Po 178 dňoch strávených na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice sa astronaut Ron Garan vrátil na Zem s niečím oveľa ťažším ako vesmírna technika alebo dáta. Vrátil sa s premeneným pochopením samotného ľudstva.
Z obežnej dráhy nevyzerá Zem ako súbor krajín, hraníc a konkurenčných záujmov. Je to jediná svetlomodrá loptička visiaca v tme. Žiadne čiary oddeľujúce kontinenty. Žiadne vlajky. Z výšky stoviek kilometrov sa každý ľudský konflikt zdá malý – a každé ľudské spojenie nevyhnutné.
Garan popisoval búrky trhajúce sa nad kontinentmi, polárna žiara vlniaca sa ako živé závesy a mestá jemne žiariace na nočnej strane planéty. Najviac ho ale zasiahla krehkosť Zeme. Atmosféra chrániaca všetok život sa javila ako tenká modrá svätožiara – sotva viditeľná, ale zodpovedná za všetko, čo dýcha.
Tento pohľad spustil to, čomu astronauti hovoria „efekt pohľadu“. Náhle uvedomenie, že ľudstvo zdieľa jeden uzavretý systém. Neexistuje žiadna záloha. Žiadna úniková cesta. Druhý domov nemáme.
Z vesmíru sa rúcajú aj naše priority. Ekonomický rast ako konečný cieľ prestáva dávať zmysel. Podľa Garana by mal byť správny poriadok jasný: planéta prvá, spoločnosť druhá, ekonomika posledná. Bez zdravej planéty totiž žiadna spoločnosť neexistuje.
Zem prirovnáva ku kozmickej lodi prepravujúcej miliardy členov posádky, závislých od rovnakých systémov podpory života. A napriek tomu sa mnohí správajú skôr ako cestujúci než ako správcovia, ako by prevádzka bola samozrejmosťou.
Z orbity nie je vidieť znečistenie ani hranice. Klimatické systémy ich ignorujú. Škody v jednom regióne sa šíria po celej planéte. Rozdelenia, ktoré na Zemi tak urputne bránime, zhora jednoducho neexistujú.
Garanovo posolstvo nie je idealistické. Je praktické. Ak sa budeme k Zemi správať ako k neobmedzenému zdroju namiesto zdieľaného systému, dôsledky ponesú všetci.
Keď videl Zem z vesmíru, necítil sa malý. Cítil sa zodpovedný.
Pretože keď naozaj pochopíte, že všetci letíme vesmírom na jednej krehkej kozmickej lodi, myšlienka „my verzus oni“ ticho zmizne.
Zostane jediná pravda:
Sme tu iba my.
Zdroj FB Masarykova Univerzita