Väčšina kníh o rodičovstve nesprávne uvádza, že všetok plač naznačuje neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie bábätka. Obvykle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípradne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Niektoré odporučené metódy zahŕňajú energetické pohupovanie, hladenie, kolembanie, húpanie, odrážanie od zeme a zdvíhanie do výšky, chodenie s bábätkom, vozenie bábätka, kojenie, podávanie fľaše alebo dudlíku, vydávanie zvukov („šššššš, tíško“) alebo rozptylovanie hračkou, či obrázkom. Niektoré knihy dokonca odporúčajú položiť bábätko na sušičku bielizne, aby sa nechalo ukľudniť neustálím hukotom a trasením. Pokiaľ tieto metódy zlyhajú, niektorí rodičia usúdia, že už sa nedá nič iného robiť a nechajú dieťa, aby sa „vyplakalo“ osamote, iní z frustrácie a zúfalstva do bábätka búšia alebo ním trasú. (Predovšetkým trasenie bábätkom je veľmi nebezpečné.)

Žiadna z týchto metód bábätkám neprospeje, pokiaľ potrebujú plakať, pretože sa tak naučia pocity zadržiavať, miesto toho aby ich vyjadrovali. Niekedy tieto metódy zafungujú a plač načas prestane, čo rodičov milne uistí o správnosti ich počínania a až plač (nevyhnuteľne) opäť začne, použijú znovu tú istú metódu. 

Ak sú takéto metódy používané opakovane, stanú sa bábätká pri potlačení svojho plaču na nich závislé. Naučia sa, že im okolie nedokáže načúvať a akceptovať ich emócie. K popisu akáhokoľvek konania, ktorým sa dieťa snaží potalčiť svoj plač, používam výraz „kontrolný mechanizmus.“ Matka si napríklad môže mylne vyložiť plač svojho dieťaťa ako potrebu sať a dá mu dudlík. Pokiaľ bude situáciu takto riešiť často, bude jej dieťa vyžadovať dudlík pokaždé, keď bude rozrušené, vystrašené, zahltené podnetmi, smutné, nahnevané alebo zmetené. Príde totiž k záveru, že mu nikto nechce naslúchať, keď potrebuje plakať, takže začne pre potlačenie svojho plaču byť na dudlíku závislé. 

Ďalší kontrolný mechanizmus môže vzniknúť vo chvíli, keď si otec nesprávne vysvetlí nepokoj svojho dieťaťa ako ospalosť a nie ako potrebu plakať. Miesto toho, aby bábätku dovolil plakať u seba v náručí, ho položí do postieľky a odíde z izby. Dieťa sa v reakcii na toto odvrátenie pozornosti možno začne ukľudňovať zvieraním rohu perinky alebo si začne cucať palec. Pokiaľ sa bude celá situácia takto odvíjať často, stane sa takáto reakcia pre dieťa kontrolným mechanizmom a dieťa bude chcieť držať tú istú perinku alebo si cucať palec pokaždé, keď bude potrebovať plakať. 

Predmetom, ktoré majú pre dieťa takýto zvlášny význam sa tradične hovorí „predmety pre pocit bezpečia“ alebo „predmety pre prechod“. Niektorí odborníci sa domnievajú, že ide o dobré znamenie – dieťa sa podľa nich učí samo ukľudniť pomocou konkrétnej perinky, dudlíku alebo cucaním palca. S týmto názorom nesúhlasím pretože považujem toto chovanie za spôsob potláčania emócií dovnútra a potlačovanie potreby plaču v prostredí, ktoré plač nechápe a nepodporuje ho. Z vlastnej skúsenosti viem, že bábätká môžu plakať tak dlho ako potrebujú, žiadne podobné návyky nemajú a nie su na žiadnych predmetoch závislé.

U batoliat sa často objavujú dva kontolné mechanizmy – chcú, aby ich neustále niekto pestoval alebo bavil. Niekedy ročné dieťa kričí pokaždé, keď je odložené. Jeho rodičia si teda môžu myslieť, že sústavne vyžaduje pestovanie a zábavu, ale v skutočnosti možno iba potrebuje, aby mohlo plakať, zatiaľ čo ho niekto drží v náručí. Je pravdepodobné, že ho rodičia veľakrát zdvyhli, keď sa začalo ošívať, ale potom nejakým spôsobom odviedli jeho pozornosť, miesto toho, aby mu dovolili plakať. Niektorí ľudia si myslia, že sú takéto deti rozmaznané a u rodičov vzniká pocit viny kvôli tomu, že „skáču, ako dieťa píska“. To, že si vaše dieťa robí veľké nároky na vašu pozornosť, neznamená, že ste ho rozmazlili. Najskôr ste si len nesprávne vysvetlili jeho potreby a myselli si, že chce, aby ho niekto zabavil, keď všetko, čo potrebovalo, bolo môcť sa vyplakať v náručí.

         Negatívne skúsenosti zo školou má väčšina dospelých (aj keď ich odstupom času zľahčujú či rozprávajú ako humorné historky). Nejde však iba o zážitky strachu, nespravodlivosti, nudy. Oveľa nebezpečnejšie sú dlhodobé poškodenia v oblasti návykov a postojov. Za poškodenie je možné považovať napríklad nerozvinutie individuálnych dispozícií a schopností, zníženie sebavedomia, vytvorenie závislosti na autorite, taktiež malý rozvoj komunikačných zručností a kritického myslenia, prijatie predstavy o súťaživosti a dokazovaní druhým, že sú horší než ja, ako o správnych a dôležitejších prístupoch než je spolupráca. Dá sa povedať, že tradičná škola poškodzuje každé dieťa bez výnimky, samozrejme každé inak.

         V mozgu máme zdedené dva základné mechanizmy na prežitie. Stresovú reakciu, ktorá nesie so sebou negatívne emócie, ako strach, hnev, napätie... A druhým mechanizmom je učenie. Učenie je, aspoň u cicavcov, spájané s príjemnými emóciami. Človeku sa však podarilo prepojiť učenie so stresom. Predovšetkým to školské v niektorých prípadoch do takej miery, že keď mozog rozpozná – "Toto je učenie." – spustí sa stresová reakcia, ktorá automaticky učeniu zabráni. Z výskumu vieme, že pochopenie zmyslu a súvislostí je "odmenené" tým, že sa v mozgu uvolní hormon šťastia, endorfín.

Práve toto je vnútorným hnacím motorom učenia, tzv. vnútorná motivácia.

         Avšak porozumenie učivu sa v praxi nahrádza učením naspamäť. Väčšinu toho, čo sa takýmto spôsobom naučíme, veľmi rýchlo zabudneme a neprepája sa nám to s inými znalosťami. Informácia trčí kdesi v mozgu izolovaná, bez úžitku, takže sa poväčšine vytratí do zabudnutia.

Z toho, čo počujeme, si dlhodobo zapamätáme veľmi málo (asi 10-15%). Ak niečo vidíme a počujeme súčasne, je šanca o niečo vyššia. Percento sa zvyšuje, ak môžeme o veci diskutovať, keď môžeme sami niečo robiť, skúšať a zažívať. Najviac si dlhodobo zapamätáme informácie, ktoré sa snažíme naučiť druhých (až 90%). Tradičný spôsob výuky je však založený na výklade učiteľa, na jeho aktivite a naopak na pasivite detí.

          Hoci by mal byť učiteľ autoritou v zmysle vplyvu výraznej osobnosti, jeho pôsobenie v triede je predovšetkým mocenské.

         Väčšina prístupov k plaču dieťaťa v ranom detstve ho vníma ako neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie. Obvykle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípadne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Niektoré odporúčané metódy zahŕňajú kojenie, podávanie fľaše alebo dudlíku, vydávanie zvukov („šššššš, tíško“) alebo rozptylovanie hračkou.

        Najčastejšie zaužívaná a odporúčaná praktika predovšetkým generáciou rodičov husákových detí je technika kontrolovaného plaču tzv. vyplakanie dieťaťa osamote.   

        V prvých rokoch života je vyvíjajúci sa mozog dieťaťa mimoriadne citlivý na stres. Mozgová kôra je nedokončená a dieťa riadia vývojovo staršie časti mozgu. Hlboko v limbickom systéme sú geneticky zakódované emočné systémy. Hnev, strach a stres z odlúčenia sú prítomné už pri narodení, aby pomohli novorodencovi prežiť. Tieto primitívne pudy mali mláďa pôvodne ochrániť pred dravcami a udržať ho v blízkosti dospelého jedinca. V 21. storočí sa Systém strachu môže aktivovať pri obyčajnom buchnutí dvier. Systém hnevu, keď sa pokúšate dieťa obliecť a Stres z odlúčenia sa spustí len čo vyjdete z detskej izby. Keďže racionálny mozog dieťaťa zatiaľ nefunguje tak, aby mu pomohol rozmýšľať, logicky zdôvodňovať a upokojiť sa, je dieťa často zmietané pôsobením týchto nízkych pudov.

Úlohou rodiča je pomôcť dieťaťu zvládnuť tieto intenzívne pocity, inak budú príliš aktívnne aj v dospelosti. To znamená, že jedinec bude neprimerane reagovať na každý aj najmenší stes a prežije život v ustavičných obavách, v hneve alebo nervozite.

         Mozog a telo dieťaťa, ktoré je často vystavované Metóde kontrolovaného plaču, sú zaplavené stresovým hormónom kortizolom. Ak dieťa niekto upokojí, hladina kortizolu opäť klesne, ale ak dieťa plače príliš dlho osamote, udrží sa jeho vysoká hladina v tele. Dosiahne toxickú hranicu, ktorá môže poškodiť kľúčové štruktúry a prepojenia vyvíjajúceho sa mozgu. Ako dôsledok nesprávneho prístupu k plaču sa vyvinie res. následkami na celý život. ika kontrolované plaču tzv. vyplakanie Disfunkčná stresová reaktivita, čiže systém neprimeranej reakcie na stres. To znamená, že jeho vnímanie sveta a všetkého, čo sa mu prihodí, bude podfarbené pocitom ohrozenia a úzkosti, hoci v skutočnosti  bude v bezpečí.

         Schopnosť rodiča reagovať na potreby dieťaťa sa spája s väčšinou pozitívnych úspechov dieťaťa. Vo výskumoch sa vnímavosť rodiča spája s inteligenciou, empatiou, nízkou mierou agresivity a depresie, seba-reguláciou, a sociálnou kompetenciou jedinca.