Zúfalé manželky po slovensky

Ahojte. 

Dlhšie sa hrám s myšlienkou a túžbou skúsiť písať krátke novely pre ženy. Zadané, slobodné, rozvedené, karieristky, mamičky či nimfomanky. Jednoducho pre nás ženy večne snívajúce a túžiace po láske a dobrom sexe🙂 Splniť si naše ženské fantasy a neprekročiť hranicu nevery a iných spoločensko-etnických zábran. Prosím berte moje články s nadhľadom, s rezervou a ohľadom, že ide o moje "prvotiny". Hádam Vám moje príbehy šteklivo spríjemnia dlhé večery. Príbehy sú mix počutého, videného, odžitého, ale hlavne  domysleného a jemne prikrášleného. Verím, že si pri mojich krátkych príbehoch oddýchnete a budem rada, za akúkoľvek spätnú recenziu🙂 Začíname, bude to jazda...

Nedovolené chvíle

alebo ako sa nestať zúfalou manželkou

Začiatok konca

Január 2024

Odparkovali sme autá a pomaly išli k sebe. Vedela som, čo príde. Chcela som to. Vedome. Cielene. Každým krokom, ktorý som k nemu urobila. Vlastne sme to robili obaja. Celý večer sme vedeli, že všetko čo robíme je zakázané. Už len to, že sme sa stretli a vyšli si von je zakázané.

Stáli sme za autami, tak trochu skrytí pred svetom, a prirodzene sme sa objali na rozlúčku. Akoby úplne samozrejme, bez slov, úplne intuitívne, sme sa pobozkali. Nebolo to váhavé. Nebolo to prvé nesmelé skúšanie. Bol to bozk, aký si dávajú ľudia, ktorí sa poznajú celé roky. Ako keď sa lúčia na veľmi dlho. Bozkával sa krásne. Bol vysoký, načo nie som zvyknutá, tak som sa jemne postavila na špičky. Bolo mi tak fajn, tak krásne. Voňal značkovou voňavkou a cítila som ako aj on mne vonia vlasy. Prišlo mi to zvláštne. Nikto predtým ma tak intenzívne nechcel nasať nosom. Ach Bože umyla som si vôbec vlasy.  Pritúlil si ma tuhšie a tak som usúdila, že moja vôňa mu sadla. Pokračoval v bozkávaní a ja som sa nebránila. Celé sme to zintenzívneli a nevedeli sme sa jeden druhého nabažiť. Och celého som ho chcela bozkami zjesť. V hlave sa mi premietla  scéna z Divokého anjela, kde Ivo ¾ seriálu ústami pomaly išiel zožrať Milágros.

Presne v tej chvíli som čakala, že sa to ozve. Svedomie. Výčitka. Ten známy hlas v hlave. Ale neprišlo nič. Len ticho. Pozrela som na neho a povedala som to nahlas, akoby som si to sama potrebovala potvrdiť:

• „Ja sa necítim vinná.“
• „Ani ja,“ odpovedal bez zaváhania.

Vedome sme sa rozhodli. Za dve moje deti. Za tri jeho. Za jeho manželku, za môjho manžela, dvoch dospelých, ktorí by mali vedieť, čo sa patrí. A aj tak robili, čo sa nepatrí.

Ale ten zvláštny pocit v bruchu vo mne rástol. Zmes nervozity, vzrušenia a toho, čo pride potom. Keby nebola taká zima, keby som sa netriasla ako osika, neprestala by som ho bozkávať. Tak veľmi som chcela ešte viac. Ešte trochu dlhšie. Celú noc ho mať pre seba. Chytila som mu tvár, potiahla k sebe. Nebránil sa, poslúchol môj pohyb a chytil ma tuhšie a začal bozkávať ešte intenzívnejšie. Prisahám vačku, keby je leto pretiahnem ho tam na aute. V hlave som sa videla vyložená na aute, s vyhrnutou bežeckou sukňou. Od začiatku sme vedeli, že medzi nami to iskrí, sympatie prekypovali. Videli to všetci vo firme, aj tí menej chápaví, či viac slepí. Verejné tajomstvo, že sa jeden druhému páčime. Pritiahla som si ho ešte kúsok bližšie. Vedela som, že sa blížim k záveru a chcela som ho ešte naposledy vybozkávať. Chcela som ísť s ním do auta, aby som neprechladla a pokračovala v bozkávaní v teple, ale ako sa ponúknúť do auta mužovi a nebyť za čupku. A vedela som, že on je príliš opatrný. Nevedel, čo si môže a čo nemôže dovoliť. Tak som stála v jeho náruči, v tenkom zimnom kabáte a bozkávala som ho, pritom som sa celá triasla od zimy. Načo by si človek zobral poriadnu bundu, keď môže dobre vyzerať v nepraktickom, ale peknom kabáte. Bozky sme striedali s objatím, tuhým, pevným. Priateľským, kamarátskym a zároveň mileneckým.

Ale rozum – ten sprostý rozum – tentoraz znovu vyhral. Musela som ísť. Musela som to zastaviť. Nechcela som. Vedela som, že sa to týmto prvým bozkom vlastne všetko medzi nami končí. Bolelo to, on to ešte nevedel. Ja áno, ale ľutovala by som to do konca života, ak by som tento večer s ním nebola. Ak by som ho nepobozkala.

• „Ďakujem za všetko… chcela som to.“

A bola to pravda. Aj napriek tomu, že som už v ten večer vedela, že som tehotná.