Nič som nechcela dnes písať. Vždy pred skúškou som bola najradšej ticho, neučila sa, s nikým sa nerozpráva, len som už tak lenošila a pozrela nejaký film... Pred zajtrajškom som oveľa nervóznejšia ako pred maturitami, akoukoľvek skúškou či štátnicami. Možno strach z pôrodu sa tomu súčasnému vyrovná...
Jedno viem určite. Budem na 100 % revať. Otázka je, či od šťastia alebo smútku alebo zase z ďalšej neistoty. Na hrudi ma ťaží kameň, nedokážem sa na nič sústrediť, ťažšie sa mi dýcha a cítim, že v mojom okolí mi práve v tomto okamihu nikto nerozumie☹
Môj strach je o to väčší, že som si pred pár dňami vypýtala pravdu od špeciálnej pedagogičky. Chcela som vedieť, čo si po roku práce s mojou raketou myslí..Dostala som takú "za ucho", že mi ružové okuliare, ktoré som dovtedy mala na očiach, padli. Sama som si ich tam nasadila, aby som "prekukla" to, čo raketa nevie. Opakujem si v hlave tvrdohlavo to svoje a už začínam aj prehliadať, čo tam má byť, čo tam nie je... Ale vážim si, že mi "nenatiera med" okolo úst.... Ak mi to isté potvrdí aj zajtra psychologička, bude to bolieť. Nie raketu, ale mňa☹ Aj po roku som sa s tým prípadným autizmom totiž nedokázala zmieriť.
Moja svokra to je zvláštny človek. Hovorí surovú pravdu s "vtipnou" krutosťou. Naposledy pri rozhovore o mojej rakete mi povedala, že "tak mi treba..."
Presne tieto slová mi povedala, žiadne prikrášľovanie. Museli by ste ju však poznať bližšie, aby ste jej myšlienky pochopili v tom správnom zmysle. Keďže ju už nejaký ten piatok poznám, viem, že to myslela na margo osobnosti. Vždy mi hovorila, že som silná osobnosť, že aj prevyšujem duchovne jej úžasného syna a že Pán Boh dáva ťažké skúšky len silným ľudom.... Jááj, má čaro táto moja potvorská svokra. Ešteže my dve bývame od seba dostatočne ďaleko🙂
Nech už to dopadne akokoľvek zajtra, v hlave si chcem ešte posledné chvíle udržať nádej na to, že to proste s mojou raketou dopadne dobre. Odhliadnuc od vyjadrení všetkých odborníkov aj mojich pochýb, chcem a verím vo svoju raketu. Muž mi povedal iba jednu vetu: "Zajtra si ju tam ubráň". Neviem, či ma viac naštvalo to, čo povedal alebo to, že tam vôbec nejde. Radšej s k tejto super užitočnej debilnej rade ani nebudem vyjadrovať. pretože, dnes by mohla nervozita z mojej strany spôsobiť jednu hrču na jeho "gebuli".
Moja babka mi vždy hovorí: "Ááá, nechaj nezhody tak. v tichosti sa otoč, nalož na plecia, veď máš ramená široké". Tak nech to dopadne s moju raketu zajtra akokoľvek, otočím sa vo dverách, zoberiem, čo mi bude naložené a pôjdeme spolu tou istou cestou, tým istým autom, do toho istého domu a tam sa rovnako ako vždy, keď máme chuť objímeme a raketa si dá svoju hlavu pod môj krk, tak ako to má najradšej....
Tak držte palce, ideme na to...
Držim 💪🏻💪🏻Daj to na "pána" kvoli malej kvoli sebe.Nech to dopadne akokolvek a prejdete tu istu cestu, tym istym autom a do toho isteho domu nebudes ju lubit tak isto budes ju lubit este viac 😊 citam kazdy tvoj clanok kolko krat na vas myslim.Niekedy mam normalne chut sa s vami stretnut. Vsetko nech dobre dopadne.Ty si tu tvoju raketu tak vyšperkovala 😉