O lásku sa treba starať

    Včera mi napísala kamarátka. Dlho sme sa nevideli, lebo odišla do zahraničia, no celé tie roky sme v kontakte. Napisala mi “neviem, či o tom vieš, ale vy ste s Petom neskutoční. Taká láska, akú z vás cítiť sa  len tak nevidí …”  14 rokov manželstva, 3 deti a 2 veľké krízy a napriek tomu nás niekto považuje za pár snov ? Niekedy si možno neuvedomujeme, čo máme a ako to vnímaju ľudia zvonku. 

    Keď táto naša kamarátka odchádzala zo Slovenska, mali sme velmi tažké obdobie a jediné, čo nás držalo nad vodou bola práve naša láska. Znie to azda ako klišé, no inak sa to definovať nedá. Boli sme mladí, pochabí a strašne zamilovaní. Vzali sme sa a ani sme netušili, či je to takto správne … Naša idylka trvala presne 18 dní, keď mi zrazu zazvonil telefón a po vypočutí hlasu na druhej strane som vedela, ze tento deň sa zapíše ako najhorší deň môjho života. Telefonoval mi lekár z traumatológie, ktorý mi tvrdil, že prijal môjho manžela vo vážnom stave po úraze, a aj keď to nie je bežným štandardom, na želanie manžela ma chce poprosiť, aby som ostala s nimi v kontakte. Povedala som, že tento žart sa mi nepáči a zložila som …. dalších 6 hovorov som odmietla … a potom mi zavolal on … povedal mi “prepáč .. “ … vtedy som už vedela, že je to pravda … opätovný rozovor s lekárom som vnímala už len letmo … “váš manžel je po vážnom úraze, momentálne žiaľ v ohrození zivota. Snažíme sa ho stabilizovať. Ale ak ho aj zachránime, budeme mu musieť amputovať ruku … “ nevmímala som nič … nezaujímalo ma nič, len to, aby žil ….. povedala som mu, nech amputujú, ak to inak nepôjde, ale musí žiť, alebo nech rovno usmrtia aj mňa … až do toho momentu som si ani na malú chvíľu neuvedomovala, čo pre mna moj manžel znamená, a ako veľmi ho ľúbim … s lekárom som ostala v kontakte a veľmi oceňujem jeho ústretovost … každý ďalší telefonát bol pokojnejší … na konci každého hovoru povedal “ on vas  musi veľmi milovať … “ 

Neviem, akým zázrakom sa nám dostalo toľko šťastia, no prijimajúci lekár obtelefonoval pol mesta, aby zohnal lekára, ktorý sa rozhodol podstúpiť unikátnu operáciu a ruku zachrániť … po 30 hodinách na nohách (keď už bol na ceste domov) sa rozhodol zachrániť človeka, ktorý prosí len o jedno “ urobte všetko preto, aby moja manželka neplakala “  Počas transportu do lepšie vybavenej nemocnice sa celá posádka sanitky dozvedela o mne aj veci, ktoré som sama nevedela … keď ho vykladali zo sanitky, čakal ho tam už s celým tímom aj môj otec … povedal mu “budem mať ruku, lebo ja musím objímat moju ženu “. Kým som sa dostala do nemocnice, už bol na operačnej sále … dlhé hodiny na chodbe, rozhovory s lekármi a sestričkami, priebežné informácie.  Rozhovory začínali asi tak, že neuveritelné, ale on žije, lebo vás nechcel opustiť … z medicínskeho hľadiska je to naozaj vzácne, že prežil …on vás tak veľmi ľúbi. 13 hodin na operačnej sále, 13 hodin srachu neistoty, bolesti, smútku, nádeje a stále prítomnej lásky. I keď bola situácia dramatická, personál sa na mňa usmieval … celý tím ľudí,  ktorí ho sprevádzali na operačku vedel len jedno, ze on ľúbi svoju manželku … po prevoze z operačnej sály ma vpustili do operačného traktu …. po 13 hodinovej narkóze si nepamatal nic, iba moje meno …. hlavný chirurg vyšiel z operačnej sály so slovami “ kde je ta úžasná manželka ? … idem sa jej poďakovať, zachránila mi pacienta “ keď mi podal ruku, plakala som ako male decko … 

Nemocnica pre nás porušila pár predpisov, umožnili veci, ktoré bežne v slovenskom zdravotnictve nevídať a odmenou im bol vyliečený pacient, ktorý sa určite zapísal do dejín jednej slovenskej nemocnice ako zázračný. 

    Je to už vyše 14 rokov …. aj keď to bol najsilnejší zážitok v našom spoločnom živote, i keď sme vtedy vedeli, ze láska predčila celú medicínu, veľakrát za tie roky sme na to zabudli … a okrem 3 krásnych detí máme za sebou 2 veľké manželské krízy …

Ale  keď mi aj dnes niekto povie, ze tá láska je stále viditeľná … že aj keď my na ňu občas zabúdame, ľudia vonku ju stále vnímajú, viem, že to správne bolo, lebo aj keď nie je každý deň nedeľa, môj manžel je moja druhá polovica a bez neho by som to už nebola ja …

    Pár mesiacov po úraze som otehotnela a náš prvorodený syn dostal meno najlepšieho chirurga na svete - Tomáš.  Prvá sms po jeho narodení smerovala jemu a bol aj mojou prvou návštevou v pôrodnici. Navždy zostane súčasťou našich životov. 

    Chcem týmto len povedať, že na lásku by sme zabúdať nemali. Po každej búrke raz vyjde slnko a každá bolesť má svoj koniec. O lásku sa treba starať, lebo ona nevyprchá, no keď sa o ňu dobre nestaráme, môže sa nám vzdialiť a my s ňou stratíme kontakt ….