Povolenie na neúspech

Za posledné roky mi prešlo rukami pár článkov a TED videí na tému, ako zvládať neúspech. Že máme učiť svoje deti brať chyby ako nevyhnutnú súčasť života. Ak sme však my sami neboli vedení príjmať chyby ako jeden z vedľajších produktov učenia sa a neúspechy ako palivo k úspechu, ťažko nám to uveria naše vlastné ratolesti. 

O chvíľu sa opäť otvoria brány škôl a väčšina detí opäť nabehne do nášho štandardného školského systému, kde sú hodnotené známkami. Nie za vedomosti, ako učitelia tvrdia, ale za usilovnosť a schopnosť vyhovieť učiteľovi. A ako to už býva, každý učiteľ túži, aby študenti excelovali práve v tom jeho predmete. Čo známky učia dieťa? Nevieš to povedať, či napísať, tak ako chce učiteľ - budeš potrestaný! Nabudúce si daj dobrý pozor! Pritom akokoľvek deťom vysvetľujeme, ze na vysvedčenia zo základky nie je neskôr v živote nikto zvedavý, na deti majú známky obrovský vplyv. Jednak psychologický, pretože už tu sa formujú tzv. obľúbené a neobľúbené predmety. Učiteľ s nesprávnym prístupom môže spôsobiť, že dieťa má strach alebo uverí, že na daný predmet nemá bunky. A verte alebo nie, ešte v dnešnej dobe sa nájdu exempláre, ktoré sú schopné povedať žiačke, že ako dievča na fyziku nemá mozog! Ten praktický dopad známok sa prejaví na výbere strednej či vysokej školy, ktorý môže byť horším prospechom značne obmedzený. A práve tento výber je mnohokrát kľúčový v ďalšom smerovaní k profesii nášho dieťaťa.  

Mnohé deti čaká doma za zlé známky trest. Naša spoločnosť nás vychováva k tomu, že neúspech berieme ako dôkaz neschopnosti a zlyhania, ktorého sa treba báť. A tak nás niekedy aj čiastočný neúspech odradí od vecí, v ktorých by sme pri troške času a energie mohli vynikať. Napríklad taká matika. Na základnej to ide ešte fajn, ľahké počty, to sa do života zíde každému. Keď si už na druhom stupni nad ňu treba doma aj sadnúť, pochopiť a potrápiť hlavičku, mnohí si radšej povedia, že na ňu nemajú bunky. Obzvlášť, ak je to obľúbená výhovorka rodičov, prečo k matike neinklinujú oni. Niekedy však stačí prejsť za hranicu zóny pohodlia a prestať veriť, že na to, na čo sa musím učiť, nemám talent. A zrazu sa "talent" objaví. 

V škole sa za zlyhania platí. Aspoň doma by však mali naše deti nájsť útočisko. Nie prehnanú ľútosť ani prehnanú chválu. Skôr ukázať deťom, ako sa k neúspechu postaviť, ako sa z neho poučiť. Ako ho možno rozobrať a určiť, čo sa dá nabudúce robiť lepšie. 

Sara Blakely, miliardárka a zakladateľka spoločnosti na výrobu a predaj spodného prádla Spanx tvrdí, že neúspech je dobré znamenie toho, že sa človek o niečo pokúša. Ak sa vám všetko darí, pravdepodobne ste stále zahrabané hlboko vo svojej komfortnej zóne. Jej otec sa jej pri večeri zvykol pýtať, čo sa jej dnes nepodarilo a bol sklamaný, ak mu nemala čo povedať. Naučil ju, že nedostatok zlyhania je dôkazom, že sa dostatočne nesnažíme.

Poznáte to, keď niečo strašne chcete dosiahnuť? Ale tak strašne, až vás z toho bolia všetky svaly? Lebo tomu veríte telom i dušou a ste ochotní priniesť nevyhnutné obete? Nejde vám to z hlavy von ani v noci, práve naopak. Vtedy akoby sa mozog začal krútiť na plné obrátky a vaše nápady vám nedajú spať. A každé ráno narážate na sklenený strop reality, ktorý vás jednoducho nepustí vyššie. Je to bolestivý pocit frustrácie. Ale tí, ktorí vo svoj sen veria a majú dostatočne tvrdú hlavu, ten strop dokážu rozbíjať.

Pre mňa je inšpiráciou Elon Musk. Jeden z najbohatších a podľa mňa najgeniálnejších ľudí sveta je doslova majster v zlyhávaní. Neviem, odkiaľ berie tú vnútornú vieru a silu, ale zakaždým sa dokáže postaviť a premeniť neúspech na ešte väčší úspech. Elon sa narodil v Južnej Afrike. Ako desaťročný introvertný chlapček prejavil hlboký záujem o počítače (jeho otec bol technický inžinier). Ale v škole nebol obľúbený, čelil neustálej šikane. Raz ho dokonca spolužiaci zhodili zo schodov a ubili do bezvedomia. Vyštudoval ekonómiu a fyziku a dva dni potom, čo ho prijali na štúdium PhD na Standford, zo školy odišiel, aby sa vrhol do práce na svojej firme. Chcel vyskúšať šťastie so svojou myšlienkou online platieb PayPal, no z tejto úspešnej firmy ho ako spoluzakladateľa nakoniec vykopli. V tom čase začal čítať knihy o tom, ako sa stavajú vesmírne rakety (!!). Počas svojho výletu do Ruska, kde zamýšľal kúpiť raketu, aby ju poslal na Mars, si uvedomil, že rakety sú umelo predražené, tak sa rozhodol založiť firmu SpaceX, kde by vyrábal vlastné rakety za vlastné peniaze. Medzitým stihol založiť spoločnosť na výrobu elektrických áut Tesla. Do týchto vložil všetky svoje doterajšie úspory aj odstupné z PayPal, takže mu neostalo ani na nájomné. Musel si požičať. A teraz príde tá zaujímavá časť. Jeho prvé tri rakety explodovali už pri štarte, čo mu spôsobilo miliónové straty. Obom jeho firmám dochádzal cashflow. Projekty tak blízke jeho srdcu sa len ledva vyhli bankrotu. Nevzdal to a tak sa štvrtý štart rakety konečne podaril. Taktiež Tesla získala v ťažkých časoch potrebnú investíciu. Elon pokračuje v uskutočňovaní svojich snov, vďaka ktorým už niektorí Američania vymenili strechu svojho domu za solárnu a svojimi autami pomáhajú vytesňovať z trhu tie na naftu. Elon Musk ma učí, ako premieňať neúspech na poleno, ktoré miesto toho, aby ma zrazilo na kolená, slúži ako schodík, z ktorého sa dostanem ešte vyššie. 

Ešte jeden príbeh je mi útechou v týchto dňoch a mnohé z vás ho istotne už poznajú. Príbeh ženy, ktorá bola ako 17-ročná vylúčená zo školy. Svoju chorú mamu pochovala v 25-tich. O rok na to nešťastne potratila. Vydala sa ako 27-ročná, no za tyrana. Narodila sa im dcérka, no manželstvo nevydržalo a ako 28-ročná mala v rukách podpísané rozvodové papiere a diagnózu ťažkej depresie. Žila ako slobodná matka závislá od sociálnych dávok. V tridsiatke si siahla na život, našťastie neúspešne. Rozhodla sa upriamiť svoju pozornosť na niečo, čo vedela robiť lepšie, ako ostatní - písanie. Keď mala 31 rokov, podarilo sa jej publikovať svoju prvú knihu. V 35-ke mala v obehu už štyri svoje tituly a bola vyhlásená za autorku roka. Pustila sa do písania netradičného žánru a síce bola presvedčená, že jej rukopis je predurčený na úspech, z vydavateľstiev dostávala košom. Odmietnutie za odmietnutím bolo občas doplnené radami, aby rukopis skrátila, absolvovala kurz písania alebo sa naučila správne koncipovať ponuku vydavateľstvu. Aby uspela, uviedla sa ako autorka pod úplne novým menom. Vo veku 42 rokov predala 11 miliónov kópií svojej knihy hneď v prvý deň jej vydania. Jej meno je J.K.Rowling a knihy Harry Potter pozná dnes celý svet.

Sama momentálne prechádzam obdobím, kedy jeden z mojich súkromných projektov, na ktorom som pracovala vyše jeden a pol roka naráža na múr neúspechu. Pár týždňov predtým, než som otehotnela, som začala sama písať knihu. Žiadne memoáre ani beletriu, ale knihu pre ženy, ktorá je akousi príručkou na ceste do sveta IT. Pomáhať ženám v IT a do IT som si totiž už dávno vzala za svoje poslanie. Ale nie len to. Pointa mojej knihy, ktorá je v súčasnosti v štádiu nevydaného rukopisu je, že každá žena by mala mať právo robiť to, čo ju baví a v tomto duchu by sme mali vychovávať aj naše dcéry. Chlapci a muži to totiž z historického hľadiska mali a majú o čosi ľahšie. Knihu som postavila hlavne na faktoch, ktoré som zozbierala z vyše 60 knižných zdrojov (sama neverím, že som ich toľko v tomto období prečítala!) a asi dvojnásobného množstva internetových zdrojov. Vďaka pomoci pracovníka zo štatistického úradu sa mi podarilo odhaliť veľkú platovú nerovnosť medzi mužmi a ženami na Slovensku. Knihu som doplnila vlastnými zážitkami z kancelárskeho prostredia plného introvertných programátorov, v ktorom pracujem vyše 10 rokov a názormi žien z IT, ktoré osobne poznám a vážim si ich. Rukopis som dopísala, keď mala Amálka 9 mesiacov a rozoslala som ho do všetkých možných vydavateľstiev. Polovica z nich ani neodpovedala. Prišlo zopár odpovedí so záujmom, ale nakoniec sa rozhodli ju nevydať. Veľké nádeje som vkladala do feministického vydavateľstva, keďže moja kniha je bojom za práva žien a okrem iného ľudskou, nie akademickou rečou opisuje historický vývoj neľahkej cesty dievčat k vzdelaniu a žien k platenej práci. Riaditeľka vydavateľstva však vôbec nepochopila pointu knihy, čo som zistila, keď vyzdvihovala akési mobilné apky, ktoré tam spomínam len okrajovo. Nádej prišla v lete, keď sa mi ozvali dve z najväčších vydavateľstiev na Slovensku. V jednom môj rukopis nadchol dlhoročnú editorku, ktorá ma pochválila aj za štýl písania, vraj na tom nebude ani veľa práce. Jej šéf však otvoril knihu na troch miestach, prečítal pár strán a zmietol ju zo stola s tým, že je to príručka pre personalistov. Z druhého veľkého vydavateľstva sa mi ozvala šéfredaktorka, že o vydanie knihy majú predbežný záujem. O mesiac na to mi oznámila, že kniha prešla aj odborným posudkom a už musí získať LEN schválenie manažmentu. Na druhú deň som dostala email, ktorý sa začínal slovom "žiaľ, " a ako dôvod uviedli, že kniha podľa manažmentu nemá dostatočný obchodný potenciál. Áno, možno majú pravdu. Keď sa pozriem na police kníhkupectiev, ktoré sa prehýbajú pod ťarchou farebných návodov na makrónky a po knihe CukyLuky sa len tak zaprášilo, aj ja sa pýtam, či by sa niekto zaujímal o túto tému. Možno sme ešte nedospeli do štádia, kedy ženy riešia, či ich práca baví. Možno sme ešte len vo fáze, kedy sú zaujímavejšie kauzy dovozu kurčiat z Poľska. 

Každý máme svoje boje. Aj ja, aj ty, aj tí druhí. Teóriu poznáme. Vieme veľmi dobre, čo máme v tejto chvíli robiť, aby som to nevzdali. Chce to ale neskutočné sebazaprenie a "drive". Pamätajme však, že oči našich detí sú uprené na nás. Mne vtedy veľmi pomáha prečítať si príbeh niekoho iného, kto si prešiel oveľa ťažšími skúškami života, než ja. Kto nie je v pozícií, kedy nemá čo stratiť. A vtedy si hovorím: "Nevzdám to a idem ďalej!" Tento postoj je ako nové ráno a ja opäť vidím miesto prekážok cestu.