Deň č. 62 Porozumenie

Keď som už nič doma "edukačné" nenašla, začala som ňuchať u našich, v mojich starých hračkách, u segry  v hračkách jej puboša, či sa tam náhodu nešikne niečo užitočné. Našla som toto. 

Môj drahý synovec, to snáď nikdy nevyužil a tak som mu to znárodnila a ako klasickému čerstvému pubošovi to bolo jedno. Odbavil ma vetou: "V pohode" a hral hru na počítači ďalej. Ja som sa veľmi tomuto potešila, lebo som stále dookola používala pár nafotených fotiek, nejakých osem obrázkov zvierat a tam moja fantázia končila. A tu zrazu som mala k dispozícií veľa preveľa obrázkov a podľa mňa veľmi pekne ilustrovaných. Aj knižky s týmito ilustráciami od tohto autora mám veľmi rada, lebo tam zvieratká vyzerajú ako zvieratká a nie ako polozombíci. Táto hra obsahuje vyučbové kartičky, na každé písmeno myslím, že tri a okrem toho obsahuje aj pexeso, tak možno ho využiť rovno na priraďovanie rovnaké s rovnakým.  

Ja som neučila moju raketu  rovno abecedu, len som jej každý obrázok ukázala a pomenovala, prípadne napodobnila zvuk. Dnes si už zvuky zvierat, ktoré pozná napríklad vypýtam. A navyše robím to veľmi rýchlo, aby nestratila pozornosť. Toto som obkukala od jednej baby, ku ktorej chodíme na terapie hrou. Tam to malá doslova nasáva, ani nedýcha pri tom. Myslím, že aj toto nám veľmi rozširilo pasívnú slovnú zásobu a porozumenie.

Presne o tom som chcela, dnes písať. Pred dvomi mesiacmi, keď som eštelen začínala písať svoj blog, som písala o tom, aké je to moje deco čudné a nič mi nerozumie. Dnes bol zas taký deň, kedy ma posadila na zadok s tým, čo ona už dokáže pochopiť. Poobjednávala som všemožné logopedické kartičky na rozvoj slovnej zásoby podstatných mien a slovies na podnet špeciálnej pedagogičky, tak reku idem nato. Dnes prišli poštou, celá šťastná, že zase niečo nové, rozbalila som ich a už som mávala na svoju raketu nech ku mne príde, že jej niečo "zaujímavé" ukážem. Každý obrázok som jej ukázala, povedala čo tam chlapček alebo dievčatko robí, potom som pred ňu dala štyri a "reku" vyskúšam možno motyka vystrelí: Začala som si pýtať obrázky, ale opisom. Podaj mi/ukáž mi, kde chlapček robí toto a toto. A ona rad-za-radom ukazovala správny obrázok. Chcela som cvičiť "pomaly" po troch-štyroch kartičkách a boom, ona mi dvojtýždňovú úlohu vybavila za 10 min. Odpadla som z nej dnes, ako sa to u nej rozbehlo, tak sa len pýtam, kurnik šopa, kde sú slová?Už to doslova cítim vo "vzduchu", ako keď máte niečo na jazyku, ako keď Vám napadla myšlienka a Vy ju zrazu zabudnete. Ja dúfam, že tá moja raketa ma za pár dní/mesiacov prekvapí takou verbálnosťou a vtedy nieže padnem na zadok, rovno celá odpadnem od úžasu. Ideme ďalej, raketa... Smer slová...

PS: Možno to vyzerá idylicky, že ich splnila pekne jednu úlohu za druhou, ale medzitým obehla 5x izbu, potom som ju zase paničku musela zavolať, aby mi prišla ukázať ďalšie obrázky a takto to nejak u nás funguje. Trochu poľavujem od práce za stolom, lebo vidím, že má väčšiu radosť z toho keď má slobodu. Takže u nás teraz režim: ráno práca za stolom, večer na koberci.