som si uvedomila, žeby sa to mohlo týkať aj mňa a mojej rakety. Mamička opisovala dvojičky, u ktorých si do troch rokov nič nevšimla, teda až nato, že nerozprávali. Obaja neskôr diagnostikovaní ako autisti. Od toho dňa som nato myslela skoro stále a môj otec, ktorý ma dovtedy tradične buzeroval otázkou: "Prečo ešte nerozpráva", zrazu prestal. Akosi všetci zvážneli a už viac nevyrývali a nechali ma na "svätom pokoji." Keď som však vyslovila nahlas svoje podozrenie, tak sa spustila spŕška rád a doslova ma pochovávali zaživa: Zabudni na prácu!, Nepohneš sa od nej 10 rokov! Nebuď sebecká, teraz sa musíš obetovať celý život, zmier sa s tým! Nikam ti ju nezoberú... Božinku koľko "podpory" sa mi zrazu dostalo od rodiny. Aj príbehy, na ktoré som si spomenula a o ktorých som čítala ma len a len desili. V nedelu som čítala o matke, ktorá celý život obetovala synovi, ktorý sa mal problém socializovať a až v 18 rokoch zistili, že sa mu páči téma o vesmíre a až vtedy začal byť kontaktnejší. Aj ostatné matky, ktoré majú iné deti ostávajú doma na večné veky amen. OBDIVUJEM VÁS, NESKUTOČNE, ale mňa to fakt desí. Už teraz strácam pevnú pôdu pod nohami, čaká ma sakra ťažký rok a to nehovorím ešte o tom, čo bude, keď bude, ale žiaľ ja som v tomto fakt ešte veľmi sebecká. Nechcem v živote ostatať tu na jednom mieste a nikam sa nepohnúť, večne sa izolovať a schovávať. Nechcem hovoriť o 18 rokov v časopise, že som nežila, že som sa celé roky len trápila. Nedehonestujem pani o ktorej som čítala, to vôbec nie, fakt má môj úprimný odbiv, že to dokázala, ale mňa by asi piclo. A keby piclo mňa, piclo by aj muža a deti, lebo fakt na moje vlny hnevu či radosti, sa vie "naladiť" zvyšok rodiny. Možno budem o 18 rokov rozprávať v časopise, ako som prišla o "drahocenný" čas, počas ktorého som sa trápila, ktovie, kde je tá správna rovnováha medzi obetou a "sebeckosťou". Veľmi verím a dám zo seba maximum, aby som nielen mojej rakete pomohla sa "začleniť" do spoločnosti, ale aj mne a zvyšku rodiny. Aby sme prípadnu diagnózu nebrali ako "koniec" sveta, ale aby sme fungovali ako-tak normálne a aby si ten svoj život vedel každý z nás "užiť" a nielen "pretrpieť".
Dnes bola moja raketa vysmiata celý deň ako lečo. Chichotala sa na každej sprostosti, ktorú vymyslela. Interakciu s loptou mala prudko v péčku, tak som to skúšala pri iných aktivitách. Pred poobednajším spánkom sme sa "jašili" a ja som ju pusinkovala na líčko tak ako to má rada. Ale zrazu som prestala a povedala teraz ty. A BOOM olizaná som bola celá na tvári. Júúúj moja mucha malá pochopila, že aj ja chcem byť pusinkovaná. Potvora malá však začína "vytŕčať" rožky pri synovi a viditeľne a cielene do neho "zapára", štuchá, sadne si na neho ako na kona, aby sa jej venoval, aby sa s ňou hral. Neviem, či sa tomu tešiť, či sa toho báť. Bez toho bežného detského komentovania, fakt neviem vyhodnotiť situáciu za pozitívnu či negatívnu. Keď sa mi zdalo, že už "príliš" zapára, narobila som "krik" a nechala som ju vytrucovať v izbe. Po 5 minútach bola ako medík a už ho len poslušne chytila za ruky, aby s ňou robil kolo-kolo.To si ešte užijem s ňou, kým sa naučí byť "korektne" interaktívna.
Ahoj, sledujem Tvoje clanky. Moja dcera ma znaky podobne ludom s Aspergerom, ale diagnostiku neriesim. Viem, ake je mat dieta s inym pohladom na svet.
Ale k veci: pravdepodobne vsetky postupy mas od odbornikov, no napriek tomu ma zarazaju. Na detoch mam odsledovane, ze ak ich nieco nebavi, robit to proste nebudu, aj keby to malo extra edukacny charakter. Preco radsej neodsledovat, co ju bavi, a to rozvijat? Na to ani odmeny netreba, vnutorna radost dietata je jeho najlepsia motivacia. Naladit sa jej vlnu, sledovat, a ona sama ukaze, na co ma prave senzitivne obdobie.
Aby si dieta pytalo odmenu za hru, sa mi zda byt absurdne.
Spominala si v jednom clanku, ze si prehodnotila montessori. Ono to nie je o kartickach a spolocnom vareni. Mozem Ti odporucit nejake knihy, lebo je to velmi podnetna cesta. M. Montessori vyvinula svoju filozofiu povodne pre znevyhodnene deti.
Neber to prosim v zlom 🙂