S príchodom materskej som každému, no hlavne sebe hovorila, že PRIŠIEL ČAS na plnenie si SNOV. Viem si predstaviť váš výraz. Verte mi. Po dvoch rokoch tohoto “plnenia si snov” mi už očká dávno tak nežiaria. Ale ako sa hovorí: „ Už keď som sa na to dala…”

Takže pracujem. Už dva roky. Kým mamujem. A úprimne? Necítim sa dobre ani v jednom. Cítim sa ako najhoršia mama na svete a zároveň sa necítim dosť profesionálne pokial ide o moju prácu.

Pohybujem sa denno denne v online priestore. Denne na mňa vyskočí tristo afirmácií, takých a hentakých super nutrične vyvážených receptov pre “39 a pól” mesačné deti, tristo výchovných metód, “bezkontaktné” rodičovstvo a rešpektujúce prístupy, najnovšie triky na algoritmy, najsamlepšie metódy podnikania, tipy na aktivity pre deti, tupy na zvládanie života, ako vediet 10jazykov cez noc! a ja si hovorím (áno, uz S PORIADNOU štipkou satiri) že som absolútny “pís of šit” v týchto svetoch matersko-pracovno-spoločensko-osobných. Nedávam to.

Zo začiatku som sa neuveriteľne snažila nezlyhať, nesklamať. Nikoho. Nedala som to. Vyhorela. Vlastne zhorela som ako “sirka”.

A verte mi. Toto nepíšem, aby som sa posmievala Raw eko natur bio matkám ani tým, čo hovoria dokonale rečou svojich deti. Nie. Píšem to, lebo som presne takou matkou akou som nechcela byť. Píšem to, lebo možno aj na teba sa valí z každého kúta tritisíc informácií, ktoré TI UROBIA TEN ŽIVOT krajším. Ale ty nemáš kapacitu na to sa do nich púšťať. Lebo robíš čo môžeš a aj tak sa cítiš ako bedač, matka ošumtelá, bez vlastného života, perfektného feedu a najúčinnejších prístupov. Poziapeš si, poreveš, ponadávaš… Nedám ti žiadnu radu. Žiadnu nemám. Mamujem ako viem. Často sa bičujem za veci ktoré (ne)spravím. Cítim sa zle. No vždy keď sa počas tohto maratónu na chvíľku zastavím, zistím, že to dieťa ma ľúbi. Že ľudia pekne hovoria o mojej práci. Že miesto spánku čo si možem konečne dopriať tu píšem článok o materskej frustrejšn, ktorú si vytváram sama 😅 … 

Už som to ale potrebovala. Vysloviť. Napísať. Nabudúce, ak ma nezlinčujete za bohviečo všetko ste v článku našli, snáď opäť čosi na tému materstva napíšem. Už o ňom niečo málo viem 😄 ale iba o tom, ktoré praktizujem 😆

Hoci som mamou len necelý rok, stala som sa automaticky súčasťou mamičkovsej komunity. Už ako tehotná som “pobehovala” po rôznych fórach a často si hovorila, že to musí byť len vtip. A ešte k tomu zlý… 

Mudrovanie, patent na rozum, čistý “hejt” v každom druhom riadku pod otázkami s prosbami o radu a pod. Už asi viete, že ja neznesiem neprávosť a primitivizmus, takže mi veľa krát vzkypela žlč. Ale zároveň som sa bála. Čo ak budem taká tiež? 

Alebo čo ak budem zúfalá, obratim sa na fórum a dostanem z*eba?

Alebo sa budem posmievať?

Alebo pýtať nemiestne otázky?

Stále si to hovorím… stále som opatrná, hoci si možem povedať, že som nikde žiadnu mamu neodsúdila. Nieže by som nemala občas kadejaké myšlienky… no mám dôvod nad dôvod nesúdiť. 

Prečo by si si v 9/10 prípadov mal nechať svoj názor naozaj pre seba?

Celoročne vidím, ako ľuďom stúpajú sloboda reči a sociálne siete do hlavy. Ale čím bližšie sú Vianoce tým viac spoločností tlačí na reklamu a vyskakuje na nás odvšadiaľ množstvo reklamných fotiek. Čím viac takýchto príspevkov, tým viac komentárov. 

Ako iste viete podľa môjho prvého “pičungu”, čo je veľa, to je málo 🤣 platí aj tentokrát. 

Toooľko odborníkov na životosprávu, “fotošop” ( 😅), reklamu, módnych stylistov, vizážistov a pod. som teda už dlho nevidela. Všetci komentujú všetko. 

Ale prečo? Na čo? 

Keď zanecháte pekný komentár, budiš. Ale nie pekný v zmysle:„ Tričko pekné, ale čo ten make-up?”

Vďaka jedinečnej  genetickej poruche som mala možnosť si viac krát vyskúšať, aký je to pocit, byť odsudzovaná či posudzovaná na základe vzhľadu. Väčšinou to bolo zo strany mužov, resp. chlapcov. Všetky narážky a urážky vyústili v depresiu a komplexy, ktoré jedného dňa nemali začiatok ani koniec, len som sa v nich topila a nevidela nič pekné. Nič pekné na sebe.

Naivne som si myslela, že sa tak zle cítim len ja a tí, ktorí sa tiež narodili trochu “iní”. Stačila mi ale len chvíľa na to, aby som po strednej škole zistila, ako sa veci majú. Že aj na tie, ku ktorým ja vzhliadam ako ku -dokonalým- ženám niekto pokrikuje, osočuje ich a vysmieva sa. Bolo mi z toho zle, smutno, nechápala som. Nerozumela som, prečo sa to deje. Čas plynul, svet sa menil… stále k horšiemu. Zrazu bola dokonalosť na piedestále hodnôt a tváre nahradili filtre. Ako človek, ktorý sa živý fotografiou som na tú zmenu pozerala totálne nechápavo. Najskôr som zaujala postoj, v ktorom som sa cítila byť “nadradená” a v duchu som komentovala každú takto “prefiltrovanú” fotku slovami “no ty teda vyzeráš!”. Neskôr to však už neboli len filtre so psími ušami a umelými riasami. Zrazu to boli úplne iné tváre a takmer som nespoznávala kamošky na fotkách. Vtedy mi to začalo dochádzať. Že tie ženy za filtrom možno počuli nie jednu nevhodnú narážku či pokrik. A že honba za takýmto druhom dokonalosti z nich spravila úplne neisté stvorenia. Bolo mi to ľúto. Viac som si o žiadnej nič “také” nemyslela. Pozerala som na ne a hovorila si, čo asi tak museli počuť, že chcú vyzerať tak a hentak. Úplne inak. Nereálne. V duchu som si želala, aby to robiť -nemuseli- a nechceli. 

Spomínala som si na všetky komplexy, ktoré mi spôsobili nielen okolnosti ale hlavne NEEXISTUJÚCE SEBAVEDOMIE. 

Ženy. Úprimne. Ako je možné, že sa s ním narodíme, s doslova ho z nás vykričia preč? 

Poďme sa zase rady vidieť. V odrazoch výkladov, v zrkadlách, v selfie kamere, na fotkách, navzájom…

Chýba mi ženská spolupatričnosť. Lebo nielen chlapi vedia byť protivný, ale aj žena k žene sa vie správať ako tupelo.

V zmysle:„Čo je veľa to je málo.”

Nemám za potrebu rozbúriť hladinu, takže ak vás môj pohľad na situáciu zaujíma, čítajte, ak nie, pokračujte smerom OD tohoto článku 🙌

Pandémia je vo svete už dva roky. Na Slovensku síce dátovo o niečo kratšie, no pocitovo trvá celú večnosť. Rátajme však s tými dvomi rokmi. 

2 roky sledujeme nepriaznivý vývoj štatistík, prekonávame covid-vyhrávame, chorľavieme-zomierame, pochovávame, bojíme sa, informujeme, očkujeme, prehrávame,bojujeme.

Každý z nás teraz beží maratón. Dlhý a vyčerpávajúci, ktorého koniec je raz bližšie a inokedy ďalej. Bežci sme rôzny. Niektorí si pomôžeme, další bežíme sami, ale poctivo a sú medzi nami bežci, ktorí nevládzu (tak ako my) ale majú pocit, že ich podmienky na bežanie sú ešte horšie ako naše, a tak prebiehajú od skupinky k skupinke, neopatrne, a sťažujú sa, frflú, zatiaľ čo raz kráčajú, inokedy postoja (veď si treba oddýchnuť) a potom zase frflú, že ako je to ešte ďaleko… Maratón skončí vtedy, keď dobehnú všetci, však? Nikoho nenecháme strateného. 

Čo chcem povedať, drahí bežci, je že sila je skutočne len a len v jednote. Všetko je tak dobré ako najslabší článok skladačky.