• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
kmk11
14. nov 2017 Čítané 147x

V mede sa môžu nachádzať baktérie Clostridium botulinum a ich spóry, ktoré môžu zapríčiniť životu nebezpečný botulizmus kojencov. Z tohoto dôvodu sa nemá dieťatku do konca prvého roku života podávať včelí med. Najnebezpečnejšie obdobie je v rozmedzí prvých 6 mesiacov.
V roku 1976 bol v Kalifornii botulizmus kojencov po prvýkrát diagnostikovaný a publikovaný Postupne pribúdali ďalšie pripady z USA, Japonska, Austrálie a nakoniec z Európy (v Nemecku po prvýkrát v roku 1996).

Ako prebieha infekcia
Jedna sa o črevnú infekciu baktériami Clostridium botulinum a ich spórami ( prítomné v mede a javorovom sirupe) a ochorieť môžu len kojenci. Antitoxín sa nemôže nasadiť na liečbu takto postihnutého kojenca. Črevo kojenca sa infikuje baktériami a ich spórami. V čreve sa začnú tvoriť jedovaté toxíny. Toto trvá niekoľko dní až týždňov, takže súvislosť medzi príčinou a následkom sa časom stratí, resp. nedá presne stanoviť. Toxín sa dostáva cez stenu čreva do krvného obehu a tým i do celého tela. Usadí sa na nervových ukončeniach a bráni dôležitým procesom. Následkom toho sú blokovane svaly, čo vedie k ich (pomalému) ochrnutiu.

U väčších deti (vek nie je uvedený) a dospelých zabraňuje stabilná črevná flóra vyklíčeniu spórov, tým pádom aj tvorbe toxínov. Materské mlieko nie je žiadnou ochranou proti botulizmu kojencov, ktorý postihuje rovnako kojené ako i nedojčené deti. Našťastie je botulizmus kojencov zriedkavý (v USA je ale počet ochorení 10x vyšší ako v strednej Európe, vedci zatiaľ nemajú žiadne vysvetlenie prečo).

Najdôležitejšie príznaky ochorenia

  • zápcha - 4-5 dní žiadne vyprázdnenie ( pri kojených deťoch toto môže byť ale úplne normalne)
  • ochrnutie očného svalu
  • chýbajúca mimika
  • porucha sania a prehĺtania
  • zachrípnutosť
  • všeobecná ochabnutosť svalstva, ktorá sa prejaví zníženou pohyblivosťou, pochyba kontrola držania hlavy
  • ťažkosti pri dýchaní, spôsobené ochrnutím svalstva dýchania
  • dochádza k úplnému ochrnutiu, dieťa je pri vedomí

Intenzívna terapia je potrebná okamžite, treba ale rátať s trvalými následkami.

Kde sa najčastejšie používa med
- na prisládzanie čajov
- na ošetrenie boľavých bradaviek
- prisladenie kaší a mlieka
- prisladenie medikamentov

Zapríčiňuje med aj nečakanú smrť?
Na základe ťažkého priebehu ochorenia a dnešných poznatkov o botulizme kojencov sa predpokladá, že infekcia zapríčinená baktériami Clostridium botulinum z medu, môže byť jednou z príčin nečakanej smrti kojencov.
Tradične sa med podáva kojencom veľmi často, presné udeje v súvislosti s úmrtím však zatiaľ chýbajú.

Javorový sirup ako alternatíva?
V USA sú popri mede ako pôvodca botulizmu kojencov známe a mnohostranne popísané aj prípady, kde je pôvodcom javorový sirup.

Med v hotových potravinárskych výrobkoch
Kaše, keksy, atď su často v potravinárskom priemysle prisladzované medom. Tento med je ale v poriadku! Med musí byť predpisovo zohriaty pod tlakom na 121°C, pričom sa možné baktérie zničia (vyhubia).

Dojčiace matky
Pre ne nie je žiadnym problémom konzumovať med, pretože ich črevná flóra zabráni tvorbe toxínov.

Pečenie a varenie s pridaním medu počas prvého roku života
Jednoznačne NIE. Samotná teplota pri pečení či varení nestačí na vyhubenie baktérii. Je na to potrebné i vytvorenie určitého tlaku, čo sa ale v domácej kuchyni technicky nedá kontrolovať.

Med a alergie
Med obsahuje v porovnaní s cukrom malé množstvo bielkovín (0,4 gramu/ 100g), čo môže vieť k vzniku alergii, príp. podporí symptómy. Ďalej môže med u kojencov ľahko vyvolať riedku stolicu.
Po konzumácii medu je dôležité dôkladné očistenie zubov.

Med je výborná potravina - po prvom roku života dieťatka ho môžete podávať bez problémov.

Čítaj celý článok
kmk11
12. nov 2017 Čítané 66x

Kedysi, keď sa voda sypala a piesok lial, t.j. v čase mimointernetovofejsbukáckom alebo inak povedané, v čase našich babičiek a prababičiek, sa ľudia vraj stretávali tvárou v tvár, aby si pri tvorivej činnosti, teda pri priadkach&Co. spoločne a od srdca zaspievali, aby sa vyrozprávali do sýtosti, podelili sa so starosťami a radosťami, prípadne sa nasmiali do popuku (aspoň tak si to pamätám z rozprávania a z filmov). Éra priadok však doplatila - ako mnoho iných, osvedčených vecí - na technickú revolúciu. Vytlačili ju rôzne anonymné fóra. Zrazu sa ľudia fantasticky srdečne rozprávajú krížom-krážom s celým svetom. A do krvi rozhádaní sú iba so susedom odvedľa  ...

Lenže my tie priadky máme naďalej kdesi v génoch ukryté. Len im treba dať šancu, aby sa predrali na povrch. A dušička hneď pookreje (aj predaj antidepresív by nastopro klesol). Naša "priadkovská" skupina sa zhodou okolností vytvorila pred tromi rokmi pri prezentácii mojej knihy v jednom ženskom spolku na kraji Mníchova, kde pracuje i jedna Slovenka. To ona ju vlastne zorganizovala a vrámci nej sa rozprúdila živá diskusia. Najprv o všakovakých osudoch vysťahovalcov v zahraničí, neskôr aj na iné témy. Niekoľko prítomných si už počas rozhovoru natoľko padlo do oka, že sme sa začali stretávať pravidelne.

Netočíme síce vretienkami, ani nespievame spoločne, veď pri viacerých diametrálne odlišných národnostiach to ani nie je možné.

My sa prispôsobujeme okolnostiam, ročným obdobiam či iným sviatočným udalostiam. A tak tvoríme, čo je práve aktuálne. Šijeme, gorálkujeme, fimujeme - pripravujeme ozdoby a pohľadnice na Veľkú Noc, na Vianoce, na narodeniny - varíme (zatiaľ sme skúšali iba typické afgánske recepty) - no proste všetko možné. A to za usilovnej pomoci našich detí. Nech i oni raz rozprávajú svetu o "priadkovských" aktivitách ich usilovných materí.

I dnes sme sa stretli. Tému zvolila hlava tímu. Ona vlastne vláči so sebou i mašiny a materiál, potrebné ku tvorbe. Neuveriteľné, čo tá ženská všetko nevlastní. Pri nej aspoň spoznávam, čo také v kreatívnom svete existuje. No a bývať musí podľa objemu vecí prinajmenšom v zámku s desiatimi veľkými komnatami. Od rána sme potom robili pohľadnice na rôzne príležitosti a ozdobné balenia, škatuľky na pralinky, retiazky a podobné drobnosti. Dovolila som si ju v polovici úvodnej reči stopnúť a poprosila ju, nech nás netrápi toľkými predlohami, že nech sa dohodneme na pár kusoch, lebo každá neskôr smúti, čo všetko zasa nestihla.

No a medzi dnešnými vzormi nás ako blesk zasiahla jedna narodeninová karta. Predlohu na ňu chcela získať, tuším, každá z nás prítomných. Lepšie povedané, sprievodný text. Ako na potvoru som si zabudla zobrať so sebou fotoaparát. Beriem ho inak vždy, lebo i tak nikdy nestihneme spraviť ani polovicu z plánovaného a ja si nápady zachytávam aspoň na "nečisto", tj. do kamery. Napriek tomu som si jeden záber spravila cudzím prístrojom.

Jedná sa o gratuláciu ku narodeninám. Stačí na ňu uštrikovať drobný kúsok nejakého ľubovoľného vzoru, navliecť na špáratka a lepidlom zafixovať, aby sa vlna z nich nezošmykla. Tie zasa prilepiť na prednú stranu gratulácie a ku tomu pripísať nasledujúce slová:

"Šťastne splietaj nitky svojho života i v nasledujúcom roku... všetko najlepšie k narodeninám"

Vo vnútri karty sme potom čítali nasledujúci text (bohužiaľ, nebol pripísaný žiaden autor):

"My všetci si štrikuje svoj život každým dňom o kus ďalej. Niektorí štrikujú s láskou a starostlivo. Je vidieť, koľko radosti im ich vlastná tvorba prináša. Iní naopak štrikujú s námahou a neradi. Hneď zbadáte, koľko sily a námahy ich to stojí, deň čo deň nanovo do rúk vziať nitky života a spriadať ich.

Niektorí sa rozhodnú pre zložité vzory, iní zasa volia úplne jednoduché. U niektorých prevláda farba, u iných fádnosť. Nie vždy si môžeme farbu zvoliť sami a aj kvalita vlny sa občas mení. Niekedy je biela a hebká, inokedy šedá a drapľavá.

A stáva sa, že i očko sa nám vyšmykne, alebo ho schválne vynecháme a na tom mieste vzniknú diery či nekompletný vzor. Niekedy sa vlna pretrhne a vtedy pomôže iba uzol.

Ak pouvažujeme nad svojim životom, presne vieme, o ktoré miesta sa jedná. A často sa stáva, že niekto z nás hodí svoj výtvor do kúta.

Je tajomstvom, koľko z vlákna nám zostáva do konca. Ale sme to my, kto má ihlice v rukách, iba my môžeme zmeniť vzor, techniku a materiál. Len predlžovať nedokážeme. Ani o malý, nepatrný kusok..."

(voľný preklad)

Čítaj celý článok
kmk11
28. okt 2017 Čítané 73x

Pred dvoma rokmi nám šéfka zorganizovala školenie ohľadne prvej pomoci. Načim bolo oprášiť vedomosti a upresniť si, čo ešte vlastne smieme robiť v tomto pomýlenom svete zákazov, príkazov a nariadení, ktoré sa mnohokrát vymykajú zdravému rozumu. Ako musíme správne (ne)postupovať pri poskytovaní pomoci v prípade, že dôjde k úrazu.

Chlapík, ktorého nám z Červeného kríža pridelili, bol ukecaný až moc. Medzi rečou nám prezradil, že pracuje aj ako dobrovoľník pre Streetworkerov v Mníchove a v noci vyráža do ulíc, aby hľadal deti a tínedžerov, ktorí utiekli z domu a dali sa na nesprávne chodníčky. Keďže sa medzi nimi čoraz častejšie objavovali maloletí utečenci, začal pracovať i s nimi. Podelil sa s nami o pár príhod z praxe a v jednej spomenul akéhoci chlapca, ktorý si - neviem či ku narodeninám a či na Vianoce - prial ako darček budík. Dospelí sa ho prekvapene spýtali, prečo si želá práve budík, keď môže dostať úplne iné veci.

Mládenec bez rozmýšľania odvetil, že tam, kde sa narodil, by nikdy nemohol navštevovať školu, ale v Mníchove tú možnosť má. A preto potrebuje budík, lebo nechce ani raz zaspať na vyučovanie.

Jeho odpoveď mi pripomenula jeden skvelý dokumentárny film. Je o deťoch, ktoré chcú za každú cenu chodiť do školy, a tak denne zdolávajú väčšinou napešo desiatky kilometrov džungľou či púšťou, cez spenené rieky, tvárou v tvár divokým zverom, zlému počasiu... len aby zasadli do lavíc.

Jedného dňa som robila poriadok medzi svojimi materiálmi. Aj u nás na škole sú dve triedy, vytvorené z detí azylantov, značené skratkou Ü. Regulérne triedy dostávajú každý mesiac peniaze na tvorivú činnosť, Ü-žiakom sa radšej prispieva na stravu, pretože poplatky za ňu si ich rodičia nemôžu dovoliť.

Na poslednej porade nás šéfka požiadala, že ak u seba objavíme nejaké materiály navyše, aby sme sa s nimi podelili i s Ü-družinou. Ešte si živo pamätám, ako som pred 5 rokmi od nuly začínala ja. Prvý príspevok na materiál sa minul, ani do troch som nestihla narátať. Našťastie i mne na začiatku vypomohli kolegyne. A tak som tentokrát triedila ja. V prvej várke som vzala papiere na kreslenie, balík plastelíny, vodovky a pobrala sa o poschodie vyššie. Vedúca skupiny pochopila ako prvá, že to nesiem jej deťom. Oni na mňa iba prekvapene hľadeli a keď pochopili, že im to naozaj zostane, začali nadšene vykrikovať - danke schön, danke schön!

Potom som triedila druhú skriňu a vybrala gorálky, lepidlá, farebné papiere, nožnice, štetce. Nebolo toho až tak veľa, no keď som vstúpila do triedy, to už deti vyskočili z lavíc. Dievčatá sa mi vrhli kolo krku, div ma nezhodili a mládenci mi ostýchavo potriasali pravicou. Normálne mi navrela hrča v hrdle pri ich nekonečnom ďakovaní. Toľko nadšenia, radosti a vďačnosti som veru už dávno nezažila.

Po práci ku mne došla kolegyňa, usmievala sa od ucha k uchu a vraví: "Dnes si im spravila Mikuláša a Vianoce naraz."

Veru tak, svojou nefalšovanou radosťou mi i oni pripomenuli Vianoce môjho detstva... aké to bolo fajn, vážiť si i obyčajné maličkosti.

Čítaj celý článok
kmk11
27. okt 2017 Čítané 58x

Takmer sa mi nechcelo veriť, že dnešný deň prebehne úplne obyčajne. Lebo v ten posledný pred prázdninami eskalujú konflikty. Väčšinou. Alebo dôjde ku nejakému nepríjemnému zraneniu. Zákon schválnosti (aby rodina cestovala na dovolenku s rukou v sádre). A u nás to tento týždeň teda riadne iskrilo.

Dnes okrem pravidelnej piatkovej fázy Jusufa - PNČF - sa zdalo, že prvú etapu tohto školského roku zakončíme bez čohokoľvek výnimočného.

Už som začala upratovať triedu, keď zrazu dobehol hore zadychčaný Tvrďasov sok (v láske).

- Katarína, prosím ťa, poď rýchlo za mnou. (Podšívka) zostala trčať v zábradlí a nevie sa odtiaľ dostať von!!!! - vysvetľoval vzrušene.

- ????????????? - výraz jeho tváre nenasvedčoval nejakému šibalstvu z nudy.

Utrela som si mokré ruky a vyštartovala za ním.

Na medziposchodí som už registrovala plač a chlácholivý hlas kolegyne.

O dve poschodia nižšie som zbadala obe, obkľúčené kŕdľom detí.

- Najprv som si myslela, že si zo mňa strieľa, ale ona je tam naozaj zakvačená a nejde stade von - zašepkala mi do ucha prestrašená kolegyňa.

Podšívka bolestivo nariekala, kým ja som sa pokúšala odhadnúť situáciu. Chvíľu sme sa pasovali s lakťom za zábradlím, no bála som sa, či jej snáď viac neublížim. V istom momente sa ku nám pridala ďalšia kolegyňa a s hrôzou hľadela na dieťa v pasci.

- Ok, nebudeme zbytočne vymýšľať. Viem, že o tomto čase býva v piatok školník ešte v škole. Idem ho hľadať a snáď sa mu podarí niečo urobiť. Než zavoláme požiarnikov.

Kým ja som zháňala školníka - našťastie sedel práve vo svojom kamrlíku - doniesli Podšívke stoličku, aby si aspoň sadla.

Školník pri pohľade na ňu zavrtel nechápavo hlavou a s úsmevom sa pýtal:

- Preboha, ako si toto dokázala!!! (ok, on nevie, že je Podšívka :grinning: ) Tu budem potrebovať nástroje. Zachvíľu som späť.

Kľakla som si ku nej. Na trasúcej sa nohe som videla, aká je zostresovaná.

- A vieš, čo mi napadá - pokúsila som sa odviesť jej pozornosť od stavu, v akom sa nachádzala - poznáš tie príbehy o Michelovi. Ako skončil s hlavou v hrnci?

- Jééé, to poznáme - začali kričať viaceré deti okolo nás.

A tak sme ju spoločným rozprávaním o Michelovi a jeho šibalstvách priviedli na iné myšlienky. Už neplakala, už sa smiala.

- A vieš, čo spravil, keď mal hlavu von z hrnca. Chcel niekomu ukázať, ako sa to stalo a nasadil si nový hrniec na hlavu... bum a zas bol v pasci!

To už prichádzal školník a pustil sa do montovania. Ja som sa rozbehla do triedy, že veru toto jej musím odfotiť na pamiatku. Za 5 rokov na škole to bol môj prvý prípad tohoto druhu.

Keď som sa vrátila späť, práve ju vyslobodil. Bolo že to radosti.

A tak som iba nahlas zvolala:

- A nie že budeš niekomu ukazovať, ako si sa tam dostala!!!

Hore v triede sa sama rozhodla svoju príhodu nakresliť.

A ja mám presne 9 dní voľna na to, aby som sa zregenerovala na ďalšie príhody s ňou a zvyškom manšaftu :grinning:

#druzina

Čítaj celý článok
kmk11
27. okt 2017 Čítané 108x

Mám pocit, že väčšinou sa istý druh nehôd prihodí tým deťom, u ktorých to človek najmenej predpokladá. Že majú proste smolu a stane sa. Nov ten piatok nešťastie postihlo mládenca, ktorý najviac pokúšal osud.

Otta som už tisíckrát "sťahovala" zo stromov, z plotu, z brány. Chodila za ním dva roky ako policajt, lebo vo štveraní sa na zakázané miesta sa naozaj javil byť nenapraviteľným expertom. Raz ho dokonca kolegyňa prichytila na pouličnej lampe, ktorá stojí u nás vo dvore.

V piatok po obede sa v istý moment chlapci spoločne vybrali na schody v rohu dvora. Oficiálne som im tú lokalitu zakazovala aspoň raz do mesiaca (a možno i častejšie). Pod schodmi totižto stojí kontajner na odpady a magicky ich priťahoval. Na konci schodišťa vyliezli na múrik a z neho sa naň spúšťali.

Akonáhle som ich zbadala, vykročila som sa krížom cez dvor ku nim. Že im opäť prehovorím tak od srdca do duše. Že ich riadne spucujem. Možno by sa nebolo nič prihodilo, kebyže nešla predo mnou nejaká pani. Práve bola vysypať smeti a vracala sa s dvoma prázdnymi košmi do budovy. Niečo chlapcom vravela, no stála ku mne otočená chrbtom, a tak som nezachytila jej slová. Snáď sekundu predtým sa z múrika spustil na kontajner Otto. Vyzeralo to, akoby buď chcel reagovať na jej slová alebo sa zľakol, že ho zasa niekto prichytil pri zakázanej činnosti. Pootočil hlavu a pritom stratil na klzkom, nerovnom a pohyblivom povrchu rovnováhu. Rukami sa snažil narýchlo niečoho zachytiť, ale v tej rýchlosti nič vhodné neobjavil. Veď tam vlastne ani nič nebolo. Videla som, ako sa zviezol za kontajner. Vzápätí sa pozviechal a s plačom sa pobral preč. Spolu s ním aj ostatní mládenci, okrem jedného. Otočila som sa ku nemu a zakázala mu liepať sa tam, kam nemá.

To už ku mne pribehol Ottov najlepší kamarát, aby som sa ponáhľala. Otto sa zranil a krváca. Pobrala som sa rýchlo ku nemu, pozrela na tmavé fľaky na nohaviciach a pochopila, že je zle-nedobre. Za kontajnerom stál schovaný gril z poslednej školskej akcie. A presne naň dopadol nešťastník celou svojou váhou. Schmatla som ho pod pazuchy a vyvliekla na tretie poschodie. Spolu s kolegyňou sme ho ošetrili. Teda ona obväzovala ranu a ja som chlácholila zraneného a odháňala zvedavcov. Ten obraz diery v nohe ma prenasleduje doteraz a divím sa, že sme ani jedna neskolabovali. A Otto s nami. Privolala som prvú pomoc a zastihla som telefonicky i jeho mamu. Bývajú hneď vedľa školy a práve bola doma. Ošetrujúci lekár spolu so svojimi kolegyňami sa s neuveriteľným citom snažili odviesť pozornosť uplakaného, vystrašeného pacienta od preväzovania rany a zároveň potvrdil, že musí byť zašitá v nemocnici.

Zvyšok skupiny sa celý ten čas hral na dvore, dievčatá dokonca ani nepostrehli, čo sa stalo, iba sa divili, pre koho prišla sanitka. Naspäť v triede som ich usadila na koberec a vysvetlila im - primerane ich veku - čo sa udialo. Bolo vidno, že ich to všetkých vzalo.

Jeden z chlapcov dokonca zarazene skonštatoval: Aha, tak preto nám tam zakazuješ chodiť... Prikývla som hlavou a pevne dúfala, že toto poznanie neprišlo pre Otta príliš neskoro a že mu nezostanú žiadne trvalé následky...

(Keď som sa neskôr bola pozrieť na gril a tyče, pri ich hrúbke som ďakovala Bohu, že nane dopadol iba nohou...)

xxx

Otto a podnikanie

Udržať Otta v kľude je nad ľudské sily. Tvrdím, že keby ho videli doktori, čo stvára na barlách, asi by ho povinne prikovali ku posteli. Ale čo už - sú proste deti, ktoré nezničí ani beh okolo rovníka na pravé poludnie so stokilovým závažím na chrbte...

Nuž a Otto sa riadne nudil, veď sa nemohol zúčastniť žiadnych aktivít a ani cez prestávky na školskom dvore prevetrať hlavu. A tak akonáhle zbadal napríklad aktovky spolužiakov na chodbe, využil ich sťa prekažkovú dráhu a preskakoval štýlom Sergeja Bubku. Alebo sediac šermoval s paličkami pomocníčkami. Alebo ich používal ako hokejky na kamene.

A jedného dňa sa mu pravdepodobne na základe všeobecného dopytu v hlávke zrodil podnikateľský plán. Keďže polovica detí si od istého času vďake nemu praje na Vianoce barle, druhá sa mu ponúka za ich nosiča, keď ide dolu schodmi, nuž tak sa rozhodol, že ich bude prenajímať. Momentálne jeho ročník fičí na nálepkách - stickeroch a vymenný obchod s nimi rozkvitá jedna radosť. Lenže Otto nemal doteraz žiadne... ale od istej doby má predsa barle a o tie je záujem! A to treba vhodne využiť!

Ottova taktika: ukáž mi svoje stickery a dohodneme sa, koľko kolečiek za ktoré z nich môžeš obehnúť okolo dvora na mojich barlách...

#druzina

Čítaj celý článok
kmk11
25. okt 2017 Čítané 72x

Medzi tohtoročnými prváčkami som, našťastie, dostala i dve rozkošné dievčinky. Sestru tej prvej som mala predošlé tri roky a tak je pre mňa celkom zaujímavé porovnávať, v čom sú si podobné a v čom zasa odlišné. Ale iba preto, že tá staršia sa dlho predlho nedokázala zaradiť do kolektívu. Bola taký samorast, ktorý som večne mala v pätách. Môj vlastný tieň nebol tak vytrvalý v tesnom prenasledovaní svojho zdroja ako ona. Trvalo jej mesiace, než sa konečne odo mňa odlepila a rok, než sa začala hrať s dievčatami. S chlapcami dokonca dlhé dva roky. Dodnes to však považujem za veľký úspech v jej prospech. Družina ju naučila žiť v kolektíve a s kolektívom.

Keď som dostala jej sestru, povedala som si - kópia v zelenom :slight_smile: Po prvom týždni som dokonca zašla za jej učiteľkou, či vôbec rozpráva. Po troch týždňoch už kecá ako vodopád, keď sa jej na niečo spýtam. Zlaté dieťa! Chvalabohu mi nešliape na päty, ale takisto si nevie nájsť spriaznenú dušu. Ani nepredpokladám, že by ju objavila v Podšívke, no rada by som, keby sa spriatelili s mojou treťou prváčkou. Ku nej najlepšie pasuje slovíčko Ustráchaná. Ustráchanú fascinuje Podšívka, lenže tá sa posledné dni kompletne preorientovala na chlapcov a tí sú k Ustráchanej dosť hrubí, ako ju pravidelne odstrkujú. Chcú mať Podšívku iba pre seba a niečo im na jej kamarátke nesedí. Nepomáha ani moje dohováranie. A tak je Ustráchaná ako piate kolo na voze.

A prečo to vlastne píšem? Lebo mi postupne deň za dňom dochádzajú isté súvislosti. Prvý zážitok som s ňou mala na preliezke. Deti sa hrali na dvore a zrazu ku mne dobehli, aby som jej išla pomôcť, lebo nedokáže zliezť dolu. Snažila som sa ju navigovať, čo robiť, aby sa ku mne dostala bližšie. No ona bola ako skamenená od strachu. Deti sa ju snažili prehovoriť spolu so mnou, ukazovali jej, ako zliezajú oni,  nič však nepomáhalo. Ku koncu už reagovala spupne. Naveľa sa dala nahovoriť. Zrejme tam nechcela prežiť zvyšok života. Brala som to tak, že má strach z výšok.

No neskôr sa podobné situácie párkrát zopakovali a ja som pochopila, že nesúvisia ani tak s výškami, že v tom bude niečo iné...

Potom ju jedného dňa vyzdvihla mama z družiny. Chodí iba občas, lebo vyzdvihovanie inak pripadá na jednu z dvoch opatrovateliek, preto sa vídame málokedy.  

Ustráchaná zbehla dolu, aby sa s krokodílymi slzami vrátila za dve minúty zasa hore. Vraj stratila svetrík a mama sa bude veľmi hnevať, ak ho nenájde. Hľadala ona, hľadala sestra, hľadala som ja. Svetríka nikde. A tak vzlykala ďalej, až mi srdce trhalo. O chvíľu došla hore i mama.

Upodozrievala snáď polovicu školy. Dcéru sprdla, že si nedáva pozor na (drahé) veci. A potom jej adresovala niekoľko viet, po ktorých som onemela.

Zrazu som pochopila, prečo je Ustráchaná ustráchaná. 

Nejde mi o to, aby sme na tomto mieste odsúdili chovanie matky (poznám i druhú stranu mince - ale tú tu teraz nebudem uvádzať - takže čiastočne chápem jej správanie a strach o dcéru), preto ani jej slová nezverejním - ide mi skôr o to, aby si tí, čo si príspevok prečítajú, lepšie premysleli, aké "posolstvo" odovzdávajú svojim ratolestiam ďalej. Čo také nevhodne zvolené slová spôsobujú v tých malých hlávkach. Akú šarapatu.

Ona si absolútne, ale absolútne neverí. (Už sa ale nedivím, prečo.) Tým pádom sa pri mnohých hrách svojim jednaním automaticky a nevedomky vyčleňuje z kolektívu.

O niekoľko dní neskôr som mala službu v telocvični. Zhodou okolností prišla aj jej sestra . Pozorovala som u nej podobné správanie. Utvrdili ma v tom i jej spolužiačky, ktoré ju pri jednej príležitosti so smiechom napomínali:

- Prosím ťa, už prestaň, ty máš vždy zo všetkého strach!

Našťastie natrafila na tolerantné kamarátky.

A ja teraz zvažujem, či si s mamou pohovoriť, alebo to nechať tak...

Mimochodom, svetrík sa našiel. Mama si ho nevšimla, keď kontrolovala aktovku. Bol zhužvaný na jej úplnom spodku.

Jeden z príkladov, ak niekto nevie, čo mám na mysli:

Nelez na tú preliezku, spadneš, ublížiš si!             xxx Drž sa pevne oboma rukami na tej preliezke. (Popríp. pochváliť: Ty máš ale silu v rukách!)

#druzina

Čítaj celý článok
kmk11
22. okt 2017 Čítané 150x

Stála som na dvore s kolegyňou, keď ku mne pristúpil neznámy, tmavovlasý chlapček.

- Zatiaľ ma  babka neprišla vyzdvihnúť, ale ja nebývam odtiaľto ďaleko, tak asi pôjdem sám domov.

Netušila som,  z akého dôvodu prišiel práve za mnou. Jeho tvár som v rýchlosti  nedokázala nikam priradiť. Pomyslela som si, asi patrí do triedy mojich prvákov a asi ma parkrát zahliadol, keď som ich prišla vyzdvihnúť, nuž si ma sám zvolil za spoľahlivú kontaktnú osobu (ako to v podobných situáciách vštepujú deťom rodičia).

- A ty môžeš chodievať sám domov?

- Neviem.

- Ok, tak inak ... už si niekedy išiel sám zo školy domov?

- Nie.

- Bývaš tu na blízku?

- No musím ísť po tamtej ulici - ukazoval rukou - až kým neprídem ku križovatke. Tam zabočím do (pričom povedal názov) ulice a idem ďalej až ku nášmu domu.

- Tak sa dohodneme, že zostaneš ďalších 10 minút na dvore a potom uvidíme. Možno sa babka niekde zdržala, alebo ide z opačnej strany. Keď ťa tu nenájde, bude mať strach.

S mojim návrhom súhlasil a pobral sa bezstarostne zahrať si s chlapcami futbal.

Ubehla ďalšia polhodina a on stále postával v bránke.

Teoreticky to nie je moja starosť, zaoberať sa nevyzdvihnutými, cudzími deťmi, no nedalo mi.

Zašla som ku nemu.

- Poď ideme ku riaditeľke. Nenechám ťa tu samého. Ty chodíš do prvej triedy, že?

- Nie, ja som druhák. Z 2a.

- Super, tvoja triedna je ešte tu, tak zájdeme za ňou.

Zaklopala som na dvere, vysvetlila situáciu a mala pocit, že ňou je dosť zaskočená. Lenže viac som nemohla pre neho spraviť. Odišla som so zmiešanými pocitmi.

Asi o hodinu na to sme sa opäť stretli v triede.

- Vieš, možno ti pripadá, že som zaujala odmietavý postoj.

- Priznávam, zdalo sa mi to celé akési divné.

- To je ten chlapec, o ktorom som ti rozprávala včera. Rodičia sú v rozvodovom konaní. Veľmi komplikovaná situácia. Mama je za peknú, babka ho nezvláda. Jediný, kto má naozaj snahu, je otec, ale mama mu zabraňuje v styku s dieťaťom. Iba z trucu. Dvakrát do týždňa ho smie brať na futbal a to bolo dnes. V tom momente som naozaj nevedela, čo robiť. Bála som sa zavolať mame, či skutočnosť, že otec nevyzdvihol syna, nepoužije proti nemu. 

Nakoniec sa to vysvetlilo. 

Nielen prečo otec nevyzdvihol syna (šlo o nedorozumenie), ale i prečo učiteľka reagovala ako reagovala.

Ľúto mi je iba chlapca, ktorý - zdá sa - bude ešte dlho doplácať na nevyriešené spory svojich rodičov. 

Čítaj celý článok
kmk11
21. okt 2017 Čítané 85x

Ak sa dokážu šediny zmeniť samé od seba na šedivšie, tak sa to určite udeje v najbližšej dobe. Nejedná sa o sťažnosť, je to čisto konštatovanie, pri ktorom sa usmievam sama pre seba. A šedivšie šediny získam vďaka môjmu Afričanovi. Nazvime ho Jusuf.

Ak si dokážete predstaviť perpetum mobile v duracellovom balení, tak to je stále nič oproti nemu. Slabý odvar.

Keď som sa na začiatku školského roku dozvedela, že ho dostanem, iba som nasucho pregĺgla. Minulý rok som totižto spoznala jeho brata. Nuž moja prvá reakcia znela - ak bude iba spolovice ako on, je sa na čo tešiť :grinning:

Nasledovala informácia od šéfky na úvodnom tímovom sedení: Je čerstvo po operácii a nesmie dva týždne nič robiť, čo sa športových a podobných aktivít týka... No SUPER!

Už ste sa niekedy pokúsili skrotiť mustanga? Rozdiel je v tom, že ak ho raz skrotíte, máte naveky pokoj.  Jusuf je naopak na trvalo neskrotný. Aspoň zatiaľ sa tak javí.

Presne chápem, prečo mama s radosťou preniesla zodpovednosť na družinu. Aby ho nemusela každých 5 minút okrikovať, sťahovať z preliezok, zo stromov, odháňať z futbalového ihriska a pod. Ešteže mi ochotne vypomáhali kolegyne. Zapotili sa spolu so mnou.

Tá, u ktorej bol minulý rok jeho brat, mi dôverne medzi rečou zdelila:

- Presne tie isté grimasy, keď sa urazí. Presne ten istý nárek, keď ho niekto rozhnevá. Sťa cez kopirák. S ním si ešte užiješ!

A veru užívam. (Dovolenka to však nie je :grinning:  - aj keď z grimás poľavil.)   Počas tých prvých dvoch týždňov som mu párkrát pohrozila, že si ho ku sebe priviažem reťazou. Nepomohlo. Nuž som nechala odkázať mame, že si s ním musí bezpodmienečne doma pohovoriť, inak neberiem zodpovednosť za akýkoľvek úraz alebo zhoršenie zdravotného stavu. Dvakrát totižto nešťastne spadol, keď sa "ponáhľal" za bratom a potkol sa o korene. 

Zaujať niečim dieťa z diametrálne odlišnej kultúry, ktoré je v Európe iba krátku chvíľu, ktoré nepoznáte a ktoré zatiaľ nepozná vás, sa dá s istotou jedine vtedy, ak nepatrí do (jeho) krvnej skupiny "PNČF" (=preboha, na čom ten fičí?!? - mimochodom, slová kolegyne) alebo natrafíte náhodou na vec/ činnosť, ktorá ho od prvého momentu pohltí.

Mne sa to podarilo po pár neúspešných pokusoch s nudnými návrhmi a úplnou náhodou. Kúpila som svojej skupine novú loptu. Keď ju zbadal, hneď si ju privlastnil, že ide hrať futbal. (On si mnohé rád privlastňuje - spontánne, bez postranných úmyslov - tak, ako to bolo vysvetlené v skvelej komédii z roku 1980 "Bohovia musia byť šialení".)

Prstom som zakývala na spôsob: iba cez moju mŕtvolu.

Tak navrhol basketbal.

- V poriadku. Ale ja budem kôš a ty musíš do neho trafiť!

Priznávam, v živote som nevidela taký jedinečný talent od prírody. Čo ten s tou loptou stváral, no proste neuveriteľné. Vraj to odpozoroval iba z televízie.  Dribloval tak, ako ani moji bývalí tretiaci nedokázali po x hodinách tréningu. Prehadzoval si ju pod nohu či poza chrbát s takou obdivuhodnou ľahkosťou, že svojimi  kúskami zabával všetkých dospelých na blízkom okolí. Ok, priznávam, že som nestála prikovaná na mieste ako socha, ale hrala som kôš, ktorý nečakane ožil a tým som si ho získala na plnej čiare. Konečne sa neodúval, ale smial tak africky srdečne. Jedna Ruska opodiaľ dokonca vybrala s úsmevom mobil a začala ho/nás natáčať. Nuž som jej prstom pohrozila,no-no-no a nech okamžite skončí (a pevne dúfam, že nekolujeme teraz kdesi po FB s titulom: Pasmatrite, kak malčik igrajet basketbol). 

Basketbal mi nielenže pomohol udržať ho v mojej košovej blízkosti. Basketbalom som si ho získala i inak. Keď sme v ten deň šli hore po schodoch do našej miestnosti, pevne ma objal kolo bokov a nepustil, až kým sme neprišli hore. Odvtedy ma víta tuhým objatím pravidelne, keď ma zbadá. 

Aj ofučať sa už ofučí úplne inak než v začiatkoch.

Napriek tomu, že je to klbko energie a častokrát veci začína s patričným hundraním, je (minimálne) vo svojej vekovej kategórii najschopnejším dieťaťom v mojej  skupine. Stačí mu niečo ukázať a ďalej to robí perfektne sám od seba.

Keď sme, napríklad, krájali príborovým nožíkom suroviny na prípravu kečupu, boli ostatné deti dosť nemotorné.  On tvrdil, že to spraví, v momente obkukal čo a ako a vlastne viacmenej nakrájal všetko sám, lebo zvyšok manšaftu po prvej paradajke kapituloval. Asi ho motivoval i hlad - stále ho trápi -  a vedomie, že pri krájaní si nebadane vloží kúsky jablka, paradajky či papriky do úst.

Keď som tento rok v skupine zaviedla v čase obeda  pomoc pri rozmiestnení príborov, servítok a pohárov na stole, takisto ma prekvapil. Kým  ostatní ju vykonajú ledabolo, jeho dielo vyzerá tip-top. On je vlastne aj v iných činnostiach ako školená a usilovná  pomocnica v domácnosti. 

(Ani) počas úloh sa mu ústa nezatvoria, nuž sedí trochu bokom od ostatných. A skúša, ako by ich nemusel robiť. Nuž ale u mňa je na zlej adrese.

Keď niečo tvoríme, chce všetko robiť hneď a zaraz.  Brní mi v hlave, keď mi napriek upozorneniu, že musí chvíľu počkať, tisíckrát dookola opakuje, nech mu dám to, nech mu dám tamto. Spolieham sa na skutočnosť, že i iných jemu podobných som naučila trpezlivosti a slovíčku PROSÍM, nuž som zvedavá, ako rýchlo to pochopí on. Ja mám času habadej...

A potom, krátko pred koncom družiny, prichádza pravidelne fáza PNČF. Prejavuje sa tým, že behá ako zdivený hore-dolu po chodbe, smeje sa ako nepríčetný, tancuje africké tance (možno ho má niekto na diaľku napojeného na voodoo figúrku, bohvie), a tak ho chytám do náručia a držím, kým sa ako tak neukľudní, prípadne kým všetci ostatní neodídu z jeho blízkosti.

Každý deň s ním (a nielen s ním) je pre mňa výzvou. Výzvou dostať z tých detí čo najviac, objavovať ich skryté talenty, správne ich motivovať. 

Veď na šediny už mám vek a prišli by i bez nich :grinning:

A som naozaj zvedavá, kam to raz dotiahne Jusuf...

#druzina

Čítaj celý článok
kmk11
21. aug 2017 Čítané 91x

- Sú tohtoročné augustové horúčavy predzvesťou toho, že sa za desať rokov ugrilujeme? - diskutovali sme často na tábore a spomínali na doby, keď sme ešte ku večerným táborákom potrebovali zimné vetrovky. Tento rok sme zredukovali pyramídu z dreva na absolútne minimum, lebo i v krátkych rukávoch o polnoci nám bolo v jej bezprostrednej blízkosti neskutočne horúco a nik si už neužíval zvuk praskajúceho dreva. Aj opekanie špekačkov sa zrazu javilo ako stredoveké trýznenie ohňom. Aby sme aspoň noci nejako prežili, chodili sme so spacákmi spávať von, ale i na čerstvom vzduchu z nás pravidelne tiekol pot.

Ja som sa v druhú noc dala do partie s mladšou kolegynkou. Dlho sme brázdili areálom, než sme sa rozhodli pre tiché miesto asi 30-40m pod chatou, pod košatým orechom, kde sme si vyhliadli kúsok rovnej zeme. Kdesi uprostred noci som začula podivné zvuky. Predošlú noc deti čosi vraveli, že počuli za plotom líšky, niekto dokonca spomenul diviaky. Rozmýšľala som, či sa divá zver odváži docupitať až ku nám, aby skontrolovala nových príšelcov vo svojom revíri, a dúfala, že besnota je na okolí pojem neznámy...

Neodvážila som sa zobudiť osobu po mojej pravici, aby uvažovala spolu so mnou, kto nás chce/nechce navštíviť. Na chvíľu som sa zadívala do smeru, odkiaľ zvuky prichádzali, ale rýchlo si uvedomila, že na vlastné vnemy rozpačmanej mešťanky sa v doline a za tmy nemôžem stopercentne spoliehať. Veď i bujná fantázia v tme razom spraví z komára somára alebo z funiaceho ježka medveďa...

Nuž som znovu uložila unavenú hlávku na karimatku a počítala krotké, neškodné ovečky. Po krátkom zdriemnutí, ktorého skutočná dĺžka sa bez hodiniek iba ťažko určuje, sa neznáme zvuky opäť zintenzívneli. I tie v polospánku človek iba ťažko presne definuje. Zneli ako duté údery do dreva. Pre tých bojazlivejších či mierne poverčivých spomeniem, že poniže za plotom bol cintorín...

To, čo  potom nasledovalo, nás obe devuchy nadobro prebralo. A v spomalenom zábere pripomínalo dobre nacvičený úsek z programu dvoch akvabel na suchu. 

Zvuk zosilnel. Neviem, ku čomu ho prirovnať, no v istom momente sme ako na povel obe zdvihli hlavy, opreli sa o lakte a v nemom úžase hľadeli na ovocný strom pár metrov nad nami. V priamom prenose sme si odsledovali, ako sa láme obrovitánsky konár. Najprv iba hlučne pukal, praskal, zrazu sa vytočil ku nebu a potom sa zvalil na zem. V nemom úžase sme synchrónne otočili hlavy hore ku nášmu orechu a každá nezávisle od druhej nahlas položila otázku, či on vydrží... Vydržal, no spánok sme už obe mali nekľudný, ale naspäť dnu by sme nešli za nič na svete.

Na druhý deň sme si zblízka obzreli odlomený konár a veru, keby sme spali pod tým stromom, možno by príbeh končil inak, tragicky...

Čítaj celý článok
kmk11
21. aug 2017 Čítané 121x

Po poslednom zážitku z cestovania v autobuse som so záujmom čakala, aké prekvapenia ma cestou domov postretnú tentokrát. Opäť som si raz vopred nenaštudovala, akou trasou pôjdeme, či aká je cieľová stanica. Tak snáď sa do budúceho razu poučím... Až keď z autobusu na zastávke pod Mostom SNP vystúpil šofér - anglicky rozprávajúci černoch - skontrolovala som spätne cestovný lístok a zistila, že konečná je v ďalekých  belgických Antverpách.

Autobus bol dvojposchodový a prví cestujúci zaplnili sedačky už na Mlynských Nivách. Prizerala som sa miernemu chaosu, ktorý vznikol na nástupišti. Černoch kontroloval lístky, na jeho kolegu som nedovidela  a kufre sme si mali naukladať do batožinového priestoru sami. Kedysi sa nachádzal priamo na úrovni chodníka a to som i ja bola o pekných pár rôčkov mladšia, no teraz a v tomto modeli sa presunul minimálne meter päťdesiať nad úroveň vozovky a náš kufor som už predtým horko-ťažko nadvihla úbohých tridsať centimetrov nad zem, keď sme dvakrát schádzali dolu schodmi. Veď som do neho cielene nacpala všetko možné i nemožné, aby som jeden z dvoch táborových ruksakov prezentovala ako neškodnú, miesto nezaberajúcu príručnú batožinu. Ešteže sa i dnes nájde vždy niekto ochotný, kto v prvom momente neodhadne správne váhu lodných kufrov a pomôže, pretože sa na sekundu nechá popliesť milým, odzbrojujúcim úsmevom. Hexenšus sem či tam. 

Len čo sme sa maskovanej záťaže plnej špinavého prádla zbavili (bol by blbý ten, kto by sa ju snažil ukradnúť), zamierili sme si to so synom po krátkej úvahe za chrbáty šoférov, do prázdnej štvorky so stolíkom. Až tam som pochopila, že do priestoru nad hlavami by som ako príručnú batožinu uložila maximálne hrubšiu doporučenú listovú zásielku. Ok, možno i malý minibalíček, ale určite nie ruksak. Ani keby bol o tri čísla menší... A tak priam kráľovsky skončil na sedadle oproti nám.

Cesta do Viedne prebehla v kľude. Žiadna zápcha či iné prekvapenia. Na tamojšej stanici nás starší zo šoférov upozornil, že pristupujú ďalší cestujúci a kto nechce zvyšok cesty držať ruksaky na kolenách, má ich radšej odniesť do podpalubia. Neplánovala som trápiť svoje ani synové kolená, nuž som z neho vybrala proviant a následne vystúpila z vozidla. Tam som si prvýkrát všimla, že na linkách so zastávkami vo viacerých štátoch a vystu-/pristupujúcimi cestujúcimi to vôbec nie je sranda, keď pri batožine nie je nik kompetentný, kto by dobrovoľne výmenu koordinoval či dokonca, nebodaj, strážil a preto dúfala, že naše sú už tak dokonale zahádzané, že ani presúvaním susedných ich nik omylom nevyhodí von. 

Nazad v autobuse som zachytila rozhovor rozhorčeného cestujúceho so šoférom. Pri kúpe lístku si pôvodne rezervoval miesto i pre dva bicykle a podľa aktuálneho stavu miesta zrazu nebolo. 

- To znamená, že nás necháte stáť tu na stanici??? - pýtal sa zhrozene neznámy muž v nemčine. Rozhovor pokračoval vonku a nik netušil, ako sa skončí. Zrazu sa v zadných dverách zjavil šofér a úzkou uličkou pred sebou tlačil bicykel. Skúmavo si obzeral skrinkový priestor za svojim sedadlom. Ak sa ku nemu chcel prebojovať, musel sa hrať na spidermana, no napriek tomu ponechal dvojkolesák vovnútri. Iba ho akýmisi remeňmi upevnil. Podobné protipredpisové rozhodnutia nebývajú isto ľahké, hlavne keď pri dvojposchodovom autobuse vedomo úplne zablokuje jednu z dvoch možných únikových ciest...

Sedadlá sa postupne zapĺňali. Do "kupé" vedľa nás si zasadol mladý maďarský pár. Ani naše dvojmiesto nezostalo voľné. Prisadol si ku nám majiteľ bicykla s 15-ročnou dcérou.

Autobus sa pomaly rozbiehal a starší z vodičov sa chopil mikrofónu. Nasledovala hláška, ktorá vylúdila pobavený úsmev predovšetkým na tvárach prítomných dám:

- Za mestom vám sprístupníme WC a žiadam hlavne mužov, aby sa tentokrát počas jazdy prekonali a sadli si na misu. Urobte radosť ženám! Pretože nech mi nik z vás netvrdí, že sa počas jazdy trafí do misy! A ja to nemienim po vás čistiť!!! Osobne po každom jednom skontrolujem WC!!!

Ahááá, takže keď to majú čistiť sami a po cudzích, tak sa to zrazu i tvrdým chlapom bridí! Nuž ale zasmiali sme sa.

Po chvíľke cestovania ma nesmelo oslovil cyklista. Najprv zisťoval, aký jazyk ovládam a potom či viem, kde bude nasledujúca zastávka. Nuž som mu vysvetlila, že po posledných skúsenostiach a s novým konečným cieľom to bude i pre mňa prekvapením. 

Z ďalšieho rozhovoru s jeho dcérou som vyrozumela, že asi nič nejedli a ani si nestihli kde kúpiť aspoň niečo na cestu. Bez váhania som pred nich položila naše zásoby a ponúkla ich. Prekvapení ale i posmelení mojim gestom sa vyhladovalo pustili do jedenia a družného rozhovoru. Prekecali sme spolu takmer celú cestu. 

Dozvedeli sme sa, že takisto pochádzajú z Mníchova, dokonca sú takmer našimi susedmi. Na bicyklovú túru sa vydali pred týždňom z Passau do Viedne, porozprávali nám, čo veselého či dobrodružného zažili... atď, atď.

Ani na nasledujúcej zastávke si nemohli nič kúpiť, lebo vodiči zahlásili iba päťminútovku s prosbou, nech sa nevzďaľujeme od autobusu. Pri tejto príležitosti som sa černocha spýtala, či sa dá ísť v stojacom buse na WC. Po stručnej odpovedi "nie, až zasa na diaľnici" mi zrazu vraví, aby som sa prihlásila na net a zistila si, či je možné na niektorej zo zastávok po Stuttgarte kúpiť si lístok do Londýna, lebo do Antverp prídeme veľmi neskoro. Nechápavo som naň hľadela, či si lístok na WC treba objednať a čo s tým ma spoločné Londýn (hlavne keď už vystúpili z EÚ, takže ani podobné povolenia nám nemajú čo dávať, či?). A keď som sa ohradila, že ja vystupujem v Mníchove, vysvitlo, že on si ma pomýlil s inou cestujúcou, čo do toho Londýna mala namierené.

Po piatich minútach sme sa teda pobrali ďalej a presne na výjazde na diaľnicu som sa otočila za seba a skoro mi oči vypadli, keď som zistila, že pani, čo pôvodne sedela za nami, tam nie je. 

- Stooop - zakričala som na prekvapeného vodiča - nám chýba cestujúca!!!

- Scheiße, scheiße, scheiße... vyletelo z neho spontánne a snáď päťkrát sa spýtal, či sa nemýlim. To už spozorneli i ostatní cestujúci (inak nechápem, ako môžu byť ľudia tak nevšímaví - teda minimálne tí, čo sedeli priamo pri nej, za ňou a oproti nej - dokopy 10) a potvrdili moje slová.

Po krátkom zvažovaní a blokovaní výjazdu nešťastný šofér skonštatoval, že sa jedná o chybu nepozornej cestujúcej a on sa nemá ako otočiť, aby sa pre ňu vrátil. S tým otočením to bola pravda. Tam už nebolo kde...

Chvíľu sme v buse diskutovali, čo urobiť, až sme to i my nakoniec bezradne vzdali. Ja som dúfala, že si so sebou vzala aspoň svoje osobné doklady a peniaze a odmietla som prehľadať menšiu tašku, čo zanechala na sedadle. S odôvodnením, že počkáme, ako sa situácia vyvinie a tašku prehľadáme až na najbližšej zastávke.

Po chvíľke zazvonil telefón a zo slov šoféra sme pochopili, že dotyčná alebo niekto iný pravdepodobne kontaktovali centrálu. O pár kilometrov som mala pocit, že sa točíme nazad a už zakrátko sme zastavili na nejakej postrannej hradskej. Autobus rovnakej firmy, ktorý náhodou parkoval na predošlej zastávke vedľa nás, vzal dotyčnú so sebou na kus cesty, aby nám ju - možno s pár šedinami naviac, ale inak zdravú - odovzdal. Predpokladám, že najbližších desať jázd ju budú musieť z dopravného prostriedku vyháňať, lebo už sa nikde neodváži vystúpiť (bola staršia a tipovala som ju na nie príliš zbehlú v cestovaní).

Na nasledujúcej stopke vodič zapol mikrofón na maximum a s dôrazom na každé slovo nás upozornil v nemčine i angličtine, že budeme pauzovať 15 minút, ktoré nakoniec (pre istotu?) predĺžil na 25. Pred odchodom sme opäť takmer ohluchli, keď nás v oboch rečiach žiadal, aby sme pozorne skontrolovali miesta pred sebou, za sebou, pod sebou, nad sebou a všade inde, či sme naozaj všetci a či môže vyraziť. Odpoveďou mu bol smiech, potlesk a niekoľko hlasných výkrikov, že tentokrát môže bez obáv pokračovať v ceste.

A ja sa už teraz teším, čo zaujímavé ma čaká na ďalšej ceste diaľnicami Európy...

Čítaj celý článok
kmk11
20. aug 2017 Čítané 169x

Keď sa kolegyne dozvedeli, že priamo po zatvorení školských brán dobrovoľne mierim na nasledujúce v podstate dvadsaťštyrihodinovky na plné dva týždne do tábora, iba nechápavo krútili hlavou...

Pri stole sme sedeli tri vedúce, keď ku nám pristúpil Lacko.

Lacko chodí(-il) do osobitnej školy a už niekoľko rokov sa hrdo hlási ku našim táborníkom, čo potvrdil i v nasledujúcom krátkom rozhovore.

- Lacko, aký máš pekný náramok.

- Áno. Boli sme s babkou u nás na trhu a ja som si ho tam objednal.

- Aj s menom?

- Jasné. Lacko. Chcel som aj P-čko, ale to nemali.

- Počkaj... P??? Ale veď priezvisko máš na V, tak prečo P? - spýtala sa prekvapene Maťa.

- Ale veď moje druhé (tábornícke) meno začína predsa na P!!! - priam vyčítavo zamumlal a zasa kamsi odišiel.

- Dievčatá, ak pre nič iné, tak pre toto sa to všetko oplatí robiť! - zvolala Maťa a slzy sa jej tisli do očí.

Mne sa zasa tisli o pár dní neskôr. Na bratislavskej vlakovej stanici. Každý sa lúčil s každým a v tom virvare sa zrazu nečakane predo mnou zjavil Lacko. Nepovedal ani slovo. Nebolo treba. Roztvoril naširoko náruč, pevne ma oblapil, dôverne si o mňa oprel svoju strapatú hlávku, pričom ma tak mocne stisol, až som sa obávala, že vzápätí vypľujem všetky vnútornosti. A v tom stisku bolo toľko vďačnosti, že i ja viem ... pre toto sa to oplatí robiť!

A nezabudnem ešte na jedno ďalšie lúčenie. To sa odohrávalo deň predtým ešte na tábore. Dvaja súrodenci museli odísť z rodinných dôvodov skôr. Rodičia ich vyzdvihli, nuž sme sa s nimi lúčili, ako sa patrí. Mladší ma vystískal skoro ako Lacko, no keď som pristúpila ku staršiemu, otočil sa mi bokom a otrávene zafrflal: Tak rýchlo, nech už to máme čo najskôr za sebou!

Nerozvádzala som jeho (pre niekoho možno nemožný) spôsob rozlúčky, iba som ho objala a zahlásila, že o rok sa vidíme znovu. A presne vtedy sa v chodbe zjavila ďalšia vedúca a prekvapene dodáva:

- Ó, aká pocta! Ty si ho smela objať?

A mne v tom momente docvaklo... Veď vlastne áno - to je predsa ten mládenec, ktorého sa roky nesmel dotknúť nik. Ani pri zranení, ani v iných ťažkých chvíľach v slzavom údolí. Nik z vedúcich, nik z detí. Dobrých desať rokov.

Áno, aj pre toto sa to oplatí robiť...

Čítaj celý článok
kmk11
14. júl 2017 Čítané 58x

... a vyrážame do tohtoročného tábora kdesi v hustých lesoch Slovenska. A tak som si trochu pripomenula úsmevné perličky z jedného z tých predošlých.

Variť pre šesťdesiat hladných krkov v poľnej kuchyni nie je vôbec jednoduché. Také čosi dnes už nezažije každý rozpačmaný mešťan, takže obrovské, pariace sa kotle s horiacim drevom pod nimi, ktoré treba najprv vo vlastnom pote nakálať a potom pravidelne prikladať, zaraďujem medzi rarity, na ktoré budú deti zaisto spomínať v starobe, keď svojim vnúčatám začnú rozprávať príbehy z ranej mladosti... a to za mojich mladých čias, keď sa polievka varila a drevo na ohni praskalo ...

Jedlá, ktoré sa dajú takto pripraviť, sú potom typické táborové a všetci dobre vieme, čo nás čaká (a neminie). No vždy sa objaví niekto nový, kto sa s jedálničkom iba zoznamuje. S veľkými okálmi nedôverčivo pozerá na masu v hrnci a nesmelo sa spýta: "A to je čo?"

A tak keď sme jedného dňa nakladali porcie do ešusov, s priateľským úsmevom pozrela moja mladšia kolegynka do tváre zhrozeného detváka a na jeho otázku zahlásila optimisticky: "Neboj sa, ono to chutí presne tak dobre, ako zle to vyzerá!"

       Nočné hry na táboroch bývajú od prvého dňa netrpezlivo očakávané a deti sa na ne v pravidelných odstupoch pýtajú - kedy už bude - čo bude - a bude vôbec?...

Tá tohtoročná bola excelentná. Najlepšia, akú som za posledných päť rokov zažila. Asi i preto, že niektorí chlapci dorástli, a tak sme mali poruke celú tlupu skvelých, nových inštruktorov. My starší sme sa podelili ako doprovod ku najmladším. Keď som si pozrela zoznam, čo je k dispozícii na výber, nuž tuho som zvažovala, ktoré z detvákov si zvolím. Lebo som poznala ich reakcie za bieleho dňa. Keď to umocním čiernou nocou a skutočnosťou, že z najmenších ma polovica (ne)pozná, tak som sa rozhodla pre najmladšie dievčatko a jedného mládenca a dúfala, že u tej prvej zvíťazí jej ukecanosť a toho druhého nejako zvládnem. Nakoniec sme išli ešte s ďalším vedúcim a jeho 4-ročným synom, lebo ich druhý detský člen sa rozhodol ísť radšej spať.

Trasa trvala asi 30-40 minút. Vyviedli nás z tábora a do rúk vložili lanko. Celú dobu nás na striedačku so svetieľkujúcimi lampami malo sprevádzať hustou tmou, ktorú z času na čas preťali iba svetlá dediny či svit hviezd na oblohe. Polovicu trasy sme šli lesnou cestou, necestou, ale hlavne do kopca. Zvyšok tvorili lúky alebo zjazdovka. Inštruktori si svoju prácu strašidiel odviedli priam ukážkovo. Podľa stisku rúk som presne vedela, kedy sa im prekvapenie podarilo na výbornú. Keď nás na lúke jeden z nich dohnal, deti ho spoznali podľa hlasu. Tak som im povedala, nech si dávajú pozor na miestnych škriatkov, že veď vidia, akí sú šikovní a dokážu na seba prebrať podobu či hlasy našich vedúcich. Ešte som im zdôraznila, aby sa odo mňa za žiadných okolností nevzďaľovali, lebo veď ako potom rozoznám, či je to jeden z nich alebo ďalší prešibaný škriatok. A na to mi mládenec sprisahanecky zašepká: "Ok, tak sa dohodneme. Ja si dám dole čiapku, keď sa tu zjaví a podľa toho budeš vedieť, ktorý z nás je ten pravý!"

Dievčatko z našej výpravy sa správalo celú cestu podľa môjho prvého predpokladu. Šliapalo našťastie bez reptania, no ústa sa mu nezavreli až do konca. Zato jeho o rok mladší brat v inej skupine v polovici cesty zahlásil: "Ja idem spať!" Presne som vedela, prečo som si vybrala radšej ju ...

Na vrchole nás čakal tajomný pútnik pri studni so živou vodou. Kúsok od neho sa rozliehal lesom zvuk čakana, dopadajúceho na tvrdú zem a nahnevaný neznámy nám oznamoval, že pre nás kope hrob ... samozrejme, že sa práve tam jedno dieťa potklo a spadlo rovno doň. Našťastie jedno staršie.

No a na konci trasy "poletoval" lesom duch. Pripevnený na lano, ktoré v tej tme nik nevidel. A na druhý deň som sa dozvedela, ako jedna ďalšia z nás dospelých pri vstupe do lesa nenašla lanko, hoci bolo dobre pripevnené k poslednej lampe, a tak šla naverímboha so svojimi dvoma zverencami hustým lesom a kriakmi za vidinou nejakého "snáď" svetielka a sama pre seba sa divila, akí sú tí táborníci odvážni. Lesní škriatkovia sa našťastie o nich postarali, neopustili ich a doviedli síce inak, no nakoniec predsa len k pútnikovi.

V jednej ďalšej hre počas dňa mali zasa deti za úlohu dostať sa ku fľaši, ktorá visela v korune stromu a to skôr, než všetkých rozpučí skala, ktorá sa ku nim blížila z dvoch strán. Inštruktori to opäť spravili veľmi efektne, a tak sa okolím niesli vzrušené hlasy účastníkov hry s tipmi, ako sa čo najrýchlejšie dostať ku fľaši. Vyskúšali hneď niekoľko alternatív, než sa rozhodli postaviť najľahšiu dievčinu na plecia najmocnejšieho mládenca. Každý naň kričal: choď do prava, choď do ľava, drž ju pevne, nadvihni ju ešte kúsok - a on robil, čo sa dalo. V istom okamihu to vyzeralo, že dievčina sa už-už dotkne predmetu. A ona ho naozaj uchopila do dlaní, ale to nebolo cieľom úlohy. Fľaše sa mala iba dotknúť. A tu došlo ku okamihu, keď jeden z inštruktorov, obávajúc sa, že ona ju fakt odtrhne, zreval: pusti ju!!! (Ešte si živo pamätal, čo za fuška to bola upevniť ju tam hore.) Iba dve slová, no myslel tým predmet neživý, ale výzva adresovaná dievčinke bola nesprávne interpretovaná mládencom, čo ju držal. Myslel si, že povel patrí jemu, a tak pustil. Dopadla na zem ako vrece zemiakov. My dospelí sme okamžite a viacmenej v šoku zisťovali, či má všetky končatiny funkčné. Mala. Takže anjeli stáli pri nej ... Len tá fľaša bola utrhnutá.

A aké ponaučenie z toho vyplýva? Dieťaťu presne definuj pokyny!!! Nič neskracuj na vety holé! A keď je na mieste činu detí viac, oslov dotyčného/-nú pre istotu krstným menom! Predídeš tak neželaným pádom a iným katastrofám...

To, že deti si život radi zľahčujú a nie vždy sa riadia pokynmi dospelých, bolo najlepšie odpozorovateľné napr. v takej chate. V predsieni sa mali vyzúvať a hore chodiť bosky. No našli sa i jedinci, ktorí si mysleli, že keď ma nik nevidí, tak...

Zostala som posledná v chate a vypínala svetlá. Stokrát. Tisíckrát. Tie deti musia mať doma zaisto sluhov... Práve som vkročila na začiatok dlhej chodby, keď jeden mládenec vybehol po schodoch a zjavil sa na jej druhom konci. Len čo ma zbadal, zmeravel. Oči sa mu rozšírili na dvojnásobok pôvodnej veľkosti a ja som v nich uvidela strach. Ten typu "prichytili ma pri čine". Pozerám naň a vravím:

"Čo tu robíš? Zabudol si si niečo?"

Roztraseným hláskom vraví: "Nie, iba som sa pomýlil." A spravil efektnú otočku vzad.

"Stoj!" zavelila som. "Ty vieš, prečo na teba tak pozerám!"

"Nijeee." A snaží sa na mňa hľadieť nevinne, najnevinnejšie ako vie, no nie veľmi sa mu to darí, keďže oči sa naďalej neprirodzene zväčšujú.

"Tak buď si rýchlo spomenieš, alebo točíš ruletou. Čo ty na to?"

"Už som si spomenul. Šiel som hore v topánkach."

(Točenie ruletou je určené pre tých expertov, ktorí nejakým spôsobom porušili táborové pravidlá. Trestom je napr. umývanie riadu v kuchyni, upratanie topánok v predsieni, upratanie jedálne či umytie misiek. Jedného dňa som iniciatívne zametala chodbu v ubytovni, keď okolo mňa preletelo jedno z detí. Zrazu sa zastavilo, zarazene sa ku mne otočilo a priam prestrašeným hláskom sa ma pýta: "Katarína, už i ty si si musela točiť ruletou?" Nuž čo mu na tom povedať? Že niekto to má, takpovediac, ako celoživotnú ruletu???  )

Asi o tri dni neskôr som hore na izbách stretla dievčinu (to tá, čo spadla zo stromu). Otvorila dvere a pohotovo (ako ma zbadala) začala skákať na jednej nohe. Tej bez topánky. Druhú ako baletka zdvíhala do výšky a vyzývavo na mňa pozrela pohľadom "ja nič, ja muzikant". Nepovedala som ani slovo. Iba som čakala. Na chodbu sa vychádzalo takým s-kom, ktoré bránilo výhľadu. Akonáhle sa na nej ocitla, povedala si - veď už ma predsa nevidí ... že počuje, to už nedomyslela. Si predstavte taký ten zvuk, keď niekto skáče na jednej nohe a zrazu sa rozbehne oboma ... bum-bum-bum-bum-bum. Nuž zasa som sa raz musela zahrať na policajta.

Krásny zážitok som mala aj 13.8., keď som syna prehovorila, aby sme spolu s ostatnými vyvolenými spali vonku. Nejako sa ku tomu nemal, ale nakoniec pristal. Ľahli sme si na plachtu, zababúšili sa do spacákov a spoločne hľadeli na oblohu, posiatu tisíckami blikajúcich svetielok. Bola som medzi nimi jediná dospelá. Deti s nadšením diskutovali o nastávajúcej noci, padajúcich hviezdach, mliečnej dráhe, o Veľkom voze naľavo, o rýchlosti svetla, o kométach a lietajúcich satelitoch. Podobné rozhovory bývajú často božské, len si treba nájsť čas na ich vypočutie. Stoja za to!

A zrazu predstavenie začalo. Tú nádheru deti sprevádzali hlasným výskotom. Až tak hlasným, že od ohňa došiel jeden z inštruktorov, aby ich utíšil. Tak som ho poslala nazad, že ich mám pod kontrolou a že sa ešte istú chvíľu budeme hlasnejšie tešiť z padajúcich hviezd. A deti sa zhodli, že padajú iba sprava doľava alebo zdola hore.

"Mama, to bol super nápad, že si ma sem prehovorila ísť spať!" zhodnotil ten zážitok môj rovnako výskajúci syn.

Čítaj celý článok
kmk11
13. jún 2017 Čítané 257x magazín

Niekedy sa sama seba pýtam, či som v istých momentoch senzibilnejšia na zachytávanie práve potrebných informácií z médií a časopisov alebo je to iba čarovná sila telepatie.

Nech už je odpoveď, aká chce, dnes ráno som spozornela na rozhovor o správnom zapíjaní tabletiek (nielen) počas choroby.

Včera pán doktor Michaelovi predpísal hneď trojo druhov piluliek. Siaham po nich, až keď sa inak nedá, keď zlyhávajú všetky domáce recepty a stav sa nezlepšuje. Nuž a teraz nastala podobná situácia.

Keď je potomok chorý a takmer nič neje, snažia sa mu starostlivé matky vyplniť i to málo pár lakotinkami, o ktorých sú si isté, že ich v normálnom, zdravom stave hltá ako hladný žralok. Takže každé ich opakované odmietnutie je viacmenej jasným dôkazom pretrvávajúceho neduhu.

Ale ako je to s tekutinami, keď pacient užíva i tabletky? Lepšie povedané, čím ich má správne zapíjať?

Prvá odpoveď: ničím teplým. Teplý nápoj môže narušiť povrch tabletky a tým znížiť či ovplyvniť jej účinnosť. Správne musia putovať do žalúdka a nie začať účinkovať už kdesi cestou ku nemu, kde by prípadne dráždivo pôsobili na sliznicu.

Úplne nesprávne je podávať ich s mliekom. V prenesenom slova zmysle s kakaom. Hoci obe inak patria k Michaelovým obľúbeným tekutinám, jeho telo si ich práve teraz vôbec nežiada. Našťastie. Predovšetkým kalcium z mlieka môže vytvoriť nevhodné spojenia s látkami v tabletkách, obzvlášť v antibiotikách (!). Strácajú čiastočne/úplne účinnosť, prípadne dochádza k neželaným účinkom.

Podľa niektorých odborníkov by sa mlieko a mliečne výrobky nemali užívať dve hodiny pred a po užití liekov. Matematicky zdatní pacienti, ktorých dávky presiahli hodnotu 4x denne a ktorí dodržiavajú rady odborníkov, si rýchlo spočítajú, že do syra najbližšie zahryznú, až keď doberú predpísané množstvá...

Káva a šťavy z ovocia sa taktiež neodporúčajú. Triesloviny z nej a niektoré zložky štiav môžu meniť žiadaný účinok tabletiek. A vrámci tejto skupiny ruky, vlastne ústa preč od grapefruitu! Kombinácia s ním môže viesť k prudkým nežiadúcim účinkom (zvyšuje účinok v niektorých prípadoch až o 70%), dokonca ku srdcovým ťažkostiam. 

(V dnešnom príspevku, vďaka ktorému som sa rozhodla napísať príspevok, neodporúčali ani čaj. Tiež kvôli trieslovinám v ňom. A ani minerálku.)

Alkohol je, bohužiaľ, problémom mnohých ľudí aj v zdravom stave. Apelovať na zdravý rozum je v ich prípade ako hádzať hrach na stenu. Napriek tomu spomeniem, že v kombinácii s liekmi prechádza do krvi oveľa rýchlejšie a pôsobí silnejšie, pričom môže úplne zničiť účinné látky z tabletiek alebo ich účinok naopak tlmiť.

VODA (z vodovodu) je jediným nápojom s neutrálnym pH, ktorá v ideálnom prípade neobsahuje žiadne doplnkové látky. Pri viacerých tabletkách ich väčšina z nás zapíja jednu za druhou zrýchleným hltom, no odporúča sa množstvo aspoň 250 ml, aby nič nezostalo rozpustené a zachytené kdesi v polovici cesty, čím by mohlo - ako je spomenuté vyššie - poškodiť sliznicu. Väčšie množstvo vody navyše napomáha telu ľahšie prijať liečivo.

#zdravie

Čítaj celý článok
kmk11
10. jún 2017 Čítané 83x

Dvojtýždňové prázdniny počas Turíc potešia predovšetkým preto, lebo niekomu zo školského prostredia (teda mne) pripomínajú blížiace sa letné prázdniny. Z tých tohtoročných júnových sme si smeli užívať iba týždeň, čo na príliš ambiciózne cestovateľské plány nie je až tak veľa. A tak cieľ bolo načim hľadať v bližšom okolí.

Už dávno som túžila navštíviť jedno malebné mestečko vo Francúzsku, ktoré som kedysi zahliadla na internete. Fotografie z neho boli súčasťou článku s približným nadpisom Miesta, ktoré treba navštíviť. Návnadu som zhltla i s navijákom, jeho meno okamžite zaznačila do notesa a sľúbila sama sebe, že raz...

Túžba dozrela v máji tohto roku v konkrétnu predstavu a ja som rodinnej rade predložila svoj návrh. Prešiel hneď v prvom schvaľovacom kole. V tom ďalšom sme spoločne hľadali vhodné ubytovanie. Nakoniec ho vybrala hlava rodiny a nijako sa nenechala presvedčiť, že s popisom - rušná pešia zóna - máme už nedobré skúsenosti z Gran Canarie. Vtedy sa jednalo o rušnú diskotékovú zónu. A skupinu mladíkov zo Švédska, ktorí sa nevedeli vtesnať do kože (a asi ani do prenajatej hotelovej izby, lebo sa o polnoci hrali na Spidermenov a preliezali riadne podgurážení a nahí na x-tom poschodí z balkóna na balkón, pričom x>10), nuž ich privolaná polícia zbalila a razom bol kľud. Iba tie diskotéky vyhrávali naďalej do druhej rána...

Mužovi tentokrát počarovalo ubytovanie priamo v centre mesta v jednom z tzv. historických hrázdených domov (ja ako naslovovzatý neodborník ich popisujem nasledovne: kostru tvoria drevené trámy a priestor medzi nimi je vyplnený hlinou a prútím, prípadne vymurovaný, bez použitia nápomocného kovu ako klince a šróby). Moje dva návrhy takmer nevnímal. Naveľa som sa podriadila. Podobnú chybu v budúcnosti určite nespravím.

Začiatku cesty hviezdy nežičili. Michael po rakúskom koncertovaní ochorel, tým pádom skončil v posteli. Niečo podobné sme zažili na Malte, ibaže Malta ma svojou ostrovnou ponukou dosť sklamala. Colmar naopak nadchol. Ale i tu sme jednotlivé skvosty museli odhaľovať oddelene, na striedačku.

Už keď sme autom vchádzali do priameho centra, nadšene som očami hltala farebné cukríky v balení historických domčekov. Takže fotky neklamali. Troj- a viacposchodové modelky neboli retušované, ako to býva v poslednej dobe všade smutným zvykom. Tieto tu boli pastelovo echtovné.

Relatívne rýchlo (vďaka GPS) sme našli i správnu adresu. Zaklopali na dvere a krátko nato stúpali po točitých drevených a starobou vŕzgajúcich schodoch kamsi do neba. Mužova poznámka – ako v Londýne – bola správna iba v tom, že sme opäť dostali poslednú možnú izbu. Priamo pod strechou. Len tá londýnska bola dvojnásobne vyššie a aspoň päťnásobne menšia. Na šiestom poschodí. S vysokohorskou prirážkou. Vtedy sme mali ťažšie kufre a jazyk po výstupe až po kolená.

Naše drobné kráľovstvo v čomsi pripomínalo loď. Viacnásobne. Izby i kuchyňa veľkosti kajút. Nápodobne okienka. O znížených dverách, navyše nerovnako vysokých, by zasa vedela rozprávať otlčená hlava môjho muža. Moja päta skuvíňala, keď som v šere neodhadla, kde presne končí schodisko a palec na pravej nohe zaplakal, keď okúsil, že na nepredstaviteľnom mieste v strede miestnosti a k tomu iba od istého bodu sa zrazu vypučil neviditeľný minischodík. Aua.

Spálňa sa nachádzala pod špicatou strechou, čiže tvarovo koráb hore dnom a kto pozná hrázdené domy, zaisto počul o ich (do očí bijúcej) krivosti, čo má na svedomí stáročiami pracujúce drevo. Takže podlahy boli šikmé sťa tie palubné počas búrky. V nemčine sa týmto stavbám úsmevne vraví vetrom nakrivené. Úkaz nakrivenosti je jasne vidno i na fasádach domov. Aj sme sa nasmiali, keď som sa po čosi natiahla či navliekala ponožky a stratila viackrát rovnováhu, lebo som sa nevedomky nahla presne do spádu dlážky. I Michael sa opakovane pýtal, či je naozaj tak nerovná zem alebo má iba halucinácie z teploty. Po dvoch dňoch zahlásil, že trpí morskou nemocou. A teplomer som položila na komódu iba raz. Našťastie som ho stihla zachytiť pred pádom na zem...

(Mimochodom, práve tu som si uvedomila, že by som nikdy nechcela bývať v byte bez balkóna, ale to je iná téma.)

Colmar sa nachádza v Alsasku, približne 70 km južne od Strasbourgu a je tretím najväčším mestom oblasti s počtom obyvateľov približne 67 000. Vojnové udalosti staršieho i mladšieho dáta ho príliš nepoznačili, preto sa i pre dnešné generácie zachovalo rozsiahle a dobre uchované historické jadro, ktoré denne obdivujú tisícky nadšených turistov. Vrátane nás. Nevedela som sa nabažiť toho množstva drobných obchodíkov, ktoré sú s láskou dekorované už priamo nad vstupom. Ba častokrát po celej fasáde domu.

Mesto zbohatlo vďaka obchodovaniu s vínom. Vlastne celá oblasť. Snáď najznámejšou dedinkou na miestnej vínnej ceste, ktorú vám papieroví sprievodcovia odporúčajú navštíviť, je Eguisheim.

Ako prvá mi ju ospevovala kolegyňa a v podstate som rada, že som sa ňou nedala prehovoriť na ubytovanie v nej, lebo by mi každopádne chýbali colmarské „Minibenátky“ spolu s miestnym kanálom. Zakaždým totižto uprednostním ubytovanie pri vode. No napriek tomu som pri počte obyvateľov cca. 1600 iba s ťažkosťami chápala priamu úmeru medzi počtom rúk a toľkou nádherou. Eguisheim sa pýši i skutočnosťou, že sa tu narodil pápež Leo IX.

Inak medzi nami – ak máte muža, ktorý od istej doby nedobre vidí na displej navigácie, prekontrolujte hneď na začiatku cesty, aký cieľ zadal do vyhľadávania. Najmä v oblastiach, kde sa každé druhé mestečko končí príponou -heim a štvrtina z nich začína na E. Ak by som sa náhodou nespýtala na počet kilometrov a nepamätala si, že Google mi ich doma ukázal podstatne menej, ktohovie, kde by sme v ten deň skončili. V prepočte päťnásobne ďalej. Len čo šofér upravil cieľ, musela som položiť druhú kontrolnú otázku. Či opäť omylom nezadal trasu pre cyklistov. Nezadal. To iba jeho prvý omyl nás viedol nejakým tajným miestnym a predovšetkým nádherným hájikom a poliami ku konečnému cieľu. Takže i občasné omyly sú na niečo dobré… (bo správna cesta späť bola typicky nezáživná).

A na záver spomeniem, že túto oblasť okrem turistov z celého sveta obľubujú i bociany. V prvý deň som zahliadla na ktoromsi poli popri ceste aspoň zo tridsať dospelých kusov. Potom sa zjavovali v mnohých oknách ako drevené figúry, na pohľadniciach, suveníroch a v Eguisheime sme zazreli hneď niekoľko plných hniezd na strechách domov.

A nakoniec sme ich objavili i na stenách pohotovosti, ale to už je zasa iný príbeh...

A ktoré bystré oči ich vysliedia tu? Počtom zobákov a centrálnym umiestnením (domáci označili miesto v mapke slovíčkom Burg) som zhodnotila, že stojíme pod bocianiou školou).

Ak sa rozhodnete pre dovolenku vo Francúzsku, nedivte sa, ak počas pobytu tam načriete do peňaženky hlbšie až hlboko. Nielen preto, že Francúzi boli a sú od nepamäti známi labužníci. Ja osobne sa plne pripájam ku tomuto výroku. Preto som sa rovnako tešila i na kulinárske zážitky. Choroba však kompletne nabúrala naše plány, takže ochutnávky miestnych špecialít sa tentokrát nekonali.

V cukrárni (pâtisserie), kde som si odfotila výklad, som prešvihla otváracie hodiny. Neuvážene som nám podelila vychádzky. Na pravé poludnie asi až do tretej je na uliciach mŕtvo a takmer všetko je pozatvárané. Tieto (naozaj) minitortičky pod jeden zub stáli približne 2,50 - 3€.

V reštauráciach sa od hosťa očakáva, že bude jesť viac než iba jedno hlavné jedlo. Preto sa bežnému turistovi odporúča skôr návšteva baru alebo brasserie, kde sa takisto dobre a postačujúco nasýti.

Naposledy sme do Francúzska zavítali pred necelými desiatimi rokmi a som prekvapená, že do dnešnej doby aj v oblastiach ako Alsasko, ktoré kedysi istú dobu patrilo dokonca Nemecku, majú i mladí ľudia zábrany/strach(?) používať akýkoľvek cudzí jazyk.

Pritom som nemala pocit, že by boli nepriateľsky ladení. Kdeže, v cukrárni som dostala do daru jeden extra koláčik, v obchodíku so sušeným ovocím by ma majiteľka nechala zadarmo chutnať z ponuky donekonečna (asi na mne videla, že asi až toľko sladkého nezvládnem a nenarobím jej tým pádom škodu :grinning: ), chlap s rukou v sádre nám na križovatke trpezlivo a s neprehliadnuteľnou snahou vysvetľoval, kde nájdeme pohotovosť, atď., atď. - ale všetko iba vo francúzštine. A doktor sa rozhovoril po-ma-li-čky po nemecky až potom, ako sme ho tisíckrát dookola ubezpečovali, že mu (tých pár informácií) naozaj dobre rozumieme (v skutočnosti by sme ich prijali i viac, ale jazyk nepopustil).

Ak by nám osud neskrížil plány, určite by sme navštívili na okolí ďalšie z miestnych zaujímavostí a turistických magnetov. Strasbourg ma, pravdupovediac, tentokrát až tak nelákal, ale Haut-Koenigsbourg, rytiersky hrad vzdialený asi 27 km od Colmaru áno. Aj skanzem Ecomusée d'Alsace alebo Odilienberg.

Tak možno zasa nabudúce...  Au revoir, Colmar!

#cestovanie

Čítaj celý článok
kmk11
5. jún 2017 Čítané 47x

- Mama, pamätáš si, keď sme v tábore robili pizzu?

S úsmevom som prikývla. Myslím, že práve na tento zážitok zúčastnené deti dodnes spomínajú  veľmi radi. Niektoré preto, lebo sa pri spoločnom kuchtení mohli realizovať ako nikdy predtým, iné sa zasa presvedčili, že k víťazstvu častokrát vedú spletité cestičky a jedným zo základných pravidiel je nevzdať sa pri prvom nezdare.

- A pamätáš si, že sme ako družstvo vyhrali, hoci nám pizza spadla na zem?

- Aj to si pamätám.

- V tej zemi museli byť nejaké tajné prísady, ktoré výslednému dielu vylepšili chuť...

- Kdeže, zlatko, v inom bola pointa.

Tá súťaž bola veľmi veselá. Predurčená mottom tábora. MAFIA. Deti si najprv museli v rôznych hrách vybojovať jednotlivé suroviny. Vedúci sa s nimi rozostavili kade-tade v blízkom okolí chaty. Na lúke či v lese. Po splnení úlohy bolo ešte potrebné uhádnuť, čo dané stanovisko ponúka. Ak súťažiaci neuhádli, museli ísť odznovu. Vylučovacou metódou a náhodným tipovaním postupne zapĺňali nákupný košík.

Ja som bola strážcom kečupu. Keďže sa mládenci a devy nejako dozvedeli, kto z vedúcich akú surovinu vlastní, nelenili sme a narýchlo si ich na poslednú chvíľu vymenili. Spôsobili sme tým zábavný chaos, narušili ich premyslené, taktické plány. Deti sa snažili získať čo najlepšiu kombináciu základných zložiek. No a čo čert nechcel, práve družstvu môjho syna spadlo už hotové cesto na zem. Jeho členovia najprv hrôzou skameneli, ale prehrať nechceli. A tak zachraňovali, čo sa dalo.

Pri vyhlasovaní výsledkov stáli sklamaní vedľa svojich súperov a sami pre seba zhodnotili, že zápolenie dobabrali. Pomaly sa teda zmierovali s posledným miestom.

Lenže nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Porotcovia boli síce prísni, ale predovšetkým spravodliví a nestranní... čiže sme nakoniec predsa len svorne uznali, že tá ich pizza je jednoducho najlepšia!

A prečo? Nuž lebo z cesta museli zrezať zahlinené časti, tým pádom sa im objem zredukoval na presne taký, aký bol primeraný na pečenie, a tak nás výsledná chrumkavá chuť dostala do kolien. Cestá zvyšných družstiev boli na zadanú úlohu akosi príliš hrubé. Nikde pritom nebolo vopred stanovené, koľko z nich musia k pečeniu použiť.

To ste mali vidieť výskajúcich a šťastím žiariacich víťazov.

A poučenie z príbehu? Nikdy sa nevzdaj pred koncom!

Nič nie je stratené iba preto, lebo si to sami nahovárame. Pre trpezlivých ma život prichystané svoje vlastné prekvapenia. 

A tak sa aj zo zahlineného cesta môže vykľuť la(-buť)hodná pochúťka :slight_smile:

Čítaj celý článok
kmk11
26. máj 2017 Čítané 77x

Mallorca patrí do skupiny súostrovia Balearen (Ibiza, Menorca, Formentera, Cabrera, Es Vedrá, Tagomago) na západe Stredozemného mora. Vyjadrené v číslach: rozloha 3640 km2, dĺžka pobrežia 550 km, počet obyvateľov 870 tisíc.

Hlavné mesto: Palma de Mallorca (400 tisíc obyv.)

S ostrovom spájam predovšetkým spomienku na svoj prvý let lietadlom a o pár rokov neskôr na prvé týždne tehotenstva.

Tretíkrát sme Mallorcu navštívili minulý rok v čase veľkonočných prázdnin. Rozhodli sme sa pre ubytovanie na severe ostrova v mestečku Alcudia. Až neskôr sme sa dočítali, že podľa odborníkov má najlepšie piesočné pláže. Tiahnu sa až po mestečko Can Picafort a sú 12 km dlhé.

Naše cestovanie sa rozbiehalo iba pomaly a s ťažkosťami, hodnými scenára ku komédii. Na letisku sme sa dozvedeli, že Francúzi štrajkujú, a tak sa všetky odlety tým smerom oneskorili. Keď nám spoločnosť zablikala zelenou, rozhodol sa nejaký účastník, že má zelenú "v paži" a nepoletí s nami. Hľadal sa jeho kufor. Kufor sa po istom čase našiel, no po úspešnom nalodení prišla posádka lietadla k záveru, že iní dvaja cestujúci chýbajú. Nedostavili sa ani po treťom hlásení, nuž tak nasledovalo vetranie kufrov po druhé. A keď batožinu úspešne vytriedili naspäť na nemeckú pôdu, vypršalo nám letové povolenie. Nové čakanie...

Už som ani neverila, že my aj niekedy vzlietneme.

Na ostrove pokračovala odysea ďalej. Dorazili sme za hlbokej tmy, všetci hladní, unavení, utrmácaní a autobusár sa napriek tomu rozhodol, že nás povozí okolím. Nejaký jeho známy potreboval odviesť domov, a tak sme si spravili tridsať minútovú obchádzku úplne iným smerom, než sme pôvodne vyčítali z mapy (preto nezapínajte ani náhodne navigáciu na mobile, v tme je i tak každá mačka čierna a človek sa nemusí aspoň zbytočne rozčúliť - v autobuse boli totižto i malé deti a jedno dievčatko dokonca na vozíčku).

Pozitívom bolo, že v hoteli nám oneskorencom ponechali večeru.

Na druhý deň sme ako prvé menili izbu. Výhľad na hlavnú a dosť rušnú ulicu sme zamenili za prízemie s predzáhradkou do tichej uličky. 

Náš hotel sa nachádzal v novej časti Alcudie, neďaleko pláže. Sezóna sa zatiaľ iba rozbiehala a hoci sa pár otužilcov i kúpalo, vietor bol tak silný, že dokonca unášal i lehátka.

Vybrali sme sa preto do centra pôvodnej Alcudie, za starodávne hradby do úzkych, bezveterných uličiek. Chodník popri hradskej nestojí zaveľa, ale priamo mestečko ma potešilo svojou atmosférou. Dýchala v ňom minulosť a prebýval tam naďalej duch pôvodného obyvateľstva. Úplne iný pocit, než som kedysi zažila na juhu ostrova, zamoreného turistami. V utorok sa v centre konal pravidelne trh, a tak sme sa kochali miestnou ponukou.

Hneď v stredu sme sa rozhodli pre výlet ostrovom, teda jeho západnou časťou. Mimo sezóny na mnohé miesta nejazdia žiadne spoje a i tie, čo jazdia, sú kvôli veľkonočným sviatkom zredukované na polovicu. V Španielsku (minimálne teda na Mallorce) je i Zelený štvrtok sviatkom. Plán cesty som zostavila ja. Vybrala som nám na začiatok mestečko Sineu. Je geografickým stredom Mallorcy a práve v stredu sa v ňom konajú najznámejšie trhy, kde sa obchoduje i s hospodárskymi zvieratami. Vraj je vyše 700 rokov starý, a tak nečudo, že je magnetom nielen pre domácich, ale i turistov.

Už ako sme odbočili z diaľnice, pozorovali sme hustú premávku jedným smerom. A nielen výletníci ako my - 2+1 na požičanom aute - ale celé kolóny autobusov mierili ku miestnej atrakcii.

Trh bol vskutku velikánsky.

Aj slimákov vo vreciach by ste tam zohnali. Prasiatka, ovce, kravy ... čo len hopodársky dvor ráči (a peňaženka, prípadne letenka unesie...). My sme sa uspokojili s návštevou.

A keďže stravovanie v hoteli bolo na jedničku s hviezdičkou (svorne sme ho označili za excelentné, čím sme iba potvrdili hodnotenia iných návštevníkov), nepotrebovali sme zatiaľ ani doplniť rezervy. A suveníry už dávno nekupujem...

Spoznávacia cesta pokračovala ďalej smerom na Valdemossu. Toto nádherné mestečko v kopcoch mi zostalo v pamäti z prvej návštevy Mallorcy. Vtedy sme serpentíny hore zdolávali s mužom na bicykli s vlastným pohonom a ja som myslela, že ho zahluším, keď mi každých 500 metrov tvrdil, že za nasledujúcou zákrutou si už naozaj oddýchnem v nejakej tamojšej kaviarničke. 

Po 550.zákrute som ho radšej prestala vnímať! Ak si chcete do albumu uchovať nejaký záber, nesmiete sa zdráhať v pravú chvíľu vybrať fotoaparát. Podobných výhľadov s panorámou kopcov v pozadí nie je cestou až tak veľa a možnosť otočiť auto kúsok nazad - smerom dole - minimálna, ak nie žiadna.

Vo Valldemosse sme sa chvíľu túlali miestnymi uličkami a pauzu sa rozhodli spraviť až počas nasledujúcej prestávky. V sprievodcovi sme sa dočítali, že za najkrajšiu horskú dedinu bol zvolený Fornalutx. Ten sme nikdy predtým nenavštívili, a tak nesmel chýbať v pláne tentokrát. A hoci pri výjazde z Valldemossy štrajkovalo GPS, nedali sme sa zmiasť a po krátkom zvažovaní poslúchli pre zmenu hlas z brucha.

Potulky Mallorcou - tie ostrovné sú dosť zavádzajúce, čo sa časových prognóz týka - hlavne vo vrchoch, kde nikdy netušíte, koľko serpentín vás čaká, koľko cyklistov či autobusov spomalí váš presun a ako dlho vám budú blokovať prejazd, koľko záberov budete nútení urobiť, pretože každý nasledujúci je x-krát lepší, než ten predošlý :wink:

Cyklisti sú tí, na ktorých sa dosť sťažujú i domáci. Celkom ich chápem, keď si uvedomím, aké je to vyhýbať sa im - lepšie povedané podvoliť sa ich tempu na úzkych cestách - každý boží deň...

Fornalutx leží bokom od prejazdovej pobrežnej cesty, no medzi turistami je napriek tomu známy. Cestou ku nemu ma napriek krátkosti prejazdovej chvíle zaujala i Deia, o ktorej som si neskôr prečítala, že je dedinkou umelcov a čoraz viac sa mení na luxusné stredisko. 

Fornalutx sa vyznačuje typickými miestnymi stavbami z kameňa a kopcami posiatymi pomarančovníkmi, citrusovníkmi. 

Na centrálnom námestíčku sa v miestnych kaviarničkach premelú pravdepodobne rad za radom všetci jeho návštevníci.

Kúsok od neho sa na pobreží nachádza ďalšie známe mestečko Sóller. To sme presondovali počas prvej spoločnej dovolenky na Mallorce. Určite stojí za vizitu a ak sa dá, využite v tomto prípade výhodnú ponuku železnice. (Mám na ten výlet pekné spomienky, hoci už je takmer 16 rokov dozadu a prípadné zmeny na trase neovládam.)

My sme vzhľadom na pokročilý čas mierili ďalej. Hoci sa na zozname nachádzali ešte dve miesta, ponechala som rozhodnutie šoférovi, kam chce/nechce ísť, bo i zvyšok putovania bol dosť serpentínový. Keď si prečítal informácie v turistickom sprievodcovi, samého ho túžba hnala ku kaňonu. 

Torrent de Pareis bol vskutku nádherným kúskom zeme. Keď sme prekročili najvyšší bod pohoria Serra de Tramuntana, ocitli sme sa akoby na konci sveta. Každú chvíľu sme zastavovali auto, aby sme fotoaparátom zachytili všetky tie dych vyrážajúce výhľady.

Kedysi sa do konečného cieľa dalo dostať iba cestou po mori, odhliadnúc od úzkych turistických chodníčkov tamojším kaňonom. V roku 1935 bolo dokončené asfaltové prepojenie cez vrchy.

Keď po 12,5 km serpentín odstavíte vozidlo na poslednom možnom parkovisku, vydáte sa po vlastných za konečným cieľom, ktorý priam magicky priťahuje turistov. Som rada, že pritiahol i nás :slight_smile:

Oblasť je zákonom chránená, predovšetkým sú chránení miestni operenci. Ak chcete zdolať vrchy na vlastnú päsť, potrebujete naplánovať dostatok času na túru a mať dobré vybavenie. Úrazy neskúsených turistov sú tu bežné. V prípade, že vás zastihne dážď, stáva sa územie neschodným, nebezpečným a v jeho veľkej časti nie sú dostupné mobilné siete.

Pri športových akciách či iných aktivitách na tomto mieste s 20 a viac účastníkmi musí organizátor akciu vopred nahlásiť, pri počte nad 40 osôb potrebuje extra povolenie.

Nuž a na úplnom konci sa otvára brána do neznáma...

Ako som už písala vyššie, na konci marca ma zaskočila obmedzená ponuka ostrovných spojov. Z hlavného mesta jazdia autobusy asi do mnohých väčších mestečiek (a späť), ale medzi mestami navzájom je ponuka dosť biedna. Auto sme si plánovali požičať iba na jeden deň a oneskorená informácia, že Zelený štvrtok je sviatok, nám nečakane nabúrala plány (všetky autá z požičovní boli rozchytané pohotovejšími cestovateľmi). Znamenalo to, že z desiatich pôvodných spojov pôjde iba päť. A keďže na Veľký piatok sa všetci vrátane turistov zberajú i tak do hlavného mesta na veľkonočnú procesiu... bolo rozhodnuté. Do Palmy de Mallorca pocestujeme vo štvrtok vo dvojici. Teda iba ja so synom, bo muž uprednostnil cykloturistiku.

Deň sa nezačal najšťastnejšie. Po tom, čo sme si nesprávne nastavili budík a takmer zmeškali raňajky, sme nadobro nestihli autobus. Podľa rozpisu nám zostávala posledná možnosť, ale množstvo turistov na zastávke mi naháňalo strach. Riskovať či neriskovať, že budeme nocovať pod palmami na opačnom konci ostrova?

Nuž ale ja dobrodruh sa len tak nevzdávam . Veď riešiť treba, keď situácia nastane a nie malovať čerta na stenu vopred...

V autobuse smer hlavné mesto sa nám ušli posledné dve sedadlá. Zakázala som si premýšľať, čo bude, ak sa nám pri návrate neujde žiadne.

Miesto v autobuse sa pre nás na záver dňa tiež našlo, aj večeru v hoteli sme stihli.

#cestovanie

Čítaj celý článok
kmk11
29. apr 2017 Čítané 61x

Od pondelka rána sa naháňam so smolou. Stále sa mi pletie pod nohy, opica akási! Začalo to takým nepríjemným tušákom, že v jednom (inak spoľahlivom) obchode doplietli moju dôležitú objednávku. Opäť sa raz osvedčilo počúvať vnútorný hlások. Doplietli! Nepríjemné, keď si spomeniem, čo to obnáša dať opäť do poriadku, čo pohnojili.

O hodinu neskôr sa naháňam s vyplazeným jazykom za novým, platným mesačným lístkom na mestskú hromadnú a vyzerá to, že buď budem nechcene čiernym pasažierom, keďže na blízkom okolí sú mne známe kiosky z nepochopiteľných dôvodov zatvorené alebo prídem neskoro do roboty.

Po šichte a návrate domov mi plány narušuje choroba. Nie je síce priamo v našej rodine, ale istým spôsobom nabúrava môj už i tak "na prasknutie" preplnený časový program.

I túto prekážku nakoniec nejako zvládam. S odretými ušami, ale predsa.

No najhorši zážitok na mňa čaká večer. Tlakomer by isto praskol, kebyže ma na nejaký pripoja. Predstavte si vchod do podzemnej garáže. Ja sedím v aute pred ním a vyťahujem so zapaľovania klúč, pretože i kľúč od garáže je na rovnakom krúžku. Nahnem sa ku skrinke, kde ho treba strčiť a mierne ním potočiť. Brána sa pomaly otvára, ja už nechám pozvoľne rolovať auto dolu kopcom, veď sa nič nedeje a popritom nejako nešťastne zablokujem volant.

Poznáte podobné scény z filmov? Žene, ktorú naháňa nejaký psychopat, sa podarí v poslednej sekunde uchmatnúť kľúče pohodené na stole. Beží ku vozidlu, dúfajúc v záchranu a nervózne pchá ten trasúci sa kov v rozklepaných rukách do zapaľovania, no na nešťastie sa akosi nevie strafiť. A to už sa ku nej blíži zúrivý psychopat so sekerou v ruke a hudba v pozadí graduje....

Ha-ha-ha ... myslím si, keď posudzujem pravdivosť podobných scén z pohodlia našej obývačky. No jasné, zasa tá istá scéna, len vymenili hercov a oblečenie!

A teraz sedím v tom aute ja. Auto je vykrivené do uhla, že ak ho nechám ďalej rolovať smerom dole, tak bezpečne skončí po necelom metri zakusnuté do steny. Trasúcimi sa rukami sa snažím dostať kľúč do zapaľovania a zároveň odblokovať volant. Dýcham zhlboka, lebo si nahováram, že sa potrebujem za každú cenu ukľudniť. Nedarí sa. A gilotina v podobe brány sa už pomaly, ale isto spúšťa k plechovému tátošovi. Len tá gradujúca hudba chýba. Viem, že za pár sekúnd zdemolujem nielen svoje auto, ale i vstup do garáže. Modlím sa a nadávam (fujha) súčasne.

Modlím sa, aby sa za mojim chrbtom okamžite zjavil niekto ďalší z našej bytovky s diaľkovým ovládaním, čo ma zachráni. A nielen mňa.

Modlitby sú sťa zázrakom vyslyšané!!! Aspoň že tak.

Ďalej bojujem s volantom. A vodič za mnou asi tuho uvažuje, čo tam tá bláznivá ženská stvára (ale je trpezlivý, netrúbi).

V tom momente som si naozaj myslela, že pod bránou zostanem trčať na večnosť.

Doma sa ešte trasiem ako osika, keď to rozprávam mužovi.

A dnes pokračujem novou sadou zážitkov.

Idem do roboty. Sedím pohodlne v električke, čítam si práve román, čo som dostala na Vianoce, keď zrazu električka prudko zabrzdí a ľudia, čo stáli, majú problém sa udržať na nohách.

Až vonku zisťujem, čo sa stalo. Na tomto mieste (inak križovatka pred cintorínom) ide električka vždy rovno. Z mne nevysvetliteľných dôvodov sa buď vodič alebo výhybka rozhodli odbočiť doprava. Toto manévrovanie sa stáva osudným vodičovi malého vozidla, ktorý čaká na odbočenie doľava. Niečo o veľkosti Ford Fiesta. Blbé je, že šofér váži odhadom dobrých 140 kg. Takže vlastne sedí uväznený dnu a čaká, kedy príde nejaký žeriav(?) alebo požiarnici s elektrickou pílou a vyrežú ho z tej nepríjemnej pasce na čerstvý vzduch. A vodič električky kolenačky lozí okolo dopravného prostriedku a trasúcim sa hlasom sa snaží s hlavou sklonenou ku podvozku zrekapitulovať posledné sekundy pred zrážkou.

Keď kúsok od môjho pracoviska vidím predo mnou ísť dvoch kominárov, automaticky si chytám gombík na nohaviciach a prajem si, nech sa už táto neverendingstory skončí.

V robote mi kolegyňa rozpráva, ako sa jej deň predtým pokazil zámok na vchodových dverách do bytu. Nedá sa jej odomknúť, ani zamknúť. Jediné šťastie, že na prízemí má okienko z WC. A tak sa musí "vlámať" do vlastného a čaká, že dnes príde kľúčová služba. Ďalšie okuliare si už pri preliezaní sem a tam netúži ani ona dolámať.

Niekedy je halt celé mesto ako začarované!

Čítaj celý článok
kmk11
28. apr 2017 Čítané 141x

Michael bol pozvaný na oslavu narodenín svojho najobľúbenejšieho spolužiaka a vďaka zhonu posledných dní či dokonca týždňov som akosi nestihla ísť kúpiť darček včas. Rozumej - na poslednú chvíľu som naklusala s jazykom po kolená do nášho hračkárstva a očami hľadala narodeninový košík. Márne. Nevedela som, či už je jeho obsah rozpredaný, alebo či vôbec niekedy existoval. A klasika číslo dva: mobil som síce mala so sebou, ale vybitý. Takže spojenie s rodinou oslávenca a následná pomoc z jej strany sa nekonala.

Viem, že Justin zbožňuje futbal, ale to je asi tak všetko. Babo raď. Behala som po schodoch hore dolu a na každom poschodí hľadala, zvažovala, prezerala, vyberala z regálu, vkladala do regálu, niekoľko krát dokola ... už som bola nervózna sama zo seba ... až som sa konečne rozhodla pre finálny darček.

Zišla som na prízemie ku pokladni, zaplatila a v tom momente som si všimla nad hlavou predavačky ďalší košík, na ktorom svietilo meno Natalie.

Bože, veď tam máme namierené na budúci týždeň!

A tak som poprosila predavačku, nech mi ho podá. Že zabijem dve muchy jednou ranou. Za mnou stála ďalšia pani, ktorá chcela zaplatiť a miesta tam nie je veľa, nuž som vzala košík s darčekmi do náručia a presunula sa o kúsok ďalej. A vtedy sa to stalo. Z koša vytŕčala zimná čiapka. Vedela som, že tá u mňa šancu mať nebude, ale na druhej strane mi zavadzala pri prehliadke zvyšného obsahu. A tak som si ju nejakým nedopatrením strčila pod pazuchu. Spokojná so svojim výberom som zo svojho stanoviska podala pokladníčke druhú voľbu, zaplatila potrebnú sumu a šťastná z úspešnej kúpy sa vybrala naspäť ku autu. Lenže tá čiapka chcela ísť so mnou. Koťuha akási!!! Ani nepípla, hoci ten alarmový krúžok sa jej hompáľal na jednej strane. Ona radšej čušala v záhyboch mojej  vetrovky ako voš pod chrastou!!!

A ja som nič netušiac vyšla na ulicu. Nachádzala som sa riadny kus od obchodu, keď som si zrazu prehodila veci z jednej strany na druhú a vtedy ju objavila. Pozerám na ňu ako teľa na nové vráta a začína sa mi rozvidnievať. Urobím otočku o stoosemdesiat stupňov, bežím naspäť a prekvapenej predavačke v hračkárstve vysvetľujem, že ja tú fialovú nezbednicu vôbec nechcem, že to ona sa na mňa prilepila a mlčala pri ceste z obchodu.

Nakoniec sa mi predavačka síce poďakovala, aby vzápätí vymenila alarmový číp, ale ktohovie, ako by to skončilo, keby ...

Ani pomyslieť. Asi by som nikoho nepresvedčila, že ja som si ich čiapku pod svojou pazuchou vôbec nevšimla/neuvedomila, ako pevne som stískala zvyšok nákupu.

Anjeli moji strážni to zasa raz mali u mňa k dobru!!! A odvtedy si povinne kukám pod pazuchy, keď vychádzam z obchodu :grinning:

Čítaj celý článok
kmk11
17. apr 2017 Čítané 189x

Jazero a hory - pre mňa osobne najideálnejšia to dovolenková kombinácia (teda okrem divokých pralesov). Keď mi muž doma ukazoval fotky apartmánu, ktorý by prichádzal do úvahy, ihneď som súhlasila. Z viacerých prezentovaných záberov si ma získal práve nádherný výhľad z balkóna. Na vodu a majestátne štíty.

Južné Tirolsko zbožňujem tak či tak a navyše je od nás iba na skok. Stačí prejsť Alpami a od Brenneru už cítite vo vzduchu závan dovolenky. Pizza, pasta a spevavá taliančina (aj keď iba občas, lebo na severe Talianska sa rozpráva predovšetkým po nemecky).

Keď sme vychádzali z domu, pršalo a teplota na teplomeri vykazovala chabé 4°C. (Pred týždňom sme sa na časti tejto istej trasy počas menšieho rodinného výletu takmer uškvarili pri 24°C.) 

Od Innsbrucku začala pomaličky stúpať a v cieli sa vyšplhala na statných 22°C.

Správcová nám pri odovzdávaní kľučov síce potvrdila, že v nasledujúcich dňoch o minimálne desať z nich prídeme, ale treba to brať pozitívne. U nás doma má snežiť!

Krátko po príchode sme sa rozhodli pre prvú - zahrievaciu - turistickú trasu. Viedla síce okolo jazera, ale priamo k vode sa dostanete iba na niekoľkých málo miestach. Väčšinou tam, kde sú reštaurácie, požičovne lodiek alebo verejné kúpaliská. Uvádzaná dĺžka 7,5 km, vedená je pod číslom 3. Zdoláte ju hravo i s kočíkom.

Kaltern leží na Vínnej ceste, čo znamená, že sa viacmenej prechádzate medzi sadmi s vínnou révou a jabloňami. Druhé menované začínajú práve kvitnúť. Cesta je nenáročná, na pol prašná, na pol asfaltová. Kus z nej sa tiahne miestnym biotopom,  nakrátko sa schladíte i v lese. Vo vzduchu cítiť silu slnka, jeho lúčmi sú popretkávané všetky rastlinky navôkol a i obyčajná jarná tráva voní akosi intenzívnejšie. Letnejšie.

Rastenbachklamm

Jedna z obľúbených miestnych túr. Začína nad minigolfom. Najprv musíte prejsť cez hlavnú cestu (smer Sonnleitenhof-penzión), aby ste sa opäť dostali medzi vinice. A práve tu sme si uvedomili, ako obľúbený je tirolský kraj medzi turistami z celej Európy (a snáď i medzi mimoeurópskymi).

Keď miniete posledné domy a penzióny, vôjdete do lesa. Najprv ste na drevených šípkach nasledovali číslo 1, teraz prechádzate na 13-tku. Stúpate do kopca, cesta je miestami dosť úzka a prašná. Ak práve pršalo, môže byť dokonca nepríjemne šmykľavá. Prezentovaný výlet určite nie je vhodný pre niekoho s postihnutím.

Lávky a schody vás vedú roklinou. Približne v polovici okruhu míňate úzky, dlhokánsky vodopád. Krátko za ním cesta odbáča k ruine baziliky Sv. Petra. Uvádzajú ju ako pravdepodobne najstarší kostol Tirolska. My sme kvôli dočasnej indispozícii nášho juniora - bolela ho noha -haha (aj takto sa prejavuje začínajúca puberta) - túto časť po krátkom zvážení vynechali.

Keď sa vyštveráte ku asfaltke a parkovisku Müllereck, máte cestu smerom nahor úspešne za sebou a ďalej sa pridŕžajte značenia "Bärentalwanderweg" - číslo 13 - ktoré vás dovedie cez listnatý les nazad ku jazeru Kalterersee.

Náš osobný kilometromerač zaznamenal celkovú prejdenú trasu niečo vyše 10 km. Po toľkých stúpaniach a klesaniach som mala pocit, že ich bolo aspoň statných pätnásť.

Záver túry sme spečatili chutnou pizzou na brehu jazera.

Sľúbený dážď ku nám zatiaľ nedorazil ... a my už plánujeme program na zajtra :slight_smile:

(asi doň budeme musieť zarátať tentokrát i ten dážď)

(jedna z ukážok, prečo musíte mať zdravé nohy - po tejto skale sme sa zviezli po zadku dole - kto ide opačným smerom, musí sa na ňu vyštverať hore)

Kaltern a priesmyk Mendel

Jeden z ďalších pozvoľných výletov vás po štyroch kilometroch naozaj mierneho stúpania miestnymi vinicami dovedie cestou č.3 do dedinky Kaltern.

Domáci ju v prospektoch prezentujú ako najkrajšiu vínovú na svete. Posúdiť správnosť výpovede musí každý sám pre seba (ja som spoznala konkurenciu a dovolím si preto nesúhlasiť). Na hlavnom námestí sa môžete posilniť, získať informácie v tamojšej kancelárii pre turistov a ak máte šťastie, zastihnete na ňom i miestny trh. 

Do Kalternu sme sa vybrali z iného dôvodu. Okrem vína a viníc v ňom totižto nájdete i najstrmšiu pozemnú lanovku Európy, ktorá dedinku spája s priesmykom Mendel. Do prevádzky ju uviedli v roku 1903 a v tom čase patrila medzi technické zázraky. Trasu 2,37 km zvládne pri 64% stúpaní za 12 minút. Jazdí pravidelne každých dvadsať minút. Odvážlivci bez svalovice si môžu preveriť kondičku i po vlastných.

Ak sa rozhodnete pre tento výlet do kopca, lepšie povedané kopčiska, nezabudnite si do ruksaku pribaliť i vetrovky a sveter navyše. V priesmyku vás riadne prefúka.

Hoci hore nájdete pár kaviarničiek a obchodíkov pre turistov, pri pohľade na niekoľko schátralých hotelov je zjavné, že priesmyk ma časy slávy dávno za sebou. Na jeho druhej strane končí Južné Tirolsko a prechádza sa do talianskej časti. I tu sa dá spraviť niekoľko menších výletov, ak práve nemáte so sebou zle naladené dieťa v predpubertálnom veku, ktorému do karát fúka (prihráva) silný, chladný vietor...

(pohľad z lanovky na Kaltern - v pozadí napravo vidno i kus jazera)

Meran

Svalovica juniora naďalej trápila, a tak sme sa rozhodli pre deň oddychu. Pôvodne som si myslela, že mesto Meran - druhé najväčšie v Južnom Tirolsku - sa nachádza o čosi ďalej od jazera Kalterer, no ujo Google prezradil, že tomu tak nie je. Necelých 40 km a to je čo by kameňom dohodil. Určite za návštevu stojí.

Už v 19.storočí bolo známe ako kúpeľné mestečko vďaka svojej stredomorskej klíme. Veď už ako sa ku nemu blížite, vidíte v diaľke tritisícmetrové alpské vrcholce, zasypané zvyškami snehu, ktoré ho chránia zo severu a zo severozápadu pred dažďom a vetrom. Naopak z juhu prúdi teplý vzduch. Vďaka tomu sa priamo v meste darí palmám, olivám či cyprusom. Atmosféra na jedničku s hviezdičkou!

A na palmách sa momentálne darí aj veľkonočným vajíčkam :slight_smile:

Pôvodne som mierila do mesta, lebo som chcela navštíviť jeho preslávené záhrady zámku Trauttmansdorff. Keď som ich spomenula pred mužom, tváril sa, že vie, o čom hovorím a s prehľadom ma ku ním dovedie. (Nabudúce už mu neuverím.) Doviedol ma na Promenaden. Sú síce sviežo zelené a oddychovo krásne, ale dosť ďaleko od zámku... a s tamojšími záhradami majú spoločné iba ak palmy a niektoré rastlinstvo.

Kúsok za miestnou katedrálou sa cez jednu z mestských brán dostanete ku riečke a ďalej stúpate po upravených chodníkoch ako v botanickej záhrade na kopec nad Meranom so skvelým výhľadom na centrum. 

Počas výstupu, sprevádzaní stovkami turistov, sem-tam objavujete rôzne milé prekvapenia záhradných architektov. Hoci bolo veľmi veterno, práve tu sme sa slnili v absolútnom závetrí.

Meran má približne 40.000 obyvateľov, štatút mesta získalo pred čosi viac ako 700 rokmi a európska aristokracia ho objavila v 19.storočí. Možno i preto sú ceny v centre (aristokratickejšie) upravené smerom nahor. Alebo žeby prispôsobené výškam okolitých, špicatých velikánov?

A kto z vás vie, prečo si mešťania zvolili túto dáždnikovú dekoráciu do pešej zóny, môže pridať komentár s vysvetlením pod článok :wink:

Ja som v apríli 2017 namiesto svetoznámych záhrad zasa raz objavila talianské cestoviny na tisíc spôsobov, zavinutí a farieb:

... a jeden zaujímavo zmaľovaný múr

Nad jazerom Kalterer sa vyníma i zrúcanina Leuchtenburg. Ku nej sme sa štverali v posledný deň pobytu. Človek sa síce zapotí, ale cesta vedie listnatým lesom v príjemnom tieni. Na kopci nájdete zvyšky hradu a opevnenia. Jeho začiatky siahajú až do roku 1250.

Zo zloženia návštevníkov, ktorých sme stretli cestou hore a dole, usudzujem, že práve sem smerujú všetky dovolenkujúce rodiny s deťmi. Jednak pre nenáročnosť túry, pre kus histórie s rytiermi a nakoniec i kvôli výhľadu na dve známe doliny, ktoré sa za kopcom spájajú v jednu.

V útrobách zrúcaniny vládne aspoň nachvíľu príjemné bezvetrie. Kto sa však chce dostať dnu, musí byť zdatný v preliezaní múrikov za pomoci (trochu zle odmeraného) rebríku.

Dážď nás nakoniec za celý pobyt nepokropil ani raz (hoci sem-tam sme nad horami pozorovali javy, nasvedčujúce jeho prítomnosť), ale cestou späť nás vítal sľúbený sneh.

#cestovanie

#juzne_tirolsko

Čítaj celý článok
kmk11
15. apr 2017 Čítané 238x

Včera som cestovala nazad domov. Na viedenskej - riadne stiesnenej - autobusovej stanici som sa ešte rozhorčovala nad systémom, akým tam (ne-)informujú cestujúcich o spojoch - cez jednu neveľkú obrazovku, kde pol na pol do zblbnutia beží tá istá reklama a pomedzi ňu striedajú písomné info o odchádzajúcich autobusoch a príslušných nástupištiach. Ak sa rýchlo nezorientujete, máte smolu. Opäť hľadíte na nezaujímavú reklamu. Hovoreného slova o prípadných meškaniach sa dočkáte iba od zneistených cestujúcich, keď medzi sebou prehodia pár slov. Hlásenia cez amplión kompletne absentujú. Viva, hlavné mesto! Desať minút pred plánovaným odchodom autobusu som vyšla na nástupište, kde už postávalo dosť ľudí. Priala som si získať dobré miestečko na dlhú cestu, čo ma čakala, nuž som musela s kožou do prievanu. Či sa mi to páčilo a či nie.

Chvíľu som pozorovala mladíka, opodiaľ predávajúceho kávu, minerálku a nejaké slané drobnosti na tak nehostinnom, chladne tmavom mieste. Aj ja veľkú časť pracovnej doby trávim na čerstvom vzduchu, na rozdiel od neho som si však zárobkom vždy istá a častokrát sa vyhrievam na slniečku.

Nechcelo sa mi vyberať mobil z tašky, ale z nervózneho podupkávania okolostojacich som vycítila, že autobus mešká. Bojovala som s dilemou, či nechať svoje kufrisko vonku bez dozoru a narýchlo vbehnúť dnu skontrolovať obrazovku, prečo spoj nechodí. Nedalo mi, vbehla som. Ale na obrazovke opäť raz blikala reklama na skvelé S,M,L, XL-tričká.

Zrazu som spozornela na šum zvonku a na nástupišti sa s 15-minútovým oneskorením zjavilo známe, na zeleno sfarbené vozidlo. Tak zasa rýchlo nazad ku opustenému kufru.

Vodič skontroloval lístok a ja som sa spokojne usadila k oknu. Asi do štvrtého radu za neho. Na začiatku cesty som sa snažila čítať z novej knihy, ale potom ma akosi premohla únava a ja som privrela oči. Občas som ich nachvíľu otvorila a sledovala tabule pozdĺž diaľnice, ktoré cestovateľom oznamujú, kde práve sú alebo kam sa práve blížia.

Pri jednej z námatkových kontrol som spozornela. Jazdím na tej trase už vyše dvadsať rokov, cestu poznám takmer spamäti, ale práve sledovaný úsek mi nič nehovoril. Mýlili ma nové odbočky, blízkosť stromov, šírka diaľnice. Začala som sa v sedadle nervózne mrviť. Nervozita stúpla ešte viac, keď som si prečítala názvy miest na nasledujúcich tabuliach. Okolie trochu poznám, býva mi tam kamarátka. Seba samu som upokojovala, že šofér asi dostal hlásenie o zácpe na pôvodnej trase a preto zmenil na poslednú minútu plány a odbočil netradičným smerom. Veď čisto teoreticky vedú všetky cesty do Ríma, či?

Ako na potvoru zrazu susede po mojej ľavici zazvonil mobil a všetky moje predošlé, skvelé teórie na upokojenie nervov sa začali rúcať. Nielenže som z akcentu identifikovala rodenú Rakušáčku, ona sa navyše tešila na niekoho, kto už zjavne na ňu netrpezlivo čakal, a tak mu veselo oznamovala, že autobus práve zabáča okolo toho a toho statku a za desať minút sa uvidia. Jej veselosť možno potešila neznámeho na opačnej strane linky, mne naopak prehĺbila vrásky na prestrašenej tvári. Ja naozaj sedím v zlom spoji!!! Vodič svojou nepozornosťou zaisto prehliadol na lístku cieľ, kam mám namierené a ja som v tej trme- vrme na nástupišti neskontrolovala, čo stojí na čelnom skle jeho tátoša (z nesprávnej stajne). Sedelo vlastne iba to nástupište. Môj autobus mal z neznámych príčin zaisto meškanie (ako ten berlínsky) a ja som omylom nastúpila do nasledujúceho spoju bohvie kam. Spriadala som vlastné katastrofické scenáre...

Aby ma zlé víly potrápili viac, zazvonil mobil aj mladíkovi predo mnou. Opäť rakúsky akcent a opäť potvrdenie, že zachvíľu sme na mieste. Ale nie na mojom!!!

Panika práve vrcholila - cestovať cudzími krajmi nie je pre mňa problémom (veď ani v Číne ma neukradli), skôr úplne nevhodné načasovanie osudu, ktorý sa zasa raz pohrával so mnou, ma privádzalo do zúfalstva - keď šofér krátko pred cieľom zastal na pumpe. Kým tankoval, dal nám päť minút voľna. Svižne som vyskočila zo sedadla a vybehla sa pozrieť von, v akom neznámom meste budem hľadať vlakovú stanicu, prípadne tráviť nastávajúcu noc. Ak sa predsa len spontánne nerozhodnem pre dobrodružstvo stopom.

Kamene, čo mi vzápätí padli zo srdca, boli počuť snáď až na Slovensko. 

Konečný cieľ za predným sklom bol ten istý, aký stál na mojom lístku.

Za posledných dvadsať rokov ani raz neviedla cesta pánubohu za chrbtom ako včera. S dvoma medzizástavkami, naprieč ľúbeznou krajinkou. A bez jedinej zmienky na cestovnom lístku!!!

Tridsať nových šedivých vlasov - vítam vás do zbierky! Ale hlavne, že som podľa plánu načas doma...

:grinning:

Čítaj celý článok
kmk11
9. apr 2017 Čítané 69x

Tak ako je v Taliansku obľúbená pizza, tak je vo Francúzsku neodmysliteľný quiche.

Prvý recept som získala od Brazílčanky, druhý od Belgičanov :slight_smile:

Potrebujete:

Na cesto - 150 g múky, 75 g masla, 1 žĺtko, soľ .

Navrch -  1 veľkú červenú, 1 žltú a 1 zelenú papriku, 1/2 viazaničky bazalky a pažítky, 4 plátky šunky  (ja dávam lososové plátky, naložené v oleji - v tom prípade pozor so solením), 100 ml šľahačky, 3 vajíčka, 100 g cottage syru, korenie.

Múku, maslo, žĺtko, 2 PL studenej vody a trochu soli vypracujte na cesto a sformujte ho do gule, ktorú vložíte vo fólii na cca. 30 min do chladničky.
Umytú papriku pokrájajte na pásiky, bazalku a pažítku nasekajte na drobno. Lososa alebo šunku nakrájajte takisto na drobné kúsky.
Šľahačku rozmiešajte s vajíčkami, syrom, soľou a korením. Pridajte lososa alebo šunku, papriky a ostatný zvyšok.

Trúbu vyhrejte na 200°C. Na pečenie quichu existujú formy, keďže som si zatiaľ žiadnu nekúpila, používam tortovú. Vidno to potom na "ozobaných" nepravidelných okrajoch. Formu vytrite maslom, alebo vložte papier na pečenie a rozložte do nej vyvaľkané cesto, ktoré na niekoľkých miestach popicháte vidličkou. Cesto zalejte pripravenou zmesou šľahačky, syru, lososa a papriky, pažítky. Na vrch posypte bazalkou. Nechajte zapiecť približne 40 minút.
Dnes som nemala pažítku, no nazbierala som na výlete medvedí cesnak a šups s ním do quiche.

Špenátový quiche

A tento quiche sme jedli na návšteve u kamarátky Janky, ktorá si recept priniesla z Belgicka. Ochutnajte, je výborný!

  • čerstvé lístkové cesto piecť v rozohriatej rúre (popichať predom vidličkou!) pri 200°C cca 10 min
  • náplň: udusiť 1/2 kg špenátu len na oleji s cesnakom, pridať trochu soli. Po miernom ochladnutí vmiešať 1 kyslú smotanu a 3 celé vajcia. Vliať do cesta, pridať (utopiť) posekané sušené paradajky, porozkladať po vrchu kozí syr alebo Hermadur alebo Hermelín. Piecť pri 180°C cca 30-35 min. Do náplne môžete pridať aj šunku, údenú makrelu, tuniaka,...

Zatiaľ som sa nerozhodla, či mi viac chutí studená a či teplá verzia :slight_smile:

Čítaj celý článok
kmk11
21. mar 2017 Čítané 5256x magazín

Poznáte to i vy? Chlap ide do postele a ešte ani nie je poriadne v horizontálnej polohe a už hlasno chrápe?!? A vy nič! Maximálne počítate imaginárne, bodkované ovečky medzi polohlasným cmukaním, pripomínajúcim austrálsku koalu? A pravidelne sa točíte zo strany na stranu, zúfalo hľadajúc lepšiu polohu či chladnejšie miestečko než to, čo ste práve dôkladne vyhriali vlastným telom ... ?

Hoci teraz - keď som do programu dňa zaradila vhodné športové zaťaženie (nordic walking hodinu a pol lesom, potom hodina lesoparkom na bicykli cestou do/z práce a na záver minimálne pol hodina na čerstvom vzduchu s deťmi vrámci roboty) - sa nemôžem príliš sťažovať. I ja zaspávam a spím neporovnateľne lepšie než kedysi a dokonca vôbec nepociťujem jarnú únavu. Dodržiavanie pitného režimu, čerstvý vzduch a čaro prebúdzajúcej sa prírody robia svoje. Posledné dve žiadne fitnessko nenahradí. Aj ušetrené peniaze sa dajú investovať rozumnejšie.

Ak nemáte možnosť zničiť sa na prechádzkach v prírode, či už zo subjektívnych a či z objektívnych príčin, a neviete, ako si poradiť s problémom katastrofálneho zaspávania, vyskúšajte nasledujúcu efektívnu a odborníkmi odporúčanú metódu nádychu/výdychu s čarovnou formulkou 4-7-8. 

Nejedná sa o údaje v sekundách, ale o intervaloch, ktoré v duchu sami pre seba počítate (myslím, že zmienka o minútach nie je v tomto prípade potrebná :grinning: )

4 - zhlboka sa nadýchnuť cez nos

7 - zadržať dych

8 - úplne vydýchnuť cez ústa

Dôležité je, aby bol výdych dvakrát tak dlhý ako nádych.

Zníži sa vám tlak, puls. Technika pomáha aj v stresových situáciách, pri nadmernej nervozite, strachu z prijímacích pohovorov. Vyskúšajte ju, ak nedôverujete pilotovi v lietadle, v ktorom práve sedíte. 

Základná myšlienka 4-7-8 nie je nová. Pôvod má v pranayame. Dopočula som sa o nej prednedávnom v jednom televíznom kvíze. A to som kedysi chodila na jogu, kde sme robili i rôzne dychové cvičenia, ale nikdy nie pod značkou 4-7-8.

Asi preto, že oficiálne myšlienku 4-7-8 do povedomia verejnosti rozšíril až americký lekár Andrew Weil.

Metódu možno nezvládnete na prvýkrát, ale minimálne za tri pokusy isto stojí.

#zdravie #spanok

Čítaj celý článok
kmk11
18. mar 2017 Čítané 97x

Rýchle, ľahké, chutné a bez É-čok!

Vždy som túžila získať recept na čosi takéto, lebo podobné odrody v obchodoch sú príliš presladené a v nich už nijako pomery prísad neovplyvním. 

Originál recept som ochutnala u kamarátky (aj ten názov je od nej) a doma ho doupravovala na obraz svojich chuťových pohárikov. Len názov som ponechala pôvodný.

Marokánky som robila i s deťmi v škole. Na deň otcov. Nech si tatovia pochutia, lebo pre nich sa tvorí ťažšie niečo originálne na rozdiel od darčekov pre mamy. A veru si pochutili - aj recept niektorí pýtali.

Na prípravu potrebujete:

200 ml šľahačky

40 g múky (špaldovej)

120 g kryšt. cukru

40 g ovsených vločiek

80 g kandizovaného ovocia (dala som figy)

80 g hrozienok

100 g orechov (rôzne: sekané/mleté)

V hrnci zmiešame cukor s múkou, zalejeme šľahačkou a spolu povaríme za stáleho miešania. Vsypeme zvyšok. Ak je zmes príliš riedka, pridávam mleté orechy. 

Ak recept vyskúšate, nedajte sa prvýkrát mýliť neobvyklým pachom (?) zohrievanej šľahačky. :slight_smile:

Lyžičkou na plech nakladajte menšie kôpky a pečte na plechu na papieri pri 175 °C asi 15-20 minút (záleží od trúby).

Čítaj celý článok
kmk11
11. mar 2017 Čítané 61x

Ale iba receptami, doplnenými obrázkami :slight_smile:

Torta s vaječným likérom

Patrí do rodinných receptov z manželovej strany, ale hneď pri prvej ochutnávke sa stala mojou veeeeľmi obľúbenou. 

Na cesto potrebujete: 70 g margarínu (al. masla), 100 g kryšt. cukru, 4 žĺtka, 100 g nastrúhanej čokolády na varenie (ja dávam horkú), 100 g pomletých mandlí,  1/2 čajovej lyžičky prdope - všetko spolu zmiešate a nakoniec pridáte sneh z bielok.

Cesto pečiete pri 175°C približne 40 min. Potom vyšľaháte 1/2 l šľahačky s 3 stužovačmi a trochou cukru, nanesiete na vrch vychladnutej torty a po krátkom odpočinku v chladničke polejete na záver vaječným likérom. Opäť necháte stuhnúť v chladničke.

Orechová torta

Túto výbornú tortu sme ochutnali na škôlkarskej oslave x rokov dozadu, odkiaľ pochádza i fotografia a tu je recept: 

Cesto: 300 g múky, štipku soli, 120 g studeného masla, 3 PL studenej vody. Cesto vymiesiť, dať schladiť do chladničky, potom predpiecť cca. 30 min pri 190°C.

Náplň: 120 g pekánových orechov, 120 g lieskových orieškov, 120 g vlašských orechov - nasekať a opražiť

180 g javorového sirupu, 60 g masla (roztopeného), 120 g hnedého cukru, 3 veľké vajíčka, 2 PL Whiskey, 1 ČL octu, štipku soli, 180 g Cranberry - toto zmiešať s orechami, naplniť cesto a piecť pri 190°C cca. 50 minút.

Oblizovali sme sa i za ušami. Mňam.

Kakáovo-orechový koláč

...alebo môj obľúbený na hromadné akcie.

Jeho príprava je nenáročná a je veľmi šťavnatý. Recept som získala od mojej spolužiačky Ivky zo základnej školy.

Vymiešajte 3 poháre kryštálového cukru, 4 celé vajcia, 1 heru alebo visu. Pridajte 3-4 polievkové lyžice kakaa, 2 poháre nasekaných orechov, 2 lyžičky sódy bikarbóny alebo 1 prášok do pečiva, 3 poháre polohrubej múky, 2 poháre kyslého mlieka (ja už roky dávam riedky tvaroh) a všetko zmiešajte dokopy.

Ja navyše pridávam asi za pohár hrozienok.

Výslednú zmes vylejte na pomastený plech a upečte koláč. Po vychladnutí ho potrite marhuľovým lekvárom a naň naneste rozpustenú čokoládu.

Cookies od Moniky

Boli sme na návšteve a tam sme ochutnali tieto výborné keksíky.

Na prípravu potrebujete : 2 rozšľahané vajcia, 125 g zmäknutého masla, 187 g hl. múky (al. časť nahradiť mletými orechami), 95 g hnedého cukru, 60 g kryšt. cukru, 1/2 lyž. soli, 1/2 sódy bikarbóny, 100 g horkej čokolády (alebo dať menej a namiesto čokolády pridať hrozienka, kokos)

Maslo, cukor a rozšľahané vajcia vymiešame. Do toho pridáme zvyšok.

Pečieme na plechu s papierom cca. 10-15 min, jednotlivé kôpky nakladáme lyžičkou (pozor, roztečú sa dosť do priestoru).

Dobrú chuť!

Čítaj celý článok
kmk11
10. mar 2017 Čítané 51x

Stojí v mojej múdrej príručke. Čisto rečnícka otázka, ktorá má nachytať neskúsených a nerozhodných...

- A ešte akoooo!!!! - chce sa mi zakričať. Veď už len taká kapitola "Recepty" je pre mňa zbierkou cudzích slov. Ich lúštením (za pomoci internetu Vševedka) som z objektívnych príčin prinútená stráviť oveľa viac času presne tam, kde samotná kniha v časti Ako nebyť on-line odporúča.

Na druhej strane, keď potom posilnená onlajnovými vedomosťami vchádzam do špeciálnych bio-obchodov, viem aspoň približne (tvarovo/farebne), čo hľadám. No stále sa cítim ako Alicka v Ríši divov, ktorá si musí svojpomocne pridŕžať sánku, aby zuby nedostali prievan. Lebo kým som v minulosti okolo niektorých regálov bez povšimnutia preletela, začínam teraz pomaly spoznávať svet a dary všemocnej prírody.  Jediné čo nechápem, prečo sa niektorí ľudia rozhodnú pre kupovanie špeciálnych a nie práve lacných exotických BIO produktov, keď v obchode siahnú po porcii pre JEDNU osobu, omotanú v kope zbytočných PLASTOV? Ale budiž...

K nenáročným zadaniam detoxových úloh zaraďujem financie. Teda čo sa ich míňania týka. Svoj mesačný limit na zdravú životosprávu som úspešne prečerpala hneď v prvej tretine plánovaného obdobia. Ešte toto, ešte tamto... a peňaženka zíva prázdnotou.

Už na začiatku experimentu som sa poučila, že pustiť muža na nákupy v domnení, že donesie domov správne prísady, nie je pri detoxe najlepšie riešenie. Teraz som potrestaná päťnásobnou dávkou jarnej cibuľky, lebo si ju pomýlil s pórom. A tak ju chrúmam i k müsli na raňajky, nech sa čo najskôr minie... aby zbytočne nezavadzala v chladničke.

Prínos detoxu vidím napríklad v tom, že pri dodržiavaní pohybového programu som spoznala mnohé doposiaľ nepreskúmané uličky nášho mesta a v nich kopu (naozaj) zaujímavých obchodíkov.

A zistila som, že dojem z niektorých detoxových receptov sa dá zachrániť/vylepšiť, ak ich konzumujem na spôsob sushi .... ponorím do sójovej omáčky. 

A spomenula som si na časy, keď som bola tehotná. Aj vtedy som neustále behala na WC, to však na mechúr tlačil potomok. Tentokrát sú to hektolitre vody, ktoré musím denne a povinne prehnať svojim telom.

Na záver dnešného sťažovania pridám recept, ktorý sa prebojoval na listinu mojich detox-obľúbencov: Baklažánové rolky

Množstvá pre jednu porciu:

1 stredne veľký baklažán

2 PL olivového oleja

3 stredne veľké zemiaky

za hrsť čerstvých bazalkových listov

trochu soli a bieleho mletého korenia

Baklažán nakrájať po dĺžke na tenké plátky, osoliť a nechať 15 min vstrebávať. Potom jemne poutierať papierom z kuchynskej rolky a obe strany baklažánu potrieť olivovým olejom. Vložiť do vyhriatej rúry a grilovať.

Zemiaky očistiť, ošúpať, umyť a nakrájať na malé kocky. Uvariť na pare, následne vidličkou rozpučiť a pridať lístky bazalky, nasekanej na jemno. Osoliť, okoreniť. Ak je potrebné, pridať trochu olivového oleja.

A teraz som zvedavá na nasledujúce pokusy. V špajzi už na spoločnú premieru čaká vlčí bôb...

Čítaj celý článok
kmk11
6. mar 2017 Čítané 52x

Než začnem jeho opisom, rada by som sa s vami podelila o svoje zážitky z prípravy večere z dňa prvého. Cukinové placky so šampiónovým ragú. Suroviny som mala iba na prvú polovicu názvu. 

Ale veď uskromním sa, placky som i kedysi častokrát jedávala samotné, vravela som si.

Tentokrát uviedli autori do receptu jednu cukinu a dva uvarené zemiaky. Mysleli tým veľkú či malú cukinu? Veľké či malé zemiaky? Lebo sú také i onaké. 

Rozhodnutie zostávalo teda na mne. Lepšie povedané, muž kúpil väčšiu cukinu, tak som ku nej vybrala dva väčšie zemiaky. 

A potom som neveriacky dumala nad receptom. Okrem toho, že v ňom kázali cukinu umyť, nastrúhať, zemiaky uvariť, ošúpať, roztlačiť a pridať ku cukine, nespomínali nič, čo by tú zmes malo držať pokope. Soľ a petržlénová vňať asi ťažko. Napriek tomu som ich tam pridala. Čoby ... zavádzam ... do terénu som poslala čierne korenie a prikázala mu, nech sa tvári ako pravá petržlénová vňať.

Na panvicu som naliala podľa pokynov olej - zatiaľ som si nezohnala repkový, tak musel stačiť i slnečnicový - a lyžičkou pridala masu z misy, ktorá medzitým pustila dosť šťavy. Masa, nie misa.

Také miniplacôčky som ešte nikdy predtým nevyformovala, ale minimalizácia sa mi javila ako najvhodnejší prostriedok, nejako ich udržať pokope, keď recept vyžadoval  opekať z oboch strán. Nezdalo sa mi ale vhodné - z hľadiska správnej životosprávy - opekať ich natoľko, aby ich pokope držala ich spodná, čierna spálenina. Párkrát som sa odvážila do nich pichnúť plochou naberačkou, či sú pripravené nechať sa ňou vcelku obrátiť, ale márna snaha. A kým som neúspešne maturovala z odboru detoxkuchtík,  takmer som pripálila večeru svojim chlapom. 

Rada by som spoznala toho čarodejníka, ktorému sa za spomínaných podmienok predsa len podarilo vykúzliť placky. Alebo tvorca receptu dúfal, že navečer bude kuchár natoľko oslabený detoxom, že bude vidieť placky aj tam, kde nie sú?

Po istom čase som upustila od ďalšieho experimentovania a uspokojila sa s myšlienkou, že na večeru bude cukinovo-zemiakové pyré. Napriek tvarovému nezdaru chutilo výborne. Aj ono sa týmto úspešne prebojovalo do listiny "to spravím i nabudúce".

Nech aj Michael vyskúša, čo mu tak dobre voňalo.

(Kto čítal moju knihu, možno neverí premene mäsožravca na jeho takmer protipól, ale je to tak. Prišlo to vekom a samé od seba.)

Soľ - odporúča sa kryštalická alebo morská namiesto kuchynskej. Keď som si na internete zháňala bližšie informácie, zistila som, že si tábory zástancov a odporcov dosť protirečia. Ale aspoň som sa dozvedela, aké rôzne druhy sú dostupné na trhu.

Fleur de Sel z Bretónska (80€/kg) - je tak vzácna, že sa nepoužíva na varenie, ale iba na zdobenie/obkladanie surových či hotových jedál.

Havajská lávová soľ - z ostrova Molokai. "Čierna ovca" medzi ostatnými, ktorá za svoju farbu vďačí aktívnemu uhliu.

Bambusová soľ - alebo elixír z Kórei. Budhistickí mnísi napĺňajú bambusové tyče zmesou morskej soli a hliny, ktoré pália pri viac ako 1000°C.

Soľ Inkov - z Peru, z oblasti Machu Pichu. Má podobnú štruktúru ako Fleur de Sel.

Himalájska soľ - jemne ružová. Z Pakistánu a Poľska (20€/kg). Tvrdenia, že pomery minerálov v nej sú podobné tým z ľudskej krvi, sa nepodarilo obhájiť.

Púštna soľ - z Kalahari. Obsahuje stopové prvky magnézia a fosforu. Vraví sa o nej, že posilňuje imúnny systém.

Dymová soľ - pamiatka na Vikingov. Morská soľ údená drevom buku, borievky či iných stromov. Najznámejšie sú druhy z Dánska.

Napriek tomu, že som večer zhrešila jednou mandarínkou - ovocie (okrem raňajok)   treba nahradiť zeleninou - cítila som sa po prvom dni akosi odľahčene. Váhovo zatiaľ určite nie, ale aspoň ma nenadúvalo ako zvyčajne.

A zhrešila som i kávou. Štipkou mlieka a medu v nej, lebo absolútne čiernu ju nevypijem. Ale netrápi ma to. Práve naopak, túto jedinú výnimku si s čistým svedomím doprajem .... aby som zasa raz pri föne neodpadávala! Zredukovala som však množstvo. Pijem iba tú rannú a z nej tiež iba polovičnú dávku.

Druhý deň som sa ráno podujala i na olejovú ústnu kúru. Nasleduje hneď po očiste jazyka. Odstraňujú sa ňou jedy rozpustné v oleji a navyše (ževraj) bieli zuby. Dve muchy jednou ranou. Keď zubami po troch dňoch praktizovania vysvietim v noci izbu, uverím tomu. Ale to by už bola tretia mucha - ja ako lampa...

Tááákže: Jednu lyžicu slnečnicového alebo sézamového (bio-) oleja prelievate niekoľko minút medzi zubami sem a tam. Nie kloktať, nie prehltnúť, ale po 10 minútach vypľuť a ústa dôkladne prepláchnuť vodou. Plus vyčistiť zuby.

Raňajky som si zopakovala z predošlého dňa. Niežeby som nemala iné recepty, no mne zatiaľ chýbajú prísady na ich tvorbu.

Na obed bude polievka zo včerajška. Mňam.

A s prípravou večere sa podelím zasa nabudúce!

Foto: kým som ešte verila

- a keď už som to vzdala

Tá panvica je v skutočnosti najmenšia, akú mám, takže i placky boli na začiatku pokusu malé.

Čítaj celý článok
kmk11
5. mar 2017 Čítané 126x

Aby som nevypisovala iba múdru teóriu rozhodla som sa prejsť na prax. Trochu radikálnejšie než by sa patrilo. Naplánovala som si tri dni bez jedla a iba s vodou. 

No hneď po tom prvom som takmer odpadla. Ok, ok - z objektívnych príčin. Jeden deň nejesť som už mala párkrát úspešne za sebou. Dokonca i dva. Ale jeden deň nejesť, pritom upratovať celý byt a nevypiť ani kvapku kávy, keď u nás hlásia fön (cez Alpy prúdi do Nemecka teplý vzduch z Talianska, čo u mnohých vyvoláva hlavybôľ) a ja ju pijem síce striedmo, ale pravidelne, to nie je tá správna kombinácia. Napodiv som počas dňa hlad vôbec nepociťovala. No v noci som kvôli fönu a abstinenčným príznakom nezažmúrila oka a ráno v sprche kolabovala.

A tak muselo dôjsť k zmene taktiky. Vytiahla som knihu o detoxikácii a zistila, že príprava na ňu zaberie minimálne ďalší deň. Veď už len študovanie niektorých neznámych komponentov z receptov stojí za to. Alebo také pečeňové zábaly - aj na tie sa treba psychicky pripraviť. Vôbec nie sú náročné, ale nájsť si na ne čas. Nehovoriac o vymedzení 2-3 hodín na  pohybový program. A oškrabávaní jazyka každé ráno... alebo neponocovať a chodiť spávať so sliepkami. A piť, a piť, a piť. Vodu. Tak 2-3 litre denne.

Len čo som ráno vstala, vzala som lyžičku o oškrabala povlak na jazyku. Ku ďalšiemu kroku - jedy vymyť olejom - som sa ešte neprepracovala. 

Raňajky pozostávali z 2 polievkových lyžíc hrozienok, ktoré som namočila do 50 ml čerstvo vylisovanej pomarančovej šťavy. (Už len samotná šťava mi svojou nečakanou kyselosťou aspoň na chvíľu stiahla zadok na bývalú veľkosť 38.) Jeden celý banán som rozmačkala a zmiešala s 2 polievkovými lyžicami ovsených vločiek. Všetko dokopy chutilo skvelo. Aj keď ovsené vločky boli iba náhradou za pôvodné Chufas-Nüssli, čo sme zatiaľ nerozlúštili, ako vyzerajú a kde ich zháňať.

Na obed som sa mala uspokojiť s polievkou. Ak varím podľa receptov z kníh, väčšinou im výsledok nezodpovedá na plných sto percent, pretože rada experimentujem a pridávam si svoje vlastné ingrediencie. Nuž ale detox je detox, tam treba striedmosť.

Recept sa javil byť až moc jednoduchým. Podobným veciam hovoríme potom v skratke "zdravé"... Tentokrát som zvýšila množstvá na dve porcie, lebo sa mi podarilo prehovoriť Michaela, aby ochutnal so mnou. 

Očistila som a nakrájala nadrobno dve šalotky, nasekala asi za dve čajové lyžičky zázvoru. Spolu osmažila na 2 lyžiciach oleja a pridala na kocky nakrájané sladké zemiaky (400 g). Po chvíľke zaliala pol litrom zeleninového vývaru a nechala na slabom plameni variť 20 minút. Následne rozmixovala, osolila, okorenila a pridala curry korenie. Koriander som nemala, tak zasa až nabudúce...

Nuž poviem vám, bola to pochúťka. Dokonca Michael, ktorý inak zje maximálne za tanier polievky, si nechal naložiť i druhýkrát a oblizujúc sa za ušami sa ma pýtal, či si môže dať i tretiu porciu. Takže odteraz bude táto novinka u nás pravidelne na jedálničku!

Po obede som si hodinu a pol odšliapávala ďalekým okolím a teraz sa chystám na večeru. Cukinové placky. Chýbajú mi síce šampióny na ragú, ale myslím, že to nie je až taký prehrešok voči detoxu.

A než pôjdem so sliepkami spať, preštudujem ďalšie zaujímavé kapitoly z knihy.

Čítaj celý článok
kmk11
2. mar 2017 Čítané 1940x vybrali sme magazín

Keď sa pred istým časom na MK zjavil vtipný článok o tom, ako ktorási mamička pravidelne otehotnela počas obdobia chudnutia, spomenula som si na mamu malého Antona. Veľmi dobre si rozumieme, a tak mi raz medzi rečou prezradila, že sa s mužom už dlhšie obdobie márne snažili o tretieho potomka (plus doplnila i pár ďalších podrobností okolo), až to nakoniec vzdali. Pred dvoma rokmi sa rozhodla - ako je odnepamäti v mnohých kultúrach a náboženstvách zvykom - očistiť telo po zimnom období pôstom. Bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Jej usmievavá, modrooká očista má teraz - ak správne rátam - asi 8 mesiacov.

Po minulom príspevku na MK som si na nete vyhľadala spomínaný dokumentárny film. Lebo som si sama chcela pripomenúť niektoré veci a aj preto, že nasledujúce pátranie po informáciách, ktoré ste sa v ňom dozvedeli, je dosť obtiažne.

Autori dokumentu sa najprv vybrali do Ruska, aby divákom priblížili, čo bolo roky západnej kultúre neznáme a nedostupné. Predovšetkým kvôli skutočnosti, že výsledky štúdie boli spracované iba v ruštine a (tuším dodnes) ich nik nepreložil do iných jazykov.

Chápem, že v časoch studenej vojny nebolo zvykom, aby si vedci z opačných táborov bratsky vymieňali akékoľvek skúsenosti. Nuž a predpokladám, že o pár rokov neskôr zasa isté nemenované spoločnosti pochopili, ako im šírenie podobných informácií môže priam katastrofálne nabúrať bilanciu ziskov. A tak je najlepšie naďalej udržiavať verejnosť v nevedomosti...

Príbeh sa začal písať v päťdesiatych rokoch minulého storočia na psychiatrickom oddelení Kliniky Korsakova v Moskve. V tých časoch už niekdajšie kazajky vystriedali pri tíšení psychicky chorých utlmujúce lieky. K pacientom doktora Jurija Nikolajeva pribudol jedného dňa depresívny mladý muž, ktorý odmietal stravu a ani inak s nikým nekomunikoval. V jeho prípade sa lekár spoliehal na jeho prirodzené inštinkty a nenariadil preto umelé vyživovanie organizmu.

S prekvapením zaznamenával zmeny nasledujúcich dní - od 5. dňa začal ustupovať negativizmus, pacient otvoril oči, na 10. deň začal chodiť, ale naďalej mlčal, 15. deň vypil pohár džúsu, ktorý stál na jeho nočnom stolíku. Neskôr šiel na prechádzky a začal sa zapájať do aktivít na oddelení. Psychicky chorý sa vďaka pôstu vyliečil!

Jednalo sa o absolútne nóvum, a tak Jurij Nikolajev pokračoval v experimentovaní s ďalšími pacientmi. Čoskoro sa dostavil úspech, čoraz viac ľudí ho vyhľadávalo a žiadalo o pomoc. Schizofrenici, ľudia s depresiami, fóbiami, obsedantno-nutkavými poruchami. Nikolajev ich nechal hladovať v priemere 25 - 30, niekedy dokonca 40 dní. S rovnakými pozitívnymi výsledkami.

Narážal však na nedôveru či odpor lekárov. Medicína odmietala jeho výsledky, lebo odborníci nechápali podstatu dovtedy neznámeho javu.

A tak Nikolajev štartuje obsažný projekt. S kolegami dopodrobna zaznamenávajú v priebehu niekoľkých rokov všetky merateľné zmeny v organizme 8 000 pacientov počas kúry hladom.

U viac než 70 % sa po nej dostavuje výrazné zlepšenie zdravotného stavu. U 47 % sa zlepšenie dalo dokázať ešte i po uplynutí 6 rokov od experimentu.

Kúra nielenže u probantov vyvolala antidepresívny efekt, ale lekári zaznamenali okrem zlepšenia psychického zároveň i zlepšenie fyzického stavu. Mala pozitívne účinky na astmu, krvný tlak, ekzémy,...

Nikolajev preto o výsledkoch svojej práce informoval úrady. Ministerstvo zdravotníctva bolo skeptické, a tak v roku 1973 nariadilo ich dôkladné preverenie. Do skupiny poverených a renomovaných lekárov patrili i dvaja armádni - Alexej Kokosov a Valerij Maximov. K ich úlohám nepatrilo iba zistiť, či metóda pomáha, ale i ako pomáha. 

Do štúdie sa zapojili ďalšie tisícky pacientov a doslovne sa testoval celý človek. Všetkými dostupnými metódami.

Kolektív lekárov potvrdil výsledky Nikolajevových pozorovaní a zároveň vypracoval podrobné zoznamy indikácií a kontraindikácií.

Pôst spôsobuje organizmu stres. Stres vyvoláva alarm a aktivuje hormóny, ktoré mobilizujú rezervy v tele. Dochádza k samoliečbe organizmu. To v skratke.

Pre astmatikov sú určite zaujímavé výsledky štúdii Prof. Sergeja Osinina, žiaka Kokosova, ktorý sa za 40 rokov praxe nestretol so žiadnymi komplikáciami. Procesy, ktoré prebiehajú v tele pacientov počas liečby pôstom sú v dokumente vysvetlené.

Doposiaľ žiadný iný štát nefinancoval podobné výskumy (a určite ani nebude a kto o ne vôbec nejaví záujem, si domyslíte i sami.)

V Rusku je spomínaná liečba radikálnou metódou už asi dvadsať rokov podporovaná štátom. Vo filme bolo uvádzané sanatórium v Goriačinsku neďaleko jazera Bajkal. Je konečnou stanicou pacientov, ktorým nepomohla moderná medicína.

Ošetrujúci lekári najprv pre nich zostavia vhodný program a oboznámia ich s možným priebehom, teda ako vo všeobecnosti zvykne reagovať telo. V priemere trvá kúra 12 dní, v závislosti od ochorenia sa môže predĺžiť až na tri týždne. Počas tohoto obdobia pijú pacienti iba vodu. 

Kríza sa zväčša dostaví na tretí deň, keď telo prechádza na čerpanie rezerv. Začína dezintoxikácia. Telo odbúrava jedy, preto sa pacienti cítia zle. Kto trpel napr. na migrénu, cíti bolesti hlavy intenzívnejšie, kto na dnu, artritídu, pociťuje bolesti kĺbov.

Kríza je iba znakom zmien a pretrváva maximálne 24 - 36 hodín. Telo nachádza novú rovnováhu. A všetko prebieha pod dohľadom lekárov.

Na uľahčenie kúry sú do programu zahrnuté masáže, sauna a odporúčajú sa i 2 - 3 hodiny pohybu na čerstvom vzduchu.

Podobné kliniky sa nachádzajú (nezávisle od tých ruských) aj v Nemecku a USA.

#blogujem  #mk_blog_academy

#zdravie
#post

Čítaj celý článok
kmk11
1. mar 2017 Čítané 284x

Kolegyňa (54 r.) sa rozhodla pred pár rokmi radikálne zmeniť stravovanie aj kvôli tomu, že v tej dobe za posledné mesiace pribrala 10 kg, a tak sa vybrala do poradne pre stravovanie a výživu. Predtým ešte navštívila lekára a dala sa kompletne vyšetriť.

Tento program získala po odbornej konzultácii v poradni:

  • stravovanie 3x za deň - ani jedno z týchto 3 jedál nevynechať
  • 5 hodín pauzy od konca jedného stravovania po začiatok ďalšieho, medzi jednotlivými jedlami piť iba vodu (v noci 12 hodín nejesť nič)
  • po 20:00 už nič viac nejesť ( ešte lepšie po 18:00)
  • ku každému jedlu zjesť nejakú potravinu, bohatú na bielkoviny a jedlo vždy začať bielkovinou
  • sladké - aj ovocie - jesť iba ako zákusok po jedle
  • za deň zjesť 5 porcií ovocia a zeleniny (jedna porcia je jeden kus alebo plná dlaň)
  • za deň vypiť 3 l vody, najlepšie medzi jednotlivými jedlami, jedlá zapíjať kávou alebo čajom bez cukru
  • na každé jedlo si naplánovať min. 30, max. 60 minút
  • uhľohydráty a tuk redukovať v prospech bielkovín
  • rýchle uhľohydráty vymeniť za pomalé uhľohydráty
  • cukor a alkohol výrazne zredukovať a požiť iba k jednému z 3 jedál spolu s pomalými uhľohydrátmi
  • spevnené tuky sú zakázané (margarín, fritovací olej, maslo z burských orieškov,...)
  •  každý deň pohyb na čerstvom vzduchu, min. 30 minút a za každého počasia

Poctivo sa pridržiavala plánu a očividné výsledky sa dostavili už onedlho. A tak som si od nej prezieravo vypýtala kópiu programu a uložila na horšie časy. Pre istotu. Veď jeden nikdy nevie...

A horšie časy si našli cestu i ku mne, hoci sa mi ich istú dobu darilo ignorovať. Čo sa ignorácie týka, bola som úspešná ja. Horšie časy však nik nenacpe do veľkosti 38!!! Horšie časy sú sakra vytrvalé. Takže nakoniec na body vyhrali ony. (Potvory.) Ale iba dočasne! (Zatiaľ tomu stále verím.) Lebo ak sa nedokopem k činom, budem si musieť nanovo zadefinovať slovíčko dočasne.

Minule som pozerala jeden veľmi preveľmi zaujímavý dokument o pôste a jeho priam zázračných, liečivých účinkoch na ľudský organizmus. A netýkal sa iba chudnutia. Aj tu, ako pri mnohých iných vedeckých objavoch, zohrala podstatnú úlohu v odhalení niečoho dovtedy nepoznaného práve náhoda. Ja už ale na náhodu nič nenechám. Rozhodla som sa konať. Aby som raz nečítala na váhe: Vážte sa postupne po jednom!

A tak teraz narýchlo a s nevôľou študujem pomalé uhľohydráty. Snažím sa medzi nimi objaviť nejaké mne sympatické.

A zverujem sa i vám. Aby ste ma nenechali na pokoji a donekonečna bombardovali otázkami, ako pokračujem...

Budete mojim zlým svedomím.

Howgh!

Kto chceš zostať silný, zdravý a mladý duchom,
poznaj mieru, cvič telo a dýchaj čistý vzduch
a lieč svoje bolesti skôr pôstom,
než liekmi.


(Hippokrates | 460-370 v.Chr.)

Ale pozor! Pôst v pravom slova zmysle nesmú praktizovať:

  • osoby, ktoré musia pravidelne užívať lieky
  • tehotné ženy
  • osoby, ktoré trpia bulémiou
  • osoby, ktoré majú rakovinu, tuberkulózu a problémy so štítnou žľazou
  • osoby so žalúdočnými vredmi a chronickými zápalmi žalúdka
  • osoby krátko po operácii alebo po zdolaní ťažkej infekčnej choroby
  • staršie, oslabené osoby
Čítaj celý článok
kmk11
1. mar 2017 Čítané 38x

Na jej prípravu budete potrebovať: 3 polievkové lyžice olivového oleja, 2-3 pol. lyžice balzamikového octu, 1 čajovú lyžičku medu, 1 čajovú lyžičku horčice, 1 čajovú lyžičku sójovej omáčky, trochu korenia, soli a červenej papriky.

Najprv poriadne rozmiešajte med s horčicou, potom pridajte za stáleho miešania olivový olej, balzamikový ocot a nakoniec sojovú omáčku.
Do zeleninového šalátu, ktorý osolíte, okoreníte podľa chuti, môžete na zjemnenie pridať aj jablko, nakrájané na malé kocky, alebo nakrájaný pomaranč či mandarínku - šalát to príjemne osvieži.

Zemiaky s tvarohovou omáčkou

Sú dni, keď nemáte čas alebo chuť na dlhé vyváranie, potrebujete pripraviť niečo rýchle, nenáročné alebo bezmäsité. V takomto prípade sa rada vraciam k nasledujúcemu receptu, ktorý som dostala od mojej svokry.

Na prípravu omáčky potrebujete: 1 tvaroh (ten redší), trochu šľahačky (mierne vyšľahať - väčšinou nedávam vôbec), celý Creme fraiche či smotanu, trochu jogurtu. Všetky prísady zmiešajte dokopy. Pridajte 1 lyžicu oleja, dochuťte kmínom, soľou, čiernym korením, bazalkou, lyžičkou horčice a lyžičkou medu.
Do toho nakrájajte kyslé uhorky, jablko na menšie kocky a cibuľu - ja dávam od oka. Nechajte chvíľu odstáť v chladničke.

Zemiaky si môžete uvariť vo vode alebo upiecť v trúbe či na panvici. Na tanier ich servírujete spolu s touto omáčkou.

Bavorské žemlové knedlíky

Čo budete potrebovať k ich príprave:
4 staršie žemle, 180 ml mlieka, soľ, korenie, mletý muškátový orech, 1 cibuľu, 1 mrkvu, 3 vajíčka, maslo, prípadne strúhanku - namiesto mrkvy môžete pridať pažítku.

Postup:

  1. Žemle natrhajte do misky na drobné kúsky.
  2. Zohrejte mlieko, osoľte ho, okoreňte a pridajte pomletý muškátový orech, následne zmesou zalejte žemle v miske a nechajte aspoň 5 min odstáť.
  3. Cibuľu a mrkvu nakrájajte nadrobno a usmažte na panvici na 1 lyžičke masla, mrkvu môžete nastrúhať na strúhadle, aby bola jemnejšia, drobnejšia. Alebo ju nahraďte nasekanou pažítkou.
  4. Usmaženú cibuľu s mrkvou vmiešajte spolu s vajíčkami do misky s natrhanými žemlami a všetko spolu dôkladne premiešajte - ja som pridala ešte odoka a podľa potreby trochu strúhanky.
  5. Z lepkavej masy vyformujte knedlíky, tzv.kusovky a tieto vložte do vriacej vody, nechajte asi 5 min variť na slabom plameni a ďalších 15 min odstavte a nechajte vo vode. Nemusíte sa obávať, že by sa rozmočili.
Čítaj celý článok
Strana
z 4
Predošlá Strana
z 4
Ďalšia