Syn sa narodil v polovici augusta, čo znamenalo, že sme mali pred sebou ešte trošku úbohého leta. Dúfala som, že k nám ešte privíta babie leto a tak, kým sa ako tak zotavím, budeme chodiť na prechádzky. Sladké predstavy tehotnej...
Žiadne prechádzky z mojich predstáv sa nekonali. Cítila som sa ako naničhodná matka, ktorá sa nevie pozviechať po pôrode. A inéééé? Pfff! Iné to už 2 hodiny po cisárskom chodili. Iné chodili 5 dní po pôrode na kilometrové prechádzky! – tvrdia internetové fóra.
A ja?
Sedela som na boku a pri myšlienke o prechádzke som mala kŕče v bruchu. Na šiesty deň tato zahlásil, že je pekné počasie a mali sme trochu ísť vonku. Až na šiesty, lebo nás dlhšie držali v pôrodnici a kvôli štátnemu sviatku ma nemal (vraj) kto vypísať. Dnes už viem, že išlo o peniaze. Čím dlhšie - tým viac peniažkov od poisťovne (neviem, či aj na SVK to tak je). Natiahla som na seba voľné veci, v ktorých som aj tak vyzerala ako v 5. mesiaci a šli sme...
Po "piatich" krokoch vonku som myslela, že mi prasknú kríže. Normálne, že sa zlomím na polovicu a dovidenia :D
Sadáme na prvú lavičku a našťastie ma môj utešuje, že nevadí, budeme sadať na každú, ktorú stretneme, aby som si oddýchla. Hrdinka - šla som ďalej.... Veď keď iné 2 hodiny po cisárskom chodili a lepili pirohy, tak ja po prirodzenom sa nemám právo ani sťažovať. Nevadí, že skoro 4 kg a 59 cm syn, že všetko šlo na vyvolávačke a podarilo sa až na tretí deň. NIE! Iné mali horšie.....
Pred pôrodom som dostala dvestotisíc rád, ako porodiť, ako sa starať o malého ale to, že ja pôjdem do „zatratenia“ to som nie, že nečakala... hmmm, mne to ani neprišlo do hlavy, že veď čo, trošku krvi vyjde a bude hotovo, tak nejak písali v príručke pár riadkov.
Po ďalších krokoch som začala plakať, že mi asi vypadne maternica a cítila som, ako sa mi všetko vytláča vonku. Potom ma začalo všetko šklbať a ten trápny pocit, že mám veľké a prázdne brucho, to sa nedá opísať :D
Šklbanie sa zhoršovalo a cítila som sa akoby som TAM vo vnútri mala vlasy a niekto ma za ne brutálne a rýchlo trhal. To sa nedá zabudnúť, vraj to bolo normálne a trvalo to pol roka. Našťastie nie tak často ako na začiatku.
Vôbec mi nepomáhali reči starších susediek ako ony aj ich mamky hneď fungovali. Vôbec mi nepomáhalo to, že iné chodili s deťmi po šestonedelí v autosedačke do fitka. Cítila som sa hrozne, že prešli 3 mesiace a ja stále len sedím a nariekam, ako sa nemôžem pozbierať.
Brutálne som sa vyhádzala, potila som sa ako nikdy v živote, mlieko mi kvapkalo až po kolená aj pri najlepších vložkách aaa... tam dole? Šklbalo ďalej. Otočiť sa na druhý bok sa dalo len tak, že som sa postavila a znovu ľahla na iný, inak som riskovala strašnú bolesť.
Potom prišli na rad fotky kamošiek, ktoré porodili neskôr. Vysmiate, chudé, v lodičkách na prechádzke. Reku, asi som fakt nanič matka... ďalšie mesiace ubiehajú a ja si nielenže nemôžem zvyknúť na dieťa, ale ani sa nič nemení. Takto som sa terorizovala, lebo som nikde nevidela inú mamu, ktorá by sa tak dlho nevedela pozviechať.
Skončilo sa krvácanie, vrátila sa menštruácia a tom som verila, že laktácia trošku ten čas predĺži, no nestalo sa... Čiže občas som chodila s 3 vložkami a všetky tri boli rovnako ťažké. Hlavne tie od mlieka :D
Moje zotavovanie trvalo pol roka.
Po pol roku som bol schopná chodiť viac, než od najbližšieho lekára a obchodu bez šklbania a bolesti. Odpuchli mi nohy, hormóny šaleli ďalej a mlieko mi stále sedelo na mozgu :D ALE ožila som.
Teraz s perspektívy času vravím, že som samú seba bičovala a neužila si tak prvé mesiace malého. Veľmi mi chýbalo, aby mi niekto povedal, ako to môže vyzerať. Nie odborný článok, nie príručka u lekára. JA som z tých ľudí, čo potrebujú vedieť konkrétne veci. Ako vyzerá najlepšie šestonedelie a ako najhoršie.
Teraz chápem, že šestonedelie je iba čas pre maternicu, ktorá sa očistí a z toho čo (teraz už) viem, u niektorých aj to obdobie trvá dlhšie. Ale celkové zotavovanie po pôrode MÔŽE trvať oveľa dlhšie a mám informácie, že priemerne pol roka.
Rada by som spomenula ešte hormóny. Celé tehotenstvo som brala celkom populárny Euthyrox, občas veľké dávky, ktoré som mala drasticky znížiť po pôrode. Takú hormonálnu šmýkačku som v živote nezažila. Keď som doteraz hovorila, že mám depku, tak som nemala ani len poňatia o tom, čo hovorím.
Slová známej, že si "nezaslúžim to dieťa,“ mi tiež vôbec nepomohli. Ona porodila za 10 minút a mohla ísť hneď robiť pirohy a ja tu nariekam pol roka. Aby ste mali predstavu, nesedela som a neplakala, ani žiadne depresívne stavy. Proste som sa cítila fyzicky veľmi zle a psychicky som si nemohla zvyknúť na moje high need baby.
Po pol roku sa telo spamätalo vo všetkých aspektoch. Šla som stále taká istá tučná na prechádzku, ale už šťastná, lebo sme si na seba nielenže zvykli, ale robilo mi to tiež radosť, že už poznám toho človiečika, už viem čo má rád a celkovo som si začala užívať materstvo.
Na lavičke sedela smutná pani s mesačným bábätkom a mne herec už pomaly sedel vo vaničke. Videla som to v tých očiach. Ten smútok a bezradnosť. Neviem prečo zo mňa vyletela veta „nebojte s,a ešte 2 mesiace a všetko bude oveľa krajšie.“
Spustila litánie o tom, ako jej je. Ani neviete, ako som ju chápala, ale o to krajšie bolo vidieť ako s úsmevom odkráčala, akú jej to dalo energiu, že nie je sama. A veta „škoda, že o tom ženy nerozprávajú takto otvorene,“ všetko uzavrela.
Píšem to tebe mama, ktorá si v podobnej situácii alebo si bola a cítiš sa horšia, lebo to toľko trvalo. Netýraj sa tak, prosím. Ale píšem to tiež tebe mama, ktorá si „lepila pirohy 2 hodiny po pôrode“ (vymyslené zveličenie), aby si vedela, že „ja som porodila a hneď kopala zemiaky“ určite nepomôže každej žene 🙂 Všetkým mamám samozrejme prajem rýchle zotavenie a tíško závidím to "lepenie pirohov" tie mamy ak to takto mali nevedia ako to môže byť na druhej strane - pochopiteľné. Škoda, že niektoré mali takú brutálnu potrebu sa vyvyšovať aj nad takou vecou, na ktorú som nemala žiaden vplyv. Laktačný teror a laktačná ignorácia tiež nepomohli, ale je to na osobitný článok 🙂
Určite je to nejak zakorenené v ženách z dávnych čias, keď proste na to pole musela isť a keďže to počúvame od útleho detstva, tak sme asi väčšina čakali, že to bude ľahšie a realita nám dala po pysku. Preto sa viaceré trápime/pili tým, že u nás to tak nebolo. 🙂
Môžete mi do komentára napísať ako to vyzeralo u Vás.
V ďalšom článku bude o láske na prvý pohľad, ktorá sa nedostavila na pôrodnú sálu.
----------------------------------------------------------------------------------
Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš
Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂
Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň
Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko
https://www.facebook.com/MamaOutsiderka
Fotka v článku je ukradnutá z tejto stránky: https://mymoodpath.com/en/magazin/baby-blues-an...
Super...