...a život ide ďalej...

Bože.

            Ten čas tak rýchlo letí...

Je tu jeseň.

So všetkými svojimi nádhernými farbami.

Čo je nové?

Behanie som musela trochu obmedziť, lebo moje zlaté nohy mi dokazujú, že nie som už najmladšia a že kŕčové žily môžu dosť bolieť, keď si ich s tým mojím akčným behaním každý druhý deň ničím.

No a čo?

Aj pauza musí byť.

Neriešim to už tak tragicky ako voľakedy, keď som si krvopotne každý deň zapisovala čas, bola som nešťastná, keď som pred operáciami nemohla ísť pomaly každý deň behať, bola som nešťastná, keď som mala zlý čas, bola som nešťastná, keď pršalo a ja som stála pred dverami a jedovala sa ako čert.

A nebodaj keď som pribrala nejaké to deko (cháp kilogram), tak ma išiel šľak trafiť, lebo ja sa mordujem, cvičím, behám, diétujem a priberiem???

Nie.

Už neriešim.

Beriem to s pokorou.

Život je o inom.

Ako ma naučila jedna pani, keď máš cez deň stres, čo má každý z nás  určite, a necítiš potrebu to s niekým preberať, večer keď si ľahneš bilancuj a ber si z toho to pozitívne, nie to negatívne.

Takže každý večer poctivo bilancujem, čo som cez deň prežila a beriem si z toho len to pozitívne a negatívne nechávam bokom.

A predstavte si pomáha to.

A príroda.

Tá pomáha úžasne.

Napĺňa človeka pokojom a úctou.

Rozmýšľam, ako som vnímala voľakedy moju záhradu a prácu v nej a ako ju vnímam teraz.

Teraz vnímam rastliny inak.

Všímam si ako rastú, akú majú s príchodom jesene krásnu farbu, tie čo kvitnú ešte ma tešia kvetmi, tie čo nekvitnú, tak predsa sú zelené aj tak sú krásne.

A burina má tiež svoje čaro, no nie?

Dokonca mi dozreli znova jahody, čo sa mi ešte nikdy nestalo.

Paradajky a paprika finišujú, dostali poslednú šancu, aby ešte trošku dozreli.

Patizóny som rozdala, komu som mohla, a pre poslednú várku si príde kamarátka, ktorá ich chce použiť ako jesennú dekoráciu.

Okrasnú slnečnicu, ktorá dozrela, som ostrihala a pripravujem ju vtáčikom na zimu, aby mali čo jesť.

Aksamietnice mi dokazujú, že ich ešte nemôžem zlikvidovať, stále sú krásne.

Aspoň semiačka odkladám, nech na budúci rok môžem rozdávať a aj si posadiť, nech mi tak ako tento rok odplašia všetky vošky z papriky a paradajok.

A posadila som si nové cibuľky tulipánov, aby aj tá myš, čo tam v kúte záhrady býva, aby aj tá mala čo na jar jesť.

Víkendy si vypĺňame výletmi, už sme boli v Bojniciach, na Železnej studienke v Bratislave aj na priehrade v Gabčíkove.

Nádhera, nádhera, nádhera.

Bola som smutná, že zomrel Karel Gott.

Jeho pesnička To musíš zvládnout sám ma odprevádzala na operačnú sálu, keď ma čakala jedna z mojich operácií.

Dookola som si to opakovala a zvládla som to.

On nie...

Je to strašné, keď ľudia okolo nás umierajú...

A je jedno, či sme ho poznali alebo nie.

Smrť je vždy strašná.

Poplakala som si.

V ten deň pršalo.

Aj nebo plakalo.

Žiaľ rakovina si nevyberá.

Nerozlišuje.

Či mladý človek alebo starý človek každý ju môže dostať.

Treba sa starať o svoje zdravie, lebo nikdy nevieš...

A naopak ma zase potešil môj syn.

On dyslektik, dysgrafik a dysortografik začal znova čítať.

Dobrovoľne.

Po toľkých rokoch, počas ktorých som sa ho snažila donútiť aspoň trochu čítať sa sám od seba rozhodol, že bude čítať.

Neuveriteľné.

Je to síce iba Harry Potter, ale pre mňa je to úžasné vidieť ho ako so záujmom číta.

Nikdy by ma ani len nenapadlo, že sa raz tak rozhodne.

Som na neho pyšná.

Som pyšná mama.