Môže sa to stať aj vám...
Článok ktorý získal Pulitzerovu cenu. Možno na zamyslenie, kým budeme prskať jedovaté sliny...
Obžalovaný bol obrovský muž, mal viac ako 130 kíl, no ťažoba jeho smútku a hanby bola ešte väčšia. Hrbil sa na tvrdej drevenej stoličke, do ktorej sa ledva zmestil, ticho vzlykal do jednej vreckovky za druhou, noha mu nervózne kmitala pod stolom. Jeho skľúčená manželka sedela v prvom rade a neprítomne sa hrala s obrúčkou. Atmosféra v súdnej sieni bola ako na pohrebe. Svedkovia ticho opisovali udalosti, natoľko bolestivé, že mnohí z nich sa nechali uniesť emóciami. Keď zdravotná sestra z pohotovosti opisovala správanie obžalovaného po tom, čo ho priviezla polícia, rozplakala sa. Pamätala si, že bol stuhnutý, oči mal silno zatvorené, kýval sa dopredu a dozadu, uväznený v akýchsi nepredstaviteľných súkromných mukách. Trvalo večnosť, kým vôbec prehovoril, až keď si sestrička sadla k nemu a chytila ho za ruku, začal rozprávať. Povedal, že si neželá žiadne lieky na upokojenie, vraj si nezaslúži úľavu od bolesti. Chcel ju cítiť naplno a potom zomrieť.
Žaloba znela – zabitie. Nikto nespochybňoval žiadny z dôležitých faktov. Miles Harrison mal 49 rokov, bol to sympatický človek, usilovný podnikateľ a milujúci a svedomitý otec, až kým jedného letného dňa, pod ťarchou problémov v práci, riešil hovor za hovorom vo svojom mobile – zabudol vyložiť svojho syna Chasea v škôlke. Chlapček sa za deväť hodín, čo na horúcom júlovom slnku sedel pripútaný v autosedačke na firemnom parkovisku v meste Herndon, uvaril na smrť.
Bola to nevysvetliteľná, neospravedlniteľná chyba. Bol to však trestný čin? Túto otázku musel rozlúsknuť sudca.
Keď pojednávanie prerušili, Harrison sa neisto postavil, zamieril k východu súdnej siene a prvýkrát uvidel ľudí, ktorí sledovali jeho potupu. Veľký chlap sklopil pohľad. Zakolísal sa, potom ho niekto podoprel a on vydal zúfalý vzlyk: „Moje úbohé dieťa!“
Do sály práve na exkurziu vchádzala skupinka školákov. Ich učiteľ zjavne nečakal, že budú svedkom takejto situácie, a do pár minút vydesené deti vypoklonkoval von.
Máme naušničky
v utorok sono kĺbikov, snád dopadne dobre.
11 dní - tak uvidíme
už len 22 dní...
30 dní - aj ked troška dufam že to bude predsalen o niečo menej
ešte alebo už len 40 dní...
60.... no pomaly ale isto :-P
80 - ale sa to vlečieeeeeeee
tak sme sa prehupli k dvojciferným číslam - snad to ubehne chcem mať drobčeka pri sebe
100 dní - chjo - ešte tolko
111 dní - krásne čísielko. tešim sa až ta jednotka bude len jedna
tak sme doma z nemocnice - a zajtra to máme za 120 dní
tak ešte raz taky dlhy čas a sme v cieli - dnes sme v polovici
o dva dni sme v polovici :-P
stale minus 9 kíl - ale doktor sa nijak nevyjadril bábätko rastie a je dokonca väčšie
končíme prvý trimester a máme mínus 8 kíl