Deň č. 94 Moji verní pomocníci

To su oni. V plnej kráse moji pomocníci, ktorí mi pomáhajú rozvíjať interakciu ty a ja. 

Okolo 16 - 19 mesiacov si malá raketa veľmi často stavala vežičky z kociek alebo teglíkov. Krásne, rovné a vysoké. Takí pyšní sme s mužom boli na ňu... Syn čaptoš, ešte teraz nevie také parádne postaviť, väčšinou ich rúcal, ALE zase v dvoch rokoch vedel recitovať 8 strofovú básničku... Tak či tak, BOOM o pár dní som toto "nadanie" sfúkla svojím podozrením na aut a zrazu vždy, keď si už potom stavievala vežičky, ma pot oblieval. Teraz to však už nerobí a dokonca už má aj problém postaviť peknú vežičku... Ako keby to zrazu zabudla, či čo, fakt neviem. Čítala som však v knihe o detskej reči, že striedané stavanie vežičky je dobrá hra na interakciu. Tak som to s mojimi "neobľúbenými" kockami skúsila ešteraz. Podám jej kocku, potom položím ja, potom ona, stále to komentujem, teraz ja - teraz ty, keď vežička spadne zakričím bááác, objímem ju, pošteklím, tak ako som to videla vo videách o ABA terapií. Toto je teraz u nás top, dnes sme si krásne stavali spolu vežičky aj 4-5x, čo bolo u nás asi celoživotné maximum. 

Okrem toho som využila vežičku, kde sa dajú farebné polkruhy spojiť do "lopty". Tie som jednu za druhou "šúgala" rakete a márne čakala, že sa mi aspoň jedna vráti späť. Dnes používam iba jednu a začnem s ňu mávať, že "lopta". Občas sa pridá, občas nie, väčšinou keď dostane "ham", interakcia skončila. Dnes som na vlastné oči videla ako to má skutočne vyzerať. Rovnako starý chlapček si krásne kotúlal loptu so svojou mamou, len tak "zadarmo", bez "ham" a s krásnym očným kontaktom. Také prirodzené, že si to matka toho chlapca ani neuvedomila. Ja musím robiť divadlo a šaškovať, aby mi aspoň 2-3x zakotúľala loptu a aby aj ona z toho mala radosť, oči si pýtam, lebo inak hľadí iba na loptu. Také vydreté za uši, ale aj zato som vďačná... 

Lepšie nám to ide s autíčkami, tie mi niekedy príde aj sama od seba ukázať, ako tam pekne uložila zvieratká a šugne ho smerom ku mne, hlavne v čase obeda, keď vyťahujem horúce plechy alebo mám na sporáku čerstvo dovarenú polievku. Napriek tomu pekné svetlé dni sa nám podarí spoločne si autíčko aj párkrát vymeniť z jej vlastnej iniciatívy. 

Minule som tu odfotila aj vkladačku s gombíkmi, tak aj na nej interakciu skúšame. Stále je to u nej veľmi obľúbené a keď chcem ešte pritom zlepšiť očný kontakt, tak si dám gombík pred oko a volám na raketu, nech na mňa kukne. O chvíľu to urobí aj ona. Imitáciu má parádnu v tomto. Zajtra ešte pofotím aj ďalšie hry, ktoré sú veľmi jednoduché na začiatok, ale teraz skúšam interakciu už fakt pri všetkom. Keď pijem z pohára, už ju automaticky ponúknem so svojim "bacilovým" pohárom. A dnes ma krásne ponúkla aj ona. Síce ma skôr obliala, ale nevadí, veľmi sa snaží... S jedlom a hlavne "blbostičkami" nám to ide. Napríklad aj keď sedíme u našich a moja mama vytiahne antilepkové paličky, ktoré jete ako drogu a ktorú hovorím, žeby nemala malá jesť, tak ma raketa hneď ponúka a donesie mi paličku a niekedy mi ju rovno začne pchať do úsť, či mám záujem alebo nie. Zlaté dieťa, mamku 100-kilovú chce zo mňa mať🙂

Citím sa tieto dni zvláštne pokojná. Neviem to ani opísať a ani prečo sa vlastne tak cítim, až tak sa nič nezmenilo, raketa má stále jedy, komunikácia v citoslovciach a zvukoch, dnes dala ešte taký fajnový amok zase na verejnosti, ale zistila som, že ona to jednoducho potrebuje dať zo seba, ten hnev a jedy, nevie to ovládať, nevie to povedať inak, nevie sa inak hnevať. Po pár minutách, keď mi dovolí sa jej dotknúť, si na mňa sadne a práve ten môj klud ju akosi dá do pohoy. Ako keby sa "naladila" na moj pokojný tlkot srdca. Neviem, či sú to len moje úvahy, ale budem to skúmať ešte pár dní, čo sa to tu deje, prečo je vo mne zrazu "taký" kľud, keď vlastne nič nejde podľa môjho plánu🙂

Dnes sa stal taký ešte pre mňa zvláštny okamih. Raketa obvykle pobehuje kade tade, keď sme na verejnosti alebo nových miestach, nikdy ma nehľadá, nikdy nehľadí, či som za ňou, nastúpila by do prvého výťahu, ktorý by sa jej otvoril, skočila by pod auto, kamión, traktor, len čo zbadá utekať mačku oproti... nič a nikoho si okolo akosi "neuvedomuje". Boli sme sa však hrať v jednej herni a tam po prvýkrát rozbehnutá zastala, vrátila sa a chytila ma za ruku a chvíľu ťahala, ale potom rýchlo pustila. Neviem, čo to bolo, potiahla ma kúsok k hračkám, tak som sa s ňou skúsila hrať. Neodmietla. Nebolo to ťahanie za ruku, žeby niečo chcela (to nikdy nerobievala), bolo to skôr v štýle "poj pohráme sa spolu"... neviem čudné, ale pekné od nej. Žeby really inerakcia?