Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    spy23
    Správa bola zmenená    31. okt 2021    

    Ahojte máte niekto doma takúto modularnu skriňu?

    spy23
    9. okt 2021    

    🍂🍂🍂🍂🍂

    💙

    Ahojte, toto sa mi robí na rajčinách keď mi začínajú dozrievať. Ako tomu zabrániť? Prvý rok máme záhradu, takže som sa s tým ešte nestretla. Ďakujem za každú radu

    spy23
    23. aug 2020    Čítané 470x

    Lina Elys Trpka pomsta Kapitola 9

    Daniel

    Posadil som rozrušenú Kristínu na pohovku, z ktorej som spratal všetok neporiadok a podal som jej pohár čistej vody. Poriadne sa z neho napila, stále však pôsobila veľmi rozrušene. Netušil som, prečo prišla, ale muselo sa stať niečo vážne, keď vyhľadala práve mňa.

    „Prepáč, asi to nebol najlepší nápad, takto ťa prepadnúť,“ povedala rozpačito.

    „To je v poriadku,“ uistil som ju, aby nenadobudla pocit, že mi jej návšteva prekáža.

    „Ani netuším, prečo som prišla za tebou. Bola som tak nesmierne rozrušená, že som sa zrazu ocitla na tomto mieste,“ priznala pokladajúc pohár na stolík oproti. Akoby zaváhala, či má ďalej pokračovať v tom, čo ju trápilo.

    „Som tu pre teba, Kristy,“ nabádal som ju.

    „Vieš, niekedy mám pocit, že žijem v zlatej klietke, od ktorej som stratila kľúč a nedokážem z nej ujsť. Raz sa mi to podarilo, na pár rokov, keď som študovala v Anglicku. Návratom som dúfala, že sa to zmení a brat bude iný. Pochopí, že som dospelá a viem sa o seba postarať. No, zmýlila som sa. Odkedy som prišla, neustále sa hádame, nepovie mi žiadne milé slovo. Chce len, aby som počúvala jeho rozkazy, aby ma mohol mať pod kontrolou. Je to môj brat, milujem ho, lenže on mi svojou ochranárskou láskou ničí život,“ znovu sa rozplakala. Posunul som sa k nej a ona si bez váhania  oprela hlavu o moju hruď. Opatrne som ju hladil po prameni vlasov čiernej farby.

    „Nepoznala som inú lásku, len tu bratovu. Mama zomrela hneď po mojom pôrode. Otec si ma nikdy nedokázal privinúť k sebe a dať najavo, že ma miluje. A Roby odkedy našiel otca mŕtveho, začal sa správať veľmi despoticky . Aj keď viem, že ma má rád, je to dusivá láska, ktorá ma ničí “ v tichosti som ju počúval. Zostalo mi ťažko na duši. Zistenie, že človek, obklopený bohatstvom, nie je šťastný, mi zmenil pohľad, ktorý som si doteraz o zbohatlíkoch vytvoril. Aj keď moja rodina nežila v prepychu, bolo v nej lásky na rozdávanie. Moja mama nám ju dávala nezištne, nikdy nerobila rozdiely medzi mnou a mojími nevlastnými súrodencami. Milovala nás rovnako a za to som jej vďačný. Zamrzelo ma, že práve Kristína, žena, ktorá dokázala venovať toľko svojej lásky iným, ju sama nemala. O to horšie bolo vedomie, že som jej klamal. O tom kto som.

    „Mala by si niečo vedieť, Kristy" povedal som po dlhšej odmlke, ktorá medzi nami nastala. Nervózne som sa pomrvil na pohovke. Snažil som sa nabrať odvahu a ísť s pravdou von. Kristína na mňa pozrela svojimi modrými očami zmáčanými od slz. Položila mi prst na pery a povedala: „Nechcem to vedieť.“ Akoby tušila, že je niečo, čo som jej tajil. Nepokračoval som. Len som ju jemne hladil po pravej paži, keď sme sa dali do tej istej polohy ako predtým.

    Zobudili sme sa nad ránom v peknom objatí. V rozpakoch, ktoré sme obaja pocítili, sme bez rozhovoru pripravovali raňajky. Kristína opiekla hrianky, natrela ich maslom a naservírovala na taniere. Ja som zatiaľ nakrájal zeleninu.

    „Dnes idem na lov. Na trhu potrebujú každé ráno čerstvé ryby a mne to hodí veľmi dobrý peniaz,“ vravel som pri raňajkách.

    „Mohla by som sa pridať? Ešte nikdy som nevidela, ako sa lovia ryby,“ povedala.

    Zaskočil ma jej záujem.

    „Prečo nie? Ale je to ťažká práca. Nič pre slečinky,“ žmurkol som na ňu.

    „Nie som z cukru. Nebojím sa žiadnej práce,“ tvárila  sa urazene. Smutne pozrela do zeme. „ Nemám chuť ísť domov ani do práce a pri tebe dokážem myslieť na iné veci ako na tie, čo ma trápia,“ priznala.

    Usmial som sa na ňu.

    „Budem rád, ak mi budeš robiť spoločnosť a strávim s tebou ďalší deň,“ moje slová som myslel úprimne. Konečne sa usmiala potom, čo som jej povedal. „ Vezmem ešte zopár veci a môžeme rozhýbať túto moju krásku,“ spokojne som pobral potrebné veci, niektoré som podal Kristíne.

    Ako sme vychádzali z kajuty, Kristína sa zastavila pri jedinej poličke, ktorá mi zútulňovala malý priestor. Načiahla svoje drobné ruky a vzala do nich rámik s fotografiou. Stuhol som. Kristína práve pozerala na fotografiu, na ktorej sa usmievala ryšavka posielajúca vzdušný bozk.  Bola ňou moja Sofia.

    „To je tvoja snúbenica?“ spýtala sa zrazu. Ako vie, že som mal snúbenicu?

    „Bola,“ odvetil som bez zaváhania.

    „Bola?“ zmätene na mňa pozrela.

    „Dlhý príbeh. Možno raz ti o ňom poviem,“ chcel som ukončiť tento nie príliš príjemný rozhovor. Kristína však fotku stále nepúšťala z očí. Dívala sa na moju niekdajšiu lásku zvláštnym pohľadom, až som z nej zostal nervózny.

    „Je to zvláštne, ale zdá sa mi veľmi povedomá,“ priznala. To prebralo moju vnútornú zvedavosť. Mohla Kristína poznať Sofiu?

    „Poznáš ju?“ podišiel som k nej s úmyslom zistiť, či je tu možnosť, že ony dve sa už niekedy stretli.  

    „To nie, ale už som ju niekde určite videla, teraz si však nespomeniem kde,“ položila fotografiu naspäť na poličku.

    Tento zvláštny moment vo mne vyvolal nepríjemné myšlienky. Vedel som, že za týmto musí byť niečo, čo by mi mohlo pomôcť pri dokazovaní, že Kristínin brat mal na svedomí moju lásku.

    Celé poobedie ma Kristína nerušene pozorovala pri práci. Snažil som sa jej ukázať, ako správne nahodiť siete, aby sa podarilo uloviť viac rýb. Bola šikovná, vôbec jej neprekážal rybí pach, ktorý nás obklopoval. So Sofiou som nič takéto nezažil. Vždy sa vyhovárala na morskú chorobu. Skôr si potrpela na luxus i keď nežila v bohatstve. Bývala u rodičov, ktorí pracovali ako roľníci na poliach. Ona nikdy nechcela dopadnúť ako oni, preto študovala ekonómiu. Snažila sa zarábať na škole modelingom a pár mesiacov pred jej smrťou si našla prácu vo firme, o ktorej nerada rozprávala. Nikdy som ju však nenútil o nej hovoriť. V tom období začali naše hádky, ktoré sa stupňovali každým dňom. Bolo to mizerné obdobie a ukončila ho naša nehoda.

    Z myšlienok má vytrhla Kristína, ktorá pišťala od radosti. Konečne sa nám podaril prvý úlovok. Vybral som plnú sieť trepotajúcich rýb, ktoré tušili, aký osud ich čaká.  Vhodili  sme ich do suda položeného pri kraji lode a zatvorili ho poklopom. Vidieť Kristínu, aká je šťastná, má robilo tiež šťastným. Napadla ma šialená vec. Chytil som náhle Kristy za ruku a bez upozornenia spolu s ňou som skočil do rieky. Vynorili sme sa v rovnakom momente len pár metrov od seba.

    „Si šialený, vieš to?“ zachichúňala sa.

    „ Šialený je moje stredné meno,“ skríkol som a ona sa rozosmiala.

    Kristy ku mne doplávala s úsmevom na perách. Prisunul som si ju k sebe bližšie. Naše premočené šaty sa navzájom dotýkali. Kristy netrpezlivo vyčkávala, či budem teraz ja ten prvý a venujem jej bozk. Naklonil som sa k nej a spojil svoje pery s jej. Vlna príjemného chvenia mi zaplavila srdce, ktoré doteraz len tvrdo spalo. Keď sme sa od seba odtiahli, Kristy mi začala špliechať vodu do očí. Nezostal som jej nič dlžný a vrátil som jej to aj s úrokmi. Boli sme ako dve malé, pojašené deti. Loďou sme sa vrátili k prístavu. Kým ja som bezpečne ukotvil loď k mólu, Kristína sa vo vnútri kajuty prezliekla do suchého oblečenia. Stretli sme sa pri dverách a znovu si vymenili pár bozkov.

    „Dnes mi bolo naozaj krásne,“ povedala v rozpakoch.

    „Mne tak isto. Ak chceš, zaveziem ťa domov,“ navrhol som.

    „Zavolám radšej Matejovi. Ak by ťa zazrel môj brat, nechcem pomyslieť na to, ako by sa správal. Včera, keď mi ukazoval fotku, na ktorej sme boli my dvaja, skoro sa neovládol,“ zachvela sa.

    „On ťa dal sledovať?,“ neveriacky som pokrútil hlavou. Dočerta, čo ak má spoznal?! 

    Kristína prikývla a zosmutnela. Pohladil som ju po jej krásnej tvári a pobozkal.

    „Netráp sa prosím. Nerád vidím túto krásnu tvár smutnú. Sľubujem, že nedovolím, aby nám tvoj brat pokazil to, čo je medzi nami,“ nedokázal som zniesť, že Hoffman takto ubližoval vlastnej sestre. Pobozkal som ju na čelo a ona sa oprela o moju hruď.

    Zo zamyslenia nás vyrušilo klopkanie vysokých podpätkov. Obaja sme sa od seba odtiahli a pozreli na votrelca. Bola ním dlhovlasá blondína s bujarým poprsím. Oblečená bola v červených šatách, ktoré jej dokonale zvýrazňovali štíhlu postavu a dali vyniknúť jej dlhým dokonalým nohám. Pred nami stála žena, ktorá by každému mužovi vyrazila dych svojou krásou. Ja som však dobre poznal, čo za človeka sa skrýva pod tou dokonalou maskou. Ingrid bola najlepšia priateľka mojej snúbenice. Spoznali sa na škole, kde študovali rovnaký odbor. Pri nej sa Sofia veľmi zmenila. Ingrid jej, vďaka bohatstvu svojich rodičov, ukázala svet plný lesku a večierkov, ktorým Sofia prepadla.

    „Čo tu ty chceš?“ zamračil som sa.

    „Potrebujem sa s tebou pozhovárať,“ drzo vošla na palubu a pri tom si premeriavala Kristínu.  Pritiahol som si ju k sebe bližšie, aby Ingrid pochopila, že patríme k sebe. Bolo na nej vidieť, že ju to zaskočilo.

    „ Je to naozaj dôležité. Ak by som nemusela, neprídem sem. To mi ver,“ uistila ma.

    „To je v poriadku Daniel, aj tak som už bola na odchode,“ povedala Kristína. Usmial som sa na ňu a pred odchodom som ju priamo pre Ingrid vrúcne pobozkal.

    Kristína sa na mňa zahanbene usmiala, popriala nám obom pekný deň a nechala ma napospas tejto fúrii, ktorá skoro vyletela od hnevu z kože.

    „Si blázon? Čo to stváraš ?“ rozhorčene rozhodila rukami.

    „ Nerobím nič na čo nemám právo,“ bránil som sa.

    „Vieš kto to je? Ak zistí jej brat, že sa stretáva práve s tebou, tak ste obaja mŕtvi,“ kričala.

    „Dobre viem, kto je Kristína. Vôbec má netrápi, či jej brat príde na to, že sa s ňou stretávam. Aspoň budem mať príležitosť ukázať mu, že so mnou sa nedá len tak ľahko manipulovať,“ bolo mi jedno, čo si myslí.

    „Takže ty to s ňou ťaháš preto, aby si sa ukázal pred Hoffmanom? Cez jeho sestru mu chceš ublížiť?“ vypytovala sa.

    „ Raním ho na tom najcitlivejšom mieste. Potom pochopí, čo to je, keď príde o osobu, ktorú najviac miluje,“ zúrivosť sa do mňa znovu vkrádala. V kútiku duše som však nechcel Kristíne ublížiť. Vedel som, že ju zraní, keď vyjde pravda na povrch.  

    spy23
    3. aug 2020    Čítané 423x

    Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 8

    Kristína

    Stála som pri dverách s Danielovou sestrou a traja ľudia upriamovali na mňa svoj šokovaný výraz. Nerozumela som ich správaniu. Boli nervózni, akoby vraveli niečo, čo som nemala počuť. Bohužiaľ, posledné slová o tom, že má Daniel snúbenicu, som zachytila. Ani neviem prečo, zasiahlo ma to. Ak by som mu dnes nevenovala bozk a on mi ho neopätoval, mohla som sa vyhnúť týmto zvláštnym pocitom, ktoré mnou lomcovali. Prečo mi ju nespomenul? Žralo ma svedomie v mojom vnútri.

    „Nerady vás prerušujeme. Len by som vám rada povedala, že Lívia s terapiami súhlasila,“ prehltla som svoj nepokoj a usmiala sa. 

    „Si si istá, sestrička?“ s prekvapeným výrazom k nej podišiel ich brat Gabriel. Nerozumela som, prečo ich to tak zaskočilo. Veď predsa ide o jej zdravie, nemala dôvod odmietnuť moju ponuku. Čomu som bola rada, lebo pri nepochopiteľnom správaní celej tejto rodiny, som mala skôr pocit, že ma odbije.

    „Chcem to skúsiť, Gaby. Neboj, budem v poriadku. Kristína je veľmi milá a vysvetlila mi všetko, čo potrebujem vedieť. 

    „V poriadku. Ale pôjdem tam s tebou,“ zazrel na Daniela, ten len mlčky prikývol. 

    Rozlúčila som sa s nimi a keď ma Daniel odprevadil k autu, opadol zo mňa stres, ktorý mi sadol na chrbát hneď po príchode do toho domu. Dohodli sme sa na stretnutí aj s jeho súrodencami. Daniel si zapísal adresu, kde sa nachádzalo naše centrum a vrátil sa za svojou rodinou. Usadila som sa do auta a vydýchla si.

    „Ako to išlo? Prijala ponuku?“ netrpezlivo sa ma pýtal Matej.

    „Samozrejme,“ povzdychla som. Matej na mňa hodil nechápavý pohľad typu - Prečo taký výraz?

    „Začínam pochybovať, či ten plán bol dobrý nápad,“ prezradila som svoje obavy.

    „Stalo sa niečo, že máš chuť ho stopnúť ?“ vyzvedal.

    „Daniel ma snúbenicu,“ hlesla som sklesnuto. Ani neviem, prečo ma to štvalo.

    „Aha, takže v tomto je háčik. To ale neznamená, že to hneď musíš zabaliť. Chceš predsa zistiť, či on je ten muž, ktorý má na svedomí tvoj únos,“ pripomenul mi moje úmysly. Mal pravdu. Musela som sa dozvedieť, prečo ma niekto uniesol, a ak to bol Daniel, nemohla som ukončiť naše začínajúce priateľstvo. Keď ma Matej videl, ako mlčky premýšľam, musel dodať.

    „No tak Kristy, nekaz mi radosť. To dievča sa mi veľmi páči a rád by som si ju vzal pod ochranné krídla,“ hodil na mňa psie oči. Musela som sa doširoka usmiať nad jeho poznámkou.

    „Tak možno kvôli tebe si to premyslím,“ pošuchorila som mu vlasy. So spokojným výrazom naštartoval auto a odviezol nás oboch domov.

    Dala som si horúci kúpeľ vo vani. Do nej som si nasypala soľ na upokojenie a uvoľnenie. Vstúpila som do nej a chrbtom sa oprela o okraj vane. Privrela som viečka a nechala sa unášať upokojujúcimi účinkami soli levanduľovej vône. Vnorila som sa do spomienok na bozk s Danielom. Prstami som si prešla po mojich perách a sťažka si vzdychla. Len sa nezamiluj! Vystríhala som sa sama pred svojimi pocitmi.

    Na ďalší deň som s Matejom hneď z rána odišla do Domu svetla. Spoločne s Erikou sme posedávali v našej spoločnej kancelárii. Každú chvíľu som kontrolovala výhľad z okna, čím som začala nesmierne znervózňovať svoju kamarátku.

    „Čakáš niekoho dôležitého?“ spýtala sa ma potom, ako som asi už desiatykrát pribehla k oknu, keď som započula parkovanie hocakého auta. Zahanbene som sa vrátila k stolu a poklopkala prstami po stole. Nevedela som, či mám Eriku zasvätiť do môjho šialeného plánu. Spojenca by som prijala hlavne, keď ide o náš spoločný biznis, by som mala byť k nej úprimná. Narovnala som sa a vyrozprávala jej všetko, čo sa stalo od môjho príchodu z Londýna.

    „Takže ty si ho pobozkala? Neverím. Ty?“ chichúňala sa nad mojím priznaním.

    „Vravíš to tak, akoby som sa nikdy s nikým nebozkávala,“ zagánila som na ňu.

    „Tak je to asi tým, že ty si nikdy nebola iniciátorom niečoho takého. Iste, chápem. Ide ti o to dostať sa pod kožu toho muža. Len sa obávam, že tá tvoja hra, skôr teba doženie sklamaniu,“ varovala ma.

    „Nesprávaj sa ku mne ako môj brat,“ zareagovala som podráždene. „Viem, čo robím. A aj tak má priateľku,“ mykla som plecami.

    „Kristy!“ chcela ma ohriaknuť, ale do toho sme obe počuli, ako zastavilo auto pred naším centrom. Naraz sme dobehli k oknu a sledovali, ako dvaja svalnatí muži pomáhajú svojej krehkej sestre von z auta. Daniel držal vozík a Gabriel ju vzal do náručia a posadil ju naň.

    „Dievča, ktorý je ten tvoj krásavec? Len mi, prosím, nevrav, že ten božsky vyzerajúci hnedovlasý sexoš,“ myslela tým Gabriela. Štuchla som ju do boku a ona tíško zjojkla. 

    „To je Gabriel, jeho brat. Daniel je ten, ktorý tlačí vozík,“ spresnila som.

    „Gabriel vravíš. Toho prenechaj mne,“ žmurkla na mňa a ladným pohybom sa vybrala dole schodmi, pričom som ju ja nasledovala. 

    Privítali sme sa s nimi pri hlavnom vchode, predstavila som ich Erike. Tá venovala všetku svoju pozornosť Gabrielovi. Spoločne sme prešli celú spodnú časť nášho centra, pri ktorom Erika opisovala každú miestnosť, do ktorej sme vošli. Daniel na mňa vždy jedným okom pozrel a mne tým len zrýchlil tep. V poslednej miestnosti sa k nám pridal aj Matej. Bol rád, že opäť vidí Líviu. Tá zo zistenia, že terapie bude mať s ním, očervenela. Konečne sa jej vracala zdravá farba do líc a mňa upokojovalo, že Matej ju bude mať pod dohľadom. Dúfala som, že si obaja budú rozumieť. A ich vzájomné sympatie ma v tom len utvrdili. 

    „Rád by som tu s vami ďalej takto trkotal, ale mal by som túto krásku vziať na jej prvú rehabilitáciu,“ žmurkol Matej na Líviu a ona mu venovala neistý úsmev.  

    „Váž slová, chlapče. Budeš pod drobnohľadom,“ vážnym pohľadom si ho premeral Daniel a Matej sa len uškrnul. Bolo mi smiešne z toho, ako tí dvaja na seba reagovali. Erika vzala Gabriela do záhrady a my s Danielom sme osameli. Zostala som mierne nervózna. Daniel podišiel ku mne a moje telo sa rozochvelo z jeho blízkosti. 

    „Ukážem ti niečo,“ dostala som nápad. Chytila som ho za ruku a doviedla do ešte stále nedokončenej miestnosti. 

    „Je tu ešte neporiadok, ale v tejto miestnosti bude robiť Erika s deťmi a aj dospelými arteterapiu. Ide o vyjadrenie emócií pomocou kresby. Neveril by si čo všetko dokáže jedna kresba vyjadriť,“ nadchýnala som sa nad tou predstavou. 

    „Je úžasné, čo robíte so svojou priateľkou. A robíte to bez nároku na peniaze, čo je v dnešnej dobe veľmi zriedkavé. Ak by sme tušili skôr, že je tu takáto možnosť, dávno by moja sestra mohla chodiť,“ posmutnel. 

    „Dôležité je, že tvoja sestra teraz tú možnosť dostane. A verím, že jej tieto rehabilitácie určite pomôžu,“ opatrne som ho pohladila po ramene.

    „Neviem ani, ako ti poďakovať. Už teraz vidím, ako Lívia verí, že jej pomôžete,“ zračila sa mu vďaka v očiach.

    „Ty mi predsa nemáš prečo ďakovať. Len vďaka tebe som stále medzi živými,“ pripomenula som mu.

    Zrazu do miestnosti vbehol menší hlúčik detí. Tie si s úsmevom na perách pobrali štetce rôznych veľkostí a začali maľovať po stene. Erika chcela, aby tento priestor bol plný farieb a malieb. Preto som neváhala, vzala jeden zo štetcov a namočila ho do nádoby s farbou. Daniel ma nečakane nasledoval a už sme obaja tvorili rôzne obrazce na bielej stene.

    Po niekoľkých minútach sa k nám pridal aj Matej, ktorý priviezol Líviu späť. Lívia vyzerala vyčerpane, aj keď sa snažila maskovať únavu. Dúfala som, že sa pripojí k nášmu spontánnemu maľovaniu. Podišla som k nej a podala štetec. Váhavo si ho vzala odo mňa a vozíkom sa priviezla k ostatným. Matej na mňa žmurkol a spokojne sa venoval maľovaniu. 

    Podišlo ku mne jedno malé dievčatko a v tichosti mi šeplo našu známu formulku.

    „Krst nováčika,“ zasmiala sa a utiekla.

    „Čo ti vravela?“ spýtal sa ma Daniel.

    „Nechaj sa prekvapiť,“ usmiala som sa. Zrazu sa dievčatko, ktoré mi šepkalo do ucha vrátilo s farbami a položilo ich na zem. Všetci v miestnosti pochopili, čo bude nasledovať. 

    „Krst nováčika!“ kričali deti a vrhli sa na farby so svojimi štetcami a začali Líviu špliechať z každej strany. Šokovaná Lívia najprv nevedela ako reagovať, ale nakoniec sa aj ona zhostila tohto šialeného krstu. Farby lietali z jednej aj druhej strany. Nevyhla som sa im ani ja a taktiež Daniel. Smiali sme sa a nechali sa unášať týmto farebným súbojom. Daniel znenazdajky zdvihol celú fľašu s farbou a špliechal z nej farbu na všetkých. Bol to ako farebný ohňostroj, deti pod ním skákali, výskali od šťastia a mne pohľad na tohto modrookého blondiaka vyvolal príjemný pocit na duši.

    „Dopekla, čo tu vystrájate?“ skríkla Erika a všetci upreli pohľad na jej zachmúrenú tvár. Ani Gabriel sa netváril dvakrát nadšene, keď uvidel, že jeho súrodenci sú od hlavy po päty od farieb. Erika ešte hodnú chvíľu vyzerala, že by nás najradšej prehla cez koleno, ale nakoniec sa aj ona pridala. Vzala si posledné štetce a prvú ranu venovala Gabrielovi. Ten prekvapene pozrel na jej zmenu správania a nenechal sa len tak ľahko vykoľajiť. Chytil Eriku a obtrel o ňu farbu zo svojho oblečenia po jej útoku. Znovu sa začala šialená bitka. Keď sa všetky farby minuli a naše telá padali na zem od únavy, snažila som sa utrieť z tváre zvyšky farby. Daniel ku mne podišiel s utierkou a opatrnými pohybmi mi očistil tvár. Mal tak šťastný a úprimný pohľad. Bála som sa sklamania, ak zistím kým je v skutočnosti. Ak sa mi potvrdí, že bol mojím únoscom, moje srdce dostane silnú ranu od života. Po našom krste s farbami sme spoločne s Erikou našich návštevníkov odprevadili. Dohodli sme sa na ďalších stretnutiach a Gabriel sa ujal toho, že Líviu k nám vždy privezie on. Eriku to veľmi potešilo, no mňa zarmútilo. Nechcela som prísť o kontakt s Danielom, lenže to som nemohla povedať. Dúfala, som, že po tom všetkom sa aspoň raz za čas ukáže v našom centre. Rozlúčili sme sa a ja som sa tiež vrátila domov, aby som sa prezliekla do čistých šiat a vrátila sa do práce bez zvyškov farby. 

    Vo vile na mňa už čakal Roby. Netváril sa dvakrát nadšene, keď ma uvidel celú od farby.

    „Čo to máš, prosím ťa, na sebe?“ vrtel hlavou.

    „Mali sme krst nového klienta, tak sme trošku šaleli s farbami,“ stále s dobrou náladou som mu odpovedala.

    „Som rád, že sa vám s Erikou darí. Teraz, ak je to možné, choď zmyť zo seba tú špinu a príď za mnou do kancelárie. Musím s tebou niečo súrne prediskutovať,“ jeho zamračený výraz hovoril, že pôjde o dosť vážnu záležitosť.

    Hodila som všetko oblečenie na jednu kopu, aby ho Júlia neskôr vzala a dala vyprať. Rýchlo som sa osprchovala, dala čisté oblečenie a utekala za bratom do kancelárie na prízemí. Ten ma už netrpezlivo čakal sediaci v jeho mohutnom koženom kresle. V rukách držal veľkú obálku hnedej farby a prstom prechádzal po jej vrchom okraji.

    „Tak som tu. Čo potrebuješ so mnou prebrať?“ spokojne som sa uvelebila naproti nemu.

    Bez slov šmaril obálku na stôl. Vyletelo z nej zopár fotiek. Bolo dostatočne vidieť, že na záberoch som bola ja ako sa bozkávam s Danielom. Danielovi našťastie nebolo vidieť do tváre, lebo bol snímaný zozadu a mal na hlave šiltovku, ktorá mu zakryla tvár. 

    „Takže ty si tu ani nie dvadsaťštyri hodín a už sa bozkávaš s nejakým cudzím mužom? Preto si zmizla nevedno kam a neohlásila sa? Aby si sa mohla tajne stretávať s niekým?“ hneval sa.

    „Nie je to nikto cudzí. Toho muža poznám. Nerozumiem, prečo si ma nechal sledovať. Vravela som ti, že mi máš dôverovať,“ hnevalo ma zistenie, že ma nechal niekým sledovať.

    „A dobre som spravil. Nedovolím, aby si na verejnosti predvádzala takéto oplzlosti,“ zúril.

    „Oplzlosti? Prosím ťa. Správaš sa ako by sme boli v šestnástom storočí. Bola to iba obyčajná pusa. Nerob z toho drámu Roby,“ chcela som túto situáciu zľahčiť.

    „S tým mužom sa viac nestretneš rozumieš?! Pozri sa na neho, nejaký chudák, ktorý sa na teba nalepil len kvôli tvojmu priezvisku. Nebuď naivná Kristína, isto mu ide iba o naše peniaze,“ zveličoval, čím ma iba viac hneval.

    „On taký nie je. A ty mi nemôžeš rozkazovať s kým sa budem stretávať. Som dospelá, rozhodujem sa dávno sama za seba, koho vpustím do života,“ zamračila som sa.

    „Mám ťa na starosti, Kristy! Neprajem si, aby si sa stretávala s tým mužom,“ soptil. „Žiješ pod mojou strechou tak nezabúdaj koho podmienky budeš dodržiavať,“ podišiel ku mne.

    „Ty nezabúdaj, že tento dom je nielen tvoj ale aj môj. Takže si môžem robiť, čo chcem. Nežijem predsa v nejakej zlatej klietke,“ doháňala ma jeho ochranárska starostlivosť do zúfalstva. „Ak dovolíš, teraz opustím náš dom a idem späť do práce,“ pri odchode som buchla dvermi od zlosti.

    Nahnevane som nasadla do auta a buchla do volantu. Naštartovala som a so zlosťou som vyrazila na cestu. Ani neviem prečo, zmenila som smer jazdy a doviezla som sa na miesto, kde som skoro prišla o život. Pozerala som na to miesto, kde kedysi stála stará drevenica. Pri pohľade na veľkú stopu po ohni ma premkol pocit, že som mala v tom dome zhorieť. Slzy sa mi kotúľali po tvári a potrebovala som niekoho pri sebe, aby som zo seba dostala všetok ten žiaľ, čo ma ťažil. Zrak som upriamila na prístav a priala si byť s Danielom. Preto som neváhala už ani sekundu a odviezla som sa do prístavu. Jeho loď bola na mieste, čo znamenalo šancu, že ho tam nájdem. Daniel tam bol, pripravoval veľkú sieť na boku lode. Mala som výhľad na jeho vypracované ramená a aj chrbát. Od slnka bola jeho pokožka opálená do hneda a blond vlasy viac svetlejšie. Otočil sa smerom ku mne a prekvapene na mňa pozeral. Nečakal, že ma tak skoro znovu uvidí.

    „Si v poriadku?“ všimol si moje uplakané oči a podišiel ku mne.

    Mlčky som sa mu hodila do náručia, v ktorom som sa mu rozplakala.

    korekcia: @miselinka18

    spy23
    15. júl 2020    Čítané 1782x

    Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 7

    Strašne som zúril na toho idiota Filipa. Utiekol ako zbabelec. Našťastie som tam bol skôr. Ak by sa jej niečo stalo, neodpustil by som si tento môj skrat. Poriadne som Filipovi cez telefón prečistil žalúdok. Mohol zabudnúť na peniaze, ktoré mal odo mňa sľúbené. Zavesil som a otočil som sa. Zmeravel som. Stál som ako prikovaný a hľadel na mladú slečnu Hoffmanovú. Mala na sebe sukňu siahajúcu ku kolenám a biele tričko s čipkou na vrchnej časti goliera. Do riti! Ako dlho tu už musí stáť? Mohla počuť to, čo som vravel? Pozerala na mňa, premeriavala si ma. Cítil som sa nepríjemne.

    „Ahoj, dúfam, že ťa nevyrušujem,“ oslovila ma.

    „Jasné, že nie,“ snažil som sa skryť svoju nervozitu. „Ako si ma našla?“ spýtal som sa.

    „V tvojej mikine, ktorú si mi požičal, si mal peňaženku s dokladmi. Tak som ti ju chcela vrátiť a poďakovať ti,“ podala mi ju. „Tvoja sestra ma poslala sem, vraj tu bývaš,“ poobzerala sa po okolí.

    „Pracujem tu neďaleko. Preto som chcel bývať niekde bližšie. A ďakujem ti za tú mikinu, je moja najobľúbenejšia," priznal som. Usmiala sa. Dúfal som, že môj hovor prepočula. Tvárila sa pokojne, nejavila žiaden náznak, že by počúvala. „Som rád, že si v poriadku. Keďže si nechcela, aby som ťa zaviezol do nemocnice, mal som o teba strach.“

    „Naozaj?“ prekvapene vyslovila. 

    Že by mi neverila?

    „Samozrejme!“ dotknuto som reagoval.

    „Chcela by som ťa pozvať na zmrzlinu. Ako také malé poďakovanie za záchranu,“ navrhla. „V ten deň nebola so mnou reč. A rada by som spoznala človeka, ktorý je môj anjel strážny.“

    Keby tušila, že jej anjel strážny je prezlečený diabol, ktorý sa ju snažil uniesť. Jej úsmev bol  však tak okúzľujúci. Preto som, ani neviem prečo, bez váhania súhlasil. 

    „Poznám tu jednu úžasnú cukráreň a v nej majú tú najlepšiu zmrzlinu,“ povedala. „Chodila som tam ako malá.“

    Kráčali sme vedľa seba po drevenom móle a spokojne sme paličkou vyjedali zmrzlinu z veľkého lotosového kornúta. Kristína sa mi cestou k cukrárni predstavila. Pôsobila veľmi detsky pri tom, ako si vyberala príchute zmrzlín. Prišlo mi to veľmi milé. Bola taká svojská, nikto by nepovedal, že je sestrou veľmi vplyvného a bohatého podnikateľa. Ani jej ležérne oblečenie nevyzeralo z nejakého značkového butiku. Do jej vlasov havranej farby narážal vánok vetra. Viali jej a udierali do svetlej pokožky na jej krehkej tvári. Oči jej žiarili a pohrávali sa s iskrou ukrytou v nich. Páčila sa mi. Isto mala veľa nápadníkov.

    „Prepáč, ale musím sa ťa niečo spýtať,“ povedal som. Kristína zastala a čakala, kým vyslovím svoju otázku.

    „Stále mi vŕta v hlave, prečo si odmietla, aby som ťa zaviezol do nemocnice,“ dal som si do úst drevenú paličku a jemne do nej hrýzol prednými zubami.

    Kristína nadvihla mierne pravým kútikom na perách, váhavo vyčkávala, až mi odpovie na moju vyslovenú otázku.

    „Bolo to kvôli tomu, že mi prišlo ľúto toho chudáka, ktorý ma uniesol a išlo mu o výkupné.“

    „Ľúto?“ nechápal som jej odpovedi. Riadne ma začala vyvádzať z miery.

    „Tak, nechcela by som byť príčinou, kvôli ktorej by ten muž prišiel o prsty,“ vložila si do úst ďalší kus zmrzliny na paličke.

    Po jej slovách som zastavil. Snáď tieto slová nemyslí vážne? 

    „Ak by ho dostal do rúk môj brat. Ten chudák chlapec by prišiel o všetky prsty na rukách. Každý jeden po druhom by mu sekáčikom odťal. Potom by ich zabalil a poslal jeho rodine.“ 

    Neveriacky som na ňu hľadel. Nevnímal som, že mi steká roztopená zmrzlina po celej dĺžke mojej paže.

    Je možné, že by tak dôležitý človek, akým je Hoffman, praktizoval takéto mafiánske praktiky? Preglgol som. Kristína vytiahla z vrecka svoj telefón, namierila ním na mňa a cvakla môj zhrozený výraz. Nedokázala skryť svoje pobavenie, uvoľnila svoje napnuté svaly a rozosmiala sa.

    „Mal by si sa vidieť,“ so smiechom mi pred tvár podstrčila svoj mobil. Bola v ňom fotka mňa, ako s otvorenou pusou a bielou farbou ako krieda, stojím šokovane. „Snáď neveríš, že som to myslela vážne,“ nemohla sa prestať smiať.

    „Ha – ha, som rada, že si sa pobavila,“ konečne som sa uvoľnil. Tiež som sa po mojej ironickej poznámke zasmial. Dostala ma. 

    „Ty naozaj nevieš kto som?“ pozerala na mňa svojimi prenikavými čokoládovými očami.

    Skúša ma? Mal som pocit, že som na výsluchu. 

    „Mal by som?“ nadvihol som jedným obočím.

    Nachvíľu sa mi zazdalo, že sa zapýrila pri mojej poznámke. Mohlo ju to zahanbiť?

    „Tak možno nie priamo mňa. Je pravda, že som niekoľko rokov žila  zahraničí,“ vravela si do vetra, akoby sama seba presviedčala, že ju nepoznám kvôli tomu. „Isto poznáš môjho brata. Je ním Róbert Hoffman.“

    To meno vo mne vyvolalo nepríjemné pocity. Samozrejme, že som ho poznal. Mal som s ním nevybavené účty. Lenže to jeho pekná sestra netušila.

    „To meno poznám, samozrejme. Veľmi často premieľané v novinách. Takže, len preto si nešla na políciu, lebo je tvoj brat vplyvný a bohatý?“ nedalo mi to pokoj.

    „Nie. Ale môj brat je veľmi ochranársky. Ak by sa dozvedel, že ma niekto držal niekoľko hodín uväznenú a spútanú v nejakej drevenej stodole. A k tomu do mňa lial tekutinu s omamnou látkou, ktorou ma skoro udusil, ako mi ju nalieval do úst,“ sťažka vravela o tom. Mňa šlo roztrhnúť od hnevu z tohto zistenia. Ten idiot Filip, ešte bude tvrdo pykať zato, čo jej spravil.

    „Dokázal by toho človeka nájsť. Prevrátil by celé mesto hore nohami, kým by ho nenašiel. Dal by mu osobnú príučku. A nielen jemu, ale aj mne. V ten deň som utiekla potajomky z práce. Chcela som sa vyhnúť svojej ochranke, ktorú mi nanútil brat. A toto by mu dalo príležitosť, aby ma držal na krátko. Už som raz preto odišla z tohto mesta. Dusil ma život s bratom. Nechcem to znovu zažívať,“ úprimne priznala a mne jej bolo ľúto. Veril som jej každé slovo.

    „A takto si aspoň môžem účty vybaviť s tým únoscom ja sama,“ žmurkla na mňa. Pocítil som páľavu na oboch lícach. Pocit, že by Kristína zistila, kto je jej únosca, ma vystrašil.

    „A čo ten muž, ku ktorému som ťa zaviezol? Tvoj priateľ?“ čudoval som sa, že sa jej na to pýtam.

    „Nie. Je to náš rodinný priateľ a je lekár,“ prezradila.

    Kristína presne vedela, čo mala robiť. Chcela sa naozaj vyhnúť tomu, aby jej brat nikdy nezistil, čo sa jej stalo.

    „Och, táto zmrzlina je úžasná. Vyskúšaj,“ zrazu zmenila tému rozhovoru a zamerala sa na pôžitok z tej oranžovej tuhej žbrndy, ktorú cmúľala na paličke. Teraz tú paličku držala blízko mojich pier a chuť tej zmrzliny mi nasilu vtlačila do úst. Striaslo ma.

    „Prepáč, ale takto odpornú zmrzlinu som ešte nemal,“ utrel som si ústa chrbtom svojej ruky, aby mi tá nepríjemná chuť zmizla. Kristína sa mračila. Nesúhlasila so mnou.

    „Možno takto bude chutiť lepšie.“ Nabrala na drevenú paličku kúsok zmrzliny pomarančovej chuti a naniesla si ju na svoje pery. Nechápavo som sledoval, čo chce spraviť. Podišla ku mne bližšie, až sa svojimi prsiami dotýkala mojej hrude. Salo z nej teplo. Postavila sa na špičky, tým sa dostala na úroveň mojej výšky a namočenými perami mi vtisla bozk. Zostal som z jej šialeného nápadu zaskočený, ale neodtiahol som ju od seba. Bozk som jej opätoval a jazykom som našiel ten jej. Bol studený, chutil po pomarančovej zmrzline a láskal moje zmysly. Po dlhých troch mesiacoch som sa po smrti Sofii cítil príjemne so ženou. A ešte s akou. Kto ma pozná, myslel by si, že mi preskočilo. No tento bozk som potreboval. Akoby som na neho čakal niekde tam v hĺbke svojho srdca. Kristína sa odtiahla a zahanbene sa usmiala.

    „A teraz? Už chutila?“ nervózne si hrýzla do pery.

    „O sto percent viac, ako predtým,“ opätoval som jej úsmev. Kristína si vydýchla. Isto aj ona sama bola zaskočená z jej nečakaného nápadu. Pomaly sme sa vracali k mojej lodi. Vedel som, že sa o pár minút rozlúčime. A už ju nikdy neuvidím. I keď po tom bozku som si nebol istý. 

    „Tvoja sestra je od narodenia imobilná?“ zvedavo sa pýtala. 

    „Nie. Pred tromi rokmi mala autonehodu. Odvtedy je pripútaná k vozíku.“

    „Neuvažovali ste niekedy, že by chodila na rehabilitácie? Možno by sa časom vedela postaviť na vlastné nohy. Nie každý, komu sa naruší chrbtica, musí zostať nehybný. Pri návšteve som si všimla, že zvyšok tela jej pracuje bez prekážok. Možno správna rehabilitácia a procedúry, by jej pomohli.“

    Kristína ma prekvapovala čoraz viac. Sršala informáciami, o ktorých som ja nemal ani šajnu.

    „Popravde, nikdy sme nad tým s rodinou nepremýšľali. Isto sú tieto procedúry veľmi drahé. Na to by sme ťažko zháňali peniaze,“ poškrabal som sa na zátylku. 

    „Vedela by som tvojej sestre pomôcť a nestálo by vás to nič. Poď, cestou k vám ti všetko vysvetlím,“ potiahla ma za ruku, ani som sa nenazdal a už som sedel v luxusnom aute, ktoré malo vlastného šoféra. Prezrel som si dôkladne interiér auta, všetko bolo z pravej kože. Na sedadle sa príjemne sedelo, nie ako v mojej dodávke, kde som cítil na zadku každý jeden hrboľ na ceste. Bolo veľmi tiché, zvonku cez dymové okná nikto nevidel a ten, kto sa v ňom viezol, mal nerušený výhľad na krásu nášho mesta.

    „Kam nás vezie?“ spýtal som sa.

    „Ideme k vám domov,“ žmurkla.

    Znervóznel som. Ak pôjde Kristína ku nám, mama s bratom zistia, kým je a ja im budem mať čo vysvetľovať. Nechcel som, aby vedeli, že sa s ňou poznám. Lenže išlo o moju sestru a možnosť, že by sa navždy zbavila toho odporného vozíku. Kristína mi cestou vysvetlila, že vlastní centrum na pomoc rodinám a so svojou spoločníčkou sa pokúšajú svoje služby rozšíriť. V ich centre sa o pár dní otvorí rehabilitačná časť a ľudia, ktorým chýbajú peniaze, budú mať možnosť získať pomoc bezplatne. Auto zastalo pred uličkou, ktorá viedla k nášmu domu. Obaja sme vystúpili a vydali sa smerom k nám. Ruky sa mi potili, teraz nie z tepla, skôr z toho, ako mi nervozita prechádzala telom. Otvoril som bránku, vpustil som dnu najskôr Kristínu. Tá zastavila pred dvermi na dome a čakala, kým sa k nej pridám. Odhrnul som hnedý záves siahajúci na zem. Do nosa mi udrela vôňa po pečení. Isto mama opäť piekla nejakú dobrotu. Mama stála pri sporáku, na sebe mala zásteru. Za stolom sedel Gabriel. Toho mi bol čert dlžný. Dúfal som, že aspoň on nebude doma a bude v práci.

    „Zdravím vás,“ zdvorilo som pozdravil. Mama s úsmevom na perách, odhodila utierku, do ktorej si utrela ruky a pevne ma objala.

    „Konečne, Daniel, bála som sa o teba!“ stískala ma.

    „Nič mi nie je, mami. Gabriel len trochu preháňal,“ zagánil som sa na neho. Ten sa tváril, že ma ignoruje.

    „Si veľmi poblednutý a isto si aj pochudol. Pozri na seba,“ karhala ma.

    „Niekoho som sem priviedol. Rád by som Vás zoznámil,“ odkašľal som si. Vtedy vošla dnu aj Kristína.

    „Dobrý deň,“ ostýchavo sa usmiala. „Teší ma. Moje meno je Kristína Hoffman,“ potriasla mame pravicou a tá na ňu hľadela ako na zjavenie.

    „Hoffman?“ zopakovala mama. Dobre poznala to priezvisko.

    „Áno, som mladšia setra Róberta Hoffmana,“ prezradila.

    Mama s vypleštenými očami pozrela na Gabriela a potom na mňa. „A prečo ste sem prišli?“ reagovala zhrozene.

    „Mami, tu slečna Kristína, mi dala jednu ponuku. Rada by pomohla našej Lívii.“

    „To ani náhodou,“ rozhorčene skríkol Gabriel a prudkým pohybom, ako vstal odtlačil stôl až zavŕzgal.

    „Gabriel, ako sa to správaš?“ ohriakla ho mama. „Ale bohužiaľ, túto ponuku budeme musieť odmietnuť. Nehnevajte sa slečna, ale nie sme na tom tak dobre, aby sme dokázali zaplatiť akúkoľvek liečbu pre našu Líviu.“

    „Mami, zle to chápete,“ chcel som im to vysvetliť, ale Kristína ma zastavila.

    „Nebude Vás to stáť ani jedno euro. Ja a moja dobrá kamarátka už niekoľko rokov vedieme Dom Svetla. Možno ste už niekedy o ňom počuli. Poskytujeme služby rodinám bez domova. Teraz by sme radi pomohli aj tým, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie, alebo im poisťovňa nevie preplatiť náklady na rehabilitáciu. Je to šanca, aby mohla Vaša dcéra opäť chodiť,“ vysvetlila. Mama dumala, nevravela ani slovo. Pochopila, že je to dobrá príležitosť. Jedine čo by mohlo stáť v ceste je to, u koho by tie služby mali byť.

    „Ja to chcem skúsiť, mami“ tichým hlasom prehovorila Lívia, ktorá sedela na vozíku pri dverách od svojej izby.

    „Naozaj?“ podišiel k nej Gabriel. Bol prekvapený ako aj naša mama, aj ja sám z toho, že Lívia prejavila záujem. Ona len prikývla na súhlas.

    „Ak smiem, rada sa s tebou pozhováram bez pohľadov rodiny. Vysvetlím ti úplne všetko,“ navrhla jej Kristína. Lívia ju vpustila do svojej skromnej izby a zatvorili sa za nimi dvere. Teraz nastala chvíľa, kedy som mal čeliť výčitkám mamy, ale aj samotného brata.

    „Ako ťa napadlo sem priviesť to dievča, Daniel?“ vravela mama tichšie, aby ju Kristína nezapočula.

    „Skôr sa ho spýtaj odkiaľ to dievča pozná,“ ironicky poznamenal Gabriel.

    „Zachránil som ju. Netušil som vtedy, kto to je,“ zaklamal som.

    „Zachránil? Kedy? Ako?“ vyzvedala mama.

    „Tá stará chatrč neďaleko prístavu horela. Náhodne som išiel okolo. Nevedel som, či je niekto dnu, tak som tam vbehol. V poslednej sekunde sa mi podarilo ju odtiaľ vybrať,“ samé klamstvá sa mi vydierali z úst.

    „Neverím ti, Daniel, že práve ty si z tých, ktorí len tak na vlastnú päsť vlezú do horiaceho domu“ podišiel ku mne Gabriel. „Mal som v ten deň službu, bol som na tom mieste. Zaujímavé, že nikto nenahlásil požiar. Čo sa snažíš zatajiť?“ prižmúril oči a upriamil pohľad do tých mojich.

    „Daj pokoj, Gabriel. Teraz ide o našu sestru. Je možnosť, že by mohla chodiť a do riti, teba trápi toto,“ útočne som zareagoval.

    „Mne sa snáď sníva. Počuješ mama, čo ten kretén rozpráva? Vraj ide o našu sestru,“ rozhodil rukami do prázdna.

    „No tak, chlapci, pokojne,“ mama sa nás snažila upokojiť.

    „Celé týždne ťa tu počujeme nariekať, ako celú rodinu Hoffmanových nenávidíš. Dokonca si sľúbil pred hrobom Sofii, že sa pomstíš. A teraz sa tváriš, že ti ide o to, aby sa pomohlo Lívii. Nenechaj sa vysmiať, jej brat predsa zavinil smrť tvojej snúbenice,“ rozčúlene poznamenal. V tom sa zjavila medzi dvermi Lívia s Kristínou. Všetci sme sa na seba zhrozene pozreli, dúfajúc, že posledné Gabrielové slová Kristína nepočula.

    úprava textu  @miselinka18

    spy23
    27. jún 2020    Čítané 1368x

    Trpká pomsta Kapitola 6

    Kristína

    Marcel ma usadil u seba v dome na obrovskú krémovú pohovku. Na chvíľu sa odo mňa vzdialil. Ešte stále otrasená z toho dnešného zážitku, som si trasúcimi rukami vzala pohár vody od Marcela, ktorý sa vrátil z kuchyne.

    „Mal by som sa na teba pozrieť, vyzeráš hrozne,“ vybral si zo svojho lekárskeho kufríka, ležiaceho pri pohovke, malú baterku a zasvietil mi ňou do očí. 

    „Čo sa ti stalo Kristína? Mám podozrenie, že si bola pod vplyvom omamných látok,“ znepokojene dodal. 

    „Aj tvoje oblečenie vyzerá príšerne a smrdí od popola,“ prezrel mi tvár, ktorú som mala ušpinenú od sadzí po požiari. 

    Preglgla som poslednú kvapku vody. Privrela som oči, stále som mala pred sebou pohľad domu v plameňoch.

    „Mám úplne okno. Viem len jedno. Skoro som prišla o život,“ povedala som. Nechcela som vravieť Marcelovi celú pravdu. To, že ma niekto uniesol a držal ma zviazanú v drevenej stodole. Keď ma chytil za ruku, zamračil sa.

    „A toto?“ ukázal na odreniny, ktoré mi spôsobil povraz, ktorým som bola priviazaná. „Mali by sme ísť na políciu,“ navrhol. Postavil sa, ale ja som ho stiahla späť.

    „Prosím, nie, nikam nevolaj,“ prosila som ho držiac mu silno ruku, až som do svojej dostávala kŕč.

     „Vrav, čo sa ti stalo. Ale pravdu,“ opatrne ma chytil s druhou rukou a uvoľnil tým moje zovretie.

    „Fajn. Sľúb mi však, že môjmu bratovi nepovieš ani slovo. Nemôže sa dozvedieť, že ma niekto uniesol.“ Táto veta Marcela ohromila. Zamračil sa na mňa, váhavo premýšľal či mi má prikývnuť na súhlas.

    „Dobre, pred Róbertom budem mlčať,“ povedal s povzdychom.

    Povedala som mu všetko, na čo som si vedela spomenúť z toho dňa. Nebolo toho veľmi veľa. Marcel pozorne počúval a mlčal. Keď som dorozprávala svoj monológ, postavil sa. Pár minút sa v tichosti prechádzal po izbe. 

    „Toto sa Robovi nebude páčiť,“ vyhŕkol zo seba.

    „Roby sa o tom nedozvie. Sľúbil si mi to!“ zamračila som sa na neho.

    „Roby nie je hlúpy, Kristína. Podľa mňa už dávno vie, že si zmizla. Ľudia, ktorí s tebou trávili doobedie vedeli, že si odišla. Je už skoro večer a ty si sa neohlásila. Čo im chceš akože nahovoriť?“ 

    Vedela som, že má pravdu. Aj tak som nemohla dovoliť, aby sa to Roby dozvedel. Už teraz pred očami sa mi premietalo, aký hysák chytil ak mu Matej oznámil, že som sama bez ochranky odišla z centra.

    „Ja už niečo vymyslím. Len sa musím dať do poriadku a odstrániť zo seba ten puch z dymu,“ dúfala som, že dovtedy nájdem dostatočnú výhovorku pre moje záhadné zmiznutie.

    „Daj si dole aj oblečenie, hodím ho do práčky a hneď do sušičky,“ navrhol mi. „Prinesiem ti niečo na prezlečenie,“ usmial sa.

    „Ďakujem ti,“ chytila som ho za ruku. Podišiel ku mne. Jemne mi prstom odhrnul vlasy z čela a vtisol mi naň bozk.

    „Pre teba všetko,“ pobral sa do jednej z izieb v tomto obrovskom dome. Na to, že žil sám, mal príliš veľký dom pre seba. 

    V kúpeľni som zo seba dávala dole špinavé oblečenie, aby som ho mohla podať Marcelovi, ktorý čakal za dverami. Až teraz som si uvedomila, že mám na sebe čiernu mikinu, patriacu môjmu záchrancovi. V jednom vrecku som nahmatala peňaženku. Bez váhania som ju vybrala a otvorila. Bolo v nej zopár drobných, jedna desaťeurová bankovka a nejaké účtenky z baru. Hľadala som v priečinkoch, či v nej nájdem nejaký doklad, aby som zistila, komu vďačím za záchranu života. Z posledného priečinka na mňa vykúkala tvár patriaca tomu mladíkovi. Rozstrapatené blond vlasy a smaragdovo modré oči, ktoré hľadeli smutne z fotky. Mal vážnu a trochu zachmúrenú tvár. V skutočnosti však vyzeral inak, príťažlivejšie. Odložila som peňaženku naspäť do vrecka mikiny. Zvyšné oblečenie som si vyzliekla a podala ho Marcelovi. Ten mi na oplátku dal do rúk obyčajné čierne tričko a tepláky tej istej farby. Vošla som do sprchovacieho kúta a dala som si poriadne horúcu sprchu. Potrebovala som sa zbaviť tej nervozity, ktorá mnou valcovala. Kládla som si neskutočne veľa otázok. Prečo sa ma niekto pokúsil uniesť? Nemohla som zbaviť nepríjemného pocitu, že to malo spojitosť s mojím bratom. Musím sa dozvedieť pravdu. Možno by mohol vedieť niečo ten muž, ktorý mi pomohol z horiaceho domu. To, že mal v peňaženke doklady, mi pomôže ľahšie sa k nemu dostať a možno objasniť situáciu, v ktorej som sa ocitla.

    Kým mi preschli veci v sušičke, Marcel mi pripravil večeru. Na okrúhlom tanieri priniesol dve hrianky s omeletou. Položil ich predo mňa na stôl.

    „Potrebuješ nabrať energiu. Ešte sa v kuchyni chladí bylinkový čaj na upokojenie,“ prezradil. Jeho starostlivosť ma príjemne prekvapila. „Myslíš, že je dobrý nápad, aby sme Robovi klamali? Má predsa známosti, isto by zistil, kto sa ti snažil ublížiť,“ stále sa necítil v svojej koži, že mal svojmu najlepšiemu priateľovi klamať.

    „To by bol môj koniec, Marcel. Môj brat je chorobne starostlivý. Už by ma nikde nepustil bez ochranky. Nevrátila som sa späť po toľkých rokoch, aby som znovu zažila to, čo ma pred rokmi odtiaľto vyštvalo. Nechcem taký život. A musím zistiť, prečo a kto ma uniesol,“ prezradila som mu svoje obavy.

    „Ak budeš potrebovať pomoc, som tu. Len buď opatrná. Nepotešilo by ma, ak by sa ti niečo stalo,“ posunul mi šálku a nalial mi do nej čaj z čajníka.

    S chuťou som sa pustila do pripravenej večere. Aj keď som mala žalúdok stiahnutý, potrebovala som do neho dostať niečo teplé. A čaj mi celkom pomohol uvoľniť sa. Keď sa mi veci konečne vysušili, mohli sme sa s Marcelom vybrať k môjmu domu. Poprosila som ho, aby sme nechali jeho auto pred bránou a prešli ten zvyšný kus k vile peši. Chcela som sa dostať do vily zozadu bez povšimnutia. Marcel ma nasledoval. Otvorila som dvere a vošla do kuchyne, tam sedela uplakaná Júlia a zničený Matej. Obaja zdvihli hlavy a keď ma uvideli, s hlasným krikom ku mne podišli a privítali ma stískaním.

    „Kde si bola? Si v poriadku?“ pýtala sa ma Júlia.

    „Nič mi nie je, ale vy máte nejaké zúbožené tváre,“ snažila som sa predstierať moje prekvapenie.

    „Panebože, ja som sa tak o teba bál,“ priznal Matej s chvejúcim hlasom, „Keď som videl, že auto je stále pri centre a teba nikde, preľakol som sa,“ starosť na jeho tvári sa preukazovala miniatúrnymi vráskami na čele.

    „Nakoniec som nešla autom. Pristavil sa pri mne Marcel, tak som ho poprosila, aby ma vzal do mesta on,“ zaklamala som.

    „Čo sa to tu deje?“ vletel do miestnosti rozrušený Róbert. „Kristína, dočerta! Kde si bola? Kvôli tebe sme zalarmovali celé mesto. Stalo sa ti niečo? Ublížil ti niekto? Prečo si nám nedala vedieť? A ty Marcel, čo tu robíš?“ nechápavo pozeral na svojho priateľa.

    „Priviezol ma domov,“ nedala som Marcelovi šancu čokoľvek povedať. „Prečo z toho robíte takú drámu?“ tvárila som sa začudovane.

    „Drámu? Naozaj sa pýtaš niečo také? Vieš koľko je hodín? Celý deň o tebe nevieme. Ty sem napochoduješ, akoby sa nič nestalo. A ty, kamarát môj, tiež nevieš dať vedieť?“ karhavo pozrel na Marcela.

    „Prepáč, kamoš,“ cítil sa nepríjemne.

    „On zato predsa nemôže. Pozval ma na obed, ja som prijala jeho ponuku. Zarozprávali sme sa a stratili pojem o čase,“ sama som sa čudovala s ako ľahkosťou som im svojimi slovami motala medové fúzy okolo úst.

    „Teraz by som rada išla do svojej izby,“ potrebovala som sa čo najskôr dostať z bratovej blízkosti.

    „Kam si myslíš, že ideš mladá dáma?“ zastavil ma pri mojom odchode. „My sme ešte spolu neskončili,“ dodal varovne.

    „Povedala som ti všetko, čo bolo potrebné. Roby, nerozumiem, čo by som ti viac k tomu dodala,“ znervóznela som.

    „Nechajte nás so sestrou osamote. A to hneď!“ skríkol tak nahlas, že sa všetci v miestnosti do pár sekúnd vytratili.

    „Zbláznil si sa?“ neveriacky som pokrútila hlavou.

    „To ty si sa asi zbláznila Kristína, ak si myslíš, že mi tu budeš mútiť týmito klamstvami hlavu. Viem, že mi nevravíš pravdu. Stalo sa ti niečo, viem to. Pri aute našiel             Matej všetky tvoje veci na zemi. Tak mi neklam,“ šľahali mu z očí plamene hnevu.

    „Tak to by si najprv nemohol klamať ty mne, braček,“ vyprskla som.

    „Čože? O čom to tu trepeš?“ nechápal.

    „Je pravda, že si spôsobil autonehodu, pri ktorej prišiel niekto o život?“ spýtavo som na neho pozerala. Roby zmätene žmurkal.

    „Myslíš si, že som vrah?“ v jeho slovách bolo cítiť sklamanie. „Som predsa tvoj brat. Naozaj si myslíš, že by som niečo také spravil?“ položil mi otázku.

    „O to ide Roby. Mám pocit, že ťa nepoznám. Za tie roky si sa veľmi zmenil a táto zmena sa mi vôbec nepáči,“ prezradila som. „ Ak nemáš dôvod báť sa, lebo si nevinný, nebude problém, aby si Arnolda odvolal ako moju ochranku. Postačí ak pôjde so mnou všade, kde budem chcieť ísť Matej. A ty sa s tým, prosím, zmier. Teraz, ak ma ospravedlníš, rada by som išla do svojej izby. Som unavená, nahnevane som odkráčala do izby a nechala Róberta v kuchyni.

    Ráno som bez raňajok a rozlúčenia sa so svojím bratom, vytiahla Mateja z domu. Potrebovala som, aby ma zaviezol na adresu, kde býval môj záchranca. Matejovi som povedala celú pravdu. On jediný dokázal mlčať. Vedel, že sa Róbert nemohol dozvedieť pravdu, o mojom pokuse uniesť ma. Aj jeho by to stálo miesto. Matej podľa navigácie zabočil do uličky v časti, kde všetky budovy skôr pripomínali zrúcaniny, ako domy, v ktorých žili ľudia. Táto časť patrila medzi tie chudobnejšie. Srdce mi zvieralo od toho, ako deti ušpinené behali okolo domov a hrali sa priamo na ceste. Im to však neprekážalo a vyzerali šťastne. Zastavili sme pred jedným z nich, kde rástla hustá tráva a bránila tak vo výhľade. Vystúpili sme z auta a kráčali smerom k dverám tohto domu. Podľa čísla na dome, som vedela, že sme na správnom mieste. Zaklopala som opatrne na dvere. Neozýval sa nikto.

    „Haló, je tu niekto?“ zvolala som. Matej stál za mnou.

    Počuli sme, že niekto prichádza. Opatrne niekto pootvoril dvere. Pozeralo na nás dievča s modrými očami a blond vlasmi po plecia. 

    „Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“ jej jemný hlas sme sotva počuli.

    „Ahoj. Hľadám Daniela, mal by tu vraj bývať,“ vysvetlila som jej svoju návštevu. Dievča otvorilo poriadne dvere. Podišla k nám bližšie sediac na vozíku. Zostali sme obaja stáť, akoby nás obliali vriacou vodou.

    „To je môj brat. Bohužiaľ, on už tu nebýva,“ prezradila. Mala veľmi bledý odtieň pokožky. Musela sa strániť dennému svetlu. Oči mala smutné a dievčensky vyzerajúcu tvár. Pripomínala porcelánovú bábiku.

    „Aha. A kde by som ho našla?“ dúfala som, že mi odpovie.

    „Býva v prístave na jednej z lodí. Je na nej napísané Sofia,“ prezradila.

    „Ďakujem. Prajem krásny deň,“ venovala som jej úsmev a ona mi ho opätovala. Matej stál hľadiac na to dievča. Potiahla som ho za sebou a spoločne sme odkráčali. Drgla som do Mateja.

    „Čo to malo znamenať? Prečo si na to dievča tak civel? Isto sa musela cítiť nepríjemne,“ karhala som ho.

    „Nemohol som si pomôcť. Tak krásne dievča som dlho nevidel,“ tváril sa zasnene, až som sa musela nad ním zasmiať.

    „Ty si trdlo, Matej. Teraz ma rýchlo zavez k tomu prístavu,“ chcela som sa čo najrýchlejšie znovu stretnúť s tým neznámym mužom.

    Prístav sa nachádzal neďaleko miesta, kde ma držali v zajatí a skoro som tam prišla o život. Striasol mnou nepríjemný pocit. Vo vzduchu bol cítiť namiesto rýb, ktoré sa tu lovili, puch po niečom spálenom. Vedela som, že vietor sem dovial zvyšky smradu po dome, ktorý zhorel do tla. Matej zostal sedieť v aute aj keď sa snažil protestovať. Za tým mužom som musela ísť len ja sama. Loď, ktorú som hľadala, sa nachádzala veľmi blízko. Nápis SOFIA na nej svietil zlatou farbou. Bol maľovaný voľnou rukou. Opatrne som prekročila lano držiace loďku pri okraji prístavu. Nadnášala sa v rytme prúdu, ktorý ju rozhojdával.

    Počula som mužský hlas. V tichosti som sa približovala čoraz bližšie k tomu hovoriacemu mužovi. Bol mi otočený chrbtom, pri uchu držal mobil a nahnevane do neho kričal.

    „Vravel som, že sa  jej nič nesmie stať! Skoro zomrela! Šťastie, že som tam prišiel!“ rozkrikoval sa.

    Hrdlo sa mi stiahlo od strachu. To, čo som počula, mi nahnalo hrôzu. Tento muž, ktorý ma zachránil, stál za mojim únosom. Chcela som k nemu prísť a uzemniť ho poriadnou fackou, ale zrazu som si to rozmyslela. Napadol ma úplne šialený plán. Dostanem sa do blízkosti tohto muža, spoznám ho a zistím tak dôvod, prečo sa ma najprv snažil uniesť a nakoniec sa stal mojím záchrancom.

    spy23
    25. jún 2020    Čítané 632x

    Ako som sa stala mamou aj vďaka ženám z MK
    Noc,ktorá mi zmenila život

    Áno, znovu som sa stala mamou. Tretíkrát vo svojom živote sa mi podarilo vytvoriť a splodiť niečo úžasné. Som mamou čerstvo vydanej knihy - Noc, ktorá mi zmenila život. Konečne dostala svoju podobu a uzrela svetlo sveta. Ako to býva zvykom, nebola to vôbec ľahká cesta. Keď idete do sveta splodiť niečo, čo je pre vás neznáme. Bola to pre mňa dlhá cesta. Cesta plná zaujímavých zistení, kde moja trpezlivosť dostala poriadne zabrať. Ťažká komunikácia v dôsledku korona krízy mi dala osobnú príučku, že nie všetko ide po masle, ale skôr ako v lete na saniach. Ďakujem, že mi pri tejto ceste pomáhali dve úžasné ženy s veľkým Ž. Ľubka a Miška, ktoré ochotne všetko so mnou konzultovali, od korekcie až po titulku. Tie prebdené noci, hádky, dokonca aj vymrznutie v tielku na terase domu  nám budú stále pripomínať túto nezabudnuteľnú cestu k jej zrodu. Samozrejme pôrod by nebol možný, ak by ste ma vy, ženy na MK,  nepodporili a nehnali ma vpred. Mojou úlohou teraz bude sa o ňu starať, správne propagovať a držať jej silno palce, aby sa jej v živote dobre darilo. Preto vás poprosím, buďte na ňu milí, odpustite jej chybičky. Stvorili ju predsa osoby, ktoré do nej vložili všetko, čo zo seba mohli dať.

    O pár dni si ju budeme môcť zakúpiť cez internetový obchod martinus.sk a gorila.sk v elektronickej a aj tlačenej podobe. Informácie sa dozviete v mojej skupine Lina Elys

    spy23
    15. jún 2020    Čítané 1476x

    Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 5

    Kapitola 5

    Daniel 

    Prepláchol som si tvár od zvyšnej peny na holenie a pozrel som sa na seba do malého, popraskaného zrkadla. Človek sa ledva v ňom videl. Mne to však stačilo, nepotrpel som si na luxuse. Hodil som uterák do koša a nervózne som pokukoval po svojom mobile. Bol hodený medzi novinami na malom stole. Čakal som jeden dôležitý telefonát. Ak sa podarí, čo som si dnes naplánoval, čochvíľa sa mi dostane do rúk mladá slečna Hoffmanová. 

    Ráno som ešte stihol obvolať niektorých ľudí, o ktorých som vedel, že by pre mňa túto nebezpečnú prácu spravili. Mal som u viacerých nevyplatené účty, takže dohodnúť sa s nimi nebolo také ťažké.

    Dal som si na seba bavlnené nohavice krémovej farby a biele tričko. Na to som si obliekol hnedú mikinu na zips s vreckami na bokoch. Po niekoľkých týždňoch som konečne vyzeral ako človek. Sadol som si na malé kreslo a vzal do rúk noviny s obrázkom, na ktorom bola mladá čiernovláska.

    „Kristína Hoffmanová, čoskoro sa uvidíme, slečna. Tvoj príchod do krajiny mi nahral do karát,“ študoval som si ju aj keď som jej poriadne nevidel do tváre.

    Mobil mi nekontrolovateľne vibroval po stole. Zdvihol som ho a napäto som čakal, čo sa dozviem. Na druhej strane sa ozval hlas, ktorý mi oznámil dobré správy.

    „To rád počujem. Za necelú polhodinu tam budem. A ako sme sa dohodli, nič sa jej nesmie stať,“ varovne som dodal a zložil som.

    Popadla ma nervozita. Delilo ma len niekoľko hodín od toho, aby som konečne ukončil túto moju niekoľko mesačnú neistotu. Uvedomoval som si, že môj počin nie je správny a je v rozpore so zákonom. Nemal som však na výber. Aby som presvedčil nielen rodinu, ale aj políciu o vine Hoffmana, musel som mať hmatateľné dôkazy. Hodil som si doklady do vrecka na mikine, vzal zväzok kľúčov a opustil som svoju loď. Nasadol som do svojej bielej dodávky. Smeroval som na určené miesto, kde ma mal čakať Filip aj s jeho úlovkom. Zaparkoval som mimo prístavu. Stal tam jeden starý, ošarpaný, drevený dom. Cez tvár som si previazal čiernu šatku. Pootvoril som dvere na dome a neveriacky som hľadel na Filipa. Opatrne som k nemu podišiel. Čupel pri ležiacom nehybnom ženskom tele, snažiac sa tomu dievčaťu prstami odopnúť gombíky na bielej košeli.

    Schmatol som ho za kapucňu mikiny, ktorú mal oblečenú.

    „Daj od nej tie hnusné paprče preč!“ skríkol som nasrdene.

    „Hej, pokoj. Veď o nič nešlo,“ bránil sa Filip.

    „Vravel som ti, že jej nesmieme skriviť ani jeden vlas,“ upozornil som ho znovu.

    Podišiel som k spiacemu dievčaťu bližšie a čupol som si k nej. Odhrnul som jej čierne vlasy z tváre. Bola krásna aj keď spala, mala pokojnú tvár. Pery mala plné s rúžovým odtieňom, nos malý a dlhé mihalnice. Pozrel som sa na jej zviazané ruky aj nohy. Nemal som dobrý pocit z toho, ako ju ten magor doriadil. Zdala sa mi bledá.

    „Koľko si jej toho dal vypiť?“ spýtal som sa ho. 

    „Išiel som podľa návodu,“ pokrčil ramenami.

    „Je dosť bledá a stuhnutá od zimy,“ pohladil som ju po jej odhalenej pokožke na paži. „V aute by som mal mať malý ohrievač. Podám ti ho. Ja jej zatiaľ zbehnem kúpiť niečo na jedenie a pitie. Musí byť o ňu dobre postarané,“ dodal som.

    Podal som Filipovi ohrievač na baterky. Ukázal som mu, kde sa zapína. Pozrel som sa na neho s varovným výrazom.

    „Skúsiš sa jej dotknúť a dolámem ti kosti na rukách. Snáď nechceš, aby som začal ľutovať, že som si na túto prácu najal práve teba?“ varoval som ho.

    „Ok. Viem, ako sa správať,“ uistil ma.

    „Za pár minút som späť,“ povedal som mu a vybral sa do najbližšieho obchodu s potravinami.

    Kým som vyberal nejakú minerálku z chladiaceho boxu, začal mi vo vrecku vyzváňať mobil. Vzal som ho a pozrel na displej. Volala mi mama. S povzdychom som prijal hovor.

    „Áno, mami?“ ozval som sa.

    „Ach, Daniel, synak. Tak rada ťa opäť počujem,“ hlas mala ustarostený. „Si v poriadku? Gabriel prišiel včera v noci vo veľmi zlej nálade. Vraj ste sa pohádali. Prosím, Daniel, príď domov,“ prosebne vravela.

    „Som v poriadku. A prídem, samozrejme, teba aj sestru pozrieť. Ešte musím niečo vyriešiť a potom sa u vás zastavím,“ vedel som, že mama si bude robiť starosti dokiaľ ma neuvidí. Lenže teraz som nemohol prísť. Musel som doriešiť veci, týkajúce sa rodiny Hoffmanovej. 

    „Dobre, synček, ale istotne príď,“ znela skľúčene, až mi z toho pri srdci stislo.

    „Sľubujem ti to,“ povedal som a pri tom som podával predavačke peniaze za nákup. Vydala mi pár drobných, tie som si vložil do vrecka. Keď som ukončil hovor s mamou, pobral som sa k miestu, kde sme držali slečnu Hoffmanovú. Pokojne som kráčal známou cestou a v pravej ruke som niesol igelitovú tašku s nákupom. Zrazu som zastal. S otvorenými ústami som hľadel, ako pár metrov odo mňa horí drevený dom. V tom dome mal byť Filip s Hoffmanovou sestrou. Pochytila ma panika a strach. Pustil som nákup na zem a rýchlo som utekal k horiacej budove. Bola to stará drevenica. Vedel som, že zhorí do tla za pár minút. Musel som konať okamžite. Ak tam zostalo to mladé dievča, nemohol som ju tam nechať. Z auta som si rýchlo vybral fľašu s vodou a celú ju na seba vylial. Šatku, ktorá mi visela okolo krku, som si dal na ústa. Bez váhania som vošiel do horiacej budovy. Oheň sa rozšíril a nemohol som poriadne vidieť skrz dym. Oči ma začali štípať, a aj keď som mal šatku na ústach, dym sa mi dostával do pľúc. Očami som mapoval miestnosť. Filipa som nikde nevidel. Ten darebák musel utiecť. Pri veľkom tráme, ktorý pohlcoval plameň, ležalo nehybné telo ženy. Okamžite som k nej pribehol. Vzal som ju do náručia a rezkým krokom som vybehol von. Len o chlp sme ušli pred smrťou. Starý drevený dom sa zrútil rovno pred mojimi očami. Priklonil som sa k tvári mladej Hoffmanovej a zisťoval jej životné funkcie. Mala veľmi slabý pulz a plytké dýchanie. Popadla ma panika.

    „Prosím, nezomieraj,“ dával som jej umelé dýchanie z úst do úst. Nemohol som dovoliť, aby prišla o život. Kvôli mne.

    „Takto som to nechcel. Prosím dýchaj,“ zúfalo som sa ju snažil prebrať z bezvedomia. Mal som pocit, že zlyhávam. Najprv som prišiel o Sofiu, teraz som mohol mať na svedomí aj toto dievča. A kvôli čomu? Kvôli nejakej hlúpej pomste. Hneval som sa sám na seba, aký sa stal zo mňa zatrpknutý človek. Neuvedomil som si, že sa mi slzy kotúľajú po oboch lícach. Nabral som čo najviac vzduchu do svojich pľúc a vdýchol som ho do nej. Dievča začalo kašlať a dostávať sa z bezvedomia. Padol mi hrozne veľký balvan zo srdca.

    Kým sa zorientovala, splašene na mňa hľadela svojimi veľkými hnedými očami.

    „Nedotýkaj sa ma!“ kričala. Myslela si, že to ja som s ňou bol v tej stodole, ktorá zhorela do tla. Nebola ďaleko od pravdy.

    „Neboj sa. Chcel som ti len pomôcť pred mučivou smrťou,“ kývol som smerom k horiacemu domu. 

    Otočila sa a neveriacky pozerala na to, ako pred ňou dohorievajú posledné drevené zvyšky zo stodoly.

    „Preboha,“ chytila si ústa dlaňou.

    „Mal by som ťa zaviesť do nemocnice,“ navrhol som. Bál som sa, že by mohla utrpieť iné zranenie i keď teraz vyzerala, že je v poriadku. 

    „Nie, do žiadnej nemocnice nemôžem ísť,“ náhle povedala. Vlasy mala rozstrapatené, na tvári šmuhy od popola. Celá sa triasla. Nechápal som, prečo nechce ísť do nemocnice.

    „Mala by si sa nechať vyšetriť,“ prehodil som cez jej obe ramená svoju mikinu. Neodmietla ju.

    „Žiadna nemocnica, rozumieš?“ nahnevane zopakovala svoju prosbu. „Potrebujem sa len niekam dostať,“ povedala.

    „Zaveziem ťa, kam budeš chcieť,“ navrhol som jej. Aspoň takto sa uistím, že sa jej nič nestane.

    Pomohol som jej vstať a nasadnúť do mojej dodávky. Naštartoval som a odviezol ju na miesto, ktoré mi oznámila ešte predtým, než sme nasadli do auta. Obaja sme posledný krát pozreli na horiacu kopu. Okolo nás rýchlym a hlasným hukotom prešli policajné a hasičské autá. Bolo to len pár minút po našom odchode. Čiernovláska sa neprestala triasť. Celý čas mlčky pozorovala cestu cez okno dodávky. Musela byť v riadnom šoku. Bola predsa unesená a zachránil ju neznámy muž pred možnou smrťou. A netušila ani len to, že ten muž, teda ja, ktorý vedľa nej sedel, ju o ten život mohol pripraviť. Stále mi vŕtalo hlavou, prečo odmietla navštíviť nemocnicu. Dokonca nepočkala ani na políciu, aby oznámila svoj únos.

    Zastavil som dodávku pred malým bielym domom s hnedou strechou. Pred ním bol perfektne upravený trávnik. Vedel som, že toto nie jej dom, v ktorom bývala. 

    „Ďakujem,“ smutnými očami sa na mňa pozrela.

    „Neďakuj. Musel som,“ dodal som úprimne. 

    Počkal som, kým vystúpila z auta. Pomaly so zvesenou hlavou kráčala po úzkom chodníku k dverám domu. Zazvonila na zvonček. Ledva stála na nohách. 

    Mal som ju zaviesť do tej nemocnice aj keď odmietla. Čo ak sa jej pohorší? Prečo chcela ísť radšej sem? Pozoroval som, ako sa ovárajú dvere a dievča sa vrhá do náručia nejakého svalovca. Ten ju pevne objal. Pozrel mojím smerom. Rýchlo som otočil kľúčom v zapaľovaní a odviezol sa mimo ich dosah.

    Zastavil som na okraji mesta. Celou silou som udieral do volantu.

    „Idiot, idiot! Čo ma to len napadlo? Preboha,“ zúril som. Išlo ma poraziť z toho pocitu, že som mohol pripraviť to dievča o život. Mal by som ju na svedomí. Tak isto ako Sofiu. To nie Hoffman, ale ja som mohol za Sofiinu smrť!

    úprava: @miselinka18

    spy23
    10. jún 2020    Čítané 1143x

    Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 4

    Kapitola 4

    Kristína

    Stále som upierala svoj zrak na fotografiu položenú na bratovom stole. Júlia mala pravdu. Môj brat spoznal niekoho. Kto bola táto tajomná žena? Prečo mi nikdy o nej Roby nič nepovedal?

    Róbert ukončil svoj hovor. Rýchlo stiahol fotografiu zo stola a ukryl ju do svojho prvého šuplíka, ktorý si uzamkol.

    „Takže je to pravda, čo mi vravela Júlia,“ povedala som mu s úsmevom.

    „Čo ti zase tá ženská natárala?“ reagoval podráždene. Nepáčilo sa mi, ako sa správal. Naozaj bol iný.

    „Vravela mi iba to, že mala z teba pocit, že si konečne zamilovaný,“ prezradila som. 

    Rob dopil zvyšky bourbonu, ktorý mu zostal v pohári. Hodil grimasu a položil prázdny pohár na malý barový stolík.

    „Hlúposti. Žiadna žena nedokáže obmäkčiť moje srdce. Iba jedna. A tou si ty,“ pritiahol si ma k sebe a pevne objal. „Tak veľmi si mi chýbala sestrička,“ držal ma tak pevne, až som mala pocit, že ma rozpučí. 

    Vedela som, že nie je pravda, čo povedal. Určite tá žena na fotografii musela pre neho niečo znamenať. Nechcela som ho však viac rozčúliť.

    „Dáme si spolu večeru?“ spýtala som sa ho.

    Narovnal sa a napravil si golier košele.

    „Samozrejme. Nenechám si predsa ujsť večer  s mojou malou sestrou,“ uškeril sa a ja som na neho zagánila.

    „Už dávno nie som malé dievča,“ štuchla som ho lakťom a on si prevesil okolo môjho krku svoju pažu. Spoločne sme odkráčali do jedálne. 

    Keď nám Júlia priniesla svoje vychýrené jahodové guľky, spoločne s Robym sme sa pustili do ich degustovania. Obaja sme spokojne prežúvali a mľaskali. Rozosmialo nás, ako sme naraz slastne zahmkali. Toto mi chýbalo. Byť doma so svojím bratom a večerať za rodinným stolom.

    „Zajtra sa pôjdem pozrieť do Domu Svetla. Som zvedavá, ako sa to tam pomenilo. A privítať sa s Erikou,“ naznačila som svoje plány na zajtrajšok.

    „V poriadku. Ja tiež pôjdem do svojej kancelárie. Arnold pôjde s tebou a ja sa odveziem na svojom Bentley,“ spokojne prežúval. Vo mne zase začal vrieť hnev.

    „Nepotrebujem mať pri sebe žiadneho osobného strážcu. Matej ma tam odvezie,“ odmietala som jeho ochranársky návrh.

    „Na to zabudni. Bude to tak, ako som povedal. Nemôžeš chodiť po meste bez ochranky,“ zamračil sa.

    „A to už prečo? Nie som žiadna dôležitá osoba, ktorá by potrebovala ochranku. Matej ma privezie a odvezie. Nepotrebujem, aby mi niekto dýchal za chrbtom,“ tresla som vidličkou o stôl.

    „Nie, Kristína a nehádaj sa so mnou. Teraz nie je veľmi bezpečné ani pre jedného z nás, chodiť po meste bez ochranky,“ zvýšil svoj hrubý hlas.

    „Ak to je tak. Mohol by si mi konečne povedať, čo sa deje? Vlastnej sestre zatajuješ veci, ktoré môžu ohroziť nielen tvoj ale aj môj život,“ od hnevu ma prešla aj chuť dojesť večeru.

    „Mám to pod kontrolou. Len chcem byť opatrný. Naozaj, ver mi,“ vzdychol si.

    „Nepáči sa mi, že máš tajnosti,“ odsunula som mohutnú stoličku z masívneho dreva, na ktorej som sedela. Sadla som si na neho. 

    „Si moja jediná rodina, ktorú mám. Ak by sa ti niečo stalo,“ odmlčal sa a ja som si ho privinula na svoje prsia. „Poslúchni ma, prosím. Maj pri sebe Arnolda. Nežiadam od teba tak veľa,“ so smutným pohľadom v očiach na mňa pozrel.

    „V poriadku. Ty mi však sľúb, že mi povieš o tom súde aj o všetkom, čoho sa to týka,“ varovne som vystrčila pred jeho tvár svoj ukazovák. 

    „Keď príde na to čas, dozvieš sa všetko,“ uistil ma.

    Dojedli sme v tichosti jahodové guľky a každý z nás sa pobral do svojej izby.

    Ráno som si na seba nahodila dlhú bielu košeľu a džínsy. Vlasy som si upravila do zapletaného vrkoča a na konci ho upevnila malou gumičkou. Stále som bola v myšlienkach na včerajší večer a rozhovor so svojím bratom. Nepáčilo sa mi, že som stále nevedela, kvôli čomu musím mať so sebou pri každom odchode z domu ochranku. Nestačilo, že na každom kroku nás sledovali novinári s fotoaparátmi, ešte teraz za mojimi pätami budem musieť zniesť robustného holohlavého muža. S povzdychom som sa pobrala von z domu. Pri aute ma čakal už usmievajúci Matej a samozrejme, môj osobný ochrankár, vážne sa tváriaci Arnold.

    „Dobré ráno, mládenci,“ venovala som im úsmev.

    „Dobré ráno, Kristínka,“ pevne ma objal Matej.

    „Dobré ráno, slečna Hoffmanová,“ slušne pozdravil Arnold, stojaci vyrovnane ako vojak v poli.

    Matej na mňa nechápavo pozeral a jedným okom naznačil, aby som vysvetlila, prečo nám Arnold bude robiť spoločnosť. Nechcela som sa o tom teraz zhovárať. Kývla som iba rukou.

    „Vysvetlím ti to neskôr,“ povedala som mu, ako som nastupovala do auta na zadné sedadlo.

    Arnold sa usadil na prednom sedadle vedľa Mateja, ktorý nás zaviezol priamo do Domu Svetla.

    Konečne po takej dlhej dobe znovu uvidím moju najlepšiu priateľku a dôverníčku Eriku. Ešte ako dve mladé neskúsené dievčatá, sme sa rozhodli založiť azylové centrum pre ženy a deti. Po dlhom pátraní sa nám podarilo nájsť starý ošarpaný dom, ktorý vyhovoval našim predstavám. Vďaka môjmu fondu sme si ho mohli kúpiť a následne ho dať do poriadku. Netušili sme, či sa nám podarí doň nalákať ľudí, ale vďaka Erike sa o ňom dozvedeli práve takí ľudia, ktorí s radosťou privítali útočisko v našom Dome Svetla. Erika si prežila neľahký život. Otec alkoholik, bíjaval aj ju a jej mamu. Nikto z rodiny im nechcel podať pomocnú ruku, preto keď od neho utiekli, pretĺkali sa dlho ťažkým životom. Erika na toto obdobie spomína s bolesťou, preto bola rada, že sme aspoň takto mohli pomáhať rodinám, ktoré sa ocitli v podobnej situácii ako ony dve s mamou.

    Matej zastavil autom zozadu budovy a zaparkoval ho. 

    „Arnold, vy pokojne môžete zostať v aute,“ navrhla som mu, keď sa snažil odopnúť bezpečnostný pás.

    „Mám byť s vami, slečna Hoffman. Tak znelo nariadenie vášho brata,“ vystúpil a bez váhania ma nasledoval. Matej podišiel ku mne.

    „Takže, teraz ho budeš mať stále pri sebe?“ šepkal.

    „Bohužiaľ áno. Je to na porazenie, ale nedokázala som Róbertovi protirečiť,“ povzdychla som rezignovane.

    „Súvisí to vraj s tým jeho obvinením, ale viac mi nechce povedať,“ priznala som.

    „Ja viem asi toľko čo ty. V jeden deň prišla pre neho polícia, vraj mali podozrenie, že spôsobil autonehodu, pri ktorej niekto zomrel. Lenže nemali dostatok dôkazov, preto na súde hlasovali v jeho prospech,“ prezradil mi Matej. 

    Vošli sme do veľkého dvojposchodového domu, kde bolo rušno. Deti pobehovali po veľkej predsieni, naháňali sa a hlučne po sebe kričali. Mamy sa ich snažili okríknutím utíšiť, čo sa im veľmi nedarilo. Dole schodmi k nám kráčala Erika. Rýchlym krokom zišla ku nám a pevne ma objala.

    „Vitaj sestra moja,“ obe sme to tak cítili. Aj keď sme neboli pokrvné sestry, vždy sme si tak vravievali. „Ukáž sa, nech si ťa poriadne prezriem,“ vyzvŕtala ma pri privítaní. „Musím priznať, že si opeknela,“ zasmiala sa. „Začnem žiarliť,“ zavtipkovala si. „A tento tu je kto?“ ukázala na Arnolda, ktorého som mala neustále v pätách.

    „Môj osobný strážca,“ precedila som pomedzi zuby.

    Erika pretočila očami. Vzala ma za ruku a už ma ťahala do ďalšej miestnosti na konci domu.

    „Pozri. Toto je náš nový projekt,“ natešene vravela.

    Ocitli sme sa vo veľkej prázdnej miestnosti, kde boli len holé steny, veľký rebrík a niekoľko nádob s bielou farbou.

    „Chcela by som tu vytvoriť miestnosť, kde sa čisto budeme venovať iba terapii. Bude to všetko predelené. V jednej časti bude vírivka, v druhej bude Matej robiť masáže a cvičenia, a v tej poslednej chcem robiť arteterapiu. Spravila som si kurz, tak to treba využiť,“ nadšene opisovala svoje plány. 

    Neverila som, že aj Matej sa zapojil do nášho projektu.

    „Matej tu pracuje?“ prekvapene som poznamenala.

    „Presne tak,“ povedal Matej, ktorý k nám pribehol. Bol už prezlečený do čisto bieleho oblečenia. „Spravil som si fyzioterapiu. Tak si tu robím prax,“ doširoka sa usmial.

    „Neuveriteľné, ako ste to tu dali dokopy. Vedela som, že aj keď som tak ďaleko, ty Erika si človek, ktorý to tu bude riadiť bez ťažkostí,“ tešilo ma, že sa im bezo mňa darilo.

    „Ale no tak, aj tvoja ruka tu chýba. Hlavne v papieroch mám veľký zmätok. Veď uvidíš, keď zbadáš ten kopec účtov a faktúr,“ zasmiala sa.

    Celé poobedie som sa prehrabávala vo faktúrach, ktoré bolo treba zaplatiť. Naozaj ich bolo dosť. Snažila som sa to všetko spočítať a ísť ich zaplatiť. Zbytočne by sme platili úroky za oneskorenie platieb. Pri odchode do mesta som sa zastavila u Mateja, ktorý práve pomáhal pri cvičení mladému chlapcovi. 

    „Matej, prosím ťa. Požičaj mi kľúče od auta,“ chcela som ísť sama povybavovať všetko, čo bolo treba.

    „Neviem, či je to dobrý nápad, Kristy. Arnold ťa stráži ako oko v hlave,“ ukázal na mohutného muža, stojaceho pri dverách.

    „Musím sa mu nejako nepozorovane vytratiť. Nerada by som ho mala ako spoločnosť na celý deň,“ dumala som nad tým, ako zmiznem bez povšimnutia. 

    „Neboj, ja sa o to postarám. Tu máš kľúče. Dávaj si pozor, jasné?“ vložil mi potajomky zväzok kľúčov a išiel smerom k Arnoldovi.

    „Arnold, potreboval by som pomoc. Môj klient má problém s chodením a vaše svalnaté paže by veľmi pomohli, aby sme ho spoločnými silami presunuli k jeho vozíku,“ navrhol mu a ten bez váhania prikývol. Bola som vďačná svojmu priateľovi, že ma zbavil bremena v podobe Arnolda. Kľúče som si hodila do kabelky, papiere v obale držala v pravej ruke a rýchlo som vykĺzla z dverí von. Zašla som poza dom, kde Matej zaparkoval naše rodinné auto. Prehrabávala som sa v kabelke. Tie malé nepodarené kľúče sa v nej zapatrošili. Zastavila som sa pri aute s hlavou zaborenou v kabelke. Papiere z obalu, sa mi pri mojej snahe vytiahnuť z kabelky, celé rozsypali na zem. Zahrešila som a začala ich zbierať. Zrazu mi niekto za mojím chrbtom zakryl ústa s vreckovkou navlhčenou chloroformom. Táto omamná látka ma dostala do bezvedomia.

    Prebudila som sa s bolesťou hlavy v tmavej miestnosti. Ruky a nohy som mala silno previazané povrazom. Snažila som sa ho uvoľniť, ale márne. Prepadla ma panika a strach. Sadla som si na okraj miestnosti, ktorá bola z dreva a mala vysoký strop. Na jednej strane bolo malé okno. Mávala som hrôzu z uzatvorených a malých priestorov. Chvela som sa nielen zo strachu ale aj zimy, napriek tomu, že vonku bolo neznesiteľne horko. V tom sa otvorili dvere a dnu vošla mužská postava. Mal na sebe dotrhané džínsy, čiernu mikinu s kapucňou, ktorú mal cez hlavu. Do tváre som mu nevidela, lebo ju mal prekrytú čiernou šatkou. Podišiel ku mne a čupol si. Vzal ma za ruky a pritiahol ma k sebe. Snažila som sa brániť a vymaniť z jeho zovretia. Nasilu mi otváral ústa, aby mi do nich mohol niečo naliať.

    „Prehltni to, okamžite!“ nástojil. „Je márne sa brániť,“ lial mi tekutinu do úst, ktorú som nedokázala neprehltnúť. 

    „Prečo ste ma uniesli? Čo chcete?“ zúfalo som sa snažila zistiť dôvod môjho únosu. 

    „Čoskoro sa to dozvieš,“ zamumlal. Vo vode, ktorú mi lial do úst, bola znovu nejaká omamná látka. Videnie som mala zrazu rozmazané a chcelo sa mi spať. Viečka som nedokázala udržať otvorené. Opäť som stratila vedomie.

     uprava: @miselinka18

    spy23
    30. máj 2020    Čítané 2405x

    Trpká pomsta

    Kapitola 3

    Daniel 

    Nasypal som si medzi palec a ukazovák pár zrniečok soli. Tie som oblizol, prevrátil do seba celý obsah poldecového poháru tej najlacnejšej tequily, čo v tomto bare mali a zahryzol som sa do citróna. Ten mala medzi perami vložený, blondína s veľmi bujarým poprsím. Vycucal som z neho všetku šťavu, čo sa len dala z toho jedného malého polmesiačika. Potreboval som zahnať tú odpornú chuť toho lacného alkoholu. Neznáma blondína, ktorá mi robievala posledné večery spoločnosť, vypľula šupku po citróne do misky, položenej na barovom pulte. Potom sa vrhla na moje pery, ktoré ešte chutili po tequile. Žiadostivo svojim jazykom krúžila okolo toho môjho a sala moje pery ako na pretekoch. Konečne sa odo mňa odtrhla a ja som si mohol objednať ďalší, už neviem koľký, pohár tequily. 

    „Nalej ďalší!“ rázne som zahučal na barmana a tresol malým poldecovým pohárom o pult.

    Blondína sa zarehotala a potackala sa na barovej drevenej stoličke. Obaja sme už boli riadne podgurážení alkoholom.

    „Myslím, že je načase ukončiť túto seansu,“ ozval sa za mojím chrbtom mužský hlas. Ten patril môjmu mladšiemu bratovi Gabrielovi. Otočil som sa k nemu tvárou.

    „Pozrime sa, kto nám tu zavítal. Barman nalej aj tomuto fešákovi,“ navrhol som bez váhania. Gabriel sa len mračil.

    „Ak mu nalejete, budete mať problémy,“ vytiahol na barmana svoj policajný odznak. Ten na znak rezignácie rozpažil ruky na obranu a vzal prázdne poháre aj s fľašou, ktorú držal mimo náš dosah.

    „Ale no tak, braček. Prečo mi to robíš?“ postavil som sa. Poriadne sa mi zatočila hlava a zachytil som sa bratovho ramena. Boli sme rovnako vysokí, dokonca aj vyšportovanú a mohutnú postavu sme mali spoločnú. Iba jeho hnedé veľké oči a hnedé vlasy boli opakom mojich blond vlasov a modrých očí. V našich žilách kolovala iba spoločná mamina krv. Každého z nás splodila s iným mužom. Mňa s gaunerom, ktorého si našla smrť pri bitke a Gabriela s policajným poručíkom, ktorý prišiel o život pri jednej prestrelke v službe.

    „Nemyslíš, že už máš toho dosť, Daniel? Pozri sa ako vyzeráš,“ opieral ma. Ledva som sa držal na nohách. „Poď, vezmem ťa domov, som tu autom,“ naliehal, lenže mne sa ešte nechcelo odísť.

    „Nie, nikam nejdem. Nemôžem, túto krásku nechať osamote,“ vyšpúlil som svoje pery na blondínu, ktorá vyzerala veľmi príťažlivo.

    „Kráska sa postará isto o seba aj sama. Však slečna?“ slušne na ňu hodil očkom, aby sa nesnažila ma zastaviť v odchode.

    „Tvoj brat má pravdu. Choď domov, predsa aj zajtra je deň,“ usmiala sa na mňa. Vzala si svoju malú kabelku a prehodila cez plecia. Chcela zaplatiť, ale Gabriel to spravil za nás oboch. Poďakovala a pobrala sa z baru von.

    Mne Gabriel pomáhal, lebo nohy ma prestali poslúchať a moja koordinácia bola alkoholom, ktorý som vypil za tú dobu, značne poznačená.

    „Čo mi to robíš braček? Noc je predsa ešte mladá, nechaj ma. Nájdem si nejaký iný podnik na zapíjanie žiaľu,“ jazyk sa mi plietol. 

    Od smrti Sofie, prešli už tri mesiace a ja som sa nedokázal zmieriť s jej smrťou. Mal som stále pred očami jej nehybné telo a tvár od krvi. V noci sa mi vracali spomienky na tú hroznú nehodu. Dokonca mi neprispievalo pomyslenie na to, že ten hajzel Hoffman, vyšiel z tohto všetkého bez trestu. Ten jeho odporný úsmev, ktorý mal, keď vychádzal zo súdnej miestnosti po vyslovení rozsudku, vidím doteraz. Vtedy som mal chuť ho zabiť. Jeho ochranka mi v tom bohužiaľ zabránila, ale našťastie sa mi podarilo mu aspoň jednu ranu uštedriť na pamiatku. Dávno som zistil, že ak má človek moc a peniaze, dokáže si všetkých kúpiť. To isté urobil aj Hoffman. 

    Aj keď ma všetci presviedčali, že neboli dostatočné dôkazy o tom, že on spôsobil našu nehodu, ja som si tým bol istý. Cítil som to, nejakým spôsobom som vedel, že on mal na svedomí, že sa naše auto dostalo do šmyku a vybočilo z cesty strmhlav dole kopcom. 

    „Daniel, prosím ťa. Prestaň utápať svoj žiaľ na dne pohára. Nikam to nevedie, že sa takto doriadiš. Už si konečne uvedom, že Sofia je mŕtva a že vaša nehoda bola len nešťastnou udalosťou,“ dohováral mi Gabriel.

    Jeho reakcia ma dostala do zápalu hnevu. Začal som po ňom hlasno kričať.

    „Že to hovoríš práve ty! Ten, ktorý má na svedomí našu vlastnú sestru,“ vyhŕklo zo mňa. „Ty si sa s tým ako vyrovnal? Hm?“ pokračoval som útočne.

    Gabriel sa neovládol, celou silou ma pritisol k múru a svojou pažou ma tlačil pod krkom. 

    „ Nevieš, čo vravíš. Naša sestra nie je mŕtva, tak sa konečne spamätaj!“ preceril cez zuby.

    „Nie, nie je mŕtva. Ale na celý život uväznená  k vozíku,“ pripomenul som mu to nešťastie, ktoré sa stalo pred tromi rokmi. 

    Vtedy Gabriel viezol našu mladšiu sestru z jedného školského večierka autom. Bola zima, na cestách sa držala námraza. Gabrielove auto sa dostalo do šmyku, narazilo do stromu. Sestra bola zaseknutá v sedadle tak, že museli jej telo vyťahovať pomocou prístrojov. Odniesla si to jej chrbtica. Natoľko ju mala narušenú, že zostala ochrnutá. Doktori jej nedávali šancu, že by sa opäť postavila na nohy.

    „Drž hubu, Daniel! Inak zabudnem, že si môj brat,“ vyhrážal sa mi. 

    „Tak to urob. Skoncuj to so mnou. Aj tak si nezaslúžim ľútosť,“ bolo mi jedno, že by ma udrel. 

    „Nestojí to zato,“ svoje zovretie uvoľnil. „Spamätaj sa, dočerta. Mama sa o teba bojí, celé noci nespí. Aspoň kvôli nej by si mal prestať s týmto spôsobom života,“ pokračoval v dohováraní s ustarosteným tónom v hlase.

    „Dajte mi pokoj! Všetci! O mňa si nikto nemusí robiť starosti,“ pozrel som na neho nevraživo.

     „Nech sa páči. Tvoje želanie rád splním,“ rezignoval v snahe ma presvedčiť, nasadol do svojho služobného auta a odišiel.

    Pomalým a neistým krokom som kráčal do svojho príbytku. Ten sa nachádzal na konci mesta, v prístave, kde kotvilo niekoľko malých lodí. V jednej z nich som býval. Pracoval som na trhu, predával som ryby, preto mi toto bývanie na lodi najviac vyhovovalo.

    Kráčal som po chodníku, na jeho konci bola pripevnená kovová presklená vitrína, v ktorej boli na predaj tlačené noviny. Zastavil som pri nej, aby som udržal balans a nepadol rovno dole nosom. V hlave sa mi motalo, mal som neostré videnie. Vo vitríne ma zaujala jedna fotka. Bola na nej vyfotená čiernovláska, na nose mala slnečné okuliare a snažila sa rukou skryť pred fotografmi. Hore na titulke stálo- Návrat mladšej sestry mestského milionára Hoffmana.

    Šmátral som rukou vo vreckách. Snažil som sa nájsť nejaké drobné, aby som si mohol noviny kúpiť. Na moju smolu som žiadne drobné nemal. Bez váhania som vyhrnul rukáv na svojom bielom tričku a lakťom som rozbil sklo na vitríne. Bolesť som necítil. Vypil som toľko alkoholu, že moje zmysly boli totálne utlmené. So zakrvaveným rukávom som vytiahol noviny a lepšie sa prizrel k obrázku.

    „Pozrime sa. Pán Hoffman má mladšiu sestru,“ zroloval som noviny a strčil si ich za pás nohavíc.

    Konečne som sa dostal do svojej malej, ošarpanej lode. Stúpal som bez povšimnutia na neporiadok, ktorý sa za tie dni na dlážke nakopil. Hodil som noviny na stôl, medzi ostatné veci, ktoré sa tam povaľovali a zvalil som sa na starý gauč. Ten bol aj mojou posteľou. Zaspal som, len čo som položil svoju hlavu na podušku.

    Ráno ma prebudila ukrutná bolesť mojej nohy. Bola to tá, ktorú mi po autonehode museli operovať. Niekedy mi tá bolesť vedela poriadne strpčovať deň. Krívaním som podišiel ku kuchynskej linke. Z vrchnej skrinky som si vzal tabletku a zapil ju na prázdny žalúdok. Presunul som sa ku gauču a ľahol si opäť naň. Očami som zmapoval ten neporiadok, ktorý okolo mňa bol. Zasmradené oblečenie, plechovky od piva, nedojedené zvyšky jedla boli porozhadzované po zemi. Vstal som a pomaly začal dávať všetko postupne na miesto. Vzal som noviny, ktoré ležali na stole s úmyslom zahodiť ich do koša. V tom som zbadal znovu fotografiu mladej slečny Hoffmanovej. Poriadne som jej nevidel do tváre, tým, že mala na sebe okuliare a jej dlaň clonila pred ostrejším zachytením jej vzhľadu. Vtedy mi niečo napadlo. Niečo poriadne šialené a nebezpečné. Lenže musel som to spraviť. Toto bola šanca, ktorej som sa musel chytiť. Najprv si to musím poriadne premyslieť, lebo to nebude také ľahké. Vedel som, že jedine cez sestru toho sviniara, sa dostanem k tomu, čo potrebujem. A to k dôkazom, že Hoffman zabil ženu môjho života.

     Úprava @miselinka18

    spy23
    26. máj 2020    Čítané 731x

    Noc, ktorá mi zmenila život

    Haló, haló! Je to tu! To, na čo sme čakali. Potrebná suma na vydanie knihy je vyzbieraná ❤️To znamená, že knihu sa mi naozaj podarí vydať. Ešte raz sa chcem všetkým z celého srdca poďakovať. Za vašu podporu, finančnú či slovnú. Vážim si to!

    Ps: Kniha už dostala svoje vlastné číslo, pod ktorým bude vychádzať. Už len podpísať zmluvu, dorobiť úpravy na texte a titulke. Veľmi sa teším! Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem, že ste sa podieľali na plnení môjho sna.

    spy23
    19. máj 2020    Čítané 768x

    Trpká pomsta Kapitola 2

    Kristína 

    Po 3 mesiacoch

    „Slečna, slečna!“ volal na mňa neznámy ženský hlas a pomaly som sa preberala z driemot. „Lietadlo už pristálo,“ oznámila mi mladá letuška s úsmevom na perách.

    „Och, ďakujem,“ vstala som. Rýchlo som si vzala z batožinovej priehradky malý ruksak a presunula sa k dverám vedúcim von z lietadla. Zhlboka som sa nadýchla a vystúpila von. Dala som si na svoje, ešte ospalé oči, čierne slnečné okuliare a opatrne stúpala dole schodmi. Prešli štyri roky, kedy som opustila svoje rodné mesto. A teraz nastal čas vrátiť sa do neho. Odišla som študovať do Anglicka medziľudské vzťahy, aby som po návrate mohla rozbehnúť svoj biznis, ktorý som tu zanechala. Celý tento študijný výlet som trochu brala aj ako útek pred svojim životom v tomto meste. Tu som sa dusila a znášala ťažko život po boku môjho staršieho uzurpátorského brata. Milovala som ho nadovšetko, vďačila som mu za svoje detstvo, len som musela zato všetko platiť privysokú daň.

    Vzala som si svoj kufor z batožinového priestoru, položila ho na zem a ťahala za sebou. Vo veľkom dave som uvidela mávajúcu osobu, držiac tabuľku s nápisom Miss Hoff. Nemohla som uveriť, že človek, ktorý ju držal a mával s ňou, bol pre mňa tak známy. Rozbehla som sa za ním a pevne ho objala. Bol to Matej, náš rodinný šofér, s ktorým som vyrastala od detstva v našom dome. Jeho mama, Júlia, ktorá pracovala u nás ako kuchárka, mi bola ako druhou mamou. Tým, že o svoju som prišla, ona mi ju vynahrádzala svojou starostlivosťou. Držal ma tak pevne, že som prestávala dýchať.

    „No tak, prišiel si pre mňa, alebo ma chceš zniesť z toho sveta,“ vydrala som sa z jeho zovretia. Karhavo som ukázala na jeho dômyselný transparent. 

    „A toto?“ spýtala som sa ho. 

    „Veď vieš, treba byť inkognito,“ šepol mi do ucha a zasmial sa.

    Matej sa zmenil na nepoznanie. Strojček, ktorý nosil na vrchných zuboch zmizol, do výšky sa vyšvihol a jeho útla postava sa premenila na robustnú. Zostali mu len neposlušné kučery na hlave a jeho šťastné modré oči. 

    „Ty si poklad,“ postrapatila som ho po jeho kučeravých hnedých vlasoch a usmiala sa na neho. Matej už vedel presne, čo ma čaká, keď opustím brány letiska. Vzal mi kufor a žmurkol na mňa. Obaja sme vykročili von z budovy. Tam nás oboch naraz oslepili záblesky, vychádzajúce z fotoaparátov novinárov, ktorí netrpezlivo vyčkávali ako supy na môj príchod. Tlačili sa na seba a snažili sa mi podstrčiť pod ústa svoje mikrofóny. Padali rôzne otázky týkajúce sa dôvodu môjho návratu. Taktiež otázky na adresu bratovho zatknutia a obvinenia z ublíženia na zdraví. Matej sa snažil ich odo mňa držať čo najďalej. Ja som okamžite nastúpila do auta, ako náhle mi na ňom Matej dokázal otvoriť zadné dvere. On sa tiež rýchlo dostal do auta.

    „Si v poriadku?“ spýtal sa, keď sa snažil naštartovať našu rodinnú limuzínu značky Toyota Century. Môj brat si zakladal, aby naše autá boli kvalitné a čo najdrahšie.

    „Je to ok, Matej. Nerob si starosti,“ uistila som ho. Oprela som sa o kožené sedadlo, zložila si okuliare a spokojne sa nechala unášať výhľadom na naše mesto. Matej ešte chvíľu musel odolávať dotieravým paparazzom, kým sa dostal do nerušenej premávky. Potom pustil na prednom rádiu príjemnú hudbu, ktorá zaplavila aj zadnú časť auta, kde som sedela. 

    Tie blesky fotoaparátov a nepríjemné otázky ma vniesli do minulosti, kedy som sa snažila takémuto spôsobu života na výslní vyhýbať. Nosiť priezvisko Hoffman bolo pre mňa mojim životným prekliatím. Svoju mamu som nepoznala, pri mojom pôrode zomrela. Otec po piatich rokoch zármutku nad stratou svojej manželky, si vzal svoj život. Môj brat Roby ho našiel obeseného vo svojej pracovni. Odvtedy sa on stal hlavou rodiny. Po otcovi prevzal všetky obchody a mňa sa snažil vychovať. Ja, ako dieťa, som na bratovi visela, vzhliadala mu. Bol mojim hrdinom, jedinou rodinou, ktorá mi zostala. Postupom času, ako som dospievala, sa Róbertov vzťah voči mne zmenil. Bol veľmi ochranársky, čo sa týkalo mojej osoby. Nechával ma strážiť ochrankou, nemohla som si vybrať školy, kde som túžila študovať. Vždy som sa podriaďovala jeho podmienkam. Chcel mať zo mňa podobného človeka ako bol on sám. Lenže mne sa jeho spôsob žitia nepáčil. 

    Pre neho existovali len obchodné transakcie, výhodné ponuky od klientov, večierky plné lesku. Ja som chcela patriť do iného sveta. Sveta, kde vládla láska, ľudskosť, obeta. Preto jedinú vec, ktorú mi Roby nezakázal, bolo vytvorenie a riadenie môjho Domu svetla. Slúžil pre osamotené matky s deťmi, ktoré v ňom našli útočisko. Dokonca aj pre deti s rôznym hendikepom, aby sa začlenili do kolektívu a nemali pocit menejcennosti. Pracovala tam moja najlepšia priateľka Eriku, na ňu som sa vedela vždy spoľahnúť.  Vďaka nej som odchádzala bez obáv a bola som si istá, že náš domov je v správnych rukách. Veľmi som sa na ňu tešila a aj na ostatných z domova. 

    Toyota vchádzala do nášho sídla, ktoré sídlilo na odľahlom konci mesta. Rodičia vybrali tento dom, kvôli tichej lokalite a dostatočnej vzdialenosti od novinárov. Hneď sa nám otvorila veľká kovová brána, lemovaná pozlátenými ornamentmi, ktorá nás vpustila dnu. Nerušene sme pokračovali po ceste vedúcej k bielej vile stojacej na konci tohto veľkého priestranstva. Po oboch stranách sa rozpínala zeleň v podobe vysokých, listnatých stromov a niekoľkých kríkov divých šípových ruží. 

    Pred vilou stála majestátna mramorová fontána, na ktorej bola ženská postava držiaca vylievajúci džbán. Z neho sa liala voda do malého jazierka, v ktorom bolo niekoľko malých rybičiek. V tejto fontáne sme sa s Matejom niekoľkokrát ocitli a viem, že si na to tiež spomenul, lebo cez spätné zrkadlo na mňa hodil veľkolepý úsmev.

    Keď auto zaparkovalo pred vilou, tam ma už čakal môj brat s jeho najlepším priateľom Marcelom. Skôr, kým mi Matej stihol otvoriť dvere, som ho predbehla a vystúpila som sama. Nebola som predsa žiadna panička, ktorá by nedokázala otvoriť si dvere na aute a vystúpiť z neho. Matej s ospravedlňujúcim pohľadom pozrel na môjho mračiaceho sa brata a prešiel okolo auta ku zadnému kufru. Vytiahol z neho môj kufor a niesol ho do domu. Róbert si ho ešte stihol premerať a náročky si odkašľal. Chcel mu tým dať najavo svoju nespokojnosť s jeho prácou. Ten so sklopenou hlavou vyšiel po schodoch a vošiel dnu. Bolo mi ho veľmi ľúto, vedela som, čo ho za túto moju malú nerozvážnosť, bude ešte čakať.

    „Vitaj moja drahá sestrička,“ vystískal ma Roby. Vydvihol ma do výšky, že som stála ledva na špičkách. „Tak veľmi si mi chýbala. Konečne ťa mám doma. Už ťa nikam nepustím,“ doširoka sa usmial. Jeho hnedé veľké oči žiarili šťastím. Obaja sme zdedili po otcovi čierne havranie vlasy a po matke veľké čokoládové oči. Pustil ma konečne zo zovretia.

    „Aj ty si mi chýbal, braček. Čo to máš, prosím ťa, na tvári?“ chytila som ho za spodok sánky a prezrela si jeho preťatú vrchnú peru.

    „Nič vážne, naozaj. Niekto si potreboval na mne vybiť svoje komplexy,“ odtiahol mi ruku. 

    „Do čoho si sa znovu zaplietol?“ nemala som rada, ak jeho obchody boli mimo zákona. Mala som strach, že raz sa mu to môže stať osudným.

    „To nie je tvoja starosť, Kristína,“ zamračil sa. „Snáď mi tu nebudeš dávať kázne,“ pohoršene dodal.

    „No tak vy dvaja,“ zaplietol sa do rozhovoru Marcel. „ Ja by som sa tiež rád privítal, kým sa tu neposekáte,“ rozpažil svoje ruky a vzal ma do náručia. „Ešte krajšia, ako si ťa pamätám. Tie roky v Anglicku ti veľmi prospeli,“ jeho kompliment ma dostával do rozpakov. Marcel bol vysoký, mohutný muž s hnedými vlasmi, ktoré vždy nosil na krátko ostrihané. Oči mal zelené a išla z nich dobrota. Boli s mojim bratom tak rozdielni. Niekedy som nechápala, ako taký človek ako Marcel, dokázal tak dlho byť priateľom Robyho. Každý pracoval v inej sfére. Brat sa celý život zameriaval na obchody a financie a Marcel našiel svoje poslanie v starostlivosti o ľudí. Stal sa z neho lekár a pracoval v jednej z najlepších nemocníc tu v meste. S bratom sa priatelili už od základnej školy a ich priateľstvo vydržalo až doteraz. Marcela som tiež brala ako svojho brata tým, že u nás bol veľmi často. Tiež ma mal veľmi rád, niekedy som mala pocit, že až priveľmi, akoby sa patrilo.

    „Aj tebe to pristane,“ oplatila som mu lichôtku.

    „Rád by som sa zdržal dlhšie, ale už mi za pár minút začína zmena,“ ukázal na hodinky. „Veď sa isto ešte uvidíme,“ žmurkol na mňa a odkráčal k svojmu autu. Počkali sme s Róbertom, kým odíde a spoločne sme sa v objatí presunuli do domu. 

    „Mala by si si oddýchnuť. Isto si po ceste riadne unavená,“ už začal so svojou starostlivosťou. „Choď si ľahnúť. Ja si potrebujem vybaviť, ešte zopár telefonátov. Potom sa môžeme spolu navečerať. Júlia dostala rozkaz uvariť tvoje obľúbené jedlo.“ Prikývla som. Ako to povedal nahrnuli sa mi sliny do úst. Už teraz som bola poriadne hladná. Pobozkal ma na moje dlhé rozpustené vlasy a pobral sa do pracovne, ktorá bola na prízemí nášho domu. 

    Ja som ale neodišla do svojej izby. Moje kroky viedli do známej miestnosti, kde som trávila veľmi veľa času. Bola to kuchyňa. V nej som spoločne s Júliou a Matejom získavala skúsenosti v pečení a varení. Z miestnosti sa tiahla neskutočne príjemná vôňa. Chytila som sa za brucho, lebo mi v ňom riadne zaškvŕkalo. Potrebovala som sa do niečoho okamžite zahryznúť. Podišla som k dverám a pootvorila ich. Pri kuchynskej linke stál Matej, ktorý potajomky vyjedal ovocie z misy. Júliu som však nikde nevidela. Vošla som dnu a naschvál silno zatvorila za sebou dvere. Matej nadskočil od ľaku.

    „No tak maj som ňou zľutovanie. Už nie som najmladší,“ zavtipkoval. Páčilo sa mi, že jeho zmysel pre humor mu stále zostal.

    „Vidím, že tento zlozvyk ti ale ostal,“ zobrala som si aj ja jednu jahodu z misky, keď som k nemu podišla. Bola úžasne sladká. Jej chuť sa mi rozplývala na jazyku. Moje chuťové poháriky tancovali blahom vďaka tejto dobrote. „Mrzí ma, že som ti hneď pri príchode narobila starosti,“ cítila som sa previnilo.

    „Z toho si nič nerob. Zvykol som si,“ mykol plecami. 

    „Čo tým myslíš?“ zarazila ma jeho chladná reakcia.

    „Posledné dva mesiace ma už vyrazil trikrát. Takže zase to len bude jeden z jeho skratov, ten prežijem,“ hodil si do úst jednu jahodu. Jeho slová ma znepokojili. Čo sa deje s mojim bratom? Vie, že vždy bol prísny a každého prácu kontroloval, ale toto ako keby nebol Roby.

    „Ako to hovoríš o svojich zamestnávateľoch,“ ohriakla ho Júlia, ktorá prišla do kuchyne. „Že ťa ústa nebolia,“ ťapla mu po ruke, keď sa snažil vziať na rýchlo jahodu z misy, ktorú Júlia zobrala z jeho dosahu.

    „Pozrime sa, kto zavítal domov?“ pritisla ma tak silno a mne to neprekážalo. Jej objatie bolo ako objatie od matky. Táto žena s miernou nadváhou a nízkou postavou, mi nahradzovala vo všetkom matku, ktorá mi chýbala. „Poď bližšie, nech si ťa poriadne prezriem. Už mi tak dobre neslúži zrak ako kedysi,“ chytila ma oboma dlaňami za líca a zažmúrenými očami prebehla po mojej tvári. „Celá mama,“ pobozkala ma na čelo.

    „Tak veľmi ste mi chýbali, Júlia,“ slzy som neudržala na krajíčku. Utrela mi ich, robila to vždy, keď som plakávala ako dieťa. 

    „Aj ty nám, dievčatko naše,“ tiež sa jej do očí naliali slzy. „Posaď sa. Práve chystám večeru. Uhádneš , čo dobré ti pripravím?“ usmiala sa. Jej tvár bola staršia, než som si ju pamätala, ale stále v nej ostala neha a pokora.

    „Jahodové guľky,“ zatlieskala som od radosti. Júlia prikývla a spokojne miesila v mise cesto. Vždy ho miesila ručne, nikdy nepoužila kuchynský robot, aby jej uľahčil prácu. Asi preto boli jahodové guľky od nej nenahraditeľné.

    „Čo sa to deje s Robom? Prečo vyhadzuje ľudí, len tak bez dôvodu?“ sadla som si za veľký drevený kuchynský stôl, na ktorom bol položený kvetinkový obrus. V strede stála priehľadná váza a v nej boli položené červené ruže z našej záhrady.

    „Má starosti, nič viac. Naozaj sa zmenil, to je pravda. Pred rokom to bol iný človek. Bol šťastný, veľa času trávil mimo domu, na prácu kašľal. Mala som pocit, že v tom má prsty nejaká žena. Ale poznáš svojho brata. Nikdy nepriznal, že by niekoho spoznal, alebo by ju priviezol sem do domu. Pred tromi mesiacmi sa začal správať úplne inak. Skoro na tri týždne sa zamkol do kancelárie. Mala som o neho veľký strach. Sem tam zjedol niečo, čo som mu pripravila a nechala pred dvermi. Inak o ňom človek nevedel. Potom prišlo to absurdné obvinenie a následne ten súd. Vplývalo to na neho veľmi zle. Na každého v dome zazeral, kričal. Vyhodil už tretieho záhradníka,“ prezradila mi situáciu, ktorá tu nastala pred mojim príchodom.

    „Pozhováram sa s ním. Do telefónu mi nikdy nič poriadne nepovedal,“ nemohla som nechať len tak, aby si svoj hnev vybíjal na zamestnancoch.

    „Nebuď na neho veľmi tvrdá. Nezabúdaj, že je tvojim bratom,“ vždy ho obraňovala. Prehodila cesto na drevenú dosku a vzala si zo šuplíka valček na vaľkanie. 

    „Posnažím sa. Idem za ním. Už sa veľmi teším na večeru,“ usmiali sme sa na seba. 

    Vo svojej izbe som sa prezliekla do domáceho úboru, ktorý bol z jemnej a ľahkej bavlny. Zišla som dole schodmi a namierila som si to k Robovej pracovni. Zastala som pri dverách stáť. Počula som, ako Rob s niekým telefonuje.

    „Dávajte na toho muža pozor. Sledujte každý jeho krok. O všetkom ma musíte dostatočne vopred informovať,“ kričal do slúchadla, ako keby ten na druhej strane bol nedoslýchavý. Podišla som k stolu, za ktorým sedel. Keď ma zbadal svoj tón hlasu zmiernil. „Sme dohodnutí,“ odpovedal. 

    Môj pohľad však skĺzol na veci, ktoré ležali na Robovom pracovnom stole. Niekoľko menších kôp papiera, pier na písanie, zvýrazňovačov, farebných zakladačov. Medzi nimi stála sklenená fľaša s obsahom nejakého drahého bourbonu. Vedľa nej položený pohár z hrubého kryštálu a v ňom naliata tekutina do polovice. Ležala tam tiež hnedá obálka veľkosti A4. Z nej vytŕčali nejaké fotky. Na jednej z nich bolo jasne vidieť ženskú tvár, ktorá sa usmievala. Mala dlhé, rozpustené vlasy, ryšavej farby. Jej zelené oči žiarili šťastím a posielala vzdušný bozk niekomu, kto stál za objektívom. Kto bola táto žena? Je to tá, ktorú mi spomínala Júlia? 

    Úprava: Miška 

    https://www.modrykonik.sk/group/11891/

    spy23
    13. máj 2020    Čítané 1003x

    Trpká pomsta Lina Elys

    Ahojte, pripravila som si pre Vas nový príbeh. Mala som ho v hlave, ešte skôr ako môj prvý príbeh. Dúfam, že Vás zaujme a najde si svojich citatelov.    

                                                               KAPITOLA 1

    Prebudil som sa ležiaci v jednej z nemocničných izieb, napojený na rôzne pípajúce prístroje. Poriadne som sa poobzeral po miestnosti, kde som bol hospitalizovaný. Bola celá biela, na oknách boli zatiahnuté žalúzie, aby sem neprenikalo svetlo. Pri dverách bolo menšie umývadlo a v strede miestnosti kovová posteľ, na ktorej som ležal. Vedľa seba som mal malý šedý nočný stolík. Videnie som mal ešte rozmazané, pred očami sa mi mierne zahmlievalo. Hlava ma neskutočne bolela a točila sa mi. Ako som si ju chytil, pocítil som, že mám okolo nej previazaný obväz. Čo sa mi stalo? Ako som sa sem dostal? Pýtal som sa sám seba. V ruke som mal zapichnutú ihlu v žile, do ktorej bola napojená hadička vedúca k sklenenej fľaši. Tá visela na kovovom stojane vo zvislej polohe, aby cez ňu kvapkala číra tekutina. Na hrudníku som mal štyri biele prísavky, monitorujúce moje životné funkcie. V nosných dierkach som zacítil hadičku, dodávajúcu mi kyslík. Snažil som sa posadiť, ale ukrutná bolesť, vyrážajúca mi z rebier, ma zastavila. Vytiahol som si ju z nosa von. Dokázal som už dýchať bez pomoci. Jednu svoju dolnú končatinu som si poriadne necítil. Mal som ju v sadre, ktorá mi siahala po koleno. Na operadle kovovej postele, visel zvonček na ktorom stálo- ZVONIŤ. Vzal som ho do rúk a párkrát postláčal. Dúfal som, že niekto sa objaví vo dverách a pomôže mi. Dnu vbehla mladá sestrička. Mala krátke blond vlasy, upravené a na sebe bielu sesterskú uniformu.

    „Ako sa cítite, pán Kolman?“ spýtala sa nežným až anjelským hlasom.

    „Bolí ma celý človek. Čo sa mi vlastne stalo?“ nespomínal som si na to, prečo som sa ocitol v takomto

    zúboženom stave.

    „Mali ste autonehodu,“ povedala priamo. Vtedy som si začal uvedomovať, čo sa stalo. Záblesky z tej udalosti sa mi postupne vynárali von z hlavy. Spomienka na moju šialenú jazdu po diaľnici. Krik a plač mojej priateľky Sofii, ktorá sedela na mieste spolujazdca. Ako aj jej výkrik pri silnom náraze, ktorý nám spôsobilo nejaké auto rútiace sa za nami. Prudký šmyk môjho auta, ktoré sa cez zvodidlá prevrátilo dole do priekopy a následnú tmu, ktorá ma pohltila.

    „Ako je na tom moja priateľka? Kde je Sofia?“ prvé, čo ma napadlo bolo, či je v poriadku.

    Sestrička znehybnela a nervózne mi napravila vankúš, aby som sa oň mohol oprieť. Jej mlčanie ma vystrašilo.

    „Odpovedzte!“ skríkol som.

    „Privediem sem lekára, ten vám všetko vysvetlí,“ povedala a náhle sa vytratila z izby.

    Prečo mi neodpovedala? Je Sofia v poriadku? Čo ak je na tom zle? Prenasledoval ma zlý pocit. Potreboval som svoju priateľku vidieť. Bola mojou životnou láskou, nedokázal by som si odpustiť, ak sa jej niečo stalo.

    Do miestnosti vošiel postarší lekár v bielom plášti. Na nose mu držali kovové čierne okuliare. Na hlave sa mu uprostred rodila plešina a tvár mal obsypanú miniatúrnymi vráskami.

    „Ako je vám, pán Kolman?“ znovu tá istá otázka, ale teraz od neho. Nechcel som sa zhovárať o mojom zdravotnom stave. Išlo mi len o to, aby som zistil, kde leží Sofia.

    „Mne je dobre,“ odvetil som rázne. „Kde je Sofia, moja priateľka? Ona bola tiež v aute,“ pozreli sme si rovno do očí. Lekár vytiahol zo svojho vrecka na plášti malú baterku a zasvietil ňou priamo do mojich očí.

    „Utrpeli ste dosť silný otras mozgu, pán Kolman. Musím vás vyšetriť,“ vyhýbal sa odpovedi a sledoval moje zreničky, ako reagujú na to malé svetlo vychádzajúce z baterky. „Museli sme vám operovať dolnú končatinu. Mali ste ju v kritickom stave, našťastie sa nám ju podarilo zachrániť,“ priznal.

    Čo tým chcel do riti povedať? Mohol som prísť o svoju nohu? Nemo som sledoval, ako sa presúva k mojim nohám a vyberá si nejaké pero z toho istého vrecka, kde mal baterku. Mne stále v hlave vírila myšlienka na moju milovanú Sofiu.  Hneval som sa, že ignorujú moje otázky. Lekár mi perom prešiel po prstoch na nohe, ktorú som mal v sadre. Bol to šteklivý pocit a pomrvil som prstami.

    „Cítili ste to?“ skúmavo na mňa hľadel. Prikývol som mu na znak súhlasu. „Výborne. Citlivosť sa nevytratila, to je dobré znamenie,“ spokojne si vsunul pero nazad do vrecka.

    „Poviete mi už dočerta niekto, čo je s mojou snúbenicou?“ nevrlo som zareagoval. Lekár si odkašľal.

    „Viete, pán Kolman. Mali ste vážnu nehodu. Vás a vašu priateľku sem priviezli v kritickom stave. V bezvedomí ste ležal skoro dva mesiace. Máte fraktúru lebky, niektoré rebrá ste mali prasknuté a vaša noha bola pomliaždená na mnohých miestach. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa zotavuje váš organizmus,“ poškriabal sa rukou po zátylku. „Vaša priateľka utrpela rozsiahle vnútorné krvácanie, ktoré jej spôsobil silný náraz. Bohužiaľ,“ odmlčal sa a mne začala vrieť krv žilách. „Bohužiaľ, vaša priateľka podľahla týmto zraneniam. Nedokázali sme jej už pomôcť,“ chytil ma za rameno na znak ľútosti. Pre mňa ako keby prestal existovať svet. Čas sa zastavil a ja som prestal vnímať vnemy naokolo. Dýchanie mi oťažievalo, srdce mi bilo ako šialené. Nedokázal som pokojne spracovať túto informáciu. Moja Sofia, moja milovaná Sofia, zomrela. Nie, to nie je pravda. To je zlý žart. Neverím im! Musím ju vidieť. Bez váhania som si zo seba vyberal všetky hadičky. S krikom a revom som sa snažil vyliezť s postele. Bolo mi jedno, že si spôsobím bolesť. Bolo mi to jedno. Lekár s jedným mladým a robustným zdravotníkom ma uzemnili. Chcel som saim vymaniť zo zovretia, ale márne. Sestrička mi rýchlo niečo vpichla do žíl a mňa to za pár sekúnd odrovnalo. Prebudil som sa vnútorne zlomený a zničený. Niekto ma držal pevne za ruku. Pozrel som sa na osobu sediacu vedľa mňa. Bola to moja mama. Ustarostená tvár a uplakané oči mi vraveli, že túto situáciu aj ona prežíva ťažko. Mala mladistvý výraz v tvári, ale jej prešedivené vlasy naznačovali, že si už prežila toho veľa. Bola to aj pravda. Pochovala svojich dvoch mužov. Môjho otca a aj otčima, ktorý ma nikdy nedokázal nazvať synom. Prežíval som ťažké chvíle, keď si ho brala a mňa kvôli nemu zanedbávala. Teraz si to vyčítala a chcela mi všetko vynahradiť. Do očí sa mi nahrnuli slzy. V ústach som mal pocit sucha, akoby som niekoľko týždňov trávil na Sahare. Potreboval som sa napiť.

    „Potrebujem vodu,“ sťažka som povedal. Okamžite sa načiahla pre džbán s vodou a naliala mi ho doplna. Podala mi ho. Na jeden hlt som ho vyprázdnil. Prázdny pohár som položil na stôl a znovu som si ľahol. Zatvoril som oči a zhlboka sa nadýchol.

    „Je to pravda? Je Sofia mŕtva?“ nedokázal som tomu uveriť, že ju už nikdy neuvidím. Nikdy ma nepobozká a ja nebudem cítiť jej pery na mojich. Nebude sa na mňa usmievať, ani sa mračiť ak ju nahnevám. Cítil som prázdnotu, ktorá zaplavila moje vnútro. Rozpoltený hnevom a beznádejou som s uplakanými očami pozeral na svoju ustarostenú mamu.

    „Mrzí ma to, synček. Tak rada by som ti povedala, že to tak nie je,“ pobozkala ma na hánky.

    „Nemôžem tomu uveriť. Prečo sa to stalo? Prečo?“ Mama ma pevne objala a ja som svoj plač tlmil v jej náručí.

    „Chce to len čas, Daniel. Čas vylieči všetky rany,“ odtiahla ma od seba, aby sa mi mohla pozrieť do tváre.

    „Bolesť budeš cítiť veľmi dlho, ale ver mi, postupne sa vytratí,“ chlácholila ma.

    „Nedokážem to. Bez nej nemám chuť žiť. Ona bola mojou láskou na celý život.“ Úzkosť, ktorú som cítil mi nedovolila poriadne sa nadýchnuť. Plakal som čoraz intenzívnejšie.

    „Ak by sa dala všetka bolesť preniesť, hneď by som ju vzala na seba, synak. Oddýchni si. Spánok ti pomôže na chvíľu zabudnúť,“ hladila ma po mojich blond vlasoch.

    Poslúchol som ju. Zakryla ma perinou, pobozkala na líce. Zatvoril som viečka a snažil som sa zaspať.

    Do mojich snov sa mi predrala spomienka na tú hroznú autonehodu. Sedel som v aute, celou silou som s nohou tlačil na pedál a pridával plyn. Trielil som, ako zmyslov zbavený po diaľnici vo večernom čase. Vedľa mňa sedela vystrašená Sofia, ktorá sa ma snažila upokojiť. Hádali sme sa, ale neviem prečo. Kričal som na ňu, nevnímal ju, rozhadzoval rukami a snažil sa pri tom šoférovať tak, aby som sa vyhol autám pred nami. Zrazu niekto vrazil do môjho auta zozadu. Tento silný náraz nás dostal do poriadneho šmyku. Auto sa vyrútilo z vozovky, prerazilo zvodidlá a urobilo niekoľko kaskadérskych otočiek. Zastalo celé rozbité, prevrátené na streche. Naše telá bezvládne viseli cez popruhy. Prebral som sa ako prvý. Nohu som mal zakliesnenú medzi sedadlom a palubnou doskou, nedokázal som sa pohnúť. Na čele mi krvácala rana a hlava mi išla od bolesti vybuchnúť. Pozrel som sa na Sofiu a premkol ma strach. Jej tvár bola krvavá, nereagovala na moje volanie. Nevedel som sa k nej dostať, bránil mi v tom popruh, ktorý som si nedokázal odopnúť. Tiež aj moja noha, ktorú som si prestával cítiť. Strácal som vedomie a pred očami sa mi zahmlievalo. Mal som pocit, akoby niekto prichádzal k nášmu autu. Nedokázal som poriadne zaostriť na osobu, snažiacu sa vyslobodiť Sofiu z auta. Bol to muž, nepoznal som ho, jeho tvár mi však bola povedomá. To on musel do nás naraziť.

    „Daniel, Daniel, preber sa!“ triasla mnou znepokojene mama. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, snažil som sa upokojiť.

    „Videl som toho muža,“ vravel som zmätene.

    „Akého muža, Daniel? O kom to hovoríš?“ nerozumela mi.

    Snažil som sa vybaviť si tu tvar. Nedokázal som to z toľkého rozrušenia. V pozadí zaznela zvučka správ, ktorá vychádzala z televízie. Pozrel som sa hore na miesto, kde bola televízia pripevnená. Z obrazovky sa na mňa s falošným úsmevom pozeral TEN človek z môjho sna.

    „Ten muž. On môže za smrť mojej Sofie,“ kričal som ukazujúc na muža z obrazovky. Bol ním najznámejší milionár z nášho mesta. Robert Hoffman.

    Úprava: Miška

    Pozývam Vás do mojej skupiny LIna Elys - Noc, ktorá mi zmenila život
    https://www.modrykonik.sk/group/11891/

    spy23
    4. feb 2020    

    Ahojte zienky dcera bude mat oslavu 10 narodenin a chcela by mat temu wellnes, chcem sa spytat da sa vyrobit nejaka domaca pletova maska pre deti? Viete mi poradit dakujem

    spy23
    12. máj 2019    Čítané 188x

    Ako 3 druhy cottage miešali chute v našej kuchyni

    Veľmi rada skúšam nové veci, čo sa týka jedla a preto dostať možnosť testovať tri druhy cottage (biely, chilli a pažitka) bola pre mňa samozrejme výzva. Keď kuriér doniesol taký veľký počet téglikov, v hlave mi nastal chaos, ako toto všetko vmiešam do našich bežných jedál.

    Cottage v našej rodine som jedávala iba ja, takže som s obavami išla do tvorenia jedál, kde som tieto produkty využila. U nás veľmi radi raňajkujeme vajíčka na rôzne spôsoby. Tak moje prvá voľba bolo použiť pažítkový cottage do praženice. Postup bol veľmi jednoduchý, stačí ak necháte praženicu trochu vychladnúť a následne do nej vmiešate cottage, pokojne môžete použiť aj iné príchute, či biely alebo chilli, záleží, ktorú chuť preferujete. Musím priznať, že táto kombinácia bola veľmi chutná, cottage dal praženičke veľmi dobrú chuť a jedlo bolo veľmi sýte, čomu sa potešil aj môj partner, lebo sa najedol do plnosti ako sa povie.

    Druhá moja voľba jedla, kde som použila čisto biely cheese, mi pomohla v tom, ako prekvapiť mojich hostí a ponúknuť im niečo, čo ešte nikdy nejedli. Vybrala som si  preto kombináciu cottage so sladkým. Stačilo použiť iba med a orechy. Musím priznať, že návšteva sa trochu zdráhala tejto chuti, ale našlo sa zopár z nich, ktorým tento dezert chutil. Ja by som odporučila k tomu ešte mixované bobuľové ovocie, lebo kyslosť cottage bola výraznejšia ako chuť medu.

    Biely cottage sa u nás ujal asi najviac, chutil každému členovi mojej rodiny aj tomu najmladšiemu, ktorý ešte aj vylizoval téglik. Ja som ho použila tiež ako dresing k môjmu obedu, ktorý tvorila špargľa obalená schwarzwalskou šunkou. Rozmixovaný cottage mal dostatočnú hustotu a jeho trpká chuť dodávala sladkastej špargli veľmi delikátnu chuť. Určite tento dresing môžete použiť aj k mäsu či ku grilovanej zelenine. Neskôr som použila túto čistú príchuť aj do šalátu namiesto jogurtu.

    Posledné moje jedlo ala degustácia cottage bolo zmiešať cottage s francúzskymi zemiakmi, ktoré ale neboli klasickými zemiakmi, ale zeleninovými. Cottage som nemusela ani mixovať, iba som ho použila namiesto klasickej smotany a dala s nimi zapiecť. Family ani nemala tušenie, že cottage tak super nahradil obvyklú používanú smotanu.

    Jediná príchuť, ktorá nás neoslovila, bola chilli, ale to bude asi tým, že nie sme rodina, ktorá by mala rada extra štipľavé chute. A teda musím povedať, že v tejto príchuti cottage bolo tej štipľavej chuti až-až. Ale samozrejme pre niektorých ľudí môže byť táto chuť prijateľná.

    Cottage je naozaj výrobok vhodný pre tých, ktorí sa snažia žiť zdravšie a preto je výbornou alternatívou do jedál, ktoré dokážu nahradiť tie nezdravšie produkty. Jeho zloženie obsahuje vysoký podiel vápnika, bielkovín a minerálnych látok, a obsah tuku je úplne minimálny. Preto tento výrobok bude naďalej obývať miesto v našej chladničke a som rada, že zachutil aj viacerým členom rodiny a nielen mne.

    spy23
    14. júl 2018    Čítané 165x

    Ako si Rajo hustý podmanil celú moju rodinu

    Rada by som vám niekoľkými vetami chcela opísať ako našej celej rodine zachutil veľmi dobrý, hustý Rajo Hustý.

    Asi takto to začalo. Je samozrejmé, že som sa zapojila cez Modrého koníka na testovanie tohto jogurtu. Bola som veľmi rada, keď ma internou poštou oslovili, že ja a moja rodina sme boli vybraní. Pár dní sme čakali na telefonát od pána z firmy Rajo, keď tu zrazu v stredu zazvonil telefón, že nám prišla zásielka. Veľmi vtipnú situáciu som zažila, keď sme sa s pánom dohovárali, kde si prevezmem od neho zásielku tým, že nebol z mesta odkiaľ pochádzam. Ale našťastie sme sa stretli a jogurty nám doručil.

    Príjemným prekvapením bol aj malý darček a to formou textilnej tašky na nákup s krásnym motívom, ktorú určite využijeme. 

    Každý postupne opíšem.

    Najprv u nás padol za obeť čisto biely smotanový. Obsahuje nielen živé kultúry, ale je do neho zamiešaná aj smotana, ktorá si myslím dodáva hustotu tomuto jogurtu. Mojim prvým ochutnávačom bol môj deväť mesačný syn, ktorý mi odmietal rôzne značky bielych jogurtov a práve Rajo biely mu zachutil aj keď obsahuje smotanu a teda ani brušku nerobil ťažkosti. Tak isto môžete použiť tento jogurt do šalátov či už zo zeleninou alebo ovocím lebo jeho konzistencia všetko pekne obalí a nepláva to v ňom ako v iných jogurtoch, ktoré sme použili.

    Čokoládový jogurt som dala ochutnať staršej dcére lebo má veľmi rada čokoládu ale na počudovanie jej nezachutil. Je to možno tým aj keď obsahuje kakao, extrakt z citrónovej šťavy robí jogurt trpkejším a nie sladším tak preto ju chuťou neoslovil. Ale mi z priateľom sme sa vďaka nemu vrátili do detských čias lebo jeho chuť nám pripomenula ako chutil kedysi čokoládový termix. Takže ten kto má rád jeho chuť isto si pochutí aj na tomto jogurte. 

    Čučoriedkovo bazový jogurt asi zaujal najmenej. Veľmi mi vadilo ako sa kúsky jadierok mi zasekávali v zuboch takže ten poputoval mojim rodičom a tí si pochutili. 

    Prvé miesto u nás vyhral jogurt s jahodovou príchuťou. Obsahuje kúsky z ovocia a je aj dostatočne sladký aj keď obsahuje málo cukru. Takže je to lepšia alternatíva ako nejaké moc presladené jogurty. 

    Musím povedať za seba, že už dlhšie používame výrobky tejto značky a táto novinka ma milo prekvapila. Jeho hustá konzistencia zasýti na dlhšiu dobu ako niektoré jogurty z riedkou štruktúrou, a teda ho môžete využiť nielen na maškrtenie ale aj na ochutenie rôznych jedál či dezertov. Určite tejto značke zostaneme verní aj naďalej.

    spy23
    2. apr 2018    

    Dievčatá máte skúsenosti s legínami značky moe? Ako sa vám páčia sú moc teplé alebo príjemné na nosenie pre deti

    spy23
    2. apr 2018    

    Môj malý šibač

    Ahojte mamičky chcem sa vás spýtať syn je na um a už sme prešli z jednotky na dvojku ale mám pocit že sa mi v noci teraz budí viac vtedy sa zobudil raz za noc teraz tri krát že či ste mali podobnú skúsenosť lebo aj keď pije z fľaše tak vymysla pri tom a to nikdy nerobil. Alebo to môže byť kvôli zubom lebo mu už jeden vyšiel.

    Ahojte maminy chcem sa spýtať eloidie detaila má aj čiapky pre staršie deti tak na osem ročne?

    Prosím vás máte niekto Lenovo moto. Neviem ako dať cez kábel do Pc fotky 😱

    Mamičky robievali vase deti počas spánku ze sa hrozné mrvili a aj rukami.sibrinkovali? Syn má vyše päť mesiacov a.neustale sa.v noci mrvi aj keď ho.uspim dam ho do postieľky a začne zo sebou hneď mrvit sa. Dávam ho do perinky že aj ruky zviazem ale.ani to.nwpomaha. neviem.je to normálne lebo.u dcéry som toto nezazila

    Moja drahý sa nerád fotí, toto máme z minulého roku ked sme boli kamoske na dvadbe, aspon nejaká kde sme spolu🙂

    spy23
    1. feb 2011    

    Tento mesiac mam perny, moje narodeniny, Viktorkine narodeniny, Vlentin days a ze nevykradni banku🙂))))

    Viki nam dnes spravila prekvapenie...spravila prve dva kroky sama, no uvidime akojej to pojde dalej, alebo sme sa len potesili a mila slecna zase bude strajkovat s chodenim🙂

    Je tu niekto kto chodi na doplnujuce pedagogicke studium??

    Mamičky viete mi poradit nejake receprtiky s cetovynami pre skoro rocne dieta,s lucinou jej uz davam a inak so bez fantazie ako ich este urobit