Ja som toto mala po prvom pôrode. Vôbec som nemala tie pocity šťastia, že bábätko, vôbec som si nepripadala ako mama. Ok, bol tu nový človek, ktorý potreboval starostlivosť, ale to bolo všetko. Prerevala som každý jeden deň v nemocnici, že to nedám, že sa neviem o neho postarat, plus ma všetko bolelo po pôrode, lebo som išla cisarskym. Ledva som sa starala o seba a nie že ešte o dieťa. Ale doma sa to zlepšilo, našli sme si systém a druhé baby sa narodilo, keď mal starší 16 mesiacov. Tam už konečne prišla tá radosť od začiatku 🙂
Maly sa narodil predcasne v zahranici, pobyt na JISke a jeho otec sa zachoval ako ... a ja na izbe s mamickami co im nosili ich deti ... absolutna depka prve dni ... nikto za tebou nepride, rodina daleko ... potom hadka so setstrickami a s celym svetom takze som na 3 den po cisari odisla z nemocnice a ked som sa ukludnila tak som sa vratila ... ked sme konecne boli obidvaja doma tak so mna padol kamen a zacala som zit .. este poslali dve baby so spitalu na kontrolu ale tie som vyhodila a robila si co chcela a ako sa mi pozdavalo ... snad to maly prezil bez nasledkov a nespomenie si na to obdobie, mna tie tri prve mesiace budu nahanat cely zivot
Pri prvom úplný horor už od pôrodu. 11 hodín kontrakcií, príde primár a vraj som podľa monitoru kontrakcií mala už pred troma hodinami porodiť. Nakoniec akútna sekcia, malý rovno do inkubátora, videla som ho asi pol sekundy hneď ako ho vybrali a potom až o dva dni. Ledva som chodila ale každú pol hodinu som šla na novorodenecké pozerať naňho aspoň cez sklo. Sestričkam som tam už vadila, veď áno to je úplne nepochopiteľné že keď sa 9 mesiacov neviete dočkať a potom máte dieťa na inom oddelení ktoré nemôžete mať pri sebe, tak za ním chodíte najviac ako sa dá. Už vtedy to so mnou bolo zlé. Prvý týždeň doma sa celkom dal, muž mal dovolenku. Od prvého dňa ako šiel do práce začalo úplne najhoršie obdobie môjho života. Malý stále plakal, myslela som že sa zbláznim. Muž prišiel domov, len naňho pozrel a bol ticho. To mi samozrejme ešte pridalo že ako matka si neviem utíšiť dieťa a muž len príde a hotovo. Malý mi vrieskal v spálni a ja som bola zavretá v kúpeľni, sedela na zemi a bez prestávky revala od úplnej bezmocnosti, frustrácie, vyčerpania. Chvíľkami prišli aj pocity že ho neznášam. Mala som ho na rukách, snažila som sa ho so slzami v očiach utíšiť a v hlave mi šli myšlienky ako mať dieťa bola najväčšia chyba v mojom živote. Bolo to strašné obdobie a nikomu to neprajem. Našťastie to trvalo len niečo cez dva mesiace.
ach... o tomto by som vedela rozprávať ☹