Uplatňované prístupy k plaču v ranom detstve a ich dôsledky

         Väčšina prístupov k plaču dieťaťa v ranom detstve ho vníma ako neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie. Obvykle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípadne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Niektoré odporúčané metódy zahŕňajú kojenie, podávanie fľaše alebo dudlíku, vydávanie zvukov („šššššš, tíško“) alebo rozptylovanie hračkou.

        Najčastejšie zaužívaná a odporúčaná praktika predovšetkým generáciou rodičov husákových detí je technika kontrolovaného plaču tzv. vyplakanie dieťaťa osamote.   

        V prvých rokoch života je vyvíjajúci sa mozog dieťaťa mimoriadne citlivý na stres. Mozgová kôra je nedokončená a dieťa riadia vývojovo staršie časti mozgu. Hlboko v limbickom systéme sú geneticky zakódované emočné systémy. Hnev, strach a stres z odlúčenia sú prítomné už pri narodení, aby pomohli novorodencovi prežiť. Tieto primitívne pudy mali mláďa pôvodne ochrániť pred dravcami a udržať ho v blízkosti dospelého jedinca. V 21. storočí sa Systém strachu môže aktivovať pri obyčajnom buchnutí dvier. Systém hnevu, keď sa pokúšate dieťa obliecť a Stres z odlúčenia sa spustí len čo vyjdete z detskej izby. Keďže racionálny mozog dieťaťa zatiaľ nefunguje tak, aby mu pomohol rozmýšľať, logicky zdôvodňovať a upokojiť sa, je dieťa často zmietané pôsobením týchto nízkych pudov.

Úlohou rodiča je pomôcť dieťaťu zvládnuť tieto intenzívne pocity, inak budú príliš aktívnne aj v dospelosti. To znamená, že jedinec bude neprimerane reagovať na každý aj najmenší stes a prežije život v ustavičných obavách, v hneve alebo nervozite.

         Mozog a telo dieťaťa, ktoré je často vystavované Metóde kontrolovaného plaču, sú zaplavené stresovým hormónom kortizolom. Ak dieťa niekto upokojí, hladina kortizolu opäť klesne, ale ak dieťa plače príliš dlho osamote, udrží sa jeho vysoká hladina v tele. Dosiahne toxickú hranicu, ktorá môže poškodiť kľúčové štruktúry a prepojenia vyvíjajúceho sa mozgu. Ako dôsledok nesprávneho prístupu k plaču sa vyvinie res. následkami na celý život. ika kontrolované plaču tzv. vyplakanie Disfunkčná stresová reaktivita, čiže systém neprimeranej reakcie na stres. To znamená, že jeho vnímanie sveta a všetkého, čo sa mu prihodí, bude podfarbené pocitom ohrozenia a úzkosti, hoci v skutočnosti  bude v bezpečí.

         Schopnosť rodiča reagovať na potreby dieťaťa sa spája s väčšinou pozitívnych úspechov dieťaťa. Vo výskumoch sa vnímavosť rodiča spája s inteligenciou, empatiou, nízkou mierou agresivity a depresie, seba-reguláciou, a sociálnou kompetenciou jedinca.

        Okrem Metódy kontrolovaného plaču sme v úvode uviedli i praktiky - tzv. Kontrolné mechanizmy používané na zamedzenie detského plaču. Ide napríklad o cucanie dudlíka, fľaše, palca, kojenie a pod.

Ak sú takéto metódy používané opakovane, stanú sa kojenci pri potlačení svojich emócií na nich závislé. Kontrolní mechanizmus dieťa zdanlivo ukľudní, ale napriek tomu je jeho telo zaplavené kortizolom. Výskumy zistili, že neplodné cucanie dudlíku síce obmedzilo plač, ale neznížilo hladinu kortizolu v krvi. To znamená, že dieťa fyziologicky prežívalo stres, napriek tomu, že ho navonok neprejavovalo plačom. Dieťa je napäté, ale nemá sa ako stresu zbaviť. Úlohou rodiča je držať ho v náručí a nechať plakať bez tíšenia, empaticky načúvať a prijímať jeho emócie, kým sa samo neukludní.

         Kontrolné mechanizmy obvykle sami od seba nezmiznú, ale môžu sa neskôr zmeniť. Cucanie palca sa môže zmeniť na okusovanie nechtov a ďalej v dospelosti na fajčenie. To preto, že potreba vkladať si pri rozčúlení niečo do úst sa stane silným návykom.

Rodičia často predajú dieťaťu svoje vlastné kontrolné mechanizmy (závislosti). Pokiaľ v depresii zvyknú piť, môžu si plač dieťaťa vyložiť ako smäd. Miesto toho, aby mu umožnili plakať sa v náručí, opakvane mu ponúkajú tekutiny aj keď o ne nestojí. Dieťa tak postupom času, podobne ako rodičia, zvykne popíjať.

Príklady kontrolných mechanizmov (závislostí) u dospelých:

• prejedanie,
• okusovanie nechtov, nervové tiky, fajčenie,
• konzumácia chemikálií pozmeňujúcich vedomie (drogy, alkohol a pod.),
• svalové napätie a stuhlosť,
• prílišná aktivita,
• rozptylovanie sa (napr. televíziou, počítačovými hrami, sociálnymi sieťami a pod.)

         Praktizovanie kontrolných mechanizmov spôsobuje drobné poruchy (psychologické ochabnutia), ktoré bránia aktívnemu učeniu, objavovaniu alebo prirodzenej vzájomnej komunikácii. Priveľmi citlivý system odpovede na stres v mozgu, ktorý vznikol v detstve je príčinou mnohých duševných porúch a somatických ochorení ako napríklad: depresia, pretrvávajúce stavy úzkosti, fóbie a obsesie, somatické príznaky/ choroby, citový chlad, letargia a nedostatok životného elánu, nedostatok túžob a vzrušenia, nedostatok spontánnosti.

         Vyplakávanie detí spôsobuje nižšiu inteligenciu a zhoršenie zdravotného stavu, kontrolné mechanizmy podnecujú vznik závislostí a citové ochadnutie. Praktizovaním týchto metód vyrastajú z detí úzkostní, nespolupracujúci, utiahnutí ľudia, ktorí takto pokračujú aj pri výchove ďalšej generácie.

použitá literatúra:

Aletha Solterová - Moudrost raného dětství, Triton, 2014

Margot Sunderlandová - Rodičovstvo je veda, Ikar, 2008

Darcia Narvaez Ph.D. - Dangers of “Crying It Out”, 2011, online: https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201112/dangers-crying-it-out    SK preklad - https://www.modrykonik.sk/blog/olivieree/article/negativne-nasledky-metody-kontrolovaneh-xnaj2o/