Deň č. 64 Človek sa učí na vlastných chybách

Cítim sa ako hodená do vody, v čase keď som nevedela plavat. V mojom pripade to bolo velmi neskoro, ked som sa to naucila. Bola som prvácka na výške a plávanie som si dala navyse predmet, lebo som sa to chcela uz konecne naucit. Hanba isla bokom, a ked sa lektorka spýtala, kto to tu nevie plavat, z pomedzi vsetkych statnych “profesionalnych”plavcov, ktori si prisli zlepšiť svoje štýly plávania,  som ja  jediná vystrcila svoju ruku. Dostala som dosku a cvičila na suchu žabu. Trochu komické, hlavne ked mi učiteľka pomáhala s nohami, ale napodiv sa mi nikto nesmial a nezosmiesnoval.  Prave naopak na tretiu alebo štvrtú hodinu som dokázala preplávať bazen a vsetci ma povzbudzovali a tešili sa so mnou. Bolo to jedno z mojich malych vytazstiev.

Ale pri svojej dcére, sa este stale učím. Prvy štýl nevyšiel, skusime iny. Stale je to pokus omyl a ja sa citim, ze ma kazdy odborník sice posúva vpred, ale kazdy akosi inak. Snažím sa vyhovieť vsetkym, pocuvat vsetkych, nech tu moju raketu posuniem správnou cestou, ale sama vidim, ze robim chyby a sama vidim, ze nieco z jednej rady je fajn, ine zas nie...

Prednedávnom som tu pisala o tom, ako som začínala . Ako som tomu našemu učeniu dávala silou mocou štruktúru tak ako mi radila spec. pedagogicka. Pripútaná a na pracuj. Dnes mi zas intuícia hovori nieco ine. Dnes vidim, ze urobíme dvojnásobok úloh a cvičení len tak krasne na koberci, lebo ju to baví. Žiadne jedy nic. Aj ked skúsi odist, staci kamarátsky povedat: Pod, dokončíme, bude pokoj. Ono to totiž začalo na moju raketu fungovat aj po dobrotky. Netvrdím, ze to bolo zle v jedálenskej stoličke, pre tie nase začiatky. Vtedy mi to pomohli, v obdobi, ked som ju nevedela ničím zaujať a udržať. Dnes uz princíp pozna uz ju to nebavi na jedálenskej stoličke,  takze jedalensku stolicku spalim a zvyšky hodim susedovi cez plot😊 teraz to v nej budí uz skor agresiu a tomu sa chcem vazne, ze vyhnúť. (Este to by mi chýbalo 🙈🙄). Od koberca prejdeme plynule za detsky stôl, verim, ze bez problemov, lebo staci na stôl pekne rozložiť úlohu a sama si tam pride sadnut. Vyskúšam cez vikend, dam Vam vediet.☝️

Dnes som sa odhodlala k ďalšiemu dôležitému rozhodnutiu. Z polhodinového sedenia u logopedicky bol 15 minut cirkus, ktory však prestal ignoráciou. Cirkus vznikol zo zákazu, ze nesmie jest a hrat sa. Prerastalo to do totalnych amokov, pocas ktorých  som ja s logopedickou viedla normalny dialóg. Dávala mi rady, učila ma ABA princípy a ja som pochopila, ze som sa svojou nevedomosťou sama pricinovala o tieto výbuchy a to napr. aj priputavanim o stolicku, zatvorením v izbe, občasným capancom po zadku, pricom som namiesto toho  mala este radsej o 2 min vydrzat dlhsie ignorovať, lebo presne tym dosiahla moju pozitívnu ci negatívnu pozornost. Po našom rozhovore sa raketa zvysok krasne hrala. Verim, ze ked budem pevna nielen ja, ale aj muž aj babky, dedkovia, susedia, predavačky, nikto nic nebude zbytocne komentovať a pytat sa neverbálneho decka: “preco plačeš”🙄, ze to do 2-3 tyzdnov odzneje (tak ako tvrdí logopedicka 🙏).  Zatnem zuby, vysvetlím a pomenujem 1x a viac výuchy hnevu neriesim. Som odhodlaná trebárs aj dočasne obmedzit navstevy u ľudí, ktorým prekáža uskriekane decko alebo sa riadiť tradičnými spôsobmi, ktoré sa u mojej rakety žiaľ neosvedčili. Zatnem sa pevne  hlavne preto, lebo aj ja chcem mat spokojne a usmiate dieta. Lebo ona to vie a dokáže!🙏✊Len potrebuje trochu “chytiť nohy a ucit poriadne žabu.”