Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
laurakrauz
12. apr 2019 Čítané 185x

Od poslednej bodky v príbehu Zázrak zo skúmavky uplynulo presne 16 mesiacov. Pamätám si to celkom presne. Pod srdcom som sama nosila dieťatko a dotýkal sa ma osud priateľky, ktorá počať nemohla. Keď mi po každom novom pokuse plakala do telefónu, sama som sa pýtala, kam až posunie osud jej hranice bolesti a trpezlivosti, kým aj ona pocíti, aké užasné je stať sa matkou. 

V deň, keď jej potvrdili v centre asistovenej reprodukcie akciu srdiečka jej druhého bábenka, napísala som za poslednou bodkou ešte čosi... 

POĎAKOVANIE

            Z celého srdca by som sa chcela poďakovať Alexandre a Sabíne, dvom odvážnym ženám, ktoré prešli neľahkou cestou za svojím vytúženým dieťatkom. Ďakujem, že našli odvahu, aby mi svoj príbeh dopodrobna prerozprávali. Verím, že vďaka ich autentickému podaniu skutočných životných príbehov, mnohé ženy, ktoré trápi podobný problém, nájdu odvahu prekonať pochybnosti na svojej ceste za šťastím. Hoci som mená hlavných hrdiniek zmenila, ich životné príbehy som sprostredkovala presne tak, ako ich naozaj prežili.

                                                                                                          Laura Krauz 

Kým sa kniha pečie vo vydavateľstve, nezaháľam... Opäť sa ma dotkli príbehy s veľmi podobným charakterom. Zašla som však o čosi ďalej... Až k ženám, ktorým nepomohlo ani IVF, alebo ho z rôznych dôvodov podstúpiť nemohli, či nechceli... A nedokázali zostať same.... 

Štyri ženy mi vďaka Modrému koníku rozpovedali o ich príbehu, vďaka ktorému sú konečne rodinou. Dlho som premýšľala nad názvom... Nakoniec prišiel sám. Opustené kblká lásky

Teším sa, ako pribúda písmeno za písmenom, ako skladám mozaiku... A prečo tento príbeh píšem? Chcem, aby ľudia pochopili, že adoptovať si dieťatko neznamená len pomôcť opusteným deťom, ale nájsť tú najkrajšiu lásku života... 

Držte mi palce... Čaká ma náročná cesta... V porovnaní s tým, čo si Janka, Gabika, Monika, Zuzka, Alica... a mnohé iné museli prejsť, je to len prechádzaka ružovým sadom. Nemusím nič vymýšľať, tieto príbehy totiž za mňa už napísal ten najväčší majster ---> život sám. 

PS: AK chcete vedieť, ako som v písaní pokročila a či už je na trhu Zázrak zo skúmavky, sledovať ma môžete priamo Tu

Čítaj celý článok
laurakrauz
12. jún 2017 Čítané 421x

SABÍNA

        Šéfka sa zatvárila kyslo, keď som jej povedala, že nasledujú deň si beriem voľno. Snažila som sa termín vyšetrenia dohodnúť tak, aby nič mimoriadne v práci nevyskočilo, ale keď už otvoríte dvere do centra asistovanej reprodukcie, nepodriaďujete sa tomu, že si termín vyberiete kedy vám to vyhovuje, ale kedy musíte.

Recepčná mi zdvihla po druhom zazvonení, spýtala sa na dátum poslednej menštruácie a stíchla. To sa už skutočne nebudem predstavovať menom, ale dňom cyklu? Trpezlivo mi vysvetlila, že priechodnosť sa skúma v predovulačnej fáze, takže mi hľadá termín do približne dvanásteho dňa od posledného krvácania.

        Čo som mala šéfke povedať? Nefňukaj, odteraz budem chýbať často? Alebo len, neboj nič, v tom lepšom prípade pôjdem o pár mesiacov na rodičovskú dovolenku? A pôjdem? Keby som mala tú istotu...

        „Takže zopakujem, dve hodiny pred zákrokom, vo vašom prípade o jedenástej užijete jednu tabletu Diazepamu, hodinu pred zákrokom si vložíte do rekta čapík. Nemusíte sa báť, vyšetrenie nie je bolestivé,“ pár povzbudivých slov na záver a v telefóne sa ozvalo ťuknutie, ktoré značilo koniec hovoru.

        Toto tvrdenie som si ešte overila na dostupných fórach, tam sa však podstatne názory líšili. Čítala som veľa a čím hlbšie som sa do problematiky dostávala, tým viac sa tam skloňovalo slovo bolesť, kŕče, katastrofa.

        Na odvahe mi to veľmi nepridalo, a keď som na v ten krásny slnečný deň výťahom vystupovala na prvé poschodie, cítila som sa akoby som kráčala do plynovej komory. Erik išiel síce so mnou, no po rannej hádke mi nebol veľkou oporou.

        Rozčúlil ma! Mal len jednu jedinú úlohu - absolvovať spermiogram. Namiesto objednania sa v centre, skočil na najbližšiu polikliniku k rádovému urológovi, a ten ho priateľsky potľapkal po pleci: „Výborné, tak takúto ukážkovú vzorku sme tu už nemali dávno.“ Na predpisový lístok nečitateľne načmáral údaje o objeme a percentuálnom podiele živých spermií. Skôr ako došlo k samotnému vyšetreniu ten lístok lekárka prepálila pohľadom.

        „No, partner si mohol ušetriť biologický materiál, lebo my potrebujeme trošku širšie spektrum informácií,“ vytiahla akýsi vzorový papier, v jeho strede bola asi dvanásťriadková tabuľka. Kvôli strachu alebo aj kvôli Diazepamu som si zapamätala len položku nález a odporúčanie.

        „Okrem toho, máme už vaše výsledky hormonálneho profilu a kultivácií. Začnem tým, že kultivácie sú v poriadku. Vzhľadom k vášmu veku, máte ale zníženú ovariálnu rezervu.“ Asi som vyzerala veľmi zmätená, lebo lekárka bez toho aby sa vôbec nadýchla, pokračovala.

        „Funguje to tak, že my všetky sme sa narodili s určitým počtom vajíčok a myslím, že je jasné, že tento počet v priebehu života klesá. Anti-mullerov hormón, ktorý u žien sledujeme, reguluje dozrievanie folikulov, teda jednoducho povedané, usmerňuje to, aby vajíčka dozrievali postupne. Medzi AMH a úspešnosťou umelého oplodnenia existuje priama úmera. Ženy s vyššou koncentráciou tohto hormónu, majú vyššiu šancu po stimulácii otehotnieť.“

        „Neznamená to ale, že som neplodná, však?“ hlas sa mi chvel.

        „Samozrejme, že nie,“ lekárska sa na mňa povzbudzujúco usmiala.

        „Čo by nás mohlo znepokojiť trochu viac, je druhý hormón, v tabuľke ho vidíme pod značkou FSH,“ perom ukázala na položku a číslo pri nej dvakrát podčiarkla. Tento je rovnako dôležitý, podieľa sa totiž na vývoji a zrení folikulov až do okamihu ovulácie, a tu sú vaše hodnoty hraničné.“

        Prikývla som, že rozumiem, v skutočnosti som netušila o čom hovorí. Pripadala som si ako murinko. Len som kývala hlavou, raz hore a dolu, inokedy do strán, bála som sa spýtať, ešte viac som mala strach z odpovedí.

        „Takže by ste tehotenstvo nemali odkladať...“

        Cítila som sa, akoby ma prefackala...

        Odkladať?

        Takmer som sa rozkričala.

        Ja nič neodkladám, viac ako dva roky sexujem podľa harmonogramu, za ovulačné a tehotenské testy som vyhodila minimálne polročný plat...

Ja nemám tehotenstvo odkladať?

        Dostala som pár minút dobra, kým sa lekárka na zákrok pripraví. Aspoň som si myslela, že novinky dokážem rozdýchať. Chvíľu som ľutovala, že som Erika nechala sedieť v čakárni, aspoň túto konzultáciu mohol absolvovať so mnou. Rozumel by tomu ešte menej ako ja, takto mu aspoň všetky informácie budem môcť dávkovať postupne.

Zobliekala som sa najpomalšie, ako to len šlo, dúfajúc, že vyšetrenie oddialim. Nepodarilo sa.

        Ležala som na kresle, nohy mi opisovali smiešne veľké V. Viedla som monológ, nik mi však neodpovedal. Adresát bol známy. Iste ma počul. Hovoril si Boh, Jahve, Alah, Budha, každý ho mohol volať inak.

        Pointa bola tá istá. Vraj rozhodoval o živote aj o smrti. So mnou rozohral veľmi trpkú hru.

        Len čo sa mi prestali miešať v hlave všetky výčitky, ktoré som chcela kričať z plného hrdla, upútalo ma svetlo, ktoré mi sestrička rozsvietila nad hlavou. Započúvala som sa do krokov na chodbe, do kriku pod oblokom.

        Prišlo mi tragikomické, že okná centra pre asistovanú reprodukciu orientovali priamo nad ihrisko, ktoré patrilo najväčšej škôlke v meste. Alebo to bol len dobre mienený marketingový ťah?

        Privrela som oči. Spasmopan, ktorý som si dala hodinu pred zákrokom možno účinkoval, no od diazepamu som čakala viac. Strach sa mi nerozlieval v žilách, to je pravda. Potrebovala som však podstatne viac. Potrebovala som aspoň na chvíľu zabudnúť na dôvod, pre ktorý tu ležím na verím boha, ako ma sám stvoril.

        Nad fotkami detí, ktoré sa vďaka centru narodili zo skúmavky, sa na mňa z protiľahlej steny vyškieral kalendár. Podobný som mala aj doma. Hemžilo sa to v ňom krúžkami, srdiečkami, hviezdičkami a inými machuľami. Legenda však bola len v mojej hlave. Našťastie.

        Chvíľu som mala pocit, že žijem v úplne inom storočí. Gynekológia a stomatológia tuším nestačili s dobou držať krok. Ešte stále naháňali svojim "zákazníkom" zimomriavky.

        Začula som lekárku, ako otvára dvere. Rýchlo som si opakom ruky utrela cestičku, ktorá zanechala vlhkú stopu až po peru a placho som sa usmiala.

        „Nebude to bolieť?“ moja hlúpa otázka sa odrážala od sterilných stien. Možno až také čisté neboli. No koreň slova zostal. Sterilita. To slovo ma desilo na všetkých výsledkoch, ktoré som si doposiaľ z tejto ambulancie odnášala domov, hoci verdikt ešte nebol celkom potvrdený. Bolo aj na žiadankách, výsledkoch a sprievodných listoch, a či sa mi to páčilo alebo nie, stávalo sa súčasťou môjho života.

        Tlak v podbrušku som cítila ešte večer pred spaním. Na správe po úkone stálo: Výkon bez komplikácií, pacientka po krátkodobom oddychu, subjektívne bez ťažkostí prepustená v sprievode domov. Poučená o ďalšej liečbe.

        Dala by som ruku do ohňa za to, že v tých správach menili len meno, no bolo mi to jedno. Podstatný bol výsledok. Hoci sa desaťminútový zákrok zmenil na polhodinové trápenie a počas neho lekárka skloňovala akúsi komplikáciu spazmom vnútornej bránky, (netušila som, čo to znemená, pri treťom zavádzaní katétru s tekutinou som tie pokusy prestala počítať),  potešil ma záver.

Oba vaječníky prie-chod-né!

Čítaj celý článok
laurakrauz
10. jún 2017 Čítané 386x

ALEXANDRA

        Deň „D“ predsa len nastal. Po dobratí celej dávky hormónov sme aj s predoperačnými papiermi išli na odber vajíčok. Nebudem klamať, keď poviem, že tá cesta bola nekonečná.

        V skutočnosti sa mi nekonečnou zdala už noc pred punkciou. Striedali sa u mňa fázy spánku s bdelosťou, hoci som sa istým spôsobom tešila, dusil ma strach. Ako to celé dopadne? Bude punkcia tým sladkým vrcholom nášho niekoľkoročného trápenia? Doteraz som sa snažila myslieť pozitívne...

        Pri posledných injekciách som si asi tisíckrát prečítala postup. Na druhý deň vybrať z chladničky pregnyl, výška dávky podľa pokynu lekára a v nočných hodinách zaklopať na dvere najbližšej pohotovosti so žiadankou o podanie injekcie.

        Potom prečkať ďalší deň, večer užiť antibiotikum a ráno aj druhú tabletu zapiť malým hltom vody. Viac nepiť, prísť nalačno a nefajčiť. Túto časť som úspešne zvládla.

Jakuba tiež čakal dôležitý úkon. Prelistovať si v sterilnej miestnosti nejaký povzbudivý časopis a... Niet nad ručnú prácu.

        Ako veľmi som túžila byť chlapom...

        Mňa prijali na izbu, kde už čakali ďalšie pacientky.

Zhovárali sme sa medzi sebou a navzájom sa povzbudzovali. Boli sme štyri. Taká rozmanitá vzorka, najmä čo sa veku týkala.

        Maja  mala štyridsať, doma ju čakala päťročná dcérka. Aspoň to som sa za ten krátky čas, kým sme sa obliekali do nočných košieľ dozvedela. Obdivovala som jej odvahu podstúpiť túto hormónovú perepúť v takom vysokom veku. „Túžba po druhom dieťati je rovnako silná ako po prvom,“ povedala, keď uvidela po rozpovedaní svojho životného údelu na mojej tvári tieň prekvapenia. Chcela som jej oponovať, že má ľahšiu východiskovú situáciu, že ju doma niekto čaká, a ak by toto náhodou...

        Zakázala som si takéto myšlienky. Muselo to vyjsť! Preto sme to predsa všetky robili!

        Dve ženy, na posteliach oproti tej mojej, IVF absolvovali už druhý raz. Nebolo to príliš motivačné. Radšej som sa nepýtala, prečo to predtým nevyšlo. Čím menej negatívnych informácií, tým lepšie pre psychickú pohodu. Alebo aspoň snahu o ňu.

        Posledná žienka bola skôr dievčaťom. Utiahla sa na posteľ pod oknom, prikryla sa paplónom a otočila sa nám chrbtom. Z nočného stolíka si vzala knihu a spozornela, až keď sa v izbe opäť objavila zdravotná sestra.

        Bola som nervózna, no zároveň som sa tešila, že tú najhoršiu časť budem mať za sebou...

Bože, aký veľký omyl to bol.

        Ženy z miestnosti sa strácali za dverami operačky a po dvadsiatich minútach ich na vozíku priviezli späť.

        Spod paplóna som vytiahla mobil a rýchlo naťukala: Bojím sa, mysli na mňa...

Odpoveď od Jakuba som už nestihla prečítať.

        Sestrička ma odviedla do operačnej sály. Ľahla som si na stôl a tŕpla. Nestihla som si obzrieť, ako to tam vyzerá,  už mi priväzovali nohy. Nech som samu seba presviedčala, že ide o rutinný zákrok, ktorý lekári v centre robia ako na bežiacom páse, išlo o zásah do môjho tela. Nevedela som potlačiť príšerný strach...

Čítaj celý článok
laurakrauz
5. jún 2017 Čítané 460x

SABÍNA

        Zvieralo mi žalúdok, keď som prekročila prah novučičkej kliniky asistovanej reprodukcie. Prišla som sama. Niežeby tento termín Erik bojkotoval, jednoducho som sa rozhodla nezaťažovať ho prvou konzultáciou.

        Príjemná recepčná sa na mňa zoširoka usmiala. Nič mi tam nepripomínalo tradičnú nemocnicu či polikliniku, najmä nie prístup personálu. Isto je jedným z dôvodov aj plat, ktorý sa s tým tabuľkovým v štátnom systéme porovnať nedal.

        Do ruky mi vtisla dva hárky papiera a pero s logom kliniky, ďalšia vec, na ktorú môžete v štátnej, no často aj súkromnej ambulancii zabudnúť.

        „Tu si vypíšte vaše iniciály, v spodnej časti podpíšte,“ poťukala mi dlhým gélovým nechtom po mieste na podpis. Mala som pocit, že pôsobím nesvojprávne.

        „Na druhej strane ešte prosím podpíšte súhlas so spracovaním vašich osobných údajov, byrokracia, chápete,“ zahmýrila sa na stoličke.

        „A ten druhý?“ na prvý pohľad sa mi zdali identické.

        „Ten musí podpísať váš manžel,“ ďalší široký úsmev. Dúfala som, že mi ich po konzultácii nenaúčtuje.

        Rovnako som dúfala, že nevadí, že nie sme svoji. Ani som len netušila, ako to funguje. Či v tomto skvelom zdravotníctve bude niekto prihliadať na to, či nosím obrúčku alebo nie. Či aj zdravotná poisťovňa pri schvaľovaní bude rovnako prudérna ako zákonník práce, ktorý Erikovi neumožňoval ani len doprevadiť ma k lekárovi. Bolo mi z toho zle. Zaspali sme dobu, len to akosi nikto z našich zákonodarcov nechcel vidieť. Nezazlievala som nikomu, že rodina ešte stále mala svoj štatút a bola chránená, ale v dvadsiatom prvom storočí sa viac ľudí rozvádzalo ako sobášilo. Načo potom tá pretvárka ukotvená vo všetkých možných zákonoch? V ústave? V daniach? Aby sa potom na súdoch mohlo zarábať. V tom som videla jediný zmysel...

        „Len,“ zapochybovala som o správnosti môjho konania. „Ja som dnes prišla sama.“

        „To je v poriadku, netrápte sa. Hlavičku za neho vypíšte, papiere môže podpísať pri jeho najbližšej návšteve.“    

        Zdalo sa, že tu nič nebolo problematické. Možno by ani nevadilo, ak by som žiadneho partnera nemala. Na nástenke pri vstupe ma upútala jedna položka cenníka -  suma za príjem darovaných spermií -  tak by som sa tomu ani nečudovala.

        Rýchlo som naškriabala podpis z oboch strán a oba papiere podala cez stôl recepčnej. Všetkými desiatimi prstami rýchlo prepísala mnou vyplnené údaje do počítača, vyžiadala si môj občiansky. Prezrela ho z oboch strán, keď si všetky informácie overila, vyrazila na papier veľkú červenú pečiatku. Stálo na nej: Údaje súhlasia s originálom.

        O pár sekúnd z tlačiarne na stole vyliezol papier, na ktorom sa niekoľkokrát nachádzalo moje meno s rodným číslom. Ako som pochopila neskôr, bol to blok nálepiek, ktorými sa značili všetky vzorky, ktoré vyšetroval labák.

        „Mohli by ste mi prosím ešte podať vašu kartičku zdravotného poistenia?“

Zalovila som v kabelke a vytiahla z nej modrozelený plast.

        „Nebude vám vadiť, ak vám do horného rohu nalepím číslo, pod ktorým budete v našom systéme figurovať?“

        Nestihla som privoliť, už som mala na  nej nové označenie. Šesť miestne číslo.

        „Týmto číslom vás bude sestra volať do ambulancie, aby sa zachovala vaša anonymita, pri každej návšteve nášho centra,“ vysvetlila.

        Premýšľala som koľko celebrít im sem asi chodí, keď ľudia potrebujú skrývať svoju identitu. Ešte stále som sa nechcela stotožniť s tým, že punc neplodná, nebudem nosiť s hrdo vztýčenou hlavou, že pospolitý ľud považuje „deti zo skúmavky“ za vedecký exemplár, za niečo čo je proti prírode aj proti Bohu. 

Opäť som len kývla hlavou, že rozumiem.

        „A teraz sa môžete pohodlne posadiť, termín máte o pätnástej, keďže dnes máme všetky zákroky už za sebou, lekárka vás bude volať presne.“

        Dlho som sa v koženom kresle neohriala. Dvere ambulancie sa otvorili dokorán ešte pred treťou. Privítal ma ďalší milý úsmev postaršej sestry. „Vitajte u nás, pani doktorka vás už očakáva.“

        Číslo som sa snažila zapamätať, ale nikto ma ním neoslovil. Uznávam, bola som v nóbl čakárni sama, no úvodný zácvik by nebol na škodu.

        „Tak Sabína,“ mladá lekárka po intenzívnom stisku ruky, ťukala do počítača. „Najprv si vyplníme všetky potrebné informácie o vašom zdravotnom stave, potom vás vyšetrím a dohodneme sa na ďalšom postupe.“

        Takmer hodinu som prikyvovala, zamietavo krútila hlavou, z času na čas aj mykla plecami. Najmä keď sa otázky týkali Erika. Opäť som bola nahnevaná, že som ho nevzala so sebou. Poslednou otázkou bol termín mojej poslednej menštruácie. Hoci som mala celý menštruačný kalendár v pamäti, zaváhala som. Presný deň som si overila v diári.

        „Teraz vás poprosím vyzliecť sa, pozrieme sa čo nám povie moderná technika,“ ukázala na nenápadné dvere do kabínky. Visel v nej plášť, ktorý sa podobal tomu, čo sa používa v operačných sálach a jednorazové papuče. Vyobliekala som sa ako na maškarný bál. Keď som vyšla z kabíny, lekárke zdvihlo kútiky. Vedela som ja, že to vôbec nebolo potrebné?

        „Toto je vaša maternica, táto časť je vlastne sliznica, do ktorej sa po oplodnení uchytí vajíčko. Zodpovedá štrnástemu dňu menštruačného cyklu,“ stlačila tlačidlo, ktorým urobila fotku a vo výklade pokračovala.

        „Pravý vaječník, veľkosť primeraná, tieto drobné bodky, ktoré vidíte sú maličké folikuly. Tu máme aj ľavý,“ ukázala prstom na monitor, keď sa vo mne sondou posunula rovnakým smerom.

        „A tu je dominantný folikul.“ Opäť stlačila nejaké tlačidlo a na obrazovke sa zjavila čiarka s číslami „Krásnych devätnásť milimetrov. Čaká vás ovulácia, tak dúfam, že našu pomoc ani nebudete potrebovať.“

        „Znamená to, že som zdravá?“ Možno to bola hlúpa otázka, ale lekárka ma nevysmiala.

        „Znamená to, že ovulujete, čo je náš prvý úspech. Dnes vám pichneme pregnyl. Ovulácia príde približne o tridsaťšesť hodín, aby mohlo prísť k splynutiu, musia sa k vajíčku dostať partnerove spermie.“ Mala som pocit, že aj ona si myslí, že som retardovaná. Slušne mi chcela povedať, že zajtra večer máme sexovať.

        „Ak otehotniete, bude to skvelé, ak by sa tak nestalo, prídete druhý deň cyklu ku nám bez objednania medzi pol ôsmou a deviatou hodinou. Vezmeme vám krv a urobíme hormonálny profil. Zasa budeme o kus múdrejší.“ Všetko vyslovovala precízne a pomaly, pokyvkávala hlavou a som pritakala. Chvíľu som sa bála, že ma nechá všetko po poriadku zopakovať.

        „Nemôžete mi tú krv vziať dnes?“

        „Sabína, na všetko sú presne určené termíny a našou úlohou je ich dodržať. Iba tak budú mať výsledky výpovednú hodnotu.“

Bolo mi nepríjemné rozprávať sa, keď som tam ležala len tak na verím boha s roztiahnutými nohami.

        Lekárka si všimla moje rozpaky. „Ešte chvíľku vydržte, spravím vám stery, aby sme sa uistili, že a tam dolu neusídlil nejaký nepriateľ.“

        „A keď bude všetko v poriadku?“ Ďalšia otázka, ktorá sa mohla zdať zbytočná, ja som však fundovanej žene visela na perách.

        „Ešte musíme vziať ho úvahy partnerov spermiogram a priechodnosť vašich vajíčkovodov.“ O laparoskopickom vyšetrení mi toho môj priateľ internet rozpovedal viac, ako som si želala. Na youtube dokonca bolo zverejnené celé video. Posledné, po čom som túžila, bolo dať si nadierovať brucho.

Zdalo sa mi, že som priehľadná a moje myšlienky sú voľne čitateľné.

        „Existujú dva spôsoby, ktoré nám napovedia o stave vašich vajcovodov.“ Opäť ten pokojný tón, akoby sme sa nezáväzne rozprávali o počasí. „Prvé je invazívnejšie, robí sa laparoskpicky, druhé by sme mohli zvládnuť aj v našej ambulancii. Pomocou ultrazvuku a kontrastnej látky by sme sa na vaše vajíčkovody pozreli, zistili by sme čo je treba a výsledky by sme vedeli okamžite. Vyhnete sa hospitalizácii aj celkovej anestézie, no musím vás upozorniť, že spoľahlivosť je trochu nižšia.“

        Úplne zbytočne mi dávala na výber. Moja voľba bola jasná. Žiadne diery do brucha.

        „Má to však aj svoje nevýhody,“ pokračovala. Správna psychológia, vždy sa najprv hovorí všetko za a potom sa do škrupinky obalí proti. Čakala som, aká záludnosť bude skrytá tentoraz.

        „Úkon nie je hradený zdravotnou poisťovňou, a teda si ho budete musieť v plnej výške zaplatiť.“

        Ak ma mala odradiť  len taká banalita akou sú peniaze, vydýchla som si. Rozhodla som sa oželieť pár drobností, ktoré by mi len zapratali šatník a investovať stodvadsaťpäť eur do svojho zdravia. A do kliniky, samozrejme...

Čítaj celý článok
laurakrauz
1. jún 2017 Čítané 420x

ALEXANDRA

        Takmer po mesiaci sme sa dočkali toho zdrapu papiera. Každý deň som ako hlupaňa kontrolovala schránku, niekoľkokrát som volala na poštu, či mi ho náhodou nezabudli priniesť. Akoby moje číslo už poznali spamäti, vždy som len vypočula: „Nie, pani Novotná, ani dnes vám nič neprišlo.“

        Možno si mysleli, že sa mi pomiatla myseľ, keď som tam raz za týždeň zašla aj osobne.

        Asistentka v poisťovni mi po telefóne takmer odprisahala, že obálka s mojím menom od nich odišla hneď, ako potvrdenie vedúca oddelenia správy dlhov podpísala.

Svoju nervozitu som prenášala aj na Kuba. Obaja sme boli nahnevaní. Vedieť, že im to bude trvať mesiac, zašli by sme si po ten poondiaty papier osobne.

        Podstatné bolo, že sme sa ho nakoniec dočkali. Už sme sa necítili ukrivdení, že im to trvalo celú večnosť. Mali sme ho a to znamenalo, že sme boli opäť o krok bližšie.

        Krátko po prevzatí potvrdenia prišiel aj ten dlho očakávaný a vytúžený telefonát. Žiadosť o IVF bola schválená.

        Začali sme sa tešiť nanovo.

        Vrátili sme sa do centra, kde nám urobili potrebné vyšetrenia. Nasledoval jeden odber krvi za druhým. Alergie, infekčné a pohlavné choroby, krvné skupiny (napriek tomu, že sme ich hneď na prvej konzultácii lekárovi diktovali).

        Ani to však nešlo tak hladko, ako sme sa nádejali. Všetko malo stanovené termíny a presné dátumy. Nakoniec nám predpísali recepty.

        Kým som si na ranku v žile tlačila tampón, navlhčený dezinfekčným roztokom, Jakub zbehol do lekárne, ktorá bola na prízemí budovy, v ktorej sa klinika nachádzala. Modlila som sa, aby suma za ne nepresiahla jeho povolený denný limit. Vo vrecku mal síce železnú rezervu, nevedela som však z čoho by sme zaplatili za jednotlivé úkony, ktoré nás čakali.

        Až v ten deň, keď sme si nastavovali stimuláciu, nás omráčila realita. Poisťovňa hradila časť liekov, punkciu aj vklad, ale žiadne techniky, ktorým by nášmu biologickému materiálu pomohli k splynutiu. Jednoducho povedané, vydolovali by zo mňa vajíčka, Jakub by odovzdal spermie a oni by ich nechali v skúmavke splynúť. Ak by sa oplodnili super, ak nie... Stačí si priplatiť a mohli to skúsiť aj inak.

        Kým som sa snažila absorbovať všetko, čo sme sa dozvedeli, zjavil sa Jakub aj s plnou taškou injekcií medzi dverami. Netváril sa príliš uvoľnene. Dodnes neviem, či ho zaskočila ich cena alebo množstvo.

        Dostala som dva druhy. Sestrička nám vysvetlila, ako si ich mám dávať. Keď videla môj ustráchaný pohľad, usmiala sa. „Nemajte strach, nie ste ani prvá ani posledná, ktorá pred stimuláciou nedržala injekciu v ruke.“

        Neviem či ma jej slová mali upokojiť, ale jej pokus o zmiernenie môjho prvotného šoku som si cenila. Do ruky vzala papier a pero a spísala mi naň všetky denné dávky spolu s dátumami. „Takto na nič nezabudnete,“ vkladala mi ho do zložky, ktorú som mala nosiť na kontroly so sebou. Dobrovoľne sa priznávam, že som to nepoplietla len vďaka nemu.

        Kto by si to na jediné počutie pamätal?

        Prvé injekcie mali tvar pera. Tie neboli zložité.

        Tie druhé, tak tie už boli celkom o niečom inom. Musela som zarobiť dve tekutiny a vymeniť dve ihly. Oblial ma pot, keď som videla hrúbku tej prvej. Našťastie sa mi pokožky nedotkla. Tú tenšiu stačilo „iba“ vsunúť až po koniec pod kožu a vstreknúť. Obe som si mala pichať do bruška.

        „Takže, keď už budete mať stanovenú dávku v injekčnej striekačke, vymeníte ihlu za krátku a tenkú,“ sestrička pri názornej ukážke vybrala ihlu s oranžovým koncom z obalu.         „Podržíte injekčnú striekačku tak, aby ihla smerovala hore. Jemne poklepte po striekačke, musíte tak robiť dovtedy, kým sa všetok vzduch nezhromaždí na povrchu. Potom jemne zatlačíte piest. Dávajte pozor, aby ste nevystrekli látku do vzduchu. Prestaňte tlačiť, keď sa na hrote ihly objaví prvá kvapka.“ Horlivo som prikyvovala, že všetkému rozumiem, Jakub zabudol zatvoriť ústa.

        „Miesto vpichu treba vydezinfikovať,“ opäť ten nepríjemne páchnuci nasiaknutý tampón. Pretrela mi ním miesto asi päť centimetrov naľavo od pupka. Mozog mi spustil akýsi poplašný senzor, okamžite mi naskočila husia koža.

        „Nebolí to, žiadny strach,“ zasmiala sa na mimovoľnej reakcii môjho tela sestra. „Pred podaním injekcie musíte stlačiť kožu tak, aby vytvorila záhyb. Potom jedným rýchlym pohybom pod deväťdesiat stupňovým uhlom pichnete ihlu.“

        Nestihla som sa ani nadýchnuť, už celá ihla zmizla v mojom bruchu.

        „Zatlačíte na piest, a hurá. Stačí injekciu vytiahnuť.“ To čo opisovala aj robila.

To sestrine hurá som vnímala akoby z diaľky. Bolelo to. Vlastne štípalo, no dalo sa to prežiť, kým to robil erudovaný odborník. Ako sa s tým vysporiadame doma som netušila.

         Skôr ako som sa spamätala, mala som vatový tampón opäť pricapený na mieste vpichu, mladá zdravoťáčka ním horlivo krúžila. „Takto zastavíte prípadné krvácanie, ale miernou masážou pomôžete aj rozptýleniu roztoku pod kožou.“

        Pod miernou masážou som si predstavovala všeličo, len nie tie pohyby prstom, ktorý sa mi dotýkal boľavého miesta.

        Sama neviem, či som bola na to pripravená. Všetko to bolo pre nás nové, ale túžba mať dieťa nás hnala vpred. Urobili by sme aj nemožné.

        Každé ráno som si dávala injekcie. Mohli sme urobiť aj tak, že by sme každé ráno navštevovali našu mestskú pohotovosť a tam by mi injekcie aplikovali, ale „samoobsluha“ bola pre nás pohodlnejšia. Po pár dňoch som si na to zvykla. Nebolo to také strašné, ako sa to na prvý pohľad zdalo.

    Chodili sme často do centra, aby mi ultrazvukom mohli sledovať rast folikul. Tešili sme sa z každého pokroku. Aj napriek mojej hormonálnej zmene. Viete si predstaviť, ako som sa cítila?

        Normálne sa žene vytvorí jedno vajíčko, ktoré ak sa neoplodní, je vylúčené počas menštruácie. Ja som mala na jednom vaječníku sedem a na druhom osem vajíčok.

        Cítila som sa ako jeden obrovský chodiaci hormón.

        Jediné, čo ma na tom trocha škrelo, bol nárast mojej váhy.

        Typická ženská.

        Popri návštevách v centre sme absolvovali genetický pohovor. Urobil sa rodostrom a riešili sme choroby v našich rodinách, aby sa vylúčili prípadné choroby dieťaťa. Rodičia, súrodenci, ich deti a prípadné diagnózy. Výsledky nám prišli poštou s dobrým záverom. Podľa  všetkého by dieťatko, o ktoré sme tak bojovali, malo byť zdravé.

        Aj táto informácia mi dávala motýlie krídla.

        Popri injekčnom období som si musela dať urobiť predoperačné vyšetrenia. Čakal ma rad ďalších vyšetrení, za ktorými som musela cestovať do neďalekého mesta.

        A samozrejme, znova čakať na výsledky. Občas som prepadla zúfalstvu, vtedy som si myslela, že to nikdy neskončí. Bola som príšerne netrpezlivá a svojím nepokojom som infikovala aj Jakuba.

Čítaj celý článok
laurakrauz
30. máj 2017 Čítané 410x

SABÍNA

      Vyšla som z kúpeľne, starostlivo som v koši zamaskovala ďalší ovulačný test. Dnes mal dve silné čiarky, no Erik mi písal, že sa vráti zo služobky neskoro večer. Uvarila som si silnú kávu, aby som pri knihe nezaspala.

        Po desiatej som už oči nevládala udržať otvorené. Dala som si studenú sprchu, na chvíľu ma osviežila. Zabalila som sa do teplej deky, keď neprišiel do polnoci, písala som mu vyčítavú správu. Našťastie skôr ako som stihla štipľavý text odoslať, otvoril dvere.

        Vrhla som mu okolo krku, no on ma len letmo pobozkal na pery a odtisol od seba.

        „Som taký uťahaný, že ráno ani nevstanem,“ zívol, keď sa zobliekal a mnou prešla vlna sklamania.

        „Dám si sprchu, len dúfam, že v nej rovno nezaspím.“ Presunul sa popri mne do kúpeľne. Rozhorčene som zvesila plecia.

        „Ale...“ strčila som hlavu do dverí, sotva ma kvôli tečúcej vode počul.

        „Hovorila si niečo?“

        „Či sa môžem pridať,“ prehltla som svoju hrdosť a ponúkla som sa vlastnému mužovi.

        „Zlato nehnevaj sa. Dnes nie,“ načiahol sa po osuške. „Strašne mi pulzuje v hlave bolesť, dám si aspirín a zaľahnem, pozri koľko je hodín.“

        „Ale...“ stála som tam a prešľapovala z nohy na nohu. Nechcela som ho nútiť do sexu, no v hlave mi svietila kontrolka. Premeškáme ďalší mesiac, len kvôli tomu, že ho bolí hlava? Koľkokrát bolela mňa... A ovulácia? Takmer zakaždým mi išlo rozhodiť celé vnútro, pri každom pohybe sa mi tlačili do očí slzy.

        Veď som si už ani nepamätala, kedy naposledy sme spolu spali lebo sme chceli, nie museli. Čo sa to z nás stalo? Pokojne by sme si mohli otvoriť továreň na deti... Vlastne nemohli. Nedostavoval sa totiž žiadny výsledok. Celé dva roky sme len trénovali...

        „Dovolíš?“ vytlačil ma z dverí, aby mohol prejsť.

        „Erik, ale ja mám ovuláciu!“

        Zastal.

        Zdalo sa mi, že sa zopár ráz zhlboka nadýchol, kým sa na mňa pozrel.

        „A?“

        „Aké a? Čo to nechápeš?“ kričala som medzi vzlykmi.

        „To ty to nič nechápeš! Už ma nebaví pozerať na hodinky, kedy mám stiahnuť trenky a na povel ťa priľahnúť! Už som z toho chorý! Mesiac čo mesiac  ma uháňaš, zakaždým len vtedy, keď ide do tuhého. Nevládzem,“ zvrtol sa mi chrbtom a odkráčal do spálne. Zostala som tam stáť, zabudla som aj revať. Mala som pocit, že ma vyfackal. Trestal ma, ale za čo? Chyba mohla byť tak vo mne, ako v ňom a bolo na čase, urobiť si v tom jasno.

        Zo stola v obývačke som vzala leták z centra, kde som sa objednala na konzultáciu. Na tú úvodnú už máme priniesť výsledky zo spermiogramu. Vošla som za Erikom, tváril sa, že spí. Poznala som rytmus jeho dychu, vedela som, že je od ríše snov na míle vzdialený.

        Sadla som si na kraj postele, jednou rukou som skúsila, či nemá teplotu.

        Už som neplakala.

        Ani som sa nehnevala, že nechcel sex podľa môjho rozvrhu.

        „Zajtra sa tam prosím objednaj,“ položila som leták na nočný stolík vedľa jeho mobilu. „Bolo by fajn, keby si to stihol, kým pôjdem k lekárovi ja. Testy bude robiť aj mne, je najvyšší čas zistiť príčinu nášho neúspechu.“ Emócie som nechala za dverami izby. Nijako by nám totiž nepomohli.

        „To si akože mám...“ nemusel dopovedať, vedela som na čo myslí.

        „Nebude to jediný raz, ak budeme musieť absolvovať umelé oplodnenie.“

        „Prečo by sme museli?“ rukou si podprel hlavu.

        „Lebo dva roky je príliš dlhá doba...“

        „Možno mal tvoj lekár pravdu, možno chceme až príliš...“

        „A možno mám blok. Možno ma poznačil tvoj odchod a niekde vo mne hlodá strach, ktorý mi bráni otehotnieť.“

        Ťaživé ticho sa pomaly vkrádalo medzi nás.

        „Však to nemyslíš vážne?“ aj v prítmí som videla jeho vyplašený pohľad.

        „Chcem vylúčiť všetky fyzické prekážky, potom sa zamyslím nad tými ostatnými...“

        „Po takej dobe mi vyčítaš, čo som sám sakramentsky oľutoval?“

        „To nebola výčitka,“ presunula som sa na svoju posteľ. „Erik, ja už len sucho konštatujem...“

        Bola to jedna z najdlhších nocí.

        Nielen pre mňa...

        Keď som ráno na stolíku nenašla leták s kontaktom na centrum, potešila som sa. To, že pochopil, že potrebujeme pomoc, bola polovica úspechu.

Čítaj celý článok
laurakrauz
27. máj 2017 Čítané 419x

ALEXANDRA

    Prehltla som hrču v krku a s tichým hlasom sa opýtala :„Ako to môžem vyriešiť?“

    „Nemusíte sa obávať. Ja vám poviem obdobie a stačí ak prídete na hlavnú pobočku a tam dlh uhradíte. Môžete to riešiť so zamestnávateľom, ktorý za vás neplatil, no tento postup je vždy pomerne zdĺhavý. Keď to bude vyplatené, vyžiadate si papier, kde budete mať potvrdené, že nemáte žiaden dlh. Ten mi odošlete a keď to tu budem mať, vašu žiadosť okamžite schválime a odošleme do centra.“

    „V poriadku.. Ďakujem,“ vydýchla som a položila. Oči ma pálili, nohy ma prestali poslúchať a zviezla som sa na zem. Všetko sa to zrútilo.

    Trápilo ma jediné, kde vezmem toľko peňazí?

    Pracovala som v obchode a z môjho platu by som to musela šetriť nekonečne dlho. Stále mi v hlave rezonoval lekárov hlas, poisťovňa preplatí len časť, zvyšok budeme musieť doplatiť.

    S roztraseným hlasom som zavolala Jakubovi.

    „Papuľka je koniec..Pane Bože, ja sa zbláznim.“ To zúfalstvo, ktoré som pociťovala, mi trhalo srdce na kusy.

    „Čo sa stalo?“ evidentne som ho vystrašila.

    Horko-ťažko som mu vyrozprávala všetko, čo som si z predchádzajúceho telefonátu pamätala.

    „Miláčik, upokoj sa. Keď prídeš domov, porozprávame sa a vyriešime to.“

    Napriek jeho slovám som sa nevedela spamätať. Pripadala som si ako v inom svete.     Všetko bolo proti nám. Vtedy som to tak cítila.

    V ten deň som sa nedokázala na nič sústrediť. V práci som pokašľala všetko čo sa len dalo. Tíšenie mojich kolegýň nebolo pre mňa ničím. Všetko som videla čierne. Po skončení zmeny som ako bez duše odišla domov.

    Zničená som čakala na príchod Jakuba. Nestihol sa ani vyzuť, vrhla som sa mu do náručia a plakala. Potrebovala som jeho objatie a podporu.

    „Čo urobíme?“ celá som sa triasla.

    „No čo asi? Pôjdeme to vyplatiť.“ Mykol plecami, akoby sme doma v policiach skrývali tisícky eur.

    „Kubko, ale..“

    „Máme inú možnosť?“

    Pokrútila som hlavou. Na papieroch z centra som čítala čosi aj o možnosti pre samoplatcov, no keď som videla štvormiestnu sumu a potom rozpoložkované všetky zákroky, cenník som odložila.

    „Bez toho nám to neschvália, takže inú možnosť nemáme. A odhliadnuc od toho, skôr či neskôr by ti prišla výzva na uhradenie dlhu, účet by ti zablokoval exekútor a tieto ťahanice teraz určite nepotrebujeme.“

    Tieto slová ma konečne utíšili. Bola som taká rada, že ho mám. On jediný priniesol mojej ubolenej duši pokoj.

    Milovala som ho.

    Počas tohto obdobia sme využívali dovolenku z práce viac ako za celý život. Znova nás čakala cesta do Bratislavy. Trocha sme blúdili, ale nakoniec sme budovu poisťovne našli.     Kopec ľudí a vydýchaný vzduch. Vonku bolo horúco a ja som mala pocit, že sme sa ocitli uprostred skleníka. Znervózňovalo ma to.

    Odstáli sme si v rade, kým sme sa dostali k jednej z pracovníčok. Nadiktovala som jej moje údaje a povedala jej, že chcem dlžobu uhradiť.

    „A nebudete to riešiť cez zamestnávateľa, ktorý za vás odvody neodvádzal?“

    „Nie. Potrebujeme to okamžite vyplatiť. Nemáme čas niekoho naháňať.“

    „No, ale mali by ste. Je to vysoká suma,“ jej dobre mienené rady sa míňali účinku.

    „To ja viem. Ale nebudeme to tak robiť.“ Začínala som byť podráždená ešte viac. Nechceli sme čakať. Takto by to mohlo trvať večnosť. Naháňať niekoho, o kom ani neviem, kde momentálne je. Vlieklo by sa to dlhé mesiace. A to sme si dovoliť nemohli. Túžba nás hnala vpred.

    „Zadám jednorazovú platbu alebo chcete radšej splátky?“

    „Jednorazovú!“ Toľko zbytočných otázok! Akoby na tých pár sekundách malo záležať.

    „Dobre teda. Pôjdete do dverí číslo 220 a tam to uhradíte.“

    „V poriadku.“ S papierom, ktorý mi vytlačila, sme sa vybrali hľadať pokladňu.

    Zaplatili sme.

    „Prosím vás, ja by som potrebovala papier o tom, že mám u vás všetko vyplatené a nemám už žiadnu dlžobu.“

    „To musíte ísť do dverí číslo..“ už si ani nepamätám aké.

    Vybrali sme sa pohľadať aj tie. A potom nás poslali ešte do ďalších troch dverí. Na to, aby mi vytlačili jeden prekliaty papier, som si musela vypísať žiadosť s tým, že mi ho odošlú domov. Inak by sme o týždeň museli znova prísť do Bratislavy.

    Tak na toto som už nemala nervy.

    A to všetko pre jediný papier.

Čítaj celý článok
laurakrauz
26. máj 2017 Čítané 620x

ALEXANDRA

        Moja sestra porodila chlapčeka. Krásny voňavý uzlíček v modrej zavinovačke vykúkal z postieľky a ja som sa všemožne snažila premôcť plač. Keby sa nám dieťa zadarilo hneď, ako sme sa oň začali snažiť, mali by sme doma škôlkara. Isto by mu pribudol za tie roky aj súrodenec.

        S Jakubom sme snívali o veľkej rodine. On chcel syna, s ktorým by hrával futbal, ja som chcela zapletať vrkoče a nakupovať šaty. Celé roky snaženia sme sa prekárali o mene, vždy sme sa nechali ovplyvniť niečím, čo bolo v danom období trendy.

        Vzala som do rúk to bezbranné stvorenie. Voňalo nádherne. Bábätkovsky. Matej mal noštek po otcovi, krásne bucľaté líčka. So svojimi päťdesiatimi tromi centimetrami a takmer štyrmi kilami bol najväčším valibukom na novorodeneckom oddelení. Do nemocnice som za nimi chodila takmer každý deň, tajne som dúfala, že sa tam medzi toľkými drobcami na mňa nalepí šťastie.

        Stala sa zo mňa hrdá krstná mama. Po robote som bežala k sestre, ktorá bývala na sídlisku na opačnom konci mesta. Keď sa dalo, vytiahla som drobca do kočíka a chodila sa s ním prechádzať do neďalekého parku. Krásny modrý kočík s bielou vaničkou, keby mám syna, vybrala by som taký istý.

        Kým som bola vonku, tešila som sa z chvíľ, ktoré sme spolu strávili, čerstvý vzduch mi prospieval, no keď som ho vracala domov mame, prepadal ma pocit zúfalstva.

Nezávidela som sestre dieťa. To nie. Ale bola staršia ako ja. Karieristka. Rodinu odložila kvôli práci. Mala tridsaťosem, keď rodila a aj k tomu by asi nedošlo, ak by sa im "nepošmyklo".  

        Dieťa v rodine naše rozhodovanie urýchlilo.

        Odhodlaní sme sedeli v ordinácii nášho nového lekára.

        Napriek nevedomosti, sme boli obaja v očakávaní.

        „Takže začneme týmto. V prvom rade pošleme žiadosť do zdravotnej  poisťovne, aby nám to schválili a z verejného zdravotného poistenia bola hradená časť nákladov. Preplácajú približne sedemdesiatpäť percent, čo je dosť. Po schválení sa na to dáme. Urobíme vám vyšetrenia a vezmeme obom krv. Začneme so stimuláciou, dáte si urobiť predoperačné vyšetrenia. Aby sme predišli komplikáciám, budeme vás pozorne sledovať. To znamená ultrazvuky a pravidelné odbery krvi. Keď sa všetko bude vyvíjať tak ako má, odoberieme vám vajíčka a vaša polovička odovzdá materiál, aby sme ich oplodnili oplodnili. Keď sa nám to podarí, objednáme vás na vkladanie a zavedieme vám embryá do maternice.“

        Znelo to naozaj jednoducho. Niečo dajú, niečo vezmú, potom to spoja a hurá máme dieťa. Lekárov postup som musela rozobrať na drobné. On s tým žil, my sme ale ničomu nerozumeli.

         „Ako budete oplodňovať moje vajíčka?“

        „Zo spermií od vášho partnera vyberieme to najlepšie. Vyseparujem tie štyri percentá a embryológovia sa postarajú o ostatné. Pri jednotlivých konzultáciách vám všetko vysvetlíme, zbytočne vás zahltíme informáciami v prvom kroku.“ Obaja sme prikývli.

        Lekár si vypýtal všetky naše údaje. Pýtal sa na prekonané choroby, alergie, krvné skupiny, ale aj na banality ako sú telefónne čísla a čísla občianskych preukazov. Číslo sme už mali pridelené. Jakub ho dostal, keď bol na úvodnom vyšetrení. Vysvetlil nám, že kvôli ochrane osobných údajov nás budú vždy volať do ambulancie číslom, nie všetci si želajú, aby celý svet vedel, že podstupujú umelé oplodnenie.

        Myslela som si, že poisťovňa zavolá o pár dní. Všetko schvália a ani sa nenazdáme a dotkneme neba. Moja babka, kým žila zvykla hovoriť, že my mladí si všetko predstavujeme ako "Hurvínek válku". V podstate by aj teraz mala pravdu.

        Moje plány sa realite ani kúsok nepriblížili.

        Dni sa vliekli, čakanie na vyjadrenie poisťovne sa zdalo ako večnosť. Nevedela som sa dočkať, kedy sa nám ozvú z centra a nastúpime do toho zdanlivo jednoduchého kolotoča, ktorý nám má zabezpečiť, že budem konečne mama.

        Samozrejme dočkala som sa, ale nie toho, čo som si myslela.

        Zazvonil mi telefón. Práve som bola v práci. Neznáme číslo. Okamžite mi v žilách stuhla krv.

        „Prosím?“

        „Dobrý deň. Hovorím s pani Novotnou?“

        „Pri telefóne,“ zachvel sa mi hlas a vnútrom sa mi rozlialo očakávanie.

        „Navrátilová, zdravotná poisťovňa. Riešim vašu žiadosť z reprodukčného centra. Žiaľ nemôže byť schválená, nakoľko máte na poisťovni dlh.“

         „Prosím? Aký dlh?“ ironicky som sa zasmiala, zahmlilo sa mi pred očami.

        „Pozriem vám to obdobie, moment,“ počula som ako ťuká do počítača. „Výška dlhu činí necelých tisíc eur.“

        „Ale to predsa nie je možné!“ Tak teraz opäť osud zrazil na kolená. Moja šanca na to, aby som sa stala matkou, sa rozplynula ako oblak dymu. Svet okolo prestal existovať.         Ako sa to mohlo stať? Vždy som bola zamestnaná, ani jeden jediný deň som nestrávila na úrade práce, tobôž bez evidencie. Kde by sa nazbieral dlh tisíc eur? Čo sa mi to snaží nahovoriť? Nepomýlila sa? Omyly sú ľudské, ak to ešte raz preverí a zistí, že to poplietla, nebudem sa hnevať, ani z toho nevyvodím žiadne dôsledky. Žiadna sťažnosť. Stačí, že si prizná chybu.

        „Prosím, nemohlo dôjsť k omylu?“

        „Nechápte ma zle pani, ale toto evidujeme v systéme.“

        „Možno mám menovkyňu,“ vystrelila som do slepa.

         Žena na druhom konci spojenia pomaly nadiktovala moje rodné číslo. „Je to v poriadku?“

        „Číslo sedí,“ prikývla som, hoci ma nevidela.

        „Tak potom k omylu nedošlo.“ Žena z poisťovne nebola nepríjemná, ani arogantná hoci som spochybnila jej prácu.

        „Ale mne neprišlo žiadna výzva na doplatenie poistenia,“ ešte stále som tomu nemohla uveriť. Hlboký nádych na druhej strane ma utvrdil v tom, že ľútosťou nikam nezájdem.

        Prehltla som hrču v krku a s tichým hlasom sa opýtala :„Ako to môžem vyriešiť?“

Čítaj celý článok
laurakrauz
22. máj 2017 Čítané 532x

SABÍNA

            Zúfalo som o svojich pocitoch potrebovala hovoriť aj s niekým iným ako s Erikom. Bol skvelý, objal ma vždy, keď ma chytil záchvat revu a prikladal termofor na moje ubolené brucho, keď sa mi rozbiehala menštruácia.

        To však bolo málo.

        Potrebovala som to zo seba všetko dostať.

        Všetok ten hnev, zúfalstvo a beznádej. Lebo presne tieto pocity mi zamestnávali myseľ. Najprv som samu seba presviedčala, že všetko v živote prichádza vtedy, keď príde správny čas. A že všetko má svoj zmysel, aj keď ho v danom momente nevidím. Aj rozchod s Erikom musel prísť, aby sme sa opäť našli, aby sme si jeden druhého viac vážili. Aj dieťa príde vtedy, keď budeme na to pripravení.

        Tento skvelý pohľad na svet sa mi zahmlil, keď som stretla spolužiačku zo strednej v meste. Zlákala ma na kávu, keďže som sa len bezcieľne túlala mestom a zabíjala som zlú náladu nakupovaním, dala som sa zlomiť.

        „Vydávať sa nejdeš?“ nechodila dlho okolo horúcej kaše. Bola síce pravda, že nás z triedy veľa slobodných nezostalo, ale to bola posledná vec, z ktorej by som v tom čase mala vrásky.

        „Tuším to už vyšlo z módy,“ snažila som odvrátiť tému.

        „Vraj ste sa s Erikom rozišli,“ v hlave mi zablikala kontrolka. Načo sa pýta, keď je super informovaná. Myslela som si, že mesto mi poskytuje anonymitu, že to nie je ako na dedine, kde vie každý o každom všetkom. Mýlila som sa.

        „Vrabce čvirikali?“ Dúfala som, že môj nezáujem o preberaní chúlostivých tém pochopí. 

        „Simone sa minulý mesiac narodili dvojičky, vieš?“ spomenula jednu z báb, ktorá bola celé štyri roky tichá a utiahnutá, všetci sme si mysleli, že si chlapa nikdy nenájde. Boli aj tipy, že sa zavrie niekde do kláštora...

        „Tak to bude mať dievča čo robiť,“ prehltla som trpkú chuť na jazyku.

        „Vraj boli na umelom oplodnení,“ zásobovala ma detailmi, o ktoré som nestála. „Nechápem, ako to niekto môže podstúpiť, vieš, celý život budeš mať pred očami, že tvoje decko je zo skúmavky...“ afektovala a čím viac rozprávala, tým viac sa vo mne káva búrila.

        „A čo majú tie deti dve hlavy a štyri nohy, keď to má niekto celý život pred očami?“ vytreslo zo mňa.

        „Peter sa bude v auguste ženiť. S prvou frajerkou sa po šiestich rokoch rozišiel, túto nabúchal pre istotu už po pol ročnej známosti. Niekto si to vie zariadiť,“ predniesla ignorujúc môj výbuch.

        Mala som dosť.

        Ľutovala som, že som sa na tú kávu nechala zlomiť.

        Ani neviem, akú výhovorku som použila, utekala som z kaviarne bez obzretia. Rýchlo som za obe zaplatila, aby som nemusela viac počúvať všetky tie žvásty od človeka, ktorý si nevie upratať pred vlastným dvorom, ale s radosťou upratuje pred inými. Zastavila som sa v potravinách. Dnes som len piaty deň cyklu. Žiadny sex nehrozí. Môžem uvariť aj ťažšiu večeru a možno ju spláchneme aj pohárom vína.

        Pri pokladni som stretla Leu, v jednej ruke natriasala plačúcu Grétku, druhou sa snažila ukladať do tašky nákup. Prvý raz som si snažila nahovoriť, že život bez detí môže byť jednoduchší. Že môžeme cestovať každý rok na iné miesto, že nebudeme premýšľať, či nám po splátke hypotéky z jedného platu a trápneho rodičovského príspevku zostane na predĺžený víkend pri slovenskom mori raz ročne. Neutrpí ani moja postava, nevypadajú mi vlasy, nepokazia sa mi zuby.

        Keď som Lei vzala malú z rúk, aby mohla nákup dobaliť a zaplatiť, všetky odvážne myšlienky sa vytratili. Grétka sa na mňa zahľadela, tými svojimi veľkými okáľmi a smiešne pohla cumlíkom v puse.  Opäť sa mi rozochvelo vnútro.

        Vonku som ju postavila na nožičky, zadrapla sa do môjho prsta a ja som nemala inú možnosť, ako ich odprevadiť. To detské zovretie ma tešilo a desilo zároveň.

        „Chceli by sme stihnúť druhé, aby som sa nemusela vrátiť do práce,“ vypadlo z Lei, keď sme kráčali okolo detského ihriska. „Bude to psychiatria mať novorodenca a toto žihadlo, ale mladšie už nebudeme.“ V jej hlase som počula výčitku, aj keď tam možno vôbec nebola.

        Nebola prvá, ktorá ma upozorňovala na to, že rodiť po tridsiatke prvé dieťa nie je bohvieaká voľba. Ľutovala som, že som sa jej o našom snažení sa o bábo nezdôverila, ale brala som to ako osobné zlyhanie. Netušila som, či som v poriadku, ako je na tom Erik a to ma ťažilo ešte väčšmi. Vždy u mňa vyhrávalo racio. Dokázala som sa zmieriť s každou situáciou, pokiaľ som poznala príčinu či dôvod... Teraz som tápala v hmle.

        Priateľke som závidela tú istotu. To, že ani nezaváhala, že si na ďalšieho potomka budú musieť počkať dlhšie. Aj Grétku mali hneď, ako po nej muž hodil boxerky, sama to zvykla so smiechom hovoriť. Teraz mi to až také vtipné nebolo.

        „Začnite aj vy, nech môžeme spolu kočíkovať,“ rozžiarila sa. „Už by ti to pristalo.“

        Prikývla som. Ak by som prehovorila, slzy by mi tiekli prúdom a musela by som s pravdou von. Na to som však potrebovala lepšiu konšteláciu hviezd alebo riadneho panáka. Na všetko musí dozrieť čas, aj na to, že raz nahlas o našom probléme poviem...   

        Chuť na večeru ma prešla. Erik si môže objednať pizzu. Sadla som si za internet a do vyhľadávača som zadala: Centrum asistovanej reprodukcie.

Čítaj celý článok
laurakrauz
20. máj 2017 Čítané 502x

ALEXANDRA

    Jakubovi som povedala o návšteve u gynekológa, aj o tom čo mi povedal. Hneď, ako sa dalo, vybavil si v práci voľno a vybrali sme sa do Bratislavy.

    Pred vstupom do ambulancie som skoro odpadla od nervozity. Ani jeden sme nemali tušenie, čo nás tam čaká.

    Keď nás sestrička zavolala dnu, točil sa mi celý svet.

    Pán doktor sa nám predstavil s úsmevom na perách. Bol to starší, sympatický muž.

    „Zdravím..ako vám pomôžem?“ Chcelo sa mi kričať, že dúfam, že nám už konečne niekto pomôže, ale zasekla som sa. Tento muž predsa za nič nemohol, videl nás prvýkrát v živote a podobných prípadov tu mal za svoju kariéru tisícky.

    „Dobrý deň,“ snažila som sa upokojiť splašené srdce. „Poslal nás môj doktor.“ Podala som mu sprievodný papier, ktorý si hneď vzal a prečítal.

    „Starý dobrý Jozef, ako sa má?“ opýtal sa, keď si všimol pečiatku.

    „Myslím, že dobre,“ nevedela som čo na to povedať.

    Pochopil moje rozpaky, opäť sa srdečne usmial: „Takže máte problém otehotnieť,“ skôr skonštatoval, ako sa spýtal.

    „Áno... snažíme sa štyri roky...“ nervózne som zvierala Jakubovu ruku, mala som pocit, že som tu sama. Celý čas bol ticho.

    „V poriadku. Urobíme to takto. Vždy jeden deň v týždni v priebehu celého mesiaca prídete a sestrička vám odoberie krv. Budeme pozorovať ako sa správajú vaše hormóny. Zistíme, či máte ovuláciu a ak ju máte, tak kedy.“

    „V poriadku.“ Obaja sme prikývli. Konečne aspoň nejaká reakcia.

    „Tak o mesiac sa vidíme a podľa výsledkov sa dohodneme, ako budeme pokračovať.“     Doktor nám podal ruku a bezslova sme sa pobrali domov.

    V tú dobu som mala šťastie, že moja šéfka bola ohľaduplná. Bez toho, aby som si musela brať dovolenku, ma na dve hodiny púšťala z práce,  aby sme mohli chodiť na odber krvi.

    Poslednýkrát nás tam čakal aj lekár. Krvi by ste sa mi nedorezali, aká som bola nervózna. Stále sme nemali tušenie, čo sa bude diať do zistení výsledkov.

    „Tak pozrime sa na to,“ Zobral papiere, čím dlhšie ich študoval, tým viac mi bolo na odpadnutie.

    „Takže vaše hormóny sa chovajú tak, ako majú. Ovuláciu máte, u vás problém v otehotnení nie je. Teda za predpokladu, že máte priechodné vajíčkovody. Dám vám číslo na jedno reprodukčné centrum. Zavoláte tam a objednáte sa na spermiogram. Ja tam pracujem, takže po výsledkoch sa zasa stretneme a spoločne zvolíme ďalší postup.“

    Reprodukčné centrum??

    Čo to znamená?

    Urobili sme tak, ako nám povedal. Ja som bola šťastná, že som v poriadku a samozrejme som dúfala, že aj Jakub bude. Možno je to iba nejaká maličkosť, ktorá nám v počatí bráni.

    Nahovárala som si.

    Prvá návšteva centra pre páry, ktoré majú problém s otehotnením, bola pre mňa ďalšia neznáma.

    Na recepcii bola úžasná pani. Jakub dostal kartičku s číslom, podľa ktorého ho zavolajú. Bola som nervózna, no zároveň mi to prišlo vtipné.

    Môj mužíček sa pôjde zavrieť do nejakej miestnosti, kde si to urobí sám.

Áno, áno uznávam, nie je na tom nič smiešne, no nemohla som si pomôcť.

Keď sestrička vyšla na chodbu a povedala naše číslo, potmehúdsky som sa usmievala.     „Uži si to,“ potľapkala som ho po zadku a škodoradostne mu vyplazila jazyk. Predtým som samozrejme skontrolovala, či ma nik nevidel, tých šťastlivcov tam totiž bolo viac.

    Neviem, ako tam bol dlho, no pripadalo mi to ako večnosť. Netrvalo to dlho keď nás oboch zavolala embryologička.

    Ukázala nám papier a začala vysvetľovať o tom, aký je počet spermií, koľko ich je živých, aké sú pohyblivé a či idú rovno alebo do strán.

    Priznám sa, nerozumela som jej ani slovo.

    „Prosím vás, môžeme mať spolu dieťa?“ to bolo jediné čo nás oboch zaujímalo.

    „V podstate áno.“

    Po jej slovách sme odišli s tým, že sme si ešte dohodli termín s našim novým doktorom.

    Bola som neskutočne šťastná.

    Čo lepšie sme mohli počuť?

    Teraz som si už bola istá, že to nebude nič vážne, prečo sa nám nedarí otehotnieť.

Po pár dňoch sme šli opäť do centra, ešte stále v nás prekypovala radosť. Stretli sme sa s doktorom a dali mu výsledky.

    Naša radosť netrvala dlho..

    „Vysvetlili vám spermiogram?“ posunul si okuliare na špičku nosa a spoza nich sa na nás pozrel.

    „Áno. Vraj ma jeho spermie dokážu oplodniť.“

    „Áno, to je síce pravda, ale tie, ktoré to dokážu, tak tých je veľmi málo. Iba štyri percentá. Okrem toho, idú do strán, takže pravdepodobnosť, že by sa vám to podarilo prirodzeným spôsobom, je mizivá.“

    Prosím? Prirodzeným spôsobom? Je ešte aj neprirodzený? Môj mozog nechcel prijať nové skutočnosti.

    Jakubova tvár bola ako z kameňa. Mne sa do očí tlačili slzy.

    „Ak chcete, dohodneme si termín a začneme riešiť umelé oplodnenie. Porozprávajte sa o tom, a keď sa budete cítiť pripravení, ozvite sa.“

    Netlačil na nás, nevnucoval nám našu jedinú možnosť, nechal nás nové informácie predýchať.

    Umelé oplodnenie.

    Ani jeden z nás netušil, čo to pre nás znamená a čím si budeme musieť prejsť.

    No túžba po rodine bola väčšia ako strach z neznámeho...

Čítaj celý článok
laurakrauz
19. máj 2017 Čítané 633x

SABÍNA

    Koniec nášho vzťahu prišiel ako blesk z jasného neba a zasiahol ma presne do srdca. A tak som na svoje narodeniny namiesto snubného prsteňa dostala kopačky.

    Ryšavá obluda pri pohári chladenej minerálky hladkala Erika po opaku ruky, nebolo mi viac treba vysvetľovať, odkiaľ prišla správa.

    „Na nešťastí druhých ešte nikto nikdy stabilný vzťah nevybudoval,“ vyštekla som jej do tváre. Netuším, kde som v sebe vzala toľko sebaovládania, aby som jej nevyškriabala oči, alebo jej roztúženú náruč neschladila tým pohárom vody, ktorý mali položený pred sebou.  

    Erik ma so svojim typickým pokojným hlasom len poprosil, aby som nerobila divadlo medzi ľuďmi, vraj o nič nešlo a všetko mi vysvetlí. Horúcej hlave sú všetky argumenty zbytočné, videla som akurát tak dosť. Zvrtla som sa na odchod a s rukou na srdci môžem prehlásiť, že si vôbec nepamätám, čo mi vtedy vonku povedal.

    O pár hodín neskôr si prišiel pobaliť veci z podnájmu a stoicky prehovoril: „Miloval som ťa najviac na svete, no nikdy to nebolo dosť. Vždy si uprednostnila prácu.“

    „Zato ty kurvy, však?“ hlas sa mi chvel, no slzy som statočne udržala.

    „Dobre vieš, že to tak nie je, ale ak ti táto myšlienka pomôže lepšie prijať koniec nášho vzťahu, tak ma pokojne obviňuj zo všetkého. Aj z nevery.“ Položil kľúče na komodu na chodbe a bez toho, aby sa na mňa aspoň pozrel, odišiel.

    Nechápala som, ako môže byť taký vyrovnaný. Ako môže za hlavu hodiť päť rokov života so mnou. Až s odstupom času mi to došlo. Nestála som pri ňom, nevenovala som mu všetku svoju pozornosť ani lásku. Nespájalo nás nič. Nikam sme sa za tie roky neposunuli. Bývali sme v podnájme, nechávali si zadné vrátka. Nemali sme deti ani spoločné priezvisko. A ako mi neskôr povedal, to bol jeho kameň úrazu. Sníval o rodine a ja som jeho túžby nevypočula.

      Keď som sa o pol roka neskôr sťahovala naspäť k Erikovi, býval vo vlastnom štvorizbovom byte v centre veľkého mesta a hoci mal o zopár šedín viac, stále ma rovnako priťahoval.

    Ja som sa zmenila viac. Prehodnotila som svoje priority, opustila som skvelo platené miesto a zamestnala som sa ako marketingová asistentka v malom rodinnom vydavateľstve. Pol dňa som trávila na sociálnej sieti, pol dňa kritizovala navrhnuté obálky od našich dvorných grafikov. Končila som o pol štvrtej popoludní a ponáhľala som sa domov. Už nič nebránilo tomu, aby nám to na druhý pokus vyšlo.

      Myslím, že som ešte nemala všetky veci uložené v novo zariadenej spálni, keď som objavila v Erikovej poličke ukrytý prsteň. Vnútrom sa mi rozlial pocit šťastia, zopár týždňov samoty nám obom prospelo.

      Na ďalší večer pri prestretom stole a chutnom jedle, ktoré sám pripravil, pokľakol a ja som sa mu so slzami v očiach hodila okolo krku. Dokonca sa mi podarilo tváriť prekvapene. Ešte dojatejšia som bola, keď som pri ukladaní papierov našla doklad o jeho zaplatení. Svietil na ňom dátum spred roka.

    Kým bol Erik v práci, prišla ma navštíviť moja najlepšia kamarátka Lea s malou Grétkou. Mala takmer dva roky, rozkošné bucľaté líčka a prenikavo modré oči. Pri pohári vína sme sa smiali, že najbližšie tehotenstvo si užijeme spolu, aby nám na prechádzkach v parku nebolo smutno. Zrazu som dieťa začala vnímať ako pomyslený ďalší krok v našom vzťahu.  

    Večer som vybrala zo skrine čiernu saténovú košieľku, naliala do pohárov šampanské a nepustila Erika až do konca. Vo svetle sviečok som videla jeho rozžiarené oči, nepovedal nič, len ma nekonečne dlho bozkával. A rovnaký postup volil každý večer.

Nebyť štvordňovej pauzy, ktorá znamenala, že si na dve čiarky počkáme ďalší mesiac, asi by sme ten maratón ťahali celý rok.

    Neskôr k rituálu objatí pridal aj podkladanie vankúša pod moju panvu a podávanie vitamínov, ktoré mali zaručiť, že do mesiaca až troch zostanem tehotná. Ja som horlivo kupovala ovulačné testy a sex sme mali okamžite, ako sa na nich objavili dve čiarky. Po roku a pol bezúspešného skúšania som preventívne navštívila svojho gynekológa.

    „Zdravá, mladá žena.“ Tak to bol jeho konečný verdikt. „Vyvarujte sa stresu a prestaňte tlačiť na pílu, občas to pomáha.“

    „Občas?“ nervózne som si hrýzla spodnú peru.

    „Veľmi vysoké percento neúspechu je v hlave. Za svoju prax som sa s tým stretol mnohokrát. Občas stačí poľaviť v začatom tempe. Ak žena neotehotnie ani po dvoch rokoch, potom to riešim,“ mudroval ďalej.

    „A keby ste mi spravili aspoň hormonálny profil? Čo ak mám nepriechodné vajíčkovody?“ skúsila som základné možnosti, ktoré som starostlivo načítala na internete.

    „Nevidím na to dôvod, ste zdravá ako repa,“ oponoval mi.

    „Ale moja menštruácia už trvá sotva jeden a pol dňa,“ vytiahla som aj posledný argument.

    „Viete čo by za to iné dali?“

    So sklonenou hlavou som odkráčala z ambulancie obvodného gynekológa. Nebol predsa jediný na svete.

    O tri mesiace som to u neho skúsila znova. Tentoraz mi ponúkol skvelú alternatívu. Vraj bude sledovať moju ovuláciu a ak by to nestačilo, podporí moje telo liekmi.

    Prvý mesiac som na trinásty deň cyklu k nemu poslušne naklusala. V ľavom vaječníku videl krásny dvadsaťdva milimetrový folikul. Od radosti som sa rozbehla po schodoch do lekárne po pregnyl, ktorý mi pichol. O tridsaťšesť hodín sme podľa jeho prognózy mohli veselo splodiť dieťa.

    Mýlil sa. O desať dní ma krvácanie zastihlo po príchode do práce. Po prvom záchvate plaču som najprv volala Erikovi, potom sestričke môjho lekára. Odkázal mi, že si mám len vybrať recept, ktorý mi naposledy predpísal. a od tretieho dňa cyklu každý večer zapiť jednu tabletku.

    Poslúchla som.

    Na dvanásty deň som opäť klopala na jeho dvere. Čakala ma folikulometria.     Jednoduché vyšetrenie, kedy pomocou sondy zavedenej priamo do pošvy sledoval rast folikulov. Opísal mi ich ako dutinky, v ktorej sa v čase ovulácie nachádza vajíčko, a po jeho prasknutí sa uvoľní.

    O dva dni  ma toto vyšetrenie čakalo opäť. Vtedy ma už vyprevádzal s povzbudivými slovami: „Z dvoch krásnych folikulov na ľavo budete mať dvojvaječné dvojčatá.“

Trpko som sa usmiala. Opäť som prežila injekciu pregnylu aj jeho vedľajšie účinky. Čakanie na výsledok nášho načasovaného sexu sprevádzala moja nervozita a bolesti v prsiach.

    Po desiatich dňoch, keď som si bola istá, že už určite z môjho tela hormón obsiahnutý v lieku vyprchal, urobila som si potajme, tak aby ma Erik nevidel, tehotenský test. Z čisto bieleho výsledku sa mi chcelo vracať.

    Rovnako to dopadlo aj ďalší mesiac, s tým rozdielom, že som liečbu klomifénom začínala na piaty deň cyklu a k tabletke večer pribudla aj jedna ráno...

    Tretí mesiac som odmietla užívanie hormónov bez toho, aby niekto poriadne vyšetril nielen mňa, ale aj Erikov spermiogram. Posilnená zaručenými informáciami z diskusných fór žien, ktoré bojovali s rovnakým problémom, som si postavila hlavu a do ambulancie môjho lekára som viac nevstúpila.

Čítaj celý článok
laurakrauz
18. máj 2017 Čítané 453x

SABÍNA

    „Keď po niečom veľmi túžiš, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť.“

Nie, nebojte sa, nebola som taká múdra, aby som to povedala prvá. I keď význam tých slov môžem len potvrdiť. Predbehol ma Paulo Coelho. Aspoň myslím, že to bol on.

Tento citát som našla v niektorej z jeho kníh. V čase, keď som ho čítala mi ešte patril svet, a vlastne som mu možno ani tak celkom nerozumela.

    Chodila som na vysokú školu, bola som minimálne hviezdou krúžku, ak nie celého ročníka, motali sa okolo mňa chlapi takmer všetkých vekových kategórií, ale ja som mala iné priority. Túžila som po kariére. A nikde na ceste za titulom a súčasne vysnívaným pracovným miestom, som ho stretla.

    Bol múdrejší, rozvážnejší, a ako sa mi od začiatku javilo aj dostatočne cieľavedomý a hrozne sexi. Aspoň pre mňa. To, že som mu padla do oka, hoci bol odo mňa o päť rokov starší mi nesmierne lichotilo.

    A tak po návrate z Londýna (ktorý som si pozrela ako odmenu za štátnice), na mňa už čakala horúca stolička vo veľkej medzinárodnej firme. Pracovne som sa do môjho vysnívaného mesta vrátila ešte zopárkrát, vždy som si pripomenula tie sladké bezstarostné časy.

    Veľkú noc sme strávili v Ríme, začiatok leta na Gréckom ostrove Zakynthos, slnečnú jeseň v Tatrách, Vianoce v Thajsku.

    Keď som náhodou necestovala s Erikom, čas mi vypĺňali služobné cesty. Ubytovať sa v tých najkrajších Európskych hoteloch, vybrúsiť si angličtinu a k tomu dostať slušné vreckové, kto by odmietol.

    Neodmietla som ani ja.  

    Mojej najlepšej kamarátke sa dva roky po vysokej škole narodila prvá dcérka. Dali jej meno Grétka. Bola roztomilá, ale... Nechápala som, prečo sa do rodinného života vrhli tak skoro.

    Kým ona rodila, ja som počúvala výklad turistickej sprievodkyne v Sagrada Familia a o hodinu sa začínala významná večera, na ktorej sa zúčastnili všetci vedúci zamestnanci marketingového oddelenia našej korporácie. Mali na nej vymenovať novú európsku riaditeľku.

    Týmto postom sa hrdila moja šéfka a jej miesto bolo voľné. Nie tak celkom, na svoju pozíciu si ma totiž za tie dva roky celkom slušne vychovala.

    Dvadsaťsedem rokov, výborné miesto, plat o ktorom moji ex-spolužiaci ani nesnívali, tisíce nalietaných kilometrov a vzťah v ruinách.

Ibaže to som pre pracovné povinnosti nevidela.

    Keď som sa po nociach vracala domov, Erik už spal, prípadne vybehol s chlapcami na pivo. Unavená som si líhala do postele aby som čosi pred šiestou opäť vstala, sadla do služobného auta a začala pravidelný denný kolotoč.

    Netrvalo dlho a vražedné tempo ma dobehlo.

    Na dvadsiate ôsme narodeniny mi prišla okrem gratulačných, aj iná, oveľa zaujímavejšia esemeska.

    Už ho ďalej netráp a nezväzuj. Pochop, že pri tebe nikdy nebude šťastný. Číslo, z ktorého správa prišla, bolo od vtedy nedostupné. Okolo obeda som to nevydržala, pípla si služobný odchod z práce a vybrala som sa k Erikovi do firmy.

    Na moje prekvapenie tam nebol.

    „Asi vybehol s Ivanou na obed,“ mykol plecami jeho firemný spoločník.

    Netušila som kto je Ivana.

    Nevedela som dokonca ani kam chodí na obed.

    Nepoznala som jeho rutinu.

    Pravdepodobne som už nepoznala ani jeho.

    Tam na prahu budovy, do ktorej som síce zablúdila párkrát počas vysokej školy a odvtedy nie, som pochopila, že sme sa odcudzili.

    Bola som len dve križovatky od nášho prenajatého bytu, keď som ich uvidela. Rukami si clonil výhľad cez okno do maličkej reštaurácie. Zbehli sme do nej z času na čas v nedeľu, kým som sedela nad reportami. Tak predsa som poznala jeho zvyky! Čiastočne mi odľahlo.

    Dievča vedľa neho sa smialo. Minišaty jej sotva zakrývali to, čo slušné dievčatá svetu neukazujú.

    Mala som chuť vystúpiť z auta a rozbehnúť sa k nim.

    Vyhralo racio.

    Z kabelky som vylovila mobil, kým výrazne svietila červená, vytočila som jeho číslo.     Povytiahol telefón z vrecka nohavíc, pozrel na displej a vložil ho naspäť.

    Nezdvihol!

    Zaparkovala som v zákaze státia, šesťdesiat eurová pokuta bola najmenšou stratou toho krásneho slnečného dňa. Vo vysokých opätkoch som bežala po mačacích hlavách, ale keď som rukou siahla na kľučku vchodových dverí, opustila ma odvaha.

Čítaj celý článok
laurakrauz
16. máj 2017 Čítané 614x

ALEXANDRA

    Trúfalé plány, smiech, radosť a úžasné chvíle s človekom, pri ktorom sa mi aj po rokoch zastavuje dych. Tak takýto bol môj vzťah.

    Samozrejme, aj my sme si prešli ťažkým obdobím, ale nepoznám pár, ktorý by si takým niečím neprešiel. Žiaden vzťah nie je dokonalý. A ani ten náš nebol. Ale to všetko bolo o bežných veciach, aké sa dejú všetkým párom. S Jakubom sme spolu pätnásť rokov. Pätnásť rokov plných šťastia, lásky, vášne ale aj hádok a bolesti.

    Volám sa Alexandra, ale všetci ma volajú Saša. Pri tom asi aj ostanem. Nepatrím medzi dvadsaťročné pubertiačky, ale ani stará rozhodne nie som. Niekto by povedal, že žena v najlepších rokoch.

    Moja polovička je odo mňa staršia o deväť rokov. Vekový rozdiel nám nikdy nerobil problém, až na občasné narážky  môjho pána dokonalého.

    „Čo je sopliačka?“

    „Ha...nájdi si starú korytnačku,“ odpovedala som mu s úsmevom. Takto sme sa často podpichovali. Obaja sme veselej povahy. Mame radi rovnaký humor až na to, že ja som skôr tá výbušnejšia.

    S Jakubom sme sa zoznámili na diskotéke v našom mestečku Bozin. Obaja sme sa tu narodili, ale vekový rozdiel spôsobil to, že sme sa spoznali, keď ja som bola ešte mladučká a on už v zrelom veku. Vlastne, ani neviem, či sa to dá nazvať zrelým vekom.

    Do dnešného dňa počúvam, ako som ho nechcela a to ako ma musel uštvať ako takú laň.

Zbožňujem, keď mi to hovorí. Vtedy sa mi v mysli zobrazia spomienky na naše začiatky.

Ani sama neviem, ako ubehli tie roky, ktoré sme spolu strávili.

    Tie prvé boli naozaj skvelé. Zabávali sme sa a užívali si slobodu. Navštevovali sme rôzne miesta a obdivovali krásu nášho nádherného Slovenska. Prešli sme asi všetky hrady, zámky a zrúcaniny.

    Netvrdím, že sme si občas neliezli na nervy. Prestali sme chodiť von a náš život sa točil iba okolo práce. Ja som sa občas cítila ako zamknutá v zlatej klietke. Všetko, čo som potrebovala, mi Jakub kúpil, ale samota ma ubíjala. Po búrke, ktorá samozrejme nenechala na seba dlho čakať, znova vyšlo slnko. Milovali sme sa, ale..

    Prišlo to nečakane.  

    Po šiestich rokoch sme si obaja uvedomili, že v našom vzťahu niečo nie je v poriadku. Boli sme šťastní, to áno, no niečo nám chýbalo. To niečo nás malo spájať na celý život.

    Chýbala nám rodina.

    Dieťa.

    Zatúžili sme naplniť náš vzťah, no k tomu nám chýbal niekto tretí. Malý človiečik, ktorý by bol plodom našej lásky.

    Začali sme pracovať na tých krásnych povinnostiach. Deň za dňom, mesiac za mesiacom a rok za rokom.

    Ani jeden z nás si neuvedomil, že ubehli dlhé štyri roky. Nenaplnené štyri roky.

Medzi časom nás potrápili aj moje zdravotné problémy s krčkom maternice. Zúfalo som zhľadúvala prognózy na internete, pýtala sa na lieky. Lekár len záporne krútil hlavou. Nakoniec som sa musela podvoliť. Liečiť sa to v podstate nedalo a jediným riešením s mojimi výsledkami, bola operácia. Určitý čas som do seba pchala vitamíny, ktoré mi mali pomôcť, no žiadna zmena k lepšiemu sa nedostavila.

    Diagnóza však nebola dôvodom, prečo sa mi po štyroch rokoch nepodarilo otehotnieť. V nemocnici mi moja ošetrujúca doktorka vravela, že keď budem čakať bábo, mám sa pripraviť na to, že porodím iba cisárskym rezom, nakoľko je môj kŕčok menši a oslabený. Trocha ma to vyľakalo. Vždy som túžila po prirodzenom pôrode. Prežiť to, čo moja matka a vychutnať si každú jednu bolesť, vďaka ktorej sa splní môj sen.  

    V hlave som mala zmätok.

    Neschopnosť otehotnieť.

    Túžba.

    Strach.

    Všetko sa to podpísalo na mojom vtedajšom psychickom stave. Pracovala som v obchode, do ktorého chodili denno-denne ľudia a samozrejme aj ženy. Toľko tehotných by som nestretla ani v čakárni u gynekológa. Pozerala som sa na tie krásne guľaté brušká a spokojné tváre. Pri pohľade na ne mi zvieralo srdce a telo mi opantával hnev.

    „Prečo oni áno a ja nie?“

    „Čo som komu urobila?“

    „Prečo ma pán Boh tak trestá a nedopraje mi to, po čom tak túžim?“

    Mučila som sa otázkami, na ktoré som nepoznala odpoveď.

    Každý mesiac, keď mi prišla menštruácia, ktorú som mimochodom mala pravidelnú, som neutíchajúco plakala. Najprv za zatvorenými dverami kúpeľne, neskôr aj v obývačke pri televízii, v posteli pri zaspávaní, vlastne všade. Nedokázala som to pochopiť.

    Život som brala ako nespravodlivý a zlý.

    Utápala som sa v bolesti.

    Pri jednej z návštev u gynekológa som sa vyrozprávala o tom, ako túžim po bábätku a nedarí sa nám.

    „Akú dobu sa snažíte otehotnieť?“

    „Asi štyri roky,“ vydýchla som.

    „Tak to je už dosť dlhá doba. No nič. Dám vám kontakt na jedného môjho kolegu. Navštívite jeho ambulanciu a vysvetlíte mu, aký máte problém.“ Môj lekár mi vypísal papier, ktorý mal zmeniť môj svet a ja som so zmiešanými pocitmi odišla domov.

Čítaj celý článok