Tak a je to tu...
Ide sa nato a ja som napodiv všetkého pokojná. Taká, aká som zvyčajne bývala pred skúškou, na ktorú som sa vždy poctivo pripravila. Dosiahla som limit, že každý ďalší deň je len "naťahovanie" času, lebo viac sa do hlavy proste nezmestí. Presne takto sa cítim...
Svoju raketu v stredu odovdzám niekomu pri dverách a budem čakať. Hop alebo trop. Som pripravená na všetko, na rýchly telefonát, na plač, na vreskot...Najviac by ma vyšokoval pravdepodobne hladký priebeh udalostí. Ale jednoducho už prišiel náš čas naskočiť na ďalší vlak a ísť o stanicu ďalej.
Moja raketa pomaly dobehla všetko potrebné, čo mala. Vie sa vycikať, vyzliecť, obuť, aj čiastočne obliecť, vie si vypýtať veci, poďakovať, poprosiť, obrániť si hračky, zapojiť sa do jednoduchej hry, pesničiek, upratať hračky, umyť ruky, poslúchať príkazy... Vyjadrovanie je síce stále také kostrbaté, ale toto dzeco Vám už povie kto, čo, s kým, kde a ešte akú parádnu zahrešenicu povedal. Režim máme doma klasický škôlkarsky, od stola sa nebehá, výdrž pri činnosti je cca 20 -30 min, spánok poobednajší musí byť..Proste nech sa snažím akokoľvek "už nemám" dôvod ju držať doma.
Všetko by bolo fajn, keby to nerobila tým svojím štýlom. Škrek sem, škrek tam, trucovanie pri chlebe alebo válanie na zemi, po vycikaní občas stratené gatky, ponožky niektoré dni vyzlečie 2-3x....Všetko však pod zvýšeným dozorom prebieha "hladko" a bez problémov... Stále premýšľam, že veď predsa takéto deti museli existovať aj za našich čiach. To ich všetky vyhodili či čo? Neexistovalo, veď rodičia proste museli robiť. O ADHD a NKS sa ani nechyrovalo....Každý kto vidí moju raketu na ihrisku, mávne rukou, že toto moje dzeco škôlku zvládne. Vidia ju veselú, akčnú, vždy pri deťoch, tak kde je problém? Čoho sa tak obávam....
V stredu sa nám mení režim po takmer 6 rokoch. Na tento deň som slávnostne čakala dlho predlho a teraz tu sedím ako mechom udretá, lebo mi všetko prekĺzlo medzi prstami. Priznám sa, že som začala uvažovať aj nad tretím, a to len preto, aby som bola ešte dlhšie s raketou. Ale to sú už len posledné výstrely ako nájsť ešte nejaký dôvod, aby som ju nemusela dať do školky a mala dlhšie pri sebe🙂 Stále si musím hovoriť, že to ju aj nás iba posunie vpred, že už nestíhame ťahať všetko z jedného platu, tak to jednoducho musí byť. Musí. Inak to nebude a vlastne ani nemôže. Nahováram, či presviedčam, ale hlavne verím...
Raketa to inak dáva na paničku. Dnes mi prvýkrát na moju klasickú večernú vetu "ľúbim", odpovedala: "Aj ja ťa ľúbim". Prvýkrát sama od seba, bez cvičenia "ťa" alebo "aj", no proste to z nej vypadlo, len tak...Samozrejme v objatí svojho momentálne obľúbenejšieho rodiča🙂
Drzim palce zvladnete to obe 👍👍🍀