Had sa plazil cez ostrú pílu a porezal sa.
V hneve obtočil pílu svojím hrubým telom a pokračoval vo vytláčaní života z píly.

Pri každom ďalšom nahnevanom stlačení cítil väčšiu bolesť, ale pokračoval, pretože nenechá predsa pílku uniknúť bolesti, ktorú mu spôsobuje.

Had, ktorý sa odmietol pílky pustiť, nakoniec zomrel. Zabila ho vlastná zlosť a chuť po odplate. A pritom stačí tak málo, pustiť sa.

Ovládnite svoj hnev, odpustite tým, ktorí vám ublížia, a nedávajte ľuďom alebo veciam nad vami moc. Nakoniec vás to môže zabiť.

Zdroj fb

Kto som a prečo som tu? Aký má môj život zmysel? Čo je moja identita?✨
Si Božie dieťa. Boh si ťa vybral dobrovoľne. On ťa miluje kvôli tomu kto si, nie kvôli tomu ako vyzeráš alebo čo robíš. A čokoľvek by si urobil, nezmení Jeho lásku ku tebe. To, že si tu znamená, že má s tebou plány. ❤️

👉Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Jn 15:16-17

Čo je vo mne a ako to mám objaviť? Boh do teba vložil jedinečné dary a talenty.🎁 Aby sme ich objavili, pýtajme sa Jeho čo do nás vložil. Nasledujme ho ako loďka na mori. Nebojme sa ísť do výziev, ktoré sú pred nami lebo takto sa obrusujeme a rozvíjame. Neobmedzujme Boha našimi myšlienkami, veď On je stále s nami a posilňuje nás, aby sa nám darilo. Čerpajme od Neho a budeme mať vždy dostatok sily na všetko. Nikdy nie si tak nízko aby pod tebou nebola ešte Božia ruka.🙏😊

👉Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. Flp 4:13

Fb: Ultra

„Skvelé manželstvo nie je keď sa dá dokopy dokonalá dvojica. Skvelým manželstvom je ak sa nedokonalá dvojica naučí tešiť zo svojich rozdielov.“
– Marcello Mastroianni, taliansky filmový herec

💞

Mlady muž stretne v parku starého pána a pozdraví ho: ,,Pekný deň, pamätáte si ma?"
Starý pán odpovie: ,,Pekný deň aj tebe, mladý muž, veruže si ťa nepamätám."
Mladík si prisadne k nemu na lavičku a povie, že bol jeho žiakom.
A profesor sa ho pýta: ,,Ó naozaj? A čo teraz robíš?"
Mladý muž odpovedá: ,,No som učiteľom."
,,Ach, to je krásne, presne ako ja." povedal mu starý pán.
,,No, áno. V skutočnosti som sa stal učiteľom, pretože ste ma inšpiroval, aby som bol ako Vy."
Starý pán, celý zvedavý, požiada mladíka, aby mu povedal prečo.
A mladý muž mu rozpovie tento príbeh:
,,Jedného dňa prišiel môj kamarát, tiež študent, do školy s krásnymi novými hodinkami a ja som mu ich vzal. Hneď potom si to kamarát všimol a okamžite sa sťažoval nášmu učiteľovi.
Učiteľ sa postavil pred triedu a povedal:
,,Hodinky vášho kamaráta niekto vzal, ktokoľvek to urobil, vráťte ich."
Ale nevrátil som to, pretože som nechcel.
Učiteľ potom zavrel dvere a povedal nám všetkým, aby sme sa postavili do kruhu, pretože chce skontrolovať naše vrecká jednému po druhom.
Najprv nám však povedal, aby sme zatvorili oči.
Tak sme to urobili a on prehľadal vrecko po vrecku a keď prišiel ku mne, našiel hodinky a vzal ich.
Stále však hľadal vo vreckách ostatných a keď skončil, povedal:
,,Otvorte oči, našiel som hodinky." a vrátil ich spolužiakovi.
Nikdy mi nič nepovedal a epizódu nikdy nespomenul.
Nikdy nespomenul, o koho išlo, kto tie hodinky ukradol.
V ten deň navždy zachránil moju dôstojnosť.
Bol to najhanebnejší deň môjho života.
Nikdy ste mi nič nepovedal ani nevynadal, ale dal ste mi takýmto spôsobom morálne ponaučenie.
A vďaka tomu som pochopil, čo musí pravý pedagóg robiť.
Pamätáte si túto príhodu, pán profesor?"
A profesor odpovedal: ,,Pamätám si tú situáciu, ukradnuté hodinky, pozeral som všetkým do vrecka, ale nepamätal som si ťa, pretože som pri hľadaní tiež mal zatvorené oči."
Toto je podstata slušnosti.
Ak chcete niekoho napraviť, nemusíte ho ponížiť.
Ak to nedokážete, potom nemôžete nikoho ani nič naučiť .... Cit.web

Ž 27:1 Dávidov žalm.Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?

Ž 28:7 Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem.

Proti prúdu!
Kto sa vždy spytuje: čo povedia na toto ľudia? —ten ešte nie je samostatným charakterom, lež otrokom ľudskej bojazlivosti.
(T. Tóth)

PRAVA LASKA

‎Olga Lucanska‎
Chlapec daroval krv sestre, aby jej zachránil život.
Keď ležal vedľa nej, dal lekárovi otázku,
na ktorú nikdy nezabudne.
Doktor Jim Clark robil všetko pre to,
aby zachránil život malej Liz.
5-ročné dievčatko malo totiž vzácnu chorobu a naliehavo potrebovalo transfúziu krvi, aby prežilo.
Darovanie krvi jej dvojčaťa bola jediná nádej.
Nielen preto, že súrodenci majú rovnakú krvnú skupinu,
ale aj preto, že chlapec prežil tiež túto chorobu,
ktorá postihla jeho sestru.
Takže jeho krv obsahuje protilátky,
ktoré môžu zachrániť život Liz.
Keď sa lekár Jim spýtal chlapca,či súhlasí s tým,
aby daroval krv pre svoju sestru, váhal.
Ale keď mu lekár povedal, že je to jediný spôsob,
ako zachrániť život jeho sestry, súhlasil.
Transfúzia bola vykonaná.
Obaja súrodenci sa nachádzali v izbe
a doktorovi sa uľavilo, lebo tvár malej Liz
mala konečne krásnu farbu.
Keď boli už na konci,
statočný chlapec sa veľmi vážne pozrel
na lekára a dal mu otázku,
na ktorú nikdy nezabudne:
“Tak, kedy zomriem?”
Predstavte si,chlapec si myslel,
že keď daruje svoju krv sestre, tak zomrie.
No napriek tomu sa rozhodol,
že sestre život zachráni.
To je neuveriteľné.
Lekár mu všetko vysvetlil a upokojil ho,
že teraz budú obaja zdraví.
Sila súrodeneckej lásky je naozaj veľmi silná
a toto je jeden krásny dôkaz.

Učiteľka

Na začiatku školského roka stála triedna učiteľka šiestej triedy pred svojimi bývalými piatakmi. Pozrela sa na všetky deti a povedala si, že ich má všetky rovnako rada. Bolo to klamstvo, lebo v poslednej lavici sedel chlapec, ktorého učiteľka nemala vôbec rada. Zoznámila sa s ním tak, ako s ostatnými žiakmi v minulom roku. Hneď vtedy si všimla, že sa nehraje so spolužiakmi, že má špinavé oblečenie a je cítiť, že sa dávno neumýval.V priebehu mesiacov bol jej vzťah k žiakovi čím ďalej horší, až to došlo tak ďaleko, že by najradšej všetky jeho práce prečiarkla červenou ceruzkou a dala mu za ne päťku.
Na konci roka ju riaditeľ požiadal napísať hodnotenie na svojich žiakov.Jeho hodnotenie si nechala ako posledné, lebo nenachádzala nič dobré, čo by o ňom napísala. Chcela sa inšpirovať jeho bývalými hodnoteniami, preto si ich prečítala
Učiteľka, ktorá chlapca viedla v prvej triede , napísala:"Je to prekrásne dieťa so žiarivým úsmevom. Domáce úlohy si robí presne, mať ho v triede je radosťou. V druhej triede o ňom učiteľka napísala: "Vynikajúci žiak, ktorého si vážia jeho kamaráti, má však problém v rodine, jeho matka trpí nevyliečiteľnou chorobou a jeho život je veľmi ťažký. Učiteľka v tretej triede uviedla: "Smrť matky na chlapca veľmi silne doľahla. Snaží sa zo všetkých síl, ale otec o neho nejaví záujem a chlapec na všetko nestačí. Ak nedôjde v rodine k nejakej zmene, jeho ťažký život sa odzrkadlí aj v učení.
V štvrtej triede učiteľka napísala: "Chlapec si neplní svoje povinnosti, neučí sa, nemá žiadnych kamarátov. Často na hodine usne."
Keď učiteľka dočítala hodnotenia, veľmi sa sama pred sebou zahanbila.
Ešte viac sa cítila previnilo, keď jej chlapec k Vianociam doniesol darček. Bol zabelený do hrubého hnedého papiera a keď ho rozbalila, bol v ňom lacný náramok, ktorému chýbali kamienky a flakón parfému, spotrebovaný do polovice. .
Deti sa z neho začali smiať. Učiteľka smiech zastavila a tak, aby to všetky deti počuli, povedala : "To je ale krásny náramok!" a hneď si ho dala na ruku. Otvorila fľaštičku parfému a niekoľko kvapiek si striekla na zápästie. V ten deň sa chlapec zdržal v triede, pristúpil k učiteľke a povedal jej:: "Dnes voniate krásne, ako moja mamička.."
Po jeho odchode učiteľka dlho plakala. Od tej doby sa žiak zlepšoval v učení zo dňa na deň a za chvíľu patril k najlepším žiakom v triede.
Po čase dostala list od svojho bývalého žiaka, v ktorom jej písal, že skončil strednú školu s výbornými výsledkami a spomína na ňu ako na svoju najlepšiu a najmilšiu učiteľku. Po ďalších piatich rokoch v liste napísal, že skončil univerzitu ako najlepší žiak a stále s láskou spomína na svoju najlepšiu učiteľku, ktorú v živote stretol. Za štyri roky na to dostala ďalší list. Tentokrát jej bývalý žiak napísal, že si zvyšuje vzdelanie doktorandským štúdiom . Aj v tom liste jej napísal, že je najlepšou učiteľkou na svete. Čas plynul.
Od svojho žiaka dostala znovu list, v ktorom jej napísal, že sa stretol s krásnym dievčaťom, s ktorou sa chce oženiť. Jeho otec zomrel pred dvomi rokmi a on by bol rád, ak by na svadbe sedela vedľa neho ako jeho mamička.
Učiteľka s radosťou súhlasila.
V svadobný deň svojho žiaka si zobrala onen náramok, ktorý jej daroval a kúpila si ten istý parfém, aký jej daroval pred rokmi a ktorý mu pripomínal jeho mamičku. Zvítali sa a keď mladý muž zacítil známu vôňu, povedal učiteľke : "Ďakujem Vám, že ste mi verila, že ste mi dali najavo, že ma niekto má rád, že ste ma naučili veriť si a naučili ste ma rozlišovať dobro od zla. Učiteľka mu so slzami v očiach povedala: "Mýliš sa, to ty si ma všetkému naučil. Kým som sa s tebou nezoznámila, nebola som dobrou učiteľkou, nevedela som čo je láska , ty si ma to naučil.
Naučil si ma ako byť spravodlivou, láskavou a srdečnou. To ja som tebe vďačná za všetko, čo som v svojom živote dosiahla.

Cit. : Web

ANIČKA
Stalo se to před třemi lety. Maminka Kateřina čekala postižené dítě - dle lékařů bylo dítě ve stavu, že se nemůže narodit a přežít, a matka je v ohrožení života v případě, že by v těhotenství pokračovala. Byla právě v pátém měsíci a lékaři chtěli vyvolat porod. Či potrat?

Těsně před zákrokem si Kateřina nechala na radu dvou přátel pediatrů přinést lékařskou zprávu z genetického vyšetření, aby nedala jen na to, co jí lékař na genetice říkal, ale co skutečně do "chorobopisu" napsal - aby se přesvědčila, zda skutečně těhotenská komplikace ohrožuje její život. Požádala sestru o nahlédnutí do zdravotnické dokumentace a ta jí ráda vyhověla. Poté četla diagnózu po telefonu oněm dvěma pediatrům a ti jí sdělili, že to rozhodně není tak závažné a vůbec ne pro její život ohrožující. Jednalo se o steanosu plícnice a nedostatečně vyvinuté srdce dítěte. Dítě bylo právě v 21. týdnu života. Kateřina se rozhodla: "Já si ho chci nechat. Já ho nechci nechat umřít..."

V té chvíli však již bylo vše naplánováno na potrat následující den. Matce byly do těla zavedeny dilatátory na rozšíření děložního hrdla a tak měly způsobit "urychlený porod", prakticky však potrat, neboť všechno mělo směřovat ke smrti dítěte. Navíc měla Kateřina ten večer dostat ještě jeden prášek, který to vše měl pojistit a druhý den by měly být porodní cesty uměle připravené. Kateřina se rozhodla, že o své dítě bude bojovat. Nechala si zavolat lékaře.

V mezičase čekání na lékaře konzultovala nastalou situaci Kateřina telefonicky s jednou zkušenou gynekoložkou, která jí dala velmi dobré rady a pokyny - ať si nechá ihned dilatátory vyndat a že to bude dobré, i když je už má od poledne - tedy asi pět hodin. Ujistila ji, že bez jejího souhlasu jí nemohou nic dělat, ať se nebojí a vyjádří svůj nesouhlas s pokračováním zákroku.

Lékařka, která měla právě na oddělení službu, po sdělení Kateřinina nesouhlasu řekla: "No víte, my jsme se s takovým případem ještě nesetkali... Tak přijďte za 20 minut do ordinace, my vám ty dilatátory vyndáme." Přátelé, kteří v tu chvíli byli přítomni v pokoji, potvrzují, že bylo vidět, že paní doktorka je ráda, že se nebude dělat potrat. Za 20 minut Kateřina odešla do ordinace, kde vše napravili a ona přišla za pět minut šťastná. Šťastná, jak jen může být maminka, které zachránili život dítěte. Pak přišly sestry a dali jí železo a fosfor, aby se zabránilo krvácení.

Druhý den maminku s miminkem v bříšku propustili z nemocnice. Anička se narodila v Motole o tři měsíce později a operaci srdce vůbec nepotřebovala.

#linkapomoci800108000 #modlitbuzanejmenší #nesoudímePomáháme
[Kateřina s Aničkou byly celou dobu provázeny i modlitbami rodiny, kněží a další přátel. Foto je ilustrační.]
Zdroj: Hnuti pro zivot CR

KTORÁ MAMA JE NAJKRAJŠIA....?

Môj starší brat raz prišiel zo školy domov smutný. Zahľadel sa na mamku, ktorá sa skláňala nad hŕbou nevyžehlenej bielizne a povedal:

“Mami, prečo majú iní chlapci také pekné mamy a ja nie?”

Mamka zdvihla oči od bielizne, prestala žehliť, potom opatrne položila žehličku na kraj dosky a prisadla si k synovi.

“Ktorí chlapci majú krajšie mamy ako ty?” – spýtala sa ticho.

“No, Peter a Ondrej. Posmievali sa mi. Vychvaľovali sa, že ich mamy sú mladé a pekné… Prečo aj ja…

Chlapca by asi zaliali slzy, keby sa ho mamička nebola spýtala: “Povedz mi, koľko má Peter súrodencov?” “Peter má ešte sestru,” povedal. “A Ondrej? Koľko mala jeho mama detí?” “Ondrej je sám. Ondrejova mama mala iba jeho.”

“A koľko je vás? Päť. Vidíš, chlapček môj, ja som si svoju krásu porozdeľovala medzi Vás piatich. Ty si dostal trochu, tvoje sestry i bratia trochu – a mne neostalo nič. Iba tie moje vrásky…”

Syn sa k nej tuho pritisol. “Mne si sa aj tak vždy páčila, mami…”

Modlitba nájdená v batohu vojaka,
ktorý zomrel v 1944 roku v boji pri Montecassine,...

Bože, vypočuj ma, prosím!
Hovorili mi, že neexistuješ,
a ja som im ako hlupák, uveril.
Ale včera večer som v diere po granáte uvidel tvoje nebo.
Zrazu som si uvedomil, že mi klamali.
Keby som sa bol lepšie pozrel na všetko,
čo si stvoril,hneď by som pochopil,
že tamtí zapierali, že mačka je mačka.
Je zvláštne, že som sa musel dostať až do tohto pekla,
aby som mal čas uvidieť tvoju tvár!
Veľmi ťa mám rád....to som chcel, aby si to vedel.
Za chvíľu sa tu rozpúta strašný boj.
Ktovie?
Možno k tebe dnes večer prídem.
Nebývali sme dobrí priatelia, a ja sa pýtam,
môj Bože, či ma budeš čakať pri dverách.
Pozri, takto tu plačem!
Práve ja začnem fňukať!
Keby som ťa len poznal skôr.....
Poďme, musím už ísť!
Je to zaujímavé, keď som ťa teraz stretol,
už sa vôbec nebojím zomrieť.
Dovidenia!
Zmiluj sa nadomnou hriešným,...

Otec sa pýta syna: Čo ste sa dnes učili na hodine náboženstva?
Syn odpovedá: "O tom ako postavili židia na Mojžišov príkaz pontónové mosty cez Červené more a zbombardovali letectvom egyptskú armádu, aby mohli cez more nerušene prejsť."
Otec začudovane sa pýta: "To Vás naozaj toto učili?"
Syn priznáva: "Nie, ale keby som ti povedal pravdu, čo nám o prechode cez Červené more povedali, neuveril by si mi."

Arcibiskup Fulton J. Sheen

Ako som odpustil otcovi

Timov otec bol alkoholik. Matka to nevydržala a keď mal chlapec 3 roky, v zúfalstve ho priviazala o elektrický stĺp a odišla. Keď mal 5 rokov, otec ho tak zbil, že potreboval 3 roky pobytu v nemocniciach, aby sa z toho dostal. Otec prišiel o rodičovské právo a chlapec sa ocitol v detskom domove. Tim hovorí: "Jediná cesta odtiaľ bola adopcia. Nádejní "rodičia" prichádzali a odchádzali. Vždy si vybrali iného. Moja tvár zdeformovaná od otcových úderov nikoho nepriťahovala."
V rokoch dospievania sa dostal do psychiatrickej liečebne, pretože mával neustále zlé sny, budil sa a kričal. Našťastie sa tam našiel lekár, ktorý mu pomohol. Z liečebne šiel rovno do polepšovne. Odtiaľ ušiel a rok žil na ulici. Ako 12-ročný pomáhal pasákom vydierať prostitútky. Nechajme ďalej hovoriť Tima:
Chytila ma polícia. Opäť polepšovňa, opäť útek... Až kým som sa v 15-tich nedostal pred istú sudkyňu, ktorá sa rozplakala, keď čítala môj spis. Spýtala sa ma: "Čo chceš?" Povedal som: "Šancu a izbu." "Akú šancu?" "Chcem byť lodným kuchárom." "Si priveľký bitkár na námorníka. Ale dobre kreslíš, si silný, čo tak práca s kameňom?" Stal sa zo mňa kamenársky učeň. Skôr ako sme opracovávali kamene, museli sme ich nosiť. To bolo moje posilňovanie pre box. Každý večer som trénoval, aby som raz mohol zmlátiť svojho otca. Na športových turnajoch som začal vyhrávať. Stačilo, aby som myslel na svojho otca a hneď som udieral silnejšie.
Neznášal som hrmot kuchynského riadku, ktorý bolo počuť večer až na ulicu. Myšlienka na rodinu, ktorá je spolu, ma znervózňovala. Vtedy som neraz zbil prvého "synčeka z usporiadanej rodiny", ktorého som stretol.
Ako prišlo k jeho zmene? Medzi učňami bol jeden "zbožný", volal sa Jean-Marc. Bol to správny chalan, "nemal plné gate", nebál sa hovoriť o svojom kresťanstve. Svoj voľný čas trávil s mentálne postihnutými. Tim mu neveril, a tak raz prijal jeho pozvanie a šiel s ním.
Tim pokračuje vo svojom svedectve: Uvítali ma trochu divní ľudia, ale hneď ma pozvali k stolu, predstavovali sa, chceli vedieť, kto som, mali o mňa záujem. Pri stole boli všetci plní radosti. Pre mňa to bol zázrak. Potom Jean-Marc povedal: "Ideme navštíviť Ježiša." Myslel som, že hovorí o nejakom portugalskom priateľovi. A tak sme šli. Cestou som držal za ruky dve postihnuté dievčatá - ja, ktorý som zvyčajne viedol za ruky "iné slečny"! Bál som sa, aby ma nevidel niekto z našej bandy. Vstúpili sme do kostola. Na oltári bol akýsi kovový kruh a v ňom čosi malé biele. "To je Ježiš," povedal Jean-Marc. "Kto?!" nechápal som. Ale ostal som s nimi počas modlitieb. A nasledujúci mesiac som čoraz ťažšie vyhrával v boxe. Niečo sa vo mne udialo.
Neskôr sa Tim stretol s kňazom Thomasom Philippom, ktorý spolu s iným kňazom založil Archu - spoločenstvo viery pre mentálne postihnutých. Tento kňaz sa s ním častejšie rozprával a pomohol mu prijať Ježišovo odpustenie. Na otázku, čo vtedy prežíval, odpovedal:
"Zakúsil som hlboký pokoj. Potom som často navštevoval otca Thomasa. Vždy ma prijímal s bezpodmienečnou láskou, s úsmevom, s Ježišovým odpustením. Zanechal som svoju bandu a vstúpil som do Archy. Tam som dostal svoj prvý darček k narodeninám. Bol od 16-ročného mentálne postihnutého Frederika, ktorý nevedel rozprávať. Daroval mi päťriadkovú báseň, ktorú s nadľudským úsilím naklepal jedným prstom na písacom stroji. Pri jej čítaní som v srdci padol na kolená. Pochopil som, že som jedným z bratov toho malého Frederika: obaja sme boli opustenými deťmi. Rozplakal som sa - ja, ktorý som nikdy nepoznal slzy.
Vtedy som pocítil, že môj život znovu začína. Počul som, ako mi Pán hovorí: "A teraz je pred tebou iný zápas, ktorý nikdy neskončíš." Áno, zápas o lásku. Pomaly som začal poznávať, že môžem byť aj niekým iným, než tým násilníckym synom surového alkoholika. Začal som túžiť milovať tak, ako mňa nik nemiloval, prijímať druhých tak, ako mňa nik neprijímal...
Bolo treba odpustiť otcovi. Nešlo to hneď. Odpustenie sa nedáva šibnutím čarovného prútika. Je odpustenie, ktoré chceme dať a je odpustenie, ktoré sme schopní dať: chceme, ale nedokážeme. A potom, keď dokážeme odpustiť, keď aj srdce súhlasí s hlavou, ostávajú spomienky, veci z minulosti, ktoré vychádzajú na povrch, ktoré znepokojujú a znovu ožívajú. Takže nielen rozum a vôľa, ale aj pamäť musí odpustiť. A to chce čas. K uzdraveniu som potreboval čas. A tiež ľudí, ktorí ma milovali aj poznačeného minulosťou, ktorí prijímali moju odlišnosť.
Odpustiť neznamená zabudnúť. Znamená to prijať život pokojne aj so zraneniami. Je to ťažké, keď rany poznačili telo aj pamäť. Minulosť neraz ožíva, stačí malý podnet... Isto budem musieť odpúšťať vždy znovu a znovu. Ale práve preto, aby sme odpustili, musíme si pamätať. Nie skryť, pochovať naše rany, ale odhaliť, vyniesť ich na svetlo. Skrytá rana sa ľahko zapáli a môže svojou nákazou otráviť celé telo. Ak sme však ochotní na ranu pohliadnuť a počúvať ju, môže sa premeniť na prameň milosti.
Po čase som navštívil otca a povedal som mu: "Odpúšťam ti!" Bol z toho celkom vedľa, vzoprel sa. Príliš náhle bol konfrontovaný s peklom svojej minulosti. Trvalo roky, kým sme sa zblížili. Nakoniec prestal piť, čo bolo skutočné hrdinstvo. Získal si môj obdiv.
Tim Guénard, dnes pracovitý nežný otec štyroch detí, žije na farme asi 10 kilometrov od Lúrd.

Mladý pár, ktorý cestoval vo vlaku, pozoroval 24-ročného muža a jeho otca so záujmom v očiach. Mladý muž sa nadšene pozeral z okna a podchvíľou s eufóriou v hlase vykríkol: ,,Otec, pozri sa! Stromy sa nás snažia dobehnúť.”

Jeho otec sa šťastne usmieval a v očiach sa mu raz za čas zaleskli slzy. Mladý pár však otcovo šťastie neprežíval. Hľadeli na mladíkove detinské správanie skôr s ľútosťou.

,,Otec, oblaky nás prenasledujú!” smial sa chlapec a otec zdieľal synove pocity. Obidvaja boli šťastní z úplnej maličkosti, z niečoho, čo mladý pár považoval za hlúposť.

,,Prečo nezoberiete svojho syna k dobrému doktorovi?” opýtal sa zrazu ten pár otca.

Starý muž sa na nich usmial so slzami šťastia v očiach: ,,To som už spravil. Práve od neho ideme. Môj syn bol od narodenia slepý a práve dnes sa mu vrátil zrak.”

...Nesúďme ľudí predtým, ako ich dobre spoznáme. Často nás pravda môže prekvapiť.

Zdroj: fb

Do not cingi lingi 😂😂😂

Vit D plodnost, tehotenstvo a dojcenie

Postarší manželský pár oslavoval už 50. výročie svadby. Nemali žiadne tajomstvá, až na jednu škatuľu od topánok, ktorú manželka stále ukrývala pod posteľou. Súhlasila, aby sa jej manžel pozrel do vnútra. Keď sa tam pozrel, našiel v nej dve háčkované bábiky a 25 000 libier v hotovosti.
A vysvetľuje mužovi: "Moja matka mi povedala, že tajomstvo k šťastnému manželstvu je - nikdy sa nehádať. Namiesto toho, keď budem nahnevaná mám štrikovať bábiky".

Jej muž bol potešený - hnevala sa na neho za celých 50 rokov len dvakrát! Ale ešte sa spýta: "Zlatko, to vysvetľuje tie bábiky, ale čo tých 25 000 libier?".
Ona sa usmeje a odpovie: "To sú peniaze za predané bábiky".
Pamätaj: "Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé..." (Kor 13, 4-5)

Zdroj fb

25.8.1999 - Boh Otec
Obetujem to všetko

Žena usilovne riadila svoj dom a popritom sa v duchu modlila a obetovala svoju prácu Bohu. Nemala rada upratovanie; bola by radšej, keby mohla robiť niečo iné, a túto prácu prenechať iným. Poznala však svojho manžela, ktorý pracoval celý deň, a ktorý by bol tým jediným iným človekom, ktorý by to mohol urobiť.

Keďže jej tri deti boli príliš maličké, nemohla to nechať na neho, lebo potreboval aj oddych, aby mohol pracovať. A tak, z lásky k svojej rodine, čistila čo bolo treba a z lásky k Bohu, ponúkla túto obetu, aby aj iní mohli byť nejako požehnaní.

Žena sa usmiala, keď si pomyslela na priateľov, ktorí nemali deti, ale mohli ich mať a ktorí, ak by chceli, by mohli mať slúžku na domáce práce.

Spomenula si na ťažkosti, ktoré mala v živote, ale aj napriek nim by nemenila so svojimi priateľmi, pretože jej manžel ju miluje a ona miluje jeho a spolu majú deti, ktoré obaja milujú. V srdci vedela, že Boh to takto urobil. Boh ju požehnal veľmi milujúcou rodinou a pre ňu to bolo veľké znamenie Božej lásky k nej.

Žena začala nahlas spievať hymnus lásky, ďakujúc Bohu za Jeho štedrosť k nej a počas spevu pocítila, že srdce sa jej napĺňa šťastím. Mala pocit, že jej od šťastia pukne. Spievala stále hlasnejšie a snažila sa vydať všetko svoje šťastie zo seba a do každého slova. Teraz, vo všetkých úkonoch upratovania pociťovala stále väčšie šťastie a začala zlaďovať každý svoj pohyb so slovami piesní, ktoré spievala.

Čoskoro svoju prácu skončila a padla na kolená v radosti a volala: "Ďakujem Ti, Bože, milujem Ťa. Ďakujem Ti, že ma miluješ a ukazuješ mi, že aj o veciach, ktoré neradi robíme, možno nájsť radosť Tvojej lásky, keď prácu obetujeme Tebe ako skutočnú obetu a modlitbu lásky. Ďakujem Ti, Pane."

Práve vtedy vošli do izby jej tri deti a pretierali si očká po tom, čo sa prebudili z popoludňajšieho spánku.
"Mami!" volali jednohlasne a pribehli k nej s otvoreným náručím. Objala a pobozkala ich, plná lásky. Potom sa pozrela hore a povedala: "Ďakujem Ti, Pane."

Deti videli, čo ich matka urobila a ako sa pozrela nahor a napodobnili ju. Jednohlasne zvolali: "Ďakujeme Ti, Pane."
Matka kľačala aj naďalej a objímala si svoje detváky a šťastne sa usmievajúc vzdávala neustálu vďaku: "Vďaka Ti, Pane. Som taká požehnaná."

V tej istej chvíli jej manžel v úrade držal ruženec v jednej ruke. Modlil sa jedno z tajomstiev Radostného ruženca za svoju manželku a obetoval ho, aby mala dnes šťastný deň. Bohu tiež obetoval každé číslo a slovo, ktoré napísal druhou rukou, i ako modlitbu za svoju manželku. Cítil sa šťastný a mal pocit bezpečia z poznania, že život jeho rodiny je v Božích rukách.
"Niet lepšieho miesta pre nich," pomyslel si a pokračoval v modlitbe, práci i v úsmeve.

"Ako môžeš byť celý čas taký šťastný?" spýtal sa ho kolega, s ktorým sedel v jednej kancelárii. "Táto práca je taká jednotvárna; je nudná a privádza ma do šialenstva. Keby nešlo o peniaze, bol by som odišiel pred vekmi."

"Musím sa starať o rodinu, a aj ja potrebujem peniaze, a toto je práca, ktorú robím," vyhlásil manžel s úsmevom.

"Áno, ale ty sa z nej tešíš," zvolal kolega.

"Nikdy som sa z nej netešil, ale začal som sa modliť v práci," povedal manžel a zdvihol ruženec do výšky.

"Vidíš, obetujem všetku prácu, ktorú vykonávam ako modlitbu Bohu za moju ženu a deti. Odkedy som to začal robiť, začala sa mi práca páčiť, lebo teraz ju vnímam ako spôsob pomoci mojej rodine cez milosti, ktoré udeľuje Boh. Keď sa modlím, niekedy sa vidím so svojou rodinou, ktorá tu nie je so mnou, a to ma robí šťastným. Práve pred chvíľkou som v mysli videl, ako moja manželka objíma naše deti a ony všetky vyzerali plné radosti. Pocítil som sa veľmi dobre. Mal by si to vyskúšať," navrhol kolegovi.

Možno to vyskúšam," odvetil muž, no myslel si: "Tento chlap je švihnutý."

Kolega sa vrátil k svojmu stolu a pokračoval v práci, ktorá sa zdala čoraz ťažšou a ťažšou každým slovom, ktoré napísal. Pozrel sa na stále sa usmievajúceho muža blízko neho. Ten sa na neho pozrel a povedal: "Vyskúšaj to!"

Potom, prekvapený sám zo seba, kolega sa v mysli začal modliť popri práci. O krátku chvíľku sa začal usmievať a nechcel uveriť tomu, ako dobre sa odrazu cíti. Kolega pozrel na manžela a povedal: "Ďakujem ti, funguje to."

Práve vtedy vstúpil šéf do miestnosti a uvidel dvoch usmievajúcich sa mužov. "Hej vy, je super vidieť dvoch usmievajúcich sa pracovníkov. Viem, že táto práca je trochu monotónna, preto sa každý deň modlím k Bohu, aby ste z nej neboli frustrovaní. Zdá sa, že moje prosby sú vyslyšané," povedal šťastne.

Nevedel, ako pravdivé sú jeho slová, a že boli vyslyšané nielen jeho modlitby, ale aj modlitby obetujúcej sa ženy.

Alan Ames: Príbehy lásky
www.zaex.sk

Keď zomrieš, netráp sa o svoje telo... Tvoji príbuzní urobia všetko, čo bude potrebné podľa ich možností.
Vyzlečú ti šaty
Umyjú ťa
Oblečú ťa
Vezmú ťa z domu a odvezú na tvoju novú adresu.
Mnohí vás prídu na pohreb pozdraviť .
Niektorí zrušia svoje plány a dokonca sa vypýtajú z práce, aby ste išli na tvoj pohreb.
Tvoje veci, čo si nerád požičiaval, budú predané, podarované, alebo spálené.
Tvoje kľúče
Tvoje knihy
Tvoje CD-čka
Tvoje zbierky
Tvoje šaty...
A buď si istý, že svet sa nezastaví a nezaplače za tebou.
Ekonomika bude pokračovať.
V tvojej práci budeš nahradený. Niekto s rovnakými, alebo aj lepšími schopnosťami zaujme tvoje miesto.
Tvoj majetok pôjde dedičom.
A nepochybuj o tom, že budeš aj naďalej citovaný, súdený, spochybňovaný a kritizovaný za malé a veľké veci, ktoré si v živote urobil.
Ľudia, ktorí ťa poznali iba podľa tváre, povedia: "Chudák!"
Tvoji úprimní priatelia budú plakať niekoľko hodín, alebo pár dní, ale potom sa budú postupne znova smiať.
Tvoje zvieratká si zvyknú na nového majiteľa.
Tvoje fotky budú chvíľu zavesené na stene, potom na nejakom nábytku, až napokon uložené v spodnej časti zásuvky.
Niekto iný si sadne na tvoj gauč a bude z neho jesť.
Hlboká bolesť v tvojom dome bude trvať týždeň, dva, jeden mesiac, dva, jeden rok, dva... Potom sa pridáš k spomienkam a potom sa tvoj príbeh skončí.
Dokončené medzi ľuďmi, dokončené tu, dokončené na tomto svete.
Ale tvoj príbeh sa začne v tvojej novej realite... v tvojom živote po smrti.
Tvoj život, kde si sa nemohol pohnúť s vecami, ktoré si tu mal, Stratia hodnotu, ktorú mali.
Tvoja krása tela
Meno
Priezvisko
Majetok
Úvery
Pracovná pozícia
Bankový účet
Domov
Auto
Názov titulu
Spolužiaci
Trofeje
Moji priatelia, moji priatelia
Manžel, manželka
Deti
Rodina...
V novom živote budeš potrebovať iba svojho ducha.
Jediný majetok, ktorý pretrvá, je majetok ducha.
Preto sa snaž žiť plnohodnotne a byť šťastný, kým si tu, pretože, ako povedal Francesco D ' Assisi:
Odtiaľto si nevezmeš to, čo máš.
Vezmeš si len to, čo si dal

Príbeh jednoduchého žobráka z Paríža. Bol dokonca uverejnený aj v jedných parížskych miestnych novinách. 🙂 +

Pavol trávil väčšinu času vonku. Jeho zvlášť obľúbeným kostolom bol kostol sv. Jakuba v Paríži. Pri vchodových dverách žobral a prosil o almužnu a jeho verným spoločníkom bola fľaša vína. Trpel na cirhózu pečene a iné choroby a farba jeho tváre neprezrádzali nič dobré. Ľudia z tejto štvrti čakali už len na to, že tu jedného dňa nebude.

Nikto z nich sa o neho nijako nezaujímal. Vo farnosti ale bola jedna dobrá duša, pani N. Veľmi ju trápilo, keď ho videla vždy tak samotného, ​​a preto s ním častejšie prehovorila. Všimla si, že Pavol ráno opúšťa svoje miesto pri vchodových dverách a ide do kostola. Tam si sadol do lavice v prvom rade, presne pred svätostánok. Len tak … zdalo sa, že nič nerobí. Jedného dňa sa ho pani N. spýtala: „Všimla som si, že často chodíš do kostola. Čo tam robíš, keď tam sedíš celú hodinu bez toho, že by si niečo robil? Nemáš ani ruženec ani modlitebnú knižku a niekedy si dokonca aj trochu zdriemneš. Čo v tú dobu robíš? Modlíš sa?“

„Ako by som sa mohol modliť! Od tej doby, čo som bol malý a chodil na náboženstvo, uplynulo veľa času, všetky modlitby som už zabudol. Už žiadnu nepoznám. Čo tu robím? Je to úplne jednoduché: idem ku svätostánku, tam, kde prebýva Ježiš vo svojom domčeku úplne sám a poviem mu: „Ježišu, to som ja, Pavol. Prišiel som Ťa navštíviť „, potom ešte chvíľu zostanem, aby tam bol aspoň niekto.“

Pani N. zo seba nevydala ani hláska. Už nikdy nezabudne na to, čo počula.

Dni ubiehajú, jeden ako druhý. Ale prišlo, čo muselo prísť: jedného dňa Pavol zmizol z kostola. Bol azda chorý? Alebo zomrel? Informovala sa a zistila, že je v nemocnici. Ide ho navštíviť. Chudákovi Pavlovi je veľmi zle, je napojený na veľa hadičiek a jeho tvár už má modravú farbu tak, ako je to typické pre umierajúcich. Lekárska prognóza nemohla byť horšia.

Nasledujúci deň príde pani N. opäť a je už pripravená na smutnú správu. Ale nie… Pavol sedí na svojej posteli úplne vzpriamený, je čerstvo oholený, má živý pohľad, vyzerá úplne premenený. Z jeho žiarivej tváre vychádza pohľad neopísateľného šťastia.
Pani N. si pretierala oči … Ale áno, je to predsa on! „Pavol, to je neuveriteľné, veď ty si vstal z mŕtvych! To už nie si ty, čo sa to s tebou stalo? „

„No, bolo to dnes ráno, bolo mi zle, veľmi zle. Potom som naraz uvidel niekoho tu, na konci mojej postele. Bol to krásny muž, neopísateľne krásny … To si ani nevieš predstaviť! Usmial sa na mňa a povedal: „Pavol! To som ja, Ježiš! Prišiel som ťa navštíviť …““

Veľmi chudobná žena telefonovala do kresťanského rádia a prosila o materiálnu pomoc. Veľmi bohatý, ale zákerný muž, ktorý zachytil túto prosbu v rádii sa rozhodol niečo nekalé podniknúť. Zavolal do rádia, vypýtal si žobráčkinu adresu. Potom nariadil sekretárke, žeby nakúpila veľa jedla s tým, že v momente, keď sa žobráčka opýta kto jej jedlo poslal nech naisto povie, že tie potraviny sú od diabla. Keď sekretárka konečne našla úbohú ženu, tá od šťastia začala v náhlivosti brať jedlo a s radosťou dávať do svojho skromného domu. Sekretárka sa spýta: ”Nechcete ani vedieť, kto Vám posiela toľko jedla?” Žena odpovedala: ”Nie. Na tom vôbec nezáleží, pretože keď Boh niekomu nariadi tak aj diabol musí poslúchnuť. ” Sekretárka sa len rozplakala.
Od nepamäti si v Božom zámere a On sa chce o Teba vždy postarať. To, čo sa v Tvojom živote zdá byť nemožné, pre Neho je dosiahnuteľné. Boh ťa chce dostať do najväčšej výšky svätosti; Boh rád otvára svoju knihu spomienok, pretože pozná každý Tvoj dobrý skutok a chce ho odmeniť. Jeho prozreteľnosť je nevyspitateľná.