Polovičný úväzok sa neoplatí alebo Ako vysedieť doma viac peňazí než v práci

Som jednou z tých šťastných, pre ktoré je práca záľubou a hoci som si najprv myslela, že na materskej pobudnem plné tri roky, už po polroku doma som vedela, že to predsa len nebude môj prípad. A tak sa po dvanástich mesiacoch doma s bábätkom vraciam naspäť do známeho kolektívu, k práci, ktorú milujem. Sektor, v ktorom pracujem (a hlavne ústretový zamestnávateľ) mi umožňuje postupný návrat a preto nastupujem na polovičný úväzok, pričom dva dni budem v kancelárii (a Amálka u milujúcich starých rodičov) a pol dňa budem pracovať z domu, flexibilne podľa potreby. A tak budem mať "the best of the both worlds".

Nie som jediná. Napríklad moja sestra mala dlho 7/8-ový úväzok, aby mohla odchádzať z práce o hodinu skôr a vyzdvihnúť detváky z družiny. Kamarátke zas šéf schálil 4/5-ový úväzok a tak si skrátila pracovný týždeň z piatich na štyri dni. Firmy už robia pokroky, ale mnohé z nás sa stále nechávame chytiť do pasce. Na papieri vyzerá všetko krásne. No realita je často taká, že za čiastočnú mzdu musíme odviesť rovnakú prácu ako by sa od nás očakávalo pri plnom úväzku. Myslíte, že moja sestra dostávala miesto ôsmych úloh len sedem a kamarátka miesto piatich štyri? Kdeže! My ženy - usilovné včeličky zvládame všetko, aj keď s vyplazeným jazykom a potichučky s pokorným a vďačným úklonom, zatiaľčo zamestnávateľ sa teší, že má rovnakú prácu za ešte menšie náklady. A keďže sa neozývame, nemajú ani najmenší dôvod to meniť. 

Budem dávať pozor na to, aby to nebol môj prípad.  No nad mojimi idilickými plánmi visia pochmúrne mračná slovenských zákonov. Štát sa síce mnohokrát tvári, ako podporuje matky v uplatnení sa na trhu práce po materskej a ako im firmy majú vychádzať v ústrety flexibilnými úväzkami. Oháňa sa výsledkami prieskumov a odporúčaniami Európskej komisie. No keď príde na skutky, štát robí presný opak. Jeden z tých najnezmyselnejšich zákonov spôsobuje, a to som sa dozvedela len náhodou, že ak teraz nastúpim na čiastočný úväzok, v mojom prípade polovičný a v najbližších rokoch plánujem druhé dieťa, čo sa nedá vylúčiť, materská sa mi bude rátať len z tejto polovičnej mzdy! Zatiaľčo matka, ktorá si čas medzi deťmi poslušne odsedí doma (nič proti, raz to možno bude aj môj prípad) a v tomto čase neprispieva do sociálnej ani zdravotnej poisťovne ani cent, dostane druhú materskú v plnej výške - teda vyrátanú z predpokladanej PLNEJ mzdy vhľadom na predošlé zamestnanie. Tento zákon teda motivuje matky ostať radšej doma, ako sa snažiť postupne nabehnúť do pracovného procesu. Alebo keď už chce tá workoholička pracovať, nech si ide na plný plyn a šupne decko do jaslí! Veď na to dostáva príspevok (aj keď ehm, voľné miesto v nich jej nikto negarantuje). Takto chápem odkaz štátu a musím uznať, že ma to poriadne naštvalo. No uznajte, nie je to postavené na hlavu?

Je to jeden z tých zákonov, ktorý doslova nabáda ženy medzi tehotenstvami pracovať na čierno alebo jednoducho zostať doma. Áno, áno, už počujem tú kritiku osvietených, že tento čas mám tráviť s dieťaťom, nie sa ponáhľať do práce. Učme sa ale rešpektovať jedna druhú, že nie všetky ženy sa po narodení dieťaťa zredukujú len na matku, že stále sme to my, s našimi snami a ambíciami a že dieťatko, ktoré hoci aj plánovane prišlo do nášho života, nám neprišlo dať jeho zmysel, rozhádzať všetky priority a urobiť z nás iné osoby. To moje prišlo, aby bol náš život ešte krajší a aby som mohla toľko lásky a všetkého, čo som sa doteraz naučila, odovzdať ďalšej ľudskej bytosti, z ktorej dúfam a verím, vyrastie raz človek, na ktorého budem môcť byť hrdá. No stále som to ja, tá istá JA ako predtým, len naberám nové skúsenosti a zážitky. A snažím sa nesúdiť ostatné ženy len preto, že to celé prežívajú inak. Materstvo nie je spartakiáda, nemôžeme byť predsa všetky rovnaké mamy.

Rozmýšlala som, čo sa s tým dá robiť, tak som napísala zopár poslancom a poslankyniam, snažiac sa vysvetliť im tento nonsens a poprosiť ich o návrh zákona, ktorý by súčasnú situáciu napravil. Veď by stačilo, ak by sa materská, na ktorú žena nastupuje z čiastočného úväzku, vypočítavala z predpokladaného platu v prípade, že by bol daný úväzok plný. Zúčastnila som sa dokonca prednášky Jozefa Mihála na tému Otec na materskej, kde som mu položila túto otázku. Z hľadiska súčasnej legislatívy mi poradil si okrem polovičného úväzku nájsť ešte aspoň jeden čiastočný, aby mi vyšiel aspoň minimálny daňový základ na maximálnu materskú (ak sa nemýlim, vychádza to nejakách 1600 eur v hrubom). No oponovala som, že také niečo nie je pre väčšinu žien reálne (zopár premúdretých chlapov v sále sa na mňa vtedy vyklonilo s poznámkou, že veď to nie je taký problém, verím že pochopili môj pohľad, ktorý vravel Shut Up!). Tie, ktoré z materskej ideme na polovičný úväzok, sa totiž väčšinou vraciame na svoje pôvodné pracoviská, kde už máme niečo za sebou, vybudovanú dôveru, kde nás poznajú a dúfajú, že je to dočasný stav a neskôr sa preklopíme na plný úväzok. Ktorý zamestnávateľ by nám dal ešte jeden čiastočný úväzok, keď pozrie na náš životopis? Tesne po materskej, jeden polúväzok už má a kedy chce vôbec stíhať prácu pre mňa?? Takto si predstavujem jeho zmýšlanie. 

Kvôli veľkému záujmu o problematiku materskej napísal Jozef Mihál knihu, ktorá vyjde v auguste a mala by zodpovedať časté otázky. Určite si ju kúpim aj ja. Žiaľ, nemala som pocit, že som u pána Mihála vzbudila nadšenie pre moju vec, ale v miestnosti vtedy sedela aj šikovná mladá poslankyňa Simona Petrík, ktorá sa dlhodobo venuje pomoci ženám. Po prednáške som jej napísala email a ona pochopila vážnosť tohto problému. Aj keď chápem, že existujú aj akútnejšie prípady na riešenie, rozhodla sa ma podporiť a prisľúbila mi napísanie pozmeňovacieho návrhu a rozhovor s ministrom práce na túto tému. To bolo v apríli. Pripomenula som sa ešte v máji a odvtedy som nepočula nič nové. Je pravda, že momentálna nálada medzi koalíciou a opozíciou má na svedomí, že opozícii neprejde v parlamente takmer žiaden zlepšovák, len aby náhodou neboli populárni. Navyše, Slovensko má aj väčšie problémy ako tento, to uznávam. No na druhej strane vidím, že majú čas hlasovať aj za banality. Tak prečo sa nezaoberať aj týmto?

Kým nevyjde tlak zo strany žien, kým sa tento problém nezmedializuje a nechytí sa ho niekto šikovný, asi môžem len špekulovať. Nebojujem vôbec len za seba, moja polovičná mzda je veľmi blízko tej minimálnej hranice na maximálnu materskú. Ale kto bude bojovať za tie ženy, ktoré zarábajú päťsto, šesťsto, či sedemsto eur? Ak sa vás to netýka teraz, možno sa vás to dotkne v budúcnosti. A ak nie vás, tak možno vašich priateliek, sestier alebo dcér. Preto by sme nemali ostávať ticho a žiadať od štátu podporu adekvátnu členskej krajiny Európskej únie. 

Zdroj obrázku: http://www.herworldplus.com/solutions/solutions/get-rid-working-mum-guilt