Odpočítavame dni do odletu

V kalendári svieti odchod. Kufre sa pomaly plnia, pasy sú pripravené, letenky skontrolované asi sedemnásťkrát a ja sa nachádzam v tom zvláštnom stave medzi nadšením a miernou panikou.

O pár dní nás čaká takmer 20 hodín cestovania. Ja. Dve deti vo veku 11 a 6 rokov. Niekoľko letísk. Niekoľko lietadiel. A neurčitá predstava, že to nejako prežijeme.

Staršia je našťastie veterán. Má vzácny talent zaspať ešte pred štartom a prebudiť sa až vo chvíli, keď letuška po tretíkrát oznámi, že či si cestujúci nezabudli osobné veci na palube. Celá mama.

Mladší syn je, naopak, človek, ktorý považuje sedenie dlhšie ako sedem minút za porušenie základných ľudských práv.

Do príručnej batožiny preto balím sudoku. Veľa sudoku. Také množstvo sudoku, že by s ním mal problém aj dôchodca počas dvojmesačného kúpeľného pobytu. Pribalím žolíkové karty, omaľovánky, nálepky, malé hry a pre istotu aj nádej. Hoci tá sa zvykne minúť približne niekde nad Blízkym východom.

Pre seba balím jediné, čo skutočne potrebujem.

Pevné nervy.

Pretože viem, čo príde.

„Mama, kedy tam už budeme?“

O päť minút.

„Mama, a teraz kedy tam budeme?“

O ďalších päť minút.

„Mama, ja sa nudííím.“

„Mama, čo mám robiť?“

„Mama, koľko ešte?“

A potom moja obľúbená otázka:

„Mama, prečo lietadlo neletí rýchlejšie?“

Neviem, synak. Možno preto, že pilot odmieta prekročiť rýchlosť zvuku len preto, aby si sa dostal k bazénu o dve hodiny skôr.

Lenže vesmír by nám nikdy nedovolil odletieť bez malej skúšky charakteru.

Štyri dni pred odchodom sa objavil.

Najprv nenápadne.

Potom sebavedomo.

Žltý sopel.

Samozrejme.

Lebo prečo by sme si balili len plavky a opaľovací krém, keď môžeme pribaliť aj antibiotiká, teplomer a miernu existenciálnu krízu?

Začínam veriť, že naše deti majú zabudovaný dovolenkový senzor. V okamihu, keď doma zaznie veta: „O týždeň letíme,“ ich imunitný systém si zvolá poradu a rozhodne sa, že práve teraz je ideálny čas chorobu.

Náš pediater už nad nami dávno prestal krútiť hlavou.

Kedysi sa ešte pýtal, čo sa stalo.

Dnes len otvorí kartu, predpíše kvapky a s výrazom človeka, ktorý už videl všetko, povie:

„Šťastnú cestu.“

A ja mám pocit, že v duchu dodáva:

Uvidíme sa pred ďalšou dovolenkou.

Takže teraz sedím uprostred kufrov, pasov, sudoku, liekov a detského vzrušenia. Dom je v stave kontrolovaného chaosu. O pár dní budeme tisíce kilometrov od domova.

A hoci viem, že nás čaká únava, nekonečné prestupy, rozliata voda v lietadle, otázky každých desať minút a pravdepodobne aj nejaká menšia katastrofa, pravda je taká, že by som to nemenila.

Lebo presne takto vyzerajú naše výpravy.

Nikdy nie sú dokonalé.

Ale vždy sú nezabudnuteľné.