Slovenská povesť. Kedysi dávno, pradávno Pán Boh rozdával jednotlivým národom svoje dary. Jeden národ si prišiel poprosiť o bohatú úrodu, druhý zdravie, tretí široké a veľké územie, a tak ďalej. Pán Boh vyhovel ich žiadostiam. Keď všetko porozdával a obdarení sa v pokoji rozchádzali, Pán Boh sa ešte poobzeral, či je všetko v poriadku a zrazu zbadal v diaľke, že sa k nemu niekto blíži. Počkal. Boli to piati pomenší muži. Prišli celkom blízko, klobúčiky si sňali z hlavy a pokorne stáli. "No a vy ste kto, čo tak neskoro chodíte?" "Slováci sme, Pane Bože." "Aha Slováci." "A kde ste sa doteraz motali? Zase ste prišli na poslednú chvíľu. Veď ja som už všetko porozdával. Ej, ej, Slováci. Ale videl uch tak pokorne stáť a vedel, že sú chudobní, nuž sa ich miernejšie spýtal. "A vy ste ma o čo prišli poprosiť?" "Pane Bože, ozvali sa oslovení Slováci skoro naraz, "my sme Ťa prišli poprosiť - aby si nás mal rád." Tak ostalo na chvíľu ticho. Pána Boha prosba Slovákov dojala. "Hej?" To ste ma prišli poprosiť? Tak dobre Slováci, je vám sľubujem, že Vás budem mať rád."
Slováci sa radostne poďakovali, klobúčiky si dali na hlavu a chystali sa odísť. Ale Pán Boh ich vrátil: "No, počkajte, Slováci, ja Vás predsa len s prázdnymi rukami nepustím domov, ja tu pre Vás ešte niečo mám."
A tak im začal rátať. "Po prvé: Vám dám krásnu, ľubozvučnú reč. Vždy si ju chránte! Po druhé: Vám dám krásne melodie a krásne piesne. Budú také krásne, že Vám svet bude závidieť. A po tretie: Vám dám krásnu krajinu pod Tatrami, Vašu vlasť. Nebude veľká, ale bude krásna ako raj a ja budem mať v nej svoje zaľúbenie. Vážte si ju. "Sľúbte mi, že budete svorní, že budete jednotní, že si nebudete jeden druhému závidieť a že si vždy budete jeden druhému pomáhať."