Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
lubenka43
Dnes o 19:35 Čítané 323x

23.05.2019

Budíček o 24.00.

Antibiotiká + voda.

Od včera večera už nemám teploty, a bolesti sú už citeľne slabšie. 

Bože ako je to dobre.

Je mi zima, tak sa zamotám do teplučkého paplóna a zaspávam. 

Zobudím sa o 06.35 a zakrádam sa von zo spálne. 

Zrazu sa za mnou ozve:

Kam ideš?

Už aj zalez do postele!

Zabrblem mu:

Idem volať za výsledky z krvi do prsníkovej ambulancie, sestrička mi kázala volať medzi 6 a 7 ráno.

Potom sa vráť!

No to určite, už ma vidíš, pomyslela som si :joy:

Po niekoľkých /asi 10, 15/ neúspešných telefonátoch sa konečne o 7 dovolám do prsníkovej ambulancie.  

Sestrička mi oznámi, že mám vraj zvýšené CRP nad 37 a mám zavolať znova medzi 12.00 a 13.00 ale pani doktorke. 

Ona mi vraj povie viac.

No jo.

Zavolám. 

Uvarím si kávu a čaj a zaleziem v obývačke pod deku.

Píšem si Zuzkou a tá mi vysvetlí,  že to CRP je naozaj zvýšené.

Nikdy som to nejako neriešila, čo to je to CRP.

Teraz už viem.

Káva už je studená aj čaj. 

Zabúdam piť.

Včera ma lekárka upozornila, že málo pijem, musím viac. 

Treba zápal z tela dostať čo najskôr. 

Idem doplniť pitný režim. 

Svokra už mi smskovala.

Nazbierala som ti skorocel, píše mi.

Na obklady na prsník. 

Zlatá svokra. :grin:

Akčná. :slight_smile:

Kto už by len vo štvrtok ráno behal po vonku a hľadal neveste skorocel na prsník?

Moja svokra.

O 10.00 príde aj so skorocelom.

O 11.00 odchádza. 

O 12.00 odchádza manžel do práce.

Od 12.00 sa mi nedarí dovolať do prsníkovej ambulancie.

Konečne sa mi to o 12.45 podarí, no sestrička mi povie, že mi zavolajú, keď vybavia pacientov. 

Mám čakať. 

Tak čakám a čakám.

Uvedomujem si, že v poslednom období toto slovo počúvam stále. 

A naučila som sa čakať. 

Celé doobedie trávim vymieňaním obkladov, raz octanový, raz skorocelový.

Z Heydukovej ohľadne S-VAB nevolali. 

13.31 stále nič. 

Čakám. 

Z prsníkovej ambulancie stále nevolajú.

Vtom zazvoní telefón. 

14.00.

Súkromné číslo. 

Určite volá prsníková ambulancia!

Dvihnem.

Dobrý deň. 

Tu je onkologický ústav Heydukova, operačné oddelenie, pamätáte si, spolu sme osobne hovorili.

Práve Vám poisťovňa schválila žiadosť o biopsiu S-VAB, termín máte 03.06.2019 o 12.30 hod.

Nezabudnite predtým 3 hodiny nejesť, piť môžete všetko okrem kávy a kofeínových nápojov.

Samozrejme doprovod je nutný!

Vo Vašich papieroch v počítači vidím, že máte zápal prsníka, a dostali ste antibiotiká.

Zavolajte svojej pani doktorke v prsníkovej ambulancii, či môžete absolvovať tento zákrok, vzhľadom na to, čím teraz prechádzate.

Treba aj odbery, tak si to tam s nimi dohodnite. 

Ak by bol nejaký problém, budeme to musieť preložiť.

Hneď volám do prsníkovej ambulancie.

Zase mi to nikto neberieeeeee. 

Teraz keď to tak súrne potrebujem!?

Jooooo, konečne mi to 14.53 dvihne pani doktorka. 

Ospravedlní sa mi, že zabudla na mňa.

Hneď jej oznámim dátum biopsie S-VAB a ona ma upokojí.

Najprv mi vysvetlí, že síce CRP je dosť vysoké nad 37, ale vzhľadom na to, že som jej povedala, že teploty klesli už včera večer a aj bolesti sú oveľa slabšie, znamená to, že antibiotiká zabrali.

Mám ich brať poctivo a všetko bude v poriadku.

Samozrejme veľmi veľa piť, aby sa zápal vyplavil čo najskôr z tela.

V utorok ich doberiem a sestrička mi zajtra povie, kedy presne mám prísť na odbery.

Teraz tam už nie je, išla domov.

Nemám sa báť, stihneme aj odbery, len mám zajtra ráno zavolať sestričke, že na kedy mi napísala odbery.

Nechá sestričke lístoček.

Aj z jej pohľadu je lepšie, ak túto biopsiu absolvujem čo najskôr, pretože zápal v prsníku je veľmi blízko podozrivého ložiska a má podozrenie, že to s tým veľmi úzko súvisí.

Bude rada, ak bude čo najskôr vedieť výsledky, aby sme mohli pokračovať v ďalšej liečbe.

Poďakujem sa jej za to, že mi nasadila také dobré lieky, ktoré takmer ihneď zabrali.

Pomohli mi aj od teploty aj od bolesti.

Ešte mi povie do telefónu, že väčšinu pacientiek si nepamätá, ale že ja som jej utkvela  pamäti, lebo som taký zvláštny prípad.

Hm, neviem čo si mám o tom myslieť. 

Preboha to tak divno znie.

Že pokračovať v ďalšej liečbe.

Dúfam, že to bude len o preventívnom kontrolovaní.

Ktovie, čo mi táto biopsia zase prinesie?

Volám manželovi, aby si v robote vybavil voľno na 03.06.2019.

Voľno vybavené.

Manžel nervózny. 

Čo si nervózny, mňa to čaká, nie teba?

Hej, ale mňa to bude bolieť viac ako teba.

Prečo?

Neznášam, keď trpíš...

Ľúbim ťa, vieš o tom?

Aj ja Teba.

Najkrajší dialóg na svete. 

Zbožňujem ho.

Oznámim to deťom aj svokrovcom.

Vezmú to na vedomie a viac sa nepýtajú.

To som rada.

Zostávam sama, dcéra ide s mojím svokrom na nákupy do Senca a syn dobrovoľný hasič ide brigádovať na výstavbu novej hasičskej budovy.

Uvarím si čaj a sedím a píšem blog.

Písmenko za písmenkom sa ukladá do slov a viet.

Som rada, že už mám ten termín, už nemusím čakať, kedy zavolajú.

Už to len absolvovať.

Na dnes to je všetko.

Pekný večer všetkým.

Čítaj celý článok
lubenka43
Včera o 19:05 Čítané 674x

22.05.2019

3.30

Ty ale fakt sa mi dnes nechce vstávať...

Musím. 

Idem do sprchy.

Prsník je horúci, stvrdnutý, pobolieva ma a je na ňom už veľký červený fľak. 

Nemohol si do rána prestať a ukľudniť sa?

Teraz musím ísť do Bratislavy. 

A ešte aj trpím samomluvou.

Som to dopadla...

V autobuse zaspím hneď, dcéra ma budí na Bajkalskej. 

Prší. 

V električke je nás len pár. 

Vystupujem na Kamennom námestí, a pomaly idem na Heydukovu. 

Tmavými chodbami až do suterénu do prsníkovej ambulancie. 

Cestu už poznám naspamäť...

Som prvá. 

6.00.

Čakám. 

Vybehne sestrička, buchne dverami. 

Vbehne do druhých  dverí, buchne dverami. 

O 7.00 ma berie doktorka dovnútra. 

Je prekvapená, aký mám problém s prsníkom. 

Nekonečne dlho ho prehmatáva.

Čuduje sa, aký je horúci a červený.

Keby ste boli tehotná nepoviem, ale toto?

Nepáči sa jej to.

Pôjdete na rongen, na ultrazvuk, urobíme vám hneď teraz odbery.

Ste urgentný pacient.

Budú Vás všade prednostne brať.

S výsledkami sa vrátite čo najskôr sem.

Áno. 

Vychádzam dverami a rozbieham sa po tmavých chodbách.

Rontgen vybavím okamžite. 

Výsledky posielajú do PC pani doktorky.

Ultrazvuk nie.

Dnes ma nevezmú.

Lekárka mešká, stojí vraj v zápche v Dunajskej Lužne, teraz tu robí len jedna, a tá Vás nevezme, prídite zajtra ráno medzi 7 až 10 hodinou.

Vraciam sa chodbou, som zamyslená, keď ma zrazu niekto osloví. 

Kamarátka,  ktorá tu pracuje ako sestra.

Ježííííššš.

Zasmejeme sa, že či ju nevidím, a ja že som asi slepá, a ona že odkiaľ ideš? 

Tak som jej povedala, aký mám problém, a že zajtra prídem ešte raz, lebo ma dnes už nemôžu zobrať.

Hnevá sa, lebo vidí, že na žiadanke je napísané URGENT, a nezobrali ma.

Je zlatá,  chce mi to vybaviť, ale nedá sa. 

Aj ju pošlú kade ľahšie.

Druhý pokus nevyšiel.

Vraciam sa na prsníkovú ambulanciu, aby som doktorke povedala, ze ultrazvuk bude až zajtra. 

Je mi zle. 

Točí sa mi hlava.

Teplota asi stúpa. 

Zastavím sa v lekárni, kúpim si vodu a paralén. 

Jeden si hodím do úst, zapijem, a idem ďalej.

Keď prídem na prsníkovú ambulanciu, sestrička ma hneď berie dovnútra.

Na to mi volá kamarátka, že sa jej to podarilo vybaviť.

Doktorka mi strčí papiere do ruky a utekajte rýchlo naspäť!

A potom hneď sem a zaklopte.

Utekám naspäť a sadám si na stoličku pred ultrazvukom. 

A čakám. 

Som smädná, ale neodídem, lebo predo mnou sú 3 ženy,  čo keď ma niekto predbehne?

Po chodbe prechádza kvantum pacientov, lekárov, sestričiek, zase pacienti, zase lekári, zase sestričky.

O 9.37 ma zavolajú dovnútra. 

Pani doktorka krúži ultrazvukom po mojich prsiach, a rozmýšľa. 

Po chvíli povie:

Nemáte náhodou rozhodené hormóny z hysterektómie?

To fakt neviem. 

Nebojte sa, všetko bude v poriadku.

To som rada, že to tak zle nevidí.

Vonku mám počkať na výsledky. 

Tretí pokus na ultrazvuku vyšiel.

Sestrička mi podá papier plný latinských slov, a vraciam sa naspäť do prsníkovej ambulancie. 

Je 10.00.

Podávam sestričke papier z ultrazvuku a mám čakať. 

Tak čakám. 

Dámy v čakárni sa začínajú rozčuľovať, že už tam dlho čakajú, predstavte si až hodinu!

Som ticho, pre istotu.

Dovnútra ide ďalšia pani.

Po hodnej chvíli sa otvoria dvere a sestrička zakričí moje meno.

Vražedné pohľady, ktoré som obdržala ani nechcite vidieť...

Keď som vošla, vrhli sa na sestričku s výčitkami, že ale oni tam už hodinu čakajú a hentá ženská si tam chodí len tak hore dole /to akože ja/.

Sestrička sa nedala, a povedala im, že hentá ženská je tu už 4 hodiny, a lieta z jednej ambulancie do druhej po rôznych vyšetreniach s teplotou a označením URGENT.

Na chodbe zostalo ticho...

Lekárka si preštuduje rontgen aj ultrazvuk. 

Nie je spokojná s ultrazvukom, podľa nej to zápal nie je, niečo tam je, ale nevie čo.

Hmatom to nahmatala, ale ultrazvuk ani rontgen to neukázal.

No dobre, povie.

Zatiaľ to budeme riešiť ako zápal, predbežne, aj keď som s tým neni stotožnená, doloží pani doktorka.

Predpíšem Vám silné antibiotiká a budete ich brať.

Zajtra si zavolajte za výsledky z krvi.

K tomu octanové obklady a aj skorocelové obklady.

Ak môžete nazbierajte si skorocel a robte si z neho obklady.

Veľmi to pomáha.

O 7 dní kontrola tu u nás.

Ak Vám do 7 dní lieky nezaberú, budeme to musieť asi riešiť s chirurgom.

Ohľadne S-VAB vyšetrenia, môžete schválenie očakávať každým dňom.

Dúfam, že to bude už čoskoro.

Jasné, riešiť prsník s chirurgom, no to určite!

To radšej pôjdem zbierať tie skorocelové listy do trávy na dvor...

Hneď si idem vybrať antibiotiká a sadám na električku.

Začínam byť unavená, v električke sa mi drieme, ale doma si odpočiniem. 

V tom hnusnom daždi a vetre čakám na Bajkalskej na autobus.

Po hodine cestovania som doma.

Medzi dverami sa stretávam s manželom a v rýchlosti mu len zreferujem, čo bolo, čo povedali, čo mi dali, a zvyšok si povieme, keď sa vráti z poobednej.

Dostanem pusu na rozlúčku a už si len zakývame. 

Hop do pyžama a hop do postele.

Horúci čaj a antibiotiká.

A ovládač.

A odpočívam.

Začínajú sa mi zatvárať oči.

Zvoní telefón.

Volá svokra.

Čo, ako, kedy, atď...

Nemám to srdce povedať jej, že som po pol dni lietania po rôznych ambulanciách, trmácania sa autobusom domov v teplotách unavená a chcem si pospať.

Spánok sa mi rozoberie a už nezaspím.

Motám sa po dome.

Upracem, umyjem riady a hajde na kute.

Čítaj celý článok
lubenka43
21. máj 2019 Čítané 706x

21.05.2019

Utorok.

Budím sa o piatej.

V dome je ticho. 

Idem dolu, muž mi zabrble, že nemôže spať a kým vyjdem z izby už krásne nahlas dýcha.

A že nemôže spať...

Odostriem závesy v obývačke a idem na terasu vypiť si kávu. 

Je pod mrakom.

Som zvedavá, či dnes zavolajú. Asi nie.

To by som asi moc chcela, aby ten čas na biopsiu uplynul tak rýchlo.

Prsník ma bolí tak ako včera, začína byť veľmi teplý.

O ôsmej zavolám do prsníkovej ambulancie, a opýtam sa či s tým treba prísť. 

Za chvíľu je osem.

Volám. Nič.

O deviatej nič.

Volám každú hodinu až do tretej poobede a zase nič...

Akože o čom tento systém je?

Ide ma šlak trafiť!

Z Heydukovej tiež nevolali...

Načo stále čakám?

Neviem.

Jesť mi nechutí, dám si iba suchú ryžu na obed a k večeri vločky s jogurtom.

Poobede ma prsník už dosť silno bolí, píšem si so Zuzkou a poradí mi, aby som si dala tabletku od bolesti.

Uľaví sa mi, je to lepšie.  

Zajtra idem do prsníkovej ambulancie nech mi s tým pomôžu, alebo nech mi nato niečo dajú.

Takto sa to nedá.

Nemôžem nič robiť, lebo pri každom pohybe ma to bolí. Začína ma bolieť aj hlava a začína mi byť teplo. 

Idem si zmerať teplotu 37,5. 

Zvýšená. 

Po hodine teplota klesne a je mi lepšie. 

Manžel má starosti, vypisuje mi smsky z roboty , ako mi je. 

Píšem mu, že dobre, načo ho budem stresovať v robote. 

Zopár krát idem na dvor a do záhrady sa prejsť s Benym,  teda keď akurát neprší. 

Dcéra vymyslí so synom spoločný večer u nej v izbe.  

Pozeranie fotiek.  Klasických. 

Smejeme sa ako sme vyzerali voľakedy. 

Spomíname na zážitky z ich detstva a rozprávam im príbehy z môjho detstva. 

Všade sú porozkladané albumy a my sme si zrazu bližší ako už dávno nie. 

Krásny večer.

Čítaj celý článok
lubenka43
20. máj 2019 Čítané 714x

20.05.2019

Budíček 3.30.

Dnes kontrola u obvodnej.

Z kávy vypijem 3 hlty a bežím rýchlo na autobus. 

Prší a prší. 

Ešte si len sadnem do autobusu a už spím. Budím sa až na Bajkalskej. Pomaly ideme s dcérou k nej do práce, uvarí mi čaj a počkám u nej polhodinu. Potom pomaly k obvodnej, je to 5 minút. 

Fajn. Už som tu. Som druhá. Sadám si a čakám. 

Sestrička vybehne a hovorí, pri strojčeku na časenky nečakajte, nefunguje. Zoraďte sa tak ako ste prišli. 

Ešte že sme len traja. 

Hej?

Ale dovnútra sa dostanem ako piata.  

Prišli ďalší traja na krv.

Že iba na krv... Hmm... Už aj vbehli k doktorke... na sekundu...

Smutne sme všetci na seba v čakárni pozreli.

Škoda reči...

Škoda nervov...

Obvodná ma nepoteší, do roboty vás zatiaľ nepustím, dvíhať ťažké spisy ešte nesmiete a ja vás poznám, že? Ďakujem velice pekne...

Pomaly môžete začať doma bicyklovať na trenažéri. Pomaly, pokiaľ vás bolesť pustí. Asponže tak, teším sa. Ešte jej poviem výsledky z mamografu, a čo ma čaká. Zamyslí sa, a hneď si berie papiere a fotí si ich do karty. Vraj treba aby mala o všetkom vedomosť.  A toto je vážne ochorenie.  Tiež jej poviem, že čakám na telefonát z Heydukovej kedy presne budem musieť operačne absolvovať biopsiu. Obvodná len ticho skonštatuje, že ešte som sa z jedného nedostala, a už riešim ďalší zdravotný problém, mrzí ju to. Súhlasím s ňou. Kontrolu mi dá o 2 týždne, a povie, že mi drží palce aby to dobre dopadlo. 

Aj ja dúfam, že to dobre dopadne.

Rozlúčim sa a odchádzam. 

Vonku je taký hnusný lejak a vietor, že som rada, že sa dostanem na autobusovú stanicu a do autobusu. 

Celú cestu sa rozprávam so šoférom autobusu.  O strese, o práci,  o ľuďoch,  o všetkom. Prvýkrát ho vidím usmievať sa.

Vystupujem a ponáhľam sa domov. 

Uvedomujem si, že mi zase nevolali z Heydukovej. 

Čo už...

Som hladná a unavená. 

Manžel už ma čaká vo dverách, zisťuje čo je nové. No čo? Nič. Ešte ostávam doma... Nepustia ma ešte do roboty. Ukľudni sa, hovorí mi, vydrž, a všetko bude dobré.  

Hej.

Chcela by som už byť zdravá...

Nebáť sa, čo ma zajtra čaká...

Som unavená a ten prsník s ktorým idem na biopsiu ma dnes dosť silno bolí.

A bolí celé poobedie.

Aj pri chôdzi, aj keď ležím.

Mám z toho nervy...

Vonku prestáva pršať a vychádza slniečko. 

Konečne. 

Idem von.

Nadýchnuť sa.

A vniesť trošku pokoja do duše. 

Zajtrajší deň prinesie niečo nové. 

Určite.

Čítaj celý článok
lubenka43
19. máj 2019 Čítané 694x

19.05.2019

Slnečný lúč neúprosne útočí na moje viečka :heart_eyes: o 6 ráno :joy:

Idem dole na kafé.  

Príde manžel, že ho bolí chrbát, pomasírujem, nalepím náplasť s kapsaicínom a uloží sa znova spať. 

Ja zjem chlebík so šunkou a idem von na terasu vypiť si čaj.:tea:

Drozdy, lastovičky,  červienky aj vrabce lietajú a švitoria ostošesť. Holub pije vodu z vedra pri studni a Beny ho lenivo sleduje. Také ospanlivé nedeľné ráno. 

O 10.00 smer obchod, nákup potravín a domov. Samozrejme v rámci vychádzky. 

Španielsky vtáčik, ryža a uhorkový šalát. 

22 ročná dcéra zahlási.  Fuuuj také hnusné nebudem. Nemusíš... Za hodinu už hltá obed odušu. Maminka to je mňaaaaam! No vidíš? Akú silu má hlad?:joy:

Ide sa ku svokre. Palačinky nás už čakajú. Lekvárové aj čokoládové. Aj nátierka s pečivom. Zase priberiem. 100%. Je nám tam fajn. Ostriháme Bobina u svokry, posedíme si na dvore, pokecáme. Končí mi vychádzka a chlapi si ma vezú domov.:wink:

Dnes sa mi ozvali niektoré kolegyne z práce. 

Prekvapilo ma to. 

Som rada.

Prešli sme spolu to, čo som počula.

Donútilo ma to uvažovať o tom, akú obrovskú silu majú klebety.

Ako môžu veľmi ublížiť. Jednej či druhej strane.

Je neuveriteľné ako taká hlúposť - obyčajná klebeta  dokáže s človekom zamávať. 

Najmä teraz, keď s tým neviem bojovať. 

Uvedomujem si, že nemôžem iba na základe klebety niekomu ublížiť zase ja.

A to nechcem.

Rozhodujem sa.

Dotyčnej osobe sa postavím ja.

Sama.

Vyjasníme si to medzi 4 očami. 

Nebudem do toho nikoho vťahovať.

Ja som tá, ktorá to má riešiť a nikto iný...

Keď sa vrátime ideme si sadnúť na terasu.

Dám si čaj. Teda ja. Manžel postrieka pýr, polejeme planty, pochváli ma, ako som krásne posadila ten kvet od neho. 

Nad plot sa vystrčí sused. Ahoooj susedaaaaaa!

Do prdele...

Nonono buď slušná.

15 minút klasického susedského rozhovoru, čo nové, čo robíš,  čo si sadila, čo budeš sadiť, bla bla bla...

Odchádzam dovnútra.

Dohliadam na manžela, aby dobre upiekol štrúdľu.

Som spokojná s dnešným dňom.:sunglasses:

Čítaj celý článok
lubenka43
18. máj 2019 Čítané 891x

18.05.2019 - 5.00

Budím sa na bolesť prsníka.  Pravého. 

Dosť to bolí...

Neviem čo si mám o tom myslieť.

Môže ma to bolieť aj z chrbta?

Ako to zistím... Neviem. 

Počkám asi do pondelka a opýtam sa obvodnej. 

Utajený odchod zo spálne. 

Káva, čaj a vločky s jogurtom. 

Potom smer potraviny. Jogurty nie sú, mäso nie je, zelenina bola už včera zvädnutá... nič sa nedeje, kúpim chlieb, pečivo, šunku, salám, bryndzu a pripravím raňajky pre mojich chlapov.  A samozrejme aj kakafko :joy:

Sa tešia, keď prídu dole a mamička im pripravila raňajky. 

Píše mi kolegyňa z práce. Vraj ako sa mám, čo nové, kedy už prídem do práce ,  vraj ma už straaaašne ohovárajú v práci a okrem toho, že ma vraj niektoré už pochovali :sob::worried: v podstate sú dosť naštvané niektoré kolegyne, lebo ťahajú za mňa. Naštvem sa a je mi do revu. Zabudli holky, že ja som za ne ťahala 2 roky a ani slovo som nepovedala... Ani na jednu... Za dobrotu na žobrotu...

Ja som si chorobu nevybrala, ona si vybrala mňa.

Beriem motyky a kýbel. Teraz si to odnesie burina v záhrade! Aj tak je. Zlikvidujem ju všetku, a ešte stále som plná jedu a hnevu na niektorých ľudí v mojej robote.

Je mi zle, keď si spomeniem, že sa tam musím vrátiť...

Neznášam faloš.

Ale ako sa hovorí, karma si každého nájde. 

Sadám si na terasu pod slnečník, vyložím si nohy a relaxujem. Nebudem sa rozčuľovať, ja mám len jedny nervy.:innocent:

A Zuzka mi píše, že sa mám na takých ľudí vykašľať. Kašlem na nich.

Muž ide nakupovať stavebný materiál a ja ostávam doma, lebo nemám vychádzku :open_mouth:

Polejem plantičky a kvety a relaxujem na terase. Vtáčiky spievajú, Beny leží, kosačky kosia, futbalisti hrajú futbal,  dôchodci spievajú na skúške, ľudia zo splavu vzadu za ihriskom opekajú. 

Jednoducho sobotná idylka.

19.22 varím si čaj na upokojenie.  

Začína sa mi zívať. Prúser nejako skoro.  

Syn ma volá do auta, počúvame raperov,  je zhrozený, že ma to nebaví :joy::joy::joy:

Čakáme muža, kedy sa vráti s materiálom z Hornbachu. 

Nechodí, stále nechodí,  čo je s ním. Neviem. 

20.10 píše už idem!

Čakám ho na dvore.

20.20 nič. 

20.25 nič. 

20.33 nič. 

Čo je ešte v Bratislave???

20.35 nič. 

20.40 nič. 

20.45 nič. 

21.15 prichádza jeho veličenstvo!!!

Ešte len vchádza do dvora, už frflem. 

Zaparkuje auto a s previnilým úsmevom mi dá pusu a spoza chrbáta mu vykukne kvetinka Celosia Venezuela- no nemilujte ho:heart_eyes::kissing_heart::sparkling_heart:

Čítaj celý článok
lubenka43
18. máj 2019 Čítané 1282x

17.05.2019

Kukuk.:wink::truck:

6.15

Piatok. 

Možno dnes zavolajú. :telephone:

A možno nie...

A budem zase čakať. 

Idem sa prejsť a urobím si v potravinách nákup. 

Idem na poštu plnooooo ľudí.  Dnes dostávajú sociálne dávky, informuje ma jedna z nich. No nič, tp bude na dlho, otočím sa a idem domov.

Doma sa s manželom najeme a ideme pre cement a kvetinky.  1,2,3....8 kvetiniek mám! Už si ich veziem domov.  :cherry_blossom::rosette::rose::wilted_rose::hibiscus::tulip::blossom::sunflower:Málo mám.... doprčic... dokúpim... musím...

Manžel ma presviedča,  že je blato, že ešte nemám sadiť, počkám, kým zadrieme a už leziem medzi kvety. Trocha blata.  Je tam toho. A už sú zasadené. 

Obed za nami.

Zase nevolali.

Manžel si chystá veci na betónovanie a ja sa motám len tak po dvore a záhrade.  Tam zelinku vytiahnem, tam posuniem poplazy jahôd správnym smerom. Na tajnáša rýchlo zasadím patizón a dyňu goliáša. Uvidíme či vyrastú. 

Občas síce vykukne slnko,  ale je ešte chladno. Sadneme si so synom do auta a on mi číta vtipy.  Smejem sa s ním, a som rada, že je tam so mnou. Je introvert a málokedy sa stane, že sa s nami porozpráva. O to viac sa z toho teším. 

Zvyšok večera uplynie ani neviem ako. 

Som unavená a ako prvá zaspím. :sleeping:

Čítaj celý článok
lubenka43
17. máj 2019 Čítané 1644x


16.05.2019

Nevyspatá.

Som na totálku.

Spala som len 4 hodiny. Od 5.41 čumím do plafónu. Kedy odišli deti? Neviem. Nezobudila som sa, a to mám od ich narodenia sluch vycibrený na maximum. To sa mi ešte nestalo. Presviedčam oko aby sa zavrelo, ešte je málo hodín, tak spi, ale oko nieeee, ono musí byť rozčapené dokorán a čumákuvat!

Zliezam dole a v kuchyni pri káve si píšem so Zuzkou. Už sa pomaly zotavuje. Tiež je taký šinter ako ja. Je nám dlho, jednoducho. Sme zvyknuté makať a zrazu nemôžeme. Mňa osobne žerú mrle ako besné, keď nemôžem nič robiť. 

Zuzka, ty len pekne ešte odpočívaj, ty máš ešte čas. To ja sa už snažím do toho pomaly dostať. 

Stále zvažujem krátke vlasy, respektíve krátky účes. Láka ma to, aj kvôli zmene, ale asi počkám na výsledky biopsie, a potom sa rozhodnem či áno alebo nie. Neviem, ešte porozmýšľam...

Manžel príde z nočnej túruje rovno do spálne. Idem si pre pusu a schádzam dole. Urobím si raňajky a pijem čaj na upokojenie. Drieme sa mi, keď ma v tom skoro šľak trafí, keď sa za terasovými dverami objaví veľká postava! Ježišikriste! Svokra... Kýve mi, aby som išla von. Tam sa rozprávame a presvedčí ma, aby som "dobrovoľne" išla na prechádzku, šak neprší. No dobre idem teda "dobrovoľne" s ňou. Sedím u nich v kuchyni. Nevesta, chceš kávu? Nie, už som mala. Nevesta, chceš čaj? Nie, už som mala. Nevesta, chceš jesť? Nie, už som jedla. Chvíľku s ňou pokecám a po hodine idem domov. Po ceste si nakúpim. Vonku je síce pod mrakom, ale aspoň neprší. Spev vtáčikov v blízkom lesíku je nádherný. Až sa mi chce plakať od šťastia. Nejaká som precitlivená. Tá pnka mi nerobí dobre. Idem radšej rýchlo domov a varím plnenú papriku.

Z onkologického ústavu dnes nevolali. 

Vôňa plnenej papriky priláka manžela do kuchyne. Otváram okná a zvonku počujem spev drozda. 

Poobede ma prepadne divná nálada. Dlho tu zase nebola depka. Snažím sa ju zahnať vonku v záhrade. Muž prichádza za mnou a bavíme sa o tom, že pôjdeme zajtra kúpiť kvety, on nejaký materiál a kam zasadím kvety a tak. Zajtra si zase kúpim kvety, teším sa. Vonku je krásne...

Prichádza večer. Vyprevadím manžela do nočnej, zamknem a napoly v driemotách idem pod sprchu. 

Niečo sa pýtam detí, ale čo to si už nepamätám. 

Už spím...

Čítaj celý článok
lubenka43
16. máj 2019 Čítané 1418x

15.05.2019

5.25... Zase skoro hore.

Idem dole na kafíčko a vyprevadím dcéru do práce. Chvíľu na to odchádza syn do školy. Ostávam sama. Dopijem kaveju a hor sa do práce. Nech nemyslím na debiliny. Že?:blush: Zapnem vysávač a povysávam poschodie, zjem 1 žemličku, osprchujem sa a pustím sa do žehlenia obrovskej kopy prádla, ktorá sa mi nakopila za posledné týždne od hysterektómie.

O pol ôsmej pozerám na hodiny. Hotovo, čo teraz?

Umyjem riady a upracem. Hotovo, čo teraz?

Prichádza manžel z nočnej. Chvíľu sa spolu rozprávame, objíme ma, dá mi pusu a ide spať.

Čo teraz?

Podvedome stále čakám, či zazvoní telefón a z onkologického ústavu mi oznámia termín biopsie. Zatiaľ nič. Sledujem drozdy v záhrade. 

Oblečiem sa, vezmem dáždnik a idem sa prejsť medzi kvapkami dažďa. Drozdy vyspevujú aj keď prší, a je to fajn takto ich počúvať. Vybavím poštu, obecný úrad, lekáreň a obchod. Pozdravím kamarátky na obecnom úrade, ale nemajú na mňa čas. Majú veľa práce a nemajú na mňa čas. Ani ja som nemala čas na kamarátky, ktoré sa za mnou zastavili v práci. Až teraz si uvedomujem, aká som bola sebecká...:disappointed_relieved::slight_frown:

O desiatej som späť doma. Uvarím si zase kávu, čaj a prelistujem si časopis. Nahodím blog a chvíľu pozerám telku.Von sa nedá ísť, stále prší. Z nudy si odlakujem a nanovo nalakujem nechty. Na čierno. Lebo to tak teraz cítim. Všade je ticho. No nie dlho.

Sused za nami stavia dom, firma mu prišla robiť strechu, úžasnééééé, muž spí po nočnej a oni nám tam trieskajú kladivami odušu. K tomu sa pridal Beny a zavýja. No nič, pes dovnútra do chodby, a pozatváram rýchlo všetky okná, aby sa muž nezobudil. Chvalabohu sa nezobudil. 

11.15 sa naobedujem, bola som hladná ako vlk.

Poobede vybehnem na chvíľku na dvor, aspoň vyčistiť parapety od prachu.

Prichádza dcéra z roboty a syn zo školy. 

Zo synom mám nepríjemnú výmenu názorov, ohľadne šoférovania do Lozorna, máme 2 autá, jedno staršie má syn k dispozícii, ale len na šoférovanie poblíž. Je to predsa len už postaršia fábia, za chvíľu jej končí STK a emisná, a už nám v servise naznačili, že možno už neprejde ďalšou STK a emisnou. Niečo v motore divno hučí. Preto sme mu auto dali, aby sa naučil poriadne šoférovať. Ale zatiaľ max. Trnava, Senec a okolie. Lozorno mu manžel nedovolil, pretože ešte tam nikdy sám nešiel, a bál sa, aby sa mu tam auto nepokazilo a kto by pre neho prišiel? No nechcite vedieť, akú scénu mladý pán spravil. Vlasy sa mi dupkom postavili...  Pleskol dverami a zavrel sa v detskej. Samozrejme, je urazený, pretože ho vraj považujeme za dieťa. To však nie je pravda. Sme len opatrní. Dcéra s nami súhlasí.

Ale pre istotu schovám kľúče od oboch áut. Pre istotu...

Večer dlho pozerám telku. 

Nemôžem zaspať.

Zaspím až 01.30:sleeping:

Čítaj celý článok
lubenka43
15. máj 2019 Čítané 1340x

14.05.2019

Budím sa na klopkanie dažďových kvapiek na strešné okno. Nechce sa mi ani len prst z postele vystrčiť. Žmúrim na budík... Rozmazané... Okuliare mám kde? Aha, tu sú. 5.15. Och božeeee. Zase skoro. Neviem spať dlhšie.

S kávou v ruke počkám v kuchyni na syna, "hodíme reč" o škole a vyprevadím ho do školy. Nechce sa mu, radšej by bol doma. Vo dverách skonštatuje, že to je nespravodlivé, že ja som doma a on musí chodiť do školy. Pýtam sa ho, či by radšej sedel doma a čakal na to, kedy si ho zavolajú do onkologického ústavu na biopsiu a potom nervózne znova čakal či budú výsledky zlé alebo dobré. Ostal ticho... Potom sa rozlúčil, zakýval a utekal na autobus. Vždy si poviem, panebože veď má 18 rokov, za chvíľu 19, ale niektoré veci ako keby mu nedochádzali.

Vraciam sa do domu a sadám si v obývačke do kresla a sledujem cez terasu počasie vonku. Zase prší a fúka. V tom si všimnem, že v tom nečase vonku poskakujú v tráve drozdy. Tri! Naše drozdy aj malý drozdík! To znamená, že Beny zlikvidoval iného vtáčika. Je mi to ľúto, ale zároveň sa teším ako malé decko, že ten náš žije. Dokonca provokuje Benyho cez plot.... Zatiaľ je mladý rýchly, len aby si ho Beny niekde nepočkal... Joooj, ale som rada! Hneď je ten deň krajší. Pozerám sa na nich tuším až hodinu, je to krásne mať kúsok prírody hneď za oknom či dverami. Medzitým sa k drozdom pridajú sýkorky, aj protivné vrabce, čo im tam robia zle, klbčia sa tam ako chlapčiská, aj červienka jedna prilietla. To je tuším vďaka za to, že som ich v zime každý deň poctivo kŕmila, či slnečnicou, zmesou pre zimné kŕmenie alebo lojovými guľkami. No moja, moc si sa zakecala o prírode, nemusí to každého baviť. Že? Ale keď tak pozerám von, konštatujem, že muškátom ale aj ostatným kvetom toto vytrvalé daždivé počasie pomohlo. Aj to sa tešíííímmm....

Rýchlo povysávam prízemie, kým nepríde manžel. Brblal by, čo sa s tým naťahujem, ale ja vysávam v rámci rehabilitácie. Za prvé si dávam pozor, veď viem, že som po hysterektómii, a za druhé sa predsa musím vrátiť do normálneho života. Že? Ženy moje.

Prichádza manžel z nočnej, oči sa mu zatvárajú už vo dverách, tak ho len odprevadím do spálne, dám mu pusu /ani ju tuším nevnímal/ a ticho za sebou zavriem dvere. Po schodoch mi na každom schode zapuká pravé koleno, obvodná doktorka povedala, že to je preto, lebo mám málo pohybu. No ja by som chcela cvičiť, behať a makať na sebe. Ale oni mi to ešte nechcú dovoliť! Vraj si môžem ublížiť. No som zvedavá, v pondelok mám kontrolu, tak uvidím čo mi povie obvodná. 

V rámci vychádzky idem do lekárne a kúpim si výživu na tie moje strašné vlasy. V tabletkách. Vonku mi napadne, že mi doktorka v prsníkovej ambulancii povedala, že až do odberov mi bola radšej, aby som nebrala žiadne tabletky. Aby to neskreslilo výsledky. Jedine v tom prípade, ak by som bola chorá odbery by si zrušili a dali mi náhradný termín. Jo. Odložím si ich na potom. Po odberoch. Potom nakúpim v jednote čo potrebujem a idem domov. 

Doobedie ubehne ako voda a už je doma syn. Čo budeš jesť? Vysmážaný syr s hranolkami a tatárskou. Dorazím ho! Ale s láskou mu ten syr upečiem. Len ma zaujíma, kedy ten chlapec priberie, keď zje za troch a váhu má stále rovnakú? Spokojný a najedený odchádza do svojej izby, slúchadlá na uši a relaxuje. Aj ja. Zjem pár hranolkov, čo po synovi ostali /veľa ich nenechal asi 7 - 8/ a priložím si k tomu kúsok mäsa z nedele /trošku obschlo/. Ale ináč bolo fajn, dalo sa zjesť. 

Uvarím si čaj, samozrejme aj kávu, bez tej nemôžem byť. Na chvíľu sa natiahnem k telke, a zatnem a spím až do tretej. Dobrá som, že? Za bieleho dňa spím... Ale dobre mi to padlo.

Po tretej sa idem do dediny prejsť, počkám dcéru kým vystúpi z autobusu a nakúpi si, a ideme domov. 

Keď si v obývačke sadnem, začne ma bolieť prsník. Ale nie ten ľavý, kde mám ložisko, ale pravý, tam ložisko nemám, ale ten mi pred rokom robil problém. Bolel ma, a dosť veľmi. Nevedeli zistiť prečo. Vtedy mi iná lekárka v prsníkovej ambulancii predpísala krém, ktorý sa zarábal a žiaľ v tom období jedna jeho zložka bola nedostupná. Takže som si ho nemohla v lekárni vybrať. Odporučila mi vyskúšať Indonal v balení na 3 mesiace. Verte či neverte, zabralo to. Prestal ma bolieť cca po 2 až 3 týždňoch. A ozval sa až teraz, keď som minulý týždeň v piatok povedala v prsníkovej ambulancii, že už to tak nebolí, že je to na ústupe. No nešľaktrafil by Vás??? Budem to sledovať. A potom to spomeniem v prsníkovej ambulancii, keď tam pôjdem. Ale keď to bude takto silno bolieť stále, pôjdem tam skôr. Určite.

Po hodine dvoch sa to ukľudnilo, ale večer to zase trochu bolelo. Od pravého prsníka, cez pazuchu, uzliny až pod lopatku. Išla som radšej pod sprchu a horúcou vodou som si to masírovala, zabralo to a ja som zaspala. Uvidím, čo mi prinesie streda...

Čítaj celý článok
lubenka43
14. máj 2019 Čítané 1839x

12.05.2019

V noci fúkal silný vetrisko, pršalo a ja som spala. /Povedala by som ako dudok, ale opica_skorica mi to už vysvetlila.

Ráno potichu v posteli, kým muž spí googlim, ale nič nového nenachádzam. Už ma to nebaví. 

Zídem dolu, uvarím kávu a čaj a skonštatujem, že sa dobre ochladilo!

Pritisnem sa k radiátoru a vyhrievam sa tam ako mačka na peci. Zabalená v hrubom zimnom svetri.

Nedeľa. Čo budeme variť... Ja som dostala chuť na mäsovú polievku so slížikmi, a chlapi chcú šalát, pyré a zapečené mäso so syrom.

Okolo 10.00 hod. ich vôňa čerstvo uvarenej polievky pritiahne dole do kuchyne.

Vraj je výborná. Samozrejme, že je! Veď som ju varila jaaaa..

O 12.00 obedujeme druhýkrát. 

Potom sa ideme pomotať do záhradky. Mladý drozd sa učí lietať. Manžel ho našiel vpredu na dvore ako ho náš Beny rozháňa. Odniesol ho naspäť do záhrady, nech sa učí lietať tam, lebo na dvore Beny nikoho neznesie, a nedopadlo by to dobre.

Sychravé počasie nám zalieza pod kožu, tak sa vrátime dnu.

Dcéra sa vracia z návštevy priateľa, a ja dostanem od nej ku Dňu matiek stromček šťastia. Toto dieťa je úžasné, odmalička ma obdarovávala buď vlastnoručne vyrobenými darčekmi, alebo vedela si všimnúť čo sa mi páči, a potom mi to kúpila. Zlatá. 

Poobede ešte 2x operiem, vypijem si kávu /muž mi z nej polovicu odpil, on nebude, nemá chuť, ale tá moja je vždy záhadným spôsobom lepšia.../, vyvešiam opraté prádlo, a pri sušiaku sa usadím a zase googlim. Jednoducho som taká a iná nebudem. Chcem všetko vedieť, a nebyť hlúpa.

Blíži sa štvrtá hodina. Je nedeľa. Termín návštevy u svokry. Berieme kvety a vyrážame do jamy levovej. Ako naše deti správne poznamenali, keď sme prišli ku svokre zároveň so švagrovcami sme ako "Hujerovci". Smejeme sa. Svokra sa kvetom potešila, aj keď ich trošku skritizovala /čo už.../. Návšteva prebehne klasicky ako vždy. Káva, sladké, slané, večera, klebety, choroby...

O siedmej odchádzame domov a ja po ceste rozmýšľam, že dnes som zase nad tým čo ma čaká málo rozmýšľala. 

To je dobre.

Hajde do postele.

13.05.2019

Pri pondelkovej rannej káve rozmýšľam, že nastalo obdobie čakania na telefonát z onkologického ústavu o termíne biopsie prsníka. Striaslo ma.

Po tom, ako som sa s tým postupne psychicky vyrovnala, nastalo u mňa obdobie zmierenia sa s čakaním na telefonát o biopsii.

Pozerám z okna. Zase na "prd" počasie. 

Vyhádžem ďalšiu skriňu a púšťam sa do upratovania. A prišla "kontrola" /svokra/. 

Chvíľu sme sa porozprávali a potom odišla. 

Už v týždni som si všimla, že mi začali veľmi padať vlasy. Neviem či zo stresu, alebo z kerej matere, ale ide ma šľak trafiť! Nemám ich veľa, preto ma to rozčuľuje. Rozmýšľam, že si ich dám ostrihať nakrátko. Píšem kamoške kaderníčke, vraj mi niečo už vybrala, tak hádam to budem vedieť upraviť. Pozerám si aj nejaké obrázky, ktoré jej hneď pošlem, tam už som si jeden účes vybrala, tak ten si dám asi spraviť. Potom ma napadne, čo keď budú výsledky zlé. Čo potom? Ak ma bude čakať operácia, a potom chemoterapia má zmysel si dávať nový účes teraz? Alebo tej potvore ukážem, že sa nevzdávam a dám si teraz urobiť pekný účes? Čo poviete? 

Ideme sa prejsť okolo domu a nachádzame mladého drozda na zemi. Už nežije. Nevidno, že by mu bol Beny nejako ublížil. Ale záhadne Benyho nevieme nájsť. Potom ho nájdeme v búde, odkiaľ odmieta vyjsť. Asi vie prečo. Tak mu manžel aspoň výchovne dohovorí a on klopí oči a hanbí sa. Je to jack russel teriér a má silné poľovnícke sklony. Všetko živé čo k nemu na dvor príde chce uloviť. S tým asi nič neurobíme. 

Poobede prichádza dcéra z práce a syn zo školy. Porozprávame sa a všetci skončíme v obývačke na sedačke a preberáme všetky možné témy aj s manželom. 

O ôsmej manžel odchádza do nočnej, ja vyženiem deti do postelí a aj seba samozrejme. Sľúbila som si, že už nebude googliť, ale veď len jedným okom. Do polnoci. Vždy nájdem niečo čo som nečítala.

Potom už zaspím.

Čítaj celý článok
lubenka43
13. máj 2019 Čítané 1546x

11.05.2019

V noci som spala ako dudok. Hlboko, bez snov. Včerajšia návšteva v onkologickom ústave sa na mne dosť podpísala.

Schádzam dolu a pijem kávu. Rozmýšľam, čo budem dnes robiť? Sobota = upratovací deň. Ale dnes sa upratovať nebude. Nemám na to chuť ani náladu. Potom upracem. Možno.

O ôsmej schádza dole manžel. Aby ma zabavil a nemyslela som na zlé veci, spontánne sa rozhodne, že vyrazíme kúpiť strom - javor a vysadíme ho rovno pred terasu. Aby sme si mohli v lete v jeho tieni /keď narastie/ posedieť.

Vyrazíme. V aute je ticho. Do ticha sa ozve manžel, že počkaj keď tam prídeme aj zabudneš na všetko. A ja, že jasné... som zvedavá...

Konečne vchádzame do Bratislavy a hneď na začiatku odbočíme do "nášho záhradníctva". Sem chodíme stále. Autom prechádzame bránou a už híkam! Aha! Pozri! Stoj! Chcem vybehnúť von a ponoriť sa do vône stromov a kvetov. Konečne zaparkujeme a vybieham von. Môj sen. Stromy, kríky a kvety. Starosti s prsníkom mi v momente vyfučali.

Ideme od začiatku, a obdivujeme listy, farbu, výšku, druhy stromov. Proste nádhera. Kľud. A ticho. Manžel medzitým nájde náš javor. Zrazu zvoní mobil, ale chvalabohu volá len švagor. Príde nám odviezť javor. A len tak mimochodom prehodí, že zajtra je Deň matiek a či máme niečo kúpené. Ježiši Kriste! Nemám! Toto by mi u svokry neprešlo...

Počkám na švagra a začína horlivý a hlavne dlhý výber kvetov pre ich mamu /moju svokru/. Ja už mamu nemám od 13 rokov, tej mojej zapálim zajtra sviečku. Konečne po siahodlhom vysvetľovaní z mojej strany, čo je nenáročné na pestovanie vonku, s čím ich mama nebude mať žiadne starosti okrem občasného poliatia ho konečne presvedčím, čo jej má kúpiť. Skalné ruže - to je najmenej náročné. Mali ich 5 druhov, tak jej kúpil všetky. Od nás bude mať heuchériu a osteospermum.  Svokra bude mať radosť. Aj predavačka pri pokladni má radosť.

Takto nabalení ideme domov. Doma rýchlo zhltneme párky a ideme posadiť javor. 

Manžel kope jamu pre javor a ja idem rýchlo vysadiť gazánie z piatku, kým neprší. Nech môžu rásť. A ja sa tešiť z ich kvetov. Blata až po kolená, ale túžba mať vysadené kvety bola väčšia. Až keď dosadím a sledujem manžela ako sadí javor, prichádza mi na um piatok. Javor je vysadený a ide sa na nákup do Tesca. Zoznam do ruky, nakúpime, niečo aj navyše, a ide sa domov.

Poobede, aby som negooglila na internete "somariny", tak manžel vymyslí pečenie koláča tvarohovo mandarínkového. Skoro sme sa pri pečení povadili. Kvôli želatíne. Či sme ju na posledy robili tak, alebo onak. A keď sme ho už konečne dokončili, bola som už aj unavená z toho všetkého. 

Umyli sme riad a išli sme skontrolovať do záhrady javor a kvety, a pozakrývať planty , aby ich čo najmenej zničila búrka s krúpami, ktorú na dnes hlásili. 

Keď sa vrátime dovnútra, odvlečiem sa do sprchy a vplazím sa do postele. 

Zavriem oči a nič. Nič, nič, nič.

Prevraciam sa na posteli, nútim sa zaspať, ale nič. 

Dokelu aj s takou robotou.

Tipnite si, čo som potom robila...

Jasné, googlila. Google, S-VAB, biopsia, BI-RADS4 a podobne.

Aspoň sa s tým zatiaľ oboznamujem, toto nepoznám, stretávam sa s tým prvýkrát. 

Na Modrom koníkovi nachádzam článok od sissik. Čítam ho spolu s manželom, a aj sa zasmejeme, aj sa z článku hodne dozvieme, čo ma čaká. 

Konečne odkladám telefón a idem spať. 

Tentokrát zaspím hneď.

Čítaj celý článok
lubenka43
11. máj 2019 Čítané 1967x

10.05.2019

Včera som sa rozhodla o problémoch s prsníkom písať do nového blogu s názvom Prsia. /Do starého blogu o hysterektómii doplním určite ešte nejaké info, nebojte sa./

Vstávam o 3.45, lebo sa musím pripraviť na cestu do Bratislavy. Vyprevadím dcéru aj manžela a potom vyprevadí mňa môj syn. 5.25 prichádzam na zastávku a za chvíľu mi odchádza autobus. Zvláštne ráno. Všade okolo padá hmla, je to také ponuré až jesenné by som povedala. V autobuse si sadám vzadu, aby som mala ticho a pokoj na písanie. Včerajší deň bol pre mňa jeden z tých ťažkých... Ale čo už... Dúfam, že sa z toho zase vypíšem.

Keď dvíhnem oči od písania, akurát vchádzame do Bratislavy. Žiadna zápcha, fajn. Nastupujem do električky. Sledujem ľudí. Každý pozerá do okna, alebo do mobilu. Tak ako ja keď som chodila do práce, a nemusela riešiť zdravotné problémy a nezačala som sa na svet pozerať trochu inými očami...

Vystupujem na Kamennom námestí a uličkami prekľučkujem na Heydukovu. Vchádzam do nemocnice a tmavými uličkami sa dostávam až do suterénu, kde sídli onkológia a kde je aj prsníková ambulancia. Vlastne tuším tri, ak som dobre počítala. Hľadám dvere, kde je napísané meno mojej doktorky. Mám ju MUDr. Andrezalová. Sadám si. Som tretia, zatiaľ. Ale veď sa idem iba objednať. Tak to bude na otočku a pôjdem domov. Sestrička vychádza von a pýta si kartičky. Poviem jej, že sa chcem objednať, lebo mi včera volali z ich ústavu, že sa mám čo najskôr zastaviť pre žiadanky a do prsníkovej ambulancie. Sestrička na mňa udivene pozrie, a že toto má byť čo? A jej ukazujem v diári napísané, čo mi nadiktoval hlas z recepcie. Povie dobre, poďte dovnútra, musím Vás objednať, dnes Vás pani doktorka nevyšetrí, lebo tu to funguje len na objednávanie. Hovorím dobre, mne to nevadí, hlavne, že ma objednáte. Lebo som sa k Vám nemohla dovolať. Hej, niekedy to nedvíham. Aha... Ale nahlas nepoviem nič. Pre istotu... Radšej. Nedráždi ju... 

V tom momente sa zrazu otvoria dvere a dnu vchádza pani doktorka. Pozdraví nás a hneď príde ku mne pohladká ma upokojujúco po pleci a opýta sa ma čo sa deje, prečo som prišla, ešte si ani kabát nevyzliekla a ani kabelku neodložila. Nechápem. Sestrička ju aktívne informuje, že mi včera volali z ústavu, aby som čo najskôr prišla, aj pre žiadanky aj do ich ambulancie a že nie som objednaná a preto ma musí poslať preč ale že mi dá termín na vyšetrenie. MUDr. Andrezalová jej však odvetí, že ukážte mi prosím aký má nález? Zatiaľ zhodí kabát, odloží kabelku a pozrie si nález. Nedávajte jej termín, nech počká vonku medzi objednanými, ja ju zoberiem dnes. Som šťastná, nečakala som, že to dnes vybavím no uvidíme čo bude. Sestrička ma pošle do čakárne a ja si sadnem a čakám. Pribúdajú pacientky a ja čakám. Okolo pol ôsmej ma sestrička zavolá dnu. Skoro ma nestihla, lebo som zvažovala, že musím ísť na toaletu. Ale to ma hneď prešlo, keď vyšla von a zakričala moje meno. Pani doktorka si znovu preštuduje správu z mamografie, aj správu z pred 6 mesiacov, potom je ticho a rozmýšľa. Sledujem ju pozorne. Nakoniec dvihne oči a povie vyzlečte sa. Poctivo mi prehmatá každý jeden prsník, milimeter po milimetri. Prehmatá mi všetky uzliny. Najprv v stoji potom v ľahu. Pri ľavom prsníku sa zdrží dlhšie. Pri prehmataní zisťuje, že ma bolí ľavé rameno. Hneď sa ma na to pýta, a ja jej poviem, že ma to bolí trošku od poslednej operácie /hysterektómia/, ale myslela som si, že mi ju len vykrútili viac pri anestézii. Nepáči sa jej to. Veľmi pedantne si ešte raz prejde prsníky, uzliny aj to ľavé rameno. Obdivujem jej precíznu prácu. Ešte som takto nevidela lekára, aby takto precízne všetko kontroloval. Káže mi obliecť sa a sadnúť si na stoličku. Budeme teraz trošku písať. Aj správu aj žiadanky. 

Trvá to dlho, síce pani doktorka mi to vysvetľuje,  čo práve robí ale v polovici jej vysvetľovania sa strácam. Priznám sa jej , že v tom mám chaos,  a ona je taká zlatá,  že mi papiere rozdelí na 2 kôpky.  Táto kôpka je pre vás, a pre nikoho iného . To si odložte rovno do kabelky.  Druhá kôpka je pre oddelenie kde vám budú robiť S-VAB vyšetrenie tzv. biopsiu. Toto si vezmite do ruky lebo teraz tam musíte hneď ísť a objednať sa.

Usmeje sa, a povie mi, že podľa nej to bude v poriadku. Ale uvidíme až po biopsii. 

Vysvetlia mi kam mám hneď ísť. S hlavou ako melón vychádzam z ambulancie. Ponáhľam sa zo suterénu na prízemie, a tam po chodbe až nakoniec. Dvere č. A032. Čakajte tam. Keď vyjde sestrička podajte jej tie papiere.  Vychádza sestrička a podávam jej papiere. Spýta sa ma, a vy viete do čoho idete? Nie neviem. Budete mať teraz polhodinu s doktorkou tá vám všetko vysvetlí. Ďalšia doktorka mi vysvetlí veľmi podrobne, že to nemá vraj bolieť,  ale môže.  Ak nechcem môžem to však odmietnuť. Nie, ja som pevne rozhodnutá, že chcem vedieť či to je zhubné alebo nie. To je dobré hovorí. Termín mi však dajú až keď mi to moja poisťovňa schváli, potom mi zavolajú, že to mám schválené,potom ja musím zavolať do prsníkovej ambulancie že to mám schválené a v prsníkovej ambulancii mi dajú termín na odber krvi. S výsledkami z krvi prídem na vyšetrenie S-VAB biopsie. Čakajte, kým vám zavoláme. Ozaj a rátajte s tým, že po tomto zákroku budete zase PN 7 až 10 dní. Fajn, čakať, musím, čakať. 

Ani neviem ako som vyšla von.

Volám manželovi, hneď na to mi volá svokra.

Zrazu sedím v trolejbuse. Uvedomím si, že som si necvakla lístok, bože mysľou som niekde úplne inde...

Na Nivách mi príde zle. Od rána som nič nejedla ani nepila. Idem si kúpiť jesť a piť. Rohlík a minerálka. Už je mi lepšie, a čerstvý vzduch mi pomôže. O chvíľu mi ide autobus a ja nastupujem.  Celú cestu pozerám z okna. Zabúdam ísť do obchodu a idem rovno domov. Nie je mi dobre. Musím si ľahnúť. Unavená som a zaspávam v obývačke. 

Po pár hodinach sa zobudím. Už dnes nevarím, netreba každý si niečo pripravil, kým som spala. 

Idem sa prejsť,  aby som si vyvetrala hlavu. Po ceste si kúpim 5 kvetov gazánie. Sú krásne.  Vysadím si ich. Budú ma tešiť, keď rozkvitnú. Aspoň trochu radosti dnes nech mám...

Večer sme s manželom pri telke, ale ja film nevnímam. On to vidí a objíme ma. Stúlim sa mu v náručí a zaspávam. 

Čítaj celý článok
lubenka43
Správa bola zmenená 11. máj 2019
Dnes začnem nový blog "prsia".
Do toho môjho nekonečného blogu o hysterektómii a ďalších vecí doplním keď bude niečo nové. Jo?:sunglasses:
Zobraz celú správu
lubenka43
10. máj 2019 Čítané 1374x

09.05.2019

Klasika mojich PN-dní. Všetkých vyprevadím a o pol ôsmej ostane v dome ticho. Vyložím si nohy hore a vychutnávam si kávu. 

Zrazu mi zvoní telefón. Súkromné číslo.

Dvihnem alebo nie?

Kto to je?

Nakoniec dvihnem.

Prosím?

Dobrý deň. 

Tu je Onkologický ústav svätej Alžbety. Boli ste u nás na mamografii. Pri vyhodnocovaní snímku z mamografie Vám bolo ešte odporučené doriešovacie sono prsníka.

Objednali sme Vás na 6.6.2019 o 7.00.

Prekvapená sa pýtam, prečo?

Aha, zabudla som vám povedať, že vám tam našli zhluk buniek, ktorý sa za posledných 6 mesiacov dosť zväčšil.

A ozaj bolo vám odporúčané aj S-VAB vyšetrenie. Kým sa stihnem opýtať čo to je,  pokračuje hlas ďalej. Zastavte sa čo najskôr v prsníkovej ambulancii v našom ústave na Heydukovej, ideálne by bolo zajtra pozajtra. Čo najskôr prosím. Dostanete tam žiadanku na sono a žiadanku na S-VAB. Žiadanku na S-VAB vám musí schváliť vaša poisťovňa, lebo toto vyšetrenie je veľmi drahé a nemôžeme vám ho urobiť len tak. Rozumeli ste, čo som vám hovorila? Áno, hlesnem do telefónu a dotyčná položí.

V kuchyni je zrazu divné ticho.

Neviem čo mám robiť...

Píšem manželovi. Okamžite mi píše naspäť, či neviem presne čo mi tam našli. Neviem, nejaký zhluk buniek. To bude dobré upokojuje ma. Dúfam... Sedela som v obývačke a rozmýšľala čo sa to vlastne  stalo. A čo to vlastne je?

Na internete som si našla číslo do prsníkovej ambulancie a snažila som sa tam dovolať. Nikto mi to nedvihol ani po takmer 3 hodinách vyzváňania. Ako sa tam mám objednať keď mi to tam nedvíhajú? Zajtra tam pôjdem osobne a objednám sa. 

Podarí sa mi nejako dovariť obed.

Prichádza manžel. Objímeme sa a sľubuje mi, že to bude dobré. 

Bože plakala by som, strašne, ale nejde to. Ani slza. Možno by sa mi uľavilo. Neviem...

Celý deň skúšam sadnúť k notebooku a písať. Nejde to...

Možno zajtra. 

Dievčatá z MK píšu, kde je dnešný blog? No ja nemám silu to tam dať.  

Možno zajtra. 

S niektorými si píšem, tie vedia čo sa stalo. 

Ostatní ste sa to dozvedeli dnes. 

Zrazu tu bol večer. 

Nevečeriam, nie som hladná, žalúdok mám stiahnutý. 

Horúca sprcha mi pomôže a idem si ľahnúť. 

Do desiatej hypnotizujem plafón a rozmýšľam, čo ma zajtra čaká na onkológii.

Prsia...

Čítaj celý článok
lubenka43
10. máj 2019 Čítané 953x

Budím sa na vibrovanie telefónu.

Zuzka píše!

Prvá sprcha je po operácii tá najúžasnejšia vec:shower::bathtub:

Celý deň si píšeme, a teším sa s ňou aj z malých pokrokov. Už to bude len lepšie a lepšie. :sparkling_heart:

Doobeda s manželom pracujeme v záhrade (ja samozrejme diétne), potom dáme obed, a zase sa trochu motáme po dvore. 

Už rozmýšľam nad nástupom do práce, možno by som od 1. júna mohla nastúpiť, dovtedy už určite bude všetko OK. Uvidím čo bude. 

Manžel dostáva chuť na koláč, tak ideme pozrieť svokru (piekla strúhaný tvarohový koláč :grin::yum:slight_smile: škoda to nevyužiť :joy:.

Poobedie ubehlo ako voda, a my prichádzame domov až na večer. 

Som spokojná.  

Poobede sa rozhodujem, že asi ukončím tento blog. 

Veď už som v poriadku.

Síce ešte na PN, ale už sa cítim fajn.

Vedieť, čo ma čaká na druhý deň asi sa zbláznim...

Čítaj celý článok
lubenka43
8. máj 2019 Čítané 856x

07.05.2019

Bože. Už od 5.00 som hore. Myslím na Zuzku. Dnes ju to čaká. Som nervózna. Neviem síce prečo, lebo veď to nie je moja operácia.

Ale viem prečo. Áno.

Stala sa z nej moja priateľka a ja sa o ňu bojím.

Aj keď sme sa zatiaľ ešte nestretli. Ale Modrý koník nám dal možnosť sa takto spoznať a jedna druhú podržať, keď nám je ťažko. Dnes budem ako na tŕní, kým nebudem vedieť, že je v poriadku...

Rovnako tak som sa skamarátila aj s ďalšími úžasnými dievčatami z MK.

Hanka je tiež úžasná žena, s ktorou si dennodenne píšem a radíme si navzájom. A takisto sme sa stali priateľkami a ja dúfam, že nastálo, však Hanka? Bez tvojich správ by to nebolo ono, čo sa deje, ako sa máme, aké sme šikovné, čo máme nové, čo varíme. Chýbalo by mi to. Dnes mi Hanka nenapísala, asi mala toho veľa. Nevadí. Viem, že napíše.

 A treťou z nich je Michalka. Tiež rovnako úžasná žena, ktorá tiež sleduje, ako pokračujem v zotavovaní a ako náhle sa niečo stane, okamžite píše, podporuje a dokonca mi aj dohovorí! Je zlatá. A fakt mi to pomáha. Niekedy totižto potrebujem dohovoriť, však Michalka?!

Jednoducho je to úžasné, ako sa my ženy dokážeme spojiť a bojovať! Som na Vás hrdá!

Som nervózna, lebo Zuzka už čaká na svoju operáciu, kvapká jej infúzia a ja neviem čo so sebou. Stále ju bombardujem, ako ten ten somárik v Shrekovi, už to bude, už to bude, už to bude? Už sa zo mňa Zuzka smeje.

Rozhodnem sa na to ísť prácou. V prvom rade idem na poschodie a upracem a vyvetrám. Hotovo! No a teda dobreeee idem sa pustiť do tej zakliatej skrine! Hor sa do toho! Skriňa je hotová. Vytriedené a upratané. Tak sa pustím aj do druhej skrine. Hotovo! No nič. Idem ďalej. Na rade je kúpeľňa. Vyhrnúť rukávy a idem na to. Najprv umývadlo, potom vaňa no ale pri sprche si už sadám, začína ma bolieť brucho. Tak si vyložím nohy na vaňu, ľahnem na zem a odpočívam.

Pozerám do strešného okna a rozmýšľam, či som normálna. Asi nie, ale čo už. Keď to prestane, dokončím sprchu. Na dnes stačí, poviem si.

Medzitým jedným okom stále kontrolujem mobil, či už Zuzka má potom alebo nie. Okolo pol dvanástej stále nič. Potom sa odmlčí. Ou ou. Už je určite na sále. Držím jej palce na rukách aj nohách a stále na ňu myslím. Podarí sa to, určite a v nedeľu pôjde domov za rodinou! Tak. Pekne som to vymyslela, že?

Už sú dve hodiny poobede. Hádam sa mi dnes ešte ozve, aj keď ja som po operácii nebola schopná v deň operácie sa nikomu ozvať. Zostáva mi len čakať.

Cestou dole si pribalím pod pazuchu ďalšiu kopu papierov, ktoré potrebujem založiť do ďalšieho zakladača. Rozložím sa v obývačke. No ešte predtým musím niečo zjesť, lebo odpadnem. V knihe od Mačingovej nachádzam recept na brokolicovú polievku. Idem vyskúšať. Je fantastická! Mňam. Po polievke sa púšťam do tých papierov, aby som nejako zamestnala mozog.

14.16 Zuzka sa ešte neozvala.

15.00 stále nič.

15.34 mi prichádza správa na WhatsApp „Hotovo“.

Som  šťastná ako blcha, a hneď jej píšem naspäť  kopu otázok. Až potom si uvedomím, že mi neodpisuje, a že sa asi prebrala po narkóze a rýchlo mi napísala, že je ok, a zaspala. Teším sa ako malé decko, že už má potom.

Papiere zakladám cca do štvrtej, keď mi zrazu zazvoní telefón. Pozriem na displej a vidím Zuzka!!!

Od stresu som zabudla, ako sa ten blbý telefón dvíha. Konečne jej to dvihnem a rozprávame sa. Prvýkrát. Zatiaľ sme si iba písali. Hlas má ubolený, ťažko sa jej rozpráva, ale je šťastná, že už má potom. Aj ja sa teším! Veľmi! Vychŕlim na ňu plno otázok a rozprávame sa o všeličom možnom. Radíme si. Samozrejme sa jej pochválim, že vďaka nej mám konečne upratané skrine. Po nejakom čase začne byť unavená, tak sa rozlúčime a teším sa kedy mi napíše znova. Taká som rada ani neviete ako. Aj manžel sa ma pýta „Zuzka má už potom?“. Hej, hej, chvalabohu. Už len rekonvalescencia. Mysleli sme na ňu a držali palce. A tešíme sa veľmi.

Neviem posedieť na mieste. Idem s Bennym do záhradky a manžel sa rozhodol kosiť. Tak sa tam prechádzam a hádžem mu loptičku. Na prácu v záhrade je zima. Tak aspoň zasadím 6 mečíkov čo mi svokra priniesla z výstavy. Dúfam, že ich zase zožerie ten hryzec, čo tam niekde býva, a čo si chodí neskonale pochutnávať na mojich cibuľkách. Ale no čo mám s ním spraviť? Zabíjať ho kvôli tomu nebudem, nech si dá, keď mu chutia.

Je mi zima. Vraciam sa dnu. Vytriedim časopisy a noviny, umyjem riad, navečeriam sa a pozrieme si s manželom film. Keď sa mi začne zívať, tak sa odoberiem hore (chcela som povedať  do večných lovíšť, ale prišlo mi to ako akési morbídne, aj keď som to myslela samozrejme v úvodzovkách). Po sprche pozerám Castla. Manžel mi hovorí, že o 22.00 ide fantastický film, prikyvujem, že hej jasné budeme pozerať. 

O 21.30 sme už spali ako bábätká.

Čítaj celý článok
lubenka43
7. máj 2019 Čítané 849x

06.05.2019

Dnes ráno som ako vymenená.

Akoby sa nič nedialo. Som pokojná, usmiata, jednoducho ja.

Som šťastná.

Aj moji blízki sa tešia.

Vonku je síce ešte nepríjemne, ale aspoň neprší. Aj to je pozitívne. Je škaredo, ale bude krajšie.

Dnes nastupuje jedna z Vás z mojich priateliek z MK na operáciu maternice. Zajtra 07.05.2019 Ti budeme Zuzka držať palce!!!

S niektorými z Vás som sa na MK tak skamarátila, že keď mi včera a predvčerom bolo ťažko na duši, tak ste ma okamžite „dvíhali zo zeme“, povzbudzovali, nenechali ste ma tak, ale pomohli ste mi.

A ja som Vám za to neskonale vďačná.

Deň začal pusou od manžela, keď odchádzal do práce, po ňom sa rozlúčila dcéra a syn hneď po nej. Varím si kávu a čajík. Sedím si a rozmýšľam. Čo skôr?

Púšťam sa do domácich prác. Najprv povysávam poschodie, medzitým upracem izby a vyvetrám. Do toho pustím 2x krát práčku a vybehnem na malý nákup do obchodu. Medzitým ma tu vymákne svokra a „donúti“ ma ísť k nim na návštevu /šak moja máš vychádzku? Máš! Tak idem na vychádzku/ bože moooj uder.

Po hodine sa vraciam z vychádzky /že vychádzka, čo bude papať, čo budeš piť, seď, atď./ a hodím sa pod sprchu. Potom si poviem, že si už vyložím nohy. Hmmm. Umyla som ešte 2x riady, k tomu vydrhla sporák a upiekla synovi cigánsku. Doobedie som vykryla, čo bude poobede???

Naobedujem sa. Medzitým vybehnem na poschodie pozakladať nejaké papiere do zakladačov.  Nad skriňou ani nerozmýšľam. Tá príde na rad spontánne. Keď ma chytí šajba.

Zabolí ma to len občas, ale už len málinko.

Idem sa pozrieť do záhrady, síce je pekná, ale zima je tam ako v ruskom filme.

Utekám späť do tepla obývačky a pod deku.

Doobeda som konzultovala s doktorom tie moje depresie a striedanie nálad. Nechce mi hneď nasadzovať lieky, v čom ho aj ja podporujem.  Budeme to sledovať, on, ja a aj moja rodina. Ak by sa to rapídne zhoršilo, mám sa ohlásiť. Veľmi sa mu to nepáči, ako moje telo reaguje napriek tomu, že mi ponechal vaječníky. Ale budeme to pozorovať. Budeme pozorovatelia.

Dnešný večer ubehne v pokoji.

Deti idú spať /že deti 22 a 18 rokov ja ich považujem stále za deti/ a my s mužom pozeráme Castla.

Ani neviem ako a zavreli sa mi oči a zaspávam hlbokým spánkom spravodlivých.

Čítaj celý článok
lubenka43
6. máj 2019 Čítané 901x

05.05.2019

Neviem ako začať.

Ťažko sa mi o tom píše.

Včerajší deň jednoducho nebol dobrý.

Znova som na všetko, ale fakt na všetko reagovala precitlivene. 

Nekričala som.

V podstate som ani nehovorila. 

Varenie obeda sa odohrávalo v tichej atmosfére.

Po obede návšteva svokry.

A večer.

Jednoducho včera nebol môj deň.

Neviem dať na papier nič z tohto dňa.

Mrzí ma to.

Čítaj celý článok
lubenka43
5. máj 2019 Čítané 1026x

04.05.2019

Sobotné ráno. Prevraciam sa na posteli už asi polhodinu. Oči sa mi nechcú otvoriť. Načo prosím ťa, veď je sobota ráno?! Keď ich konečne rozlepím a zaostrím, zisťujem, že je 6.59. Juj, škodaaa. Chcela som ísť do obchodu pre čerstvé pečivo, ale teraz už bude "vybrakované" našimi akčnými babkami /niektorými/ a na druhé pečivo, ktoré dovezú sa mi tam nechce stáť ako poľnému stĺpu a čakať. Kašlem na to. Zaobídu sa aj bez čerstvého pečiva, nejaké tuším v mrazáku je. :grinning:

Uvarím si radšej kávu, a popri jej pití píšem blog.

V dome je ticho, v obývačke tikajú hodiny, vonku spievajú vtáčence... Idylka.

Asi kým chlapi nevstanú. Píšem ďalej.

Potom vstávajú chlapi. Na pána okolo deviatej a desiatej. Nepoteší ich, že nemáme čerstvé pečivo, ale čo už. Syn si našiel v mrazáku nejakú bagetu, potešil sa jej a tato si dal keksík ku čaju, lebo kúsok chlebíka /včerajšieho posledného/ mi urobil na raňajky. Sme dobrí. Že?

Sedíme v obývačke, pozeráme von oknom a rozmýšľame. Ísť či neísť? To je otázka. Von. Robiť alebo nerobiť. Nakoniec vyhrá chuť do práce.:slight_smile:

Manžel začína kosiť a ja pobehujem s malou detskou krhličkou a polievam si priesady a kvetinky. :hatched_chick:Drozd už čaká na plote a nervózne prešľapuje z miesta na miesto. No kedy to už bude? Mladý je hladný! Rýchlo dopolievam a sadám si na terasu. Drozd nahnevane zlietne a rýchlo vyťahuje červíky a lieta ostošesť do plota a naspäť, lebo jeho mladý je už dosť veľký a tuším aj večne hladný. 

Keď manžel dorobí, ideme na sobotňajší nákup do Senca. :oncoming_automobile:Moje optimistické vízie, že poobede bude menej ľudí v obchode sa rýchlo rozplynú, keď vidíme parkovisko plné áut. Zaujímavé. Ráno veľa ľudí, doobeda veľa ľudí, poobede veľa ľudí a večer tam už polovicu vecí nemajú. Tak ja neviem kedy tam máme chodiť...

Samozrejme, veci kúpime podľa zoznamu a odchádzame. :shopping_cart:Ešte sa spred obchodu musím vrátiť, zabudla som šunku a syr. Prečo nie? Už odchádzame. Chvalabohu.

Kúpili sme lístkové cesto, budú sa piecť štrúdle. 🥧Aké ešte nevieme, uvidíme doma.

Doma si povieme, kto akú chce, takže nakoniec sa pečú: šunkovosyrová, 2x tvarohovojablková, makovovišňová a jablkovogranková. Fyzicky pracuje manžel, ja len pečiem. Aj keď si myslím, že by som to zvládla, ale ešte ma nepustí.  Ešte horúce ich načíname a konštatujeme, že akí sme dobrí kuchári. 

Potom sedíme pri telke, niekto pozerá telku, niekto čumí do telefónu a niekto pozerá do notebooku.

Nájdem článok o našej dedine a začínam ho čítať nahlas. Tak sa do toho vžijem, že ma manžel upozorní, aby som to až tak neprežívala. 🤨:thinking:Ahaaaa! No dobreeee! Neviem čo sa vo mne v tom okamihu  odohralo, ako keby sa stalo niečo zlé a ja nahnevane odchádzam do kuchyne a z kuchyne do spálne. :triumph:

Nevyčítajte mi to. Neviem prečo som sa urazila. :worried:Neviem, bola som strašne nahnevaná. Naozaj len pre tú blbosť, že to nemám tak prežívať. Uvedomujem si, že som nikdy takáto nebola. Citlivá až moc. Hnevám sa. :angry:Nie na neho, na seba. Krucinál. Že by to bolo tými liekmi? Primár hovoril, že narkotiká kolujú v krvi niekedy až 6 týždňov... Že by? Neviem, ale asi je to aj počasím, aj tým, že som doma a že si už leziem asi sama sebe na nervy...

Nemôžem pracovať, cvičiť, športovať, a nemám si kde vybiť energiu.

Aj Michalka z MK mi to včera napísala. Všetko zlé je na niečo dobré... vždy môže byť horšie... Ďakujem moja. Pomohlo mi to.

Ale najviac zo všetkého ma štve, že si to odnáša manžel. On síce tvrdí, že ma ľúbi a že on to tak nevníma ako ja. Tak citlivo. Ešteže tak. Plakala by som, ale nejde to. :sob:

Radšej to už dnes nebudem riešiť, a nechám tomu voľný priebeh. 

Po hodinách prehadzovania nakoniec zaspávam. 

Uvidím čo mi prinesie nedeľa.

Čítaj celý článok
lubenka43
4. máj 2019 Čítané 1064x

03.05.2019 - piatok

Bohovské.... Dnešné ráno začalo bohovsky... Zobudila som sa o 5.15 s tým, že vstávame k obvodnej na kontrolu.

Hmmm. Zaspala som... Aj manžel...

Zobudili sme sa o 5.35 a lietali sme po dome ako rakety. O 5.45 sme museli odchádzať  z domu, aby sme sa vyhli zápcham a boli načas u obvodnej. :astonished:

Čuduj sa svete pred šiestou sme chvalabohu vyrazili z domu a tešili sa, že akí sme šikovní /a to som ešte stihla vypiť kávu, nech neklamem tak polovicu/. Ešte sme ani neodišli a už nás upozornila kontrolka na rezerve, že treba moji zlatí dotankovať. Hmmm. Keď musíme, tak musíme.:upside_down:

Prekvapilo nás, že napriek tomu, že bol piatok neboli zápchy?! Opakujem, neboli zápchy!  Teda pred Bratislavou ani jedna! A to sme ešte tankovali a vliekli sa za jedným neprispôsobivým autobusom. To sa nám nikdy nestalo.:slight_smile:

Samozrejme už od Zlatých pieskov to bolo zhustené, a potom sme sa trošku vliekli, ale maximálne sme sa tam zdržali 15 minút. Manžel ma vysadil /bože prišlo mi to ako keby ma tam vysadil ako kvetinku:joy:/ pred ambulanciou.

Pršalo a dosť nepríjemne pofukoval vietor. Za chvíľu však prišla pani doktorka, a odomkla mi. Hneď ma informovala, že dnes nemá sestričku, takže tam bude totálny chaos. Ou ou. Ale keďže som jej pochválila figúru /veľmi v poslednom čase schudla, má problémy s bedrovým kĺbom tuším a čaká ju operácia/ a urobila jej deň hneď krajším môžem ísť rovno dovnútra. :hugging::heart_eyes:Potešila som sa.

Keďže mi dnes končí dovolenka (musela som si vyčerpať z minulého roka 17 dní, lebo by mi prepadli vraj/ tak mi vypísala PNku. Hneď som sa jej opýtala, prečo mi od operácie puká koleno, keď idem po schodoch? Ona na to, že mali ste málo pohybu, a keďže ste predtým boli fyzicky veľmi aktívna, tak Vám puká. Jedzte mliečne výrobky, kúpte si kalcium, a chodievajte na prechádzky. Postupne ich predlžujte. Telo sa vráti do pôvodnej formy, nebojte.

Ale!!! Nebehať! Necvičiť! Nebyciklovať! Neposilovať!

Viem. Viem. Viem.

Ale aspoň vychádzky na PNku mi napísala. Teším sa. Budem chodiť s Benym na prechádzky. Aj doobeda aj poobede. Konečne pozitívna informácia. Pochválim jej nové prútené kreslo v ambulancii, hneď by som ho brala do kútika do spálne, sadnúť si s knihou v ruke, vyložiť nohy a vegeeet.:books:  Rozlúčim sa s ňou a poprajem jej pekný deň a čo najmenej nervov s pacientami.

Zavolám manželovi, aby pre mňa prišiel. PNku mi odnesie do práce. Skonštatuje, že mám veľmi peknú kolegyňu. A ja skonštatujem, že mám veľmi pekného manžela a do mojej práce bude chodiť len v mojom doprovode.:sunglasses: :joy: Smejeme sa v aute obaja na tom, moje kolegyne niektoré ho už videli a híkali nad tým ako môže mať taký pekný muž takú ženu ako som ja. Nie som škaredá, myslím si, že som aj pekná. Len nie som vyslovene nádherná modelka. Som mama.:man::woman::girl::boy:

No moje, je to asi niečím, čo iné v úvodzovkách tie vyslovene krásne ženy nemajú. Žeby mozog? Bože smejem sa tu pritom, keď to píšem.

PNka odovzdaná a ideme domov. Pozerám na neho v aute a vidím, že je už unavený. Každé ráno ma niekam viezol. Má nedospaté poobedné, vidím to na ňom. Cez víkend mu upečiem nejaký dobrý koláč. To on miluje. Aj ja, keď ho vidím, ako mu chutí.

Domov sa vraciame okolo deviatej. Až doma mi muž pripomenie, že som sa chcela zastaviť v drogérii. Chcela som si kúpiť nejaký pekný lak na nechty. Nudím sa, tak som sa s nimi začala hrať, a nemám lak. Mám. Viem, že mám. Trblietkový aj čierny aj priesvitný. Ja chcem nový. Nechcem čierny ten je smutný, trblietkový je na oslavy a priesvitný si nebudem dávať. Na čo? Nie je ho vidno. Vedel, prečo mi to pripomenul doma. Lebo pri laku by to neskončilo, že? Hm. Nevadí, kúpim si zajtra! Ha!:nail_care:

Raňajkujeme. Spolu. Pekné to je, že raňajkujeme spolu. Má to svoje čaro. Potom ideme na dvor, manžel skonštatuje, že čo sa chystá v najbližších dňoch robiť, aký materiál musí kúpiť, čo to bude stáť, aké to bude pekné, keď v tom začne pršať. Utekáme dovnútra. Manžel sa pohodlne oprie v sedačke, vyloží nohy a za chvíľu viem, že „rozmýšľa“.

Čiže spí.

Ja potichu odídem, upracem si, vyvetrám a píšem blog. Potom sa motkám ešte po dome, inak tú skriňu som zase nevyhádzala a neupratala. Chcem tam pretriediť, čo budem nosiť a čo nie. Dnes to musím dať! /nie nedala som/. O pol dvanástej budím manžela, aby vstával, lebo zaspí na poobednú. Vychystá sa a odchádza. Pusu na rozlúčku, no dobreee teda dve.:kiss::kiss: A už mi len zakýval a utekal na autobus, aby ho nezmeškal.

Dom ostáva prázdny a ja v ňom. Prší. :white_sun_rain_cloud:Otváram dvere na terasu a počúvam dážď. Počúvam drozdy ako spievajú. Dokonca som ich videla, ako v daždi vyťahujú červíky a chodia do živého plota /tam majú hniezdo a mláďa/ kŕmiť toho ich valibuka. Som zvedavá kedy vyletí.:bird:

Počasie sa rýchlo mení, vychádza slnko. Rany po operácii to oznamujú s predstihom, ale nebolia už tak strašne, len to zaťahá a zapichá.

A trošku to pobolieva. Fakt máličko. Som nejaký chlap, nie?

Aha , v záhrade sa nám bijú vrabce. A vreštia odušu. Beny na nich šteká cez plot, hneď by im vysvetlil, ako sa majú správať. Ale už by to chúďatká nerozchodili. Nechám vrabce biť sa, a Benyho nech šteká. Za chvíľu sa dobijú a už je ticho.

Dnes som si dala za úlohu skultúrniť toaletu. Pomaly to urobím, som rada, že sa blyští a voní. Len ja som už pre dnešný deň KO, respektíve si idem na chvíľu odpočinúť.

Zase pozerám, čo by som mohla vo voľnom čase, ktorého mám teraz robiť. Ale nič z toho ma nenadchýňa. Ani učiť sa cudzie jazyky, respektíve si ich zopakovať po 20 rokoch, bože len to nie.... Háčkovanie nič, pletenie nič, vyšívanie nič, maľovanie ma tiež už prešlo, lúštenie krížoviek tiež. Prisámvačku začnem písať knihu. Ako voľakedy za mlada, na strednej. Tam som napísala knihu o koni, o divokom koni ako si našiel cestu k ľudskej duši a ľudská duša k nemu. Ale nemám ju, darovala som ju spolužiačke.

Keď mi je lepšie, odcupitám do obchodu pre sirup. Samozrejme. Prídem bez sirupu. Prečo nie? Ale s kopou vecí, ktoré potrebujem. :joy:

Prichádzajú deti. Teším sa. Syn je so mnou v obývačke, kreslí si nejakú lebku /vraj jeho budúce tetovanie/ . Pijem čaj a radšej to nekomentujem. :rolling_eyes::wink:O piatej vezie svoju sestru preč na víkend a keď sa vráti uteká na stretnutie požiarnikov. Keď sa vráti zo stretnutia požiarnikov, uteká na grilovačku. Medzitým sa zastaví u nás kamarátka Petra s tým, že potrebuje bylinky pre dcéru do herbára. Zaspomínam si na časy, keď moja dcéra bola vo veku jej dcéry a mali za úlohu urobiť herbár do školy na vlastivedu či prírodovedu, ani neviem. Behala po dedine a zháňala bylinky a ja som ich lisovala a lepila do herbára.

Kedy tie deti tak rýchlo vyrástli? Ten čas tak rýchlo plynie.:angel:🤱

Už je večer. Smskujeme s manželom, čo variť, čo robíme, čo robí on, kto z nás je hladný a tak. Ja si urobím k večeri jogurt s vločkami a sledujem Castla, Princa z Perzie a ešte nejakú kriminálku. Medzitým dám sprchu a zaspávam. Prebudí ma na chvíľu manžel a pochváli ma, že som mu pripravila super večeru. Som spokojná a zaspávam znova.

Dnešný deň bol fajn.

Čítaj celý článok
lubenka43
3. máj 2019 Čítané 943x

02.05.2019 – štvrtok

Jedným okom pozerám na budík.

Že čo??? Že 6.59 ? To nieee...

No jo, zlenivela som, nechce sa mi z postele vyliezť... Ani jedným jediným prstom. Ale chuť na kávu to prekoná. V kuchyni si dám k tomu aj jogurt s vločkami.

Čo budem dnes robiť? Nič. Ako posledné 3 týždne. Deprimujúce...

Po káve si píšem so Zuzkou, práve mi odporučila knihu Detox od Mačingovej. Samozrejme, keďže mi už je lepšie, už sa pohrávam s myšlienkou, čo takto schudnúť?! To mi primár ešte nezakázal... Napíšem o tom dcére, a už mi ju aj objednala. Budeme chudnúť obe. Veď ma ten môj muž za chvíľu vypasie ako „prasátko“. Medzitým raňajky /kúsok chlebíka mi manžel pripravil/, aby som neumrela od hladu. Keby tak vedel, že už som mala jogurt s vločkami.

Presúvam sa do obývačky. Náhodný pohľad do zrkadla ma vydesí. Moje obočie! Veď ja som si ho od operácie tuším ani neupravovala! Mám pocit, že už asi budem coby dup zdravá, keď ma trápi taká vec ako je nevytrhané obočie, že? No nič, zahájim ukrutné trhanie. Ale nie, nebolo ukrutné, len to nemám rada. Kozmetička to má za 10 minút hotové. Asi budem musieť zrealizovať nejakú kozmetiku kompletnú. Ale tie peniaze, čo to stojí... Kruci ... Vždy tam v Senci nechám 70 eur, ale tá pleť je prisámvačku krásna aj 3 mesiace. Musím urobiť na manžela očiiiii...... Manžel vchádza do obývačky a bleskurýchle mi uniká. Zbadal moje psie oči.... Ale mne neunikne. Súhlasí, že keď mi bude lepšie, tak za 2 až 3 týždne môžem ísť na kozmetiku. Jupíííííí!!!!!

Medzitým ideme pokukať tú moju záhradu, čo kde rastie, čo kde vädne, čo je krásne, čo nie, a podobne...

Keď sa vrátime, obedujeme.

Idem skontrolovať schránku. Tá poštárka ma evidentne nemá rada, nosí mi len samé šeky.

Vyprevadím manžela do práce a idem sa prejsť do obchodu. Len drobnosti, a šup 11 eur.

Keď sa vrátim z obchodu, púšťam sa do písania blogu z predchádzajúceho dňa. Ešte že si robím poznámky priebežne.

Prisámvačku, čo si nenapíšem zabudnem.

Ako starý človek. Strašné...

Už mi lásko není dvacet let...

Keď prídu deti, syn zo školy a dcéra z práce, idú so mnou do záhrady. Syn ako chlap len pumpuje vodu a polieva, pretože ženské roboty vraj chlapi nerobia... Dcéra sadí ďalší kaleráb /ktorý mi moja svokra akčne poslala/ a ide kultivovať môj kvetinový kútik. Keďže sa mení celý deň počasie /ja teraz fungujem ako rosnička, pobolieva ma to/ a ako vždy som v úlohe poradcu a kibica.

Keď to dokončíme, sedím s nimi na terase a uvedomujem si, že nebyť tej mojej „blbej“ operácie, tak by som si takéto krásne chvíle ako dnes s nimi neužívala... No aký je ten život zaujímavý... Smejeme sa na hlúpostiach /deti mi ukazujú smiešne videá a obrázky/. K tomu sa pridajú drozdy, hrdlička a malý vtáčik s chocholom na hlave, a my ich sledujeme ako chodia piť vodu a hľadajú v čerstvo poliatej záhrade červíčky.

Unavení sa vraciame do domu, niečo zhltneme a ideme pod sprchu. /To, že v kuchyni zostali neumyté riady a neuprataná obývačka neriešim. Aj zajtra je deň./

A poďme spať!

P. S.

Po včerajších  komentároch sa mi dnes veľmi ťažko písalo.

Z jednej strany sa veľmi teším, dokonca som až prekvapená, koľko z Vás to zaujíma, a koľko z Vás chce, aby som ešte písala ďalej.

A z druhej strany sa bojím, že Vás to prestane zaujímať, ale skúsim to.

Preto, ak budete mať niekto aj negatívnu kritiku, treba mi napísať, aby som vedela, či má zmysel písať ešte tento blog alebo nie.

Čítaj celý článok
lubenka43
2. máj 2019 Čítané 903x

01.05.2019 – streda

Vstávam 6.25, pomaly schádzam dole. Moji chlapi ešte spia. Aj tak dobre. Aspoň mám chvíľu pre seba. Kafíčko... Píšem si so Zuzkou aj s Hankou z MK.

Chlapi vstávajú. Urobíme si raňajky a rozmýšľam, čo budem robiť. Skriňu upratujem respektíve plánujem upratať už tretí deň. Akosi sa mi to nedarí. A veľmi pochybujem, že sa mi to dnes podarí, ale človek nikdy nevie.

Vonku svieti slnko, ale je zima, pretože fúka. Aj by som išla von, ale počkám kým sa oteplí. Ako sa mení počasie, tak cítim v bruchu zašívané rany po operácii.

Pripravíme rezne, ryžu a šalát k obedu. Mňam. Syn z toho nie je nadšený. Ide si pripraviť hranolky, vysmážaný syr a tatársku. Panebože uder...

Medzitým vybehnem sa „len“ pozrieť do záhrady. Manžel sadí papriky a ja sa posadím na šamlík a akože ho sledujem. Nenápadne sa priblížim ku kvietkom a kde strih tu strih trošku kvietky poodstrihávam, trošku listy a už na mňa zazerá manžel. Jedným okom. Ako chameleón. Alebo aj dvomi.

Tak ako lekár povedal, že keď pocítim bolesti treba prestať.

Cca po polhodine prestanem. Ideme sa naobedovať. Poobede odpočívam. Skoro som povedala „v pokoji“, som strašné trdlo... Keď si odpočiniem, idem pozrieť manžela von ako pracuje. Betónuje mi veľký kvetináč. Som rada, že ho mám. Manžela, samozrejme! Budem sa tam môcť hrabať, sadiť kvety a okopkávať. Urobiť si krásny vstupný kvetináč, ktorý bude mojou nie „NAŠOU“ pýchou. Vonku páli slnko, idem si pre  slamák. Aby ma nespálilo slnko, a nebola som „pripečená“.

Potom prichádza dcéra z práce a ideme zase do záhradky. Ja na stoličku a ona na šamlík do kvetov. A trhá burinu odušu. Mňa to pobolieva, takže už to ani neskúšam. Len pozerám a dirigujem. A teším sa, akú mám šikovnú dcéru. Po hodine ideme dovnútra. Dcéra upečie pre všetkých zase palacinky, a ja som rada, že som ju dobre vychovala. Po odpočinku idem k synovi do izby, zopakovať si na zajtra učivo na písomku. Hotovo! Naučený, odchádzam.

Po ceste sa zastavím a pozerám z balkóna von. Vidím kamarátku s deťmi. Sú smutní. Neviem odkiaľ idú, ale počula som, že sa s ňou manžel rozchádza kvôli mladšej. Strašné... Aký vie byť ten život krutý...

Vonku sa stmieva. Idem pod sprchu a potom pozerať Castla v telke.

Neskôr sa príde aj manžel a rozprávame sa o bežných veciach, o deťoch, o plánoch a tak... Uvedomujem si, aké sú tieto chvíle vzácne a krásne, a ako sme predtým riešili veci, ktoré boli podľa nás extrémne dôležité a ktoré nezniesli odklad a teraz? Teraz ich nepokladáme za dôležité. Že? Ktovie prečo?

Únava mi zatvorí viečka.

Tak ako na začiatku, tak aj teraz rozmýšľam, či ešte má zmysel písať tieto články...

Či som už nepopísala všetko, čo by Vás mohlo zaujímať.

Či Vás to ešte zaujíma, a či sa nemám radšej venovať niečomu inému.

Napíšte mi svoj názor, prosím. Ďakujem.

Čítaj celý článok
lubenka43
30. apr 2019 Čítané 1000x

30.04.2019 - utorok :slight_smile:

Budím sa o šiestej.

Čaj nemusím variť, uvarila som ho večer do termosky.

Ešte chvíľu leňoším v posteli, ale potom sa "vykopem" a idem si uvariť kávu. Ešte s pariacim sa hrnčekom sa šuchcem do obývačky, aby som prepísala a nahrala blog z pondelka. V momente ako ho dopíšem, schádza dole schodmi aj manžel.

Po schodoch prebehne ako víchor náš syn, čaj pije počas behu, keksík hádže do tašky, skáče do tenisiek a zapleskne za sebou dvere. :person_running::male_sign:

Pozrieme s manželom na seba a obom nám dôjde, že zase zaspal a bude dobiehať na autobus a na vlak.:steam_locomotive::railway_car:

Keď on má vždy na všetko čas a potom nestíhaaaa....

Sadneme si do kuchyne a ticho pijeme. Manžel čaj a ja kávu /samozrejme ju dopíjam studenú, lebo počas blogu som na ňu zabudla/. :tea::coffee:Dohadujeme sa o koľkej vyrazíme z domu. Na kontrolu u gynekológa som objednaná o 10.30, ale keďže viem aké sú ráno zápchy, presvedčím ho aby sme vyrazili o pol deviatej. Pre istotu. O dve hodiny skôr. Radšej tam počkám ako meškať. 

Synovi posielam smsku, aby nezabudol že z angličtiny má písomku. Jeho odpoveď je, hej? Zabudol som. Tak si to rýchlo zopakuj vo vlaku! OK.

Šup, šup, rýchlo pod sprchu, obliecť sa a môžme ísť. Pred pol deviatou už stepujem v obývačke a naháňam manžela, aby sme už išli. Tak nasadáme teda do auta a vyrážame. :oncoming_automobile:

Zo začiatku sme ticho. Ja rozmýšľam o tom čo ma v ambulancii čaká, či budú výsledky dobré alebo zlé, či to bude bolieť alebo nie, čo mi doktor povie a tak. Vtom začne manžel nadávať. Dvihnem oči a vidím, že autá pred nami zastavujú. :oncoming_police_car::ambulance::fire_engine:Aplikácia v mobile mi hlási, že sú pred nami dve havárie vo Veľkom Bieli. Slimačím tempom sa vlečieme od Senca cez Biel. Keď konečne obídeme obidve havárie a auto sa rozbehne, už musíme brzdiť. Čo zase? Kolóny samozrejme. Od Bernolákova až do Bratislavy po Trnavské Mýto. Verte či neverte túto cestu bežne zvládneme za pol hodinu, dnes sme išli takmer dve hodiny. Ešte že sme išli s takým predstihom. Chvalapánubohu. Stíham to akurát včas. 

Otváram dvere na čakárni a tam nikto. Supeeer!

Sadám si a čakám. O chvíľu príde aj manžel /musel zaparkovať/. Sedíme a čakáme. Vtom vychádza primár, usmeje sa a zavolá ma dnu. No tak teda poďme do jamy levovej. 

Najprv ma oboznámi s výsledkami histológie, chvalabohu rakovina tam nie je. Odľahlo mi. Potom mi oznámi zvyšok, v maternici a v krčku bolo nájdených viacero menších či väčších intramurálnych a subseróznych leiomyómov, a boli tam aj ložiská adenomyózy. 

Potom sa ma opýta, ako sa mám a či mám nejaké otázky. Mám sa fajn, len ma trápi to občasné potenie v noci, keď sa musím prezlieť do suchého oblečenia a depresie, ktoré boli zo začiatku po operácii časté ale teraz je to už lepšie, ale mávam ich. Čo s tým pýtam sa. No nemala by ste to mať, hovorí mi. Predsa som Vám vaječníky ponechal. Treba si to sledovať, a keby to bolo príliš časté treba dobehnúť. Máte len 42 na prechod je to skoro. No mne to vysvetlovať nemusí, nech to vysvetlí môjmu telu. Pýtam sa ho ako po fyzickej stránke, či môžem cvičiť a podobne. Zhrozene sa na mňa pozrie a povie. "Moja až po 8 až 12 týždňoch môžete začať pomaly cvičiť, a to aj len vtedy ak bude všetko OK.

Momentálne žiadna fyzická aktivita! Žiadne behanie! Žiadne byciklovanie! Žiadne cvičenie! Žiadne dvíhanie ťažkých vecí a podobne. Jednoducho nič. Vo vnútri máte ešte stehy, ktoré sa nevstrebali a ešte to nie je zahojené. Jazva sa hojí niekedy až 12 týždňov. Mohlo by sa stať, že sa Vám to utrhne, respektíve prepadne a idete naspäť do nemocnice a budete to musieť absolvovať znova. Chcete to!?"

Nie, nechcem. Takže kľud a opovážte robiť hlúposti.:bed:

Dohodneme si termín kontroly a odchádzam.

Von vyjdem červená a manžel vie, že som sa pýtala čo som nemala a že som dostala odpovede, ktoré som nečakala a nechcela počuť.

Spokojný, že ma primár poučil, čo nesmiem, a že môžem maximálne ísť na prechádzku vychádza manžel z ambulancie. No boooože, tak mal zase pravdu. Ale ja mu to nepoviem. :thinking:

Ale mám pocit, že on to vie. :grin:Po ceste domov sme zo začiatku zase ticho, ale potom sa konverzácia rozvinie a zase skončíme pri tom, ako sa máme radi. :heart:Tuším to už znie ako klišé. Či nie?

Cesta domov ubehne ako voda. Urobíme nákup na zajtra, a ideme domov. 

Doma ma prepadne únava a nepríjemné krvácanie. Zatiaľ je to v pohode , ale pridajú sa bolesti. Donúti ma to vyložiť si nohy, zvoľniť tempo a odpočinúť si. Prišla ma pozrieť kamarátka z fitka. Konečne. Niekto si spomenul, že žijem. Štve ma to. Mám pocit,  že upadám do zabudnutia.:sob:

Jej návšteva ma rozveselí a na chvíľu zabúdam na všetky starosti. 

Keď odíde, umyjem riad a zamierim hore do spálne.  Bolí ma hlava, som oťapená a unavená.

Zase toho bolo na mňa dnes dosť.  

Čítaj celý článok
lubenka43
30. apr 2019 Čítané 917x

29.04.2019 - pondelok 

Zvonenie budíka ma zobudí o 4.00. V polospánku synovi uvarím čaj a zaleziem pod paplón. Hneď zaspím.

Sníva sa mi strašný sen o tom, že mi niekto pri prechádzke s kočíkom uniesol dcéru. Hľadám ju a neviem ju nájsť a plačem. Budím sa spotená, zadýchaná, vystrašená... chvalabohu, že to bol len sen.

Žeby nejaký podvedomý strach z dnešnej mamografie?

Bojím sa zaspať, tak do 5.15 sledujem v prítmí izby hodinky. Konečne zazvoní budík. Manžel sa ma pýta, prečo som nespala. Keď mu to poviem, nechápe. Jemu sa tiež niečo zlé snívalo, ale nepamätá si čo, a tiež keď sa na to prebral tak nezaspal a ležal len tak, kým budík nezazvonil. My sme ale divný pár...

Nachystáme sa a odchádzame do Bratislavy. Samozreme, pri Bernolákove chytíme kolónu. Keďže sme išli z domu o niečo skôr, tak sa stíhame dostať do Onkologického ústavu svätej Alžbety na 7.00 na mamograf. Zastanem a zhlboka sa nadýchnem.

Tak poďme na to!

Vchádzame do budovy a zaregistrujem sa na registrácii. Sestrička zavelí, sadnite si a čakajte. Zavolajú Vás. Tak čakáme, čakáme a čakáme. Ticho. Tak ako ostatných 8 dám čo tam sedia a ticho čakajú, kým nás niekto zavolá.

Objednaná som bola síce na 7.00 ale dovnútra ma zavolali o 8.00. Nevadí, to je ešte normálny čas si myslím. 

Sestrička zavelí, odstrojte sa!

Tak sa odstrojím.

Poďte sem!

Tak idem tam.

Medzitým si sestrička naštuduje papiere a začne sa to. Urobím Vám "len" kontrolný snímok toho prsníka, kde sa našli mikrokalcifikáty a bol stanovený BIRADS 3. V poriadku, prikývnem jej. Ruku hore, ruku dole, posuňte ju hore, ešte hore, vykrúťte ju, vyššie, vyššie... Panebože, už stojím na špičkách a to mám opätky na nohách.... Dobre nehýbte sa teraz ste nastavená akurát!

Spoza mamografu sa ozve, musím to stlačiť silnejšie, OK, ešte silnejšie, OK, a keď sa ozve tretíkrát musím to stlačiť ešte silnejšie, tak jej hovorím, že OK ale už to začína bolieť. Sestrička mi na to odpovie, musíte to vydržať, o to bude snímok presnejší. Fajn, tak to vydržím. Mamograf zabzučí a stroj mi uvoľní prsník. Pane Bože to je úľava. 

Kým sa obliekam sestrička mi zahlási, výsledky budú o 5 až 6 týždňov, môžete ísť. Pošlite ďalšieho. Pripadám si ako na páse...

Vychádzam von. Som šťastná, že mám po tom. Manžel sa ma pýta, čo mi je, tak mu v rýchlosti hovorím, čo bolo. A bolí ťa to? Už nie. Len poďme preč. Zastavím sa tu pre výsledky o mesiac a potom uvidím, kedy si ma sem zase zavolajú... Nemám dobrý pocit, keď sme chodím... Bojím sa...

Vonku mrholí, ale nevadí nám to. Sme radi, že sme to tak šikovno vybavili a ideme pomaly k autu. Medzi kvapkami dažďa. 

Po ceste manžel kúpi raňajky a prichádzame k autu. Hneď sa naštveme. Niekto nám ťukol dverami do nášho auta /nového/. Jaj, prečo si ľudia nedávajú pozor! Je to chvalabohu len na kľučke, ale už to tam je. Hnevám sa. Manžel hovorí, že nové autá priťahujú prúsery ako magnet. Ja si dávam pozor, aby som druhému nepoškodila auto, a oni čo? Nemusia? Manžel mi dá do ruky kávu, a ja zmĺknem. Po ceste popíjam kávu. 

Občas ma manžel pohladí po ruke alebo ma za ňu chytí. Je to príjemné a ja si to plným priehrštím vychutnávam. 

Jeho veta "Vieš, ja ťa veľmi ľúbim." ma dojme k slzám. Priznám sa, že mi veľmi chýbal, keď ma pred operáciou odprevadil na oddelenie a zavreli sa za ním dvere. Sedela som tam, kolená sa mi triasli, aj dušička sa trepala ako vo vetre, skoro som sa tam rozplakala. Preboha dospelá žena. Hovorím mu, že som tiež šťastná, že som s ním už doma.

Viem, že som to musela zvládnuť sama, že tam so mnou nemohol byť, ale predsa. Keď sme na niečo dvaja, vždy sa to znáša omnoho lepšie. Prichádzame domov a raňajkujeme. Za chvíľu sa zjaví svokra, 5 minútová kontrola /ide cvičiť/ nemá čas a už odchádza.

Manžel zaspí na hodinku a ja pomaly napíšem blog z predchádzajúceho dňa. Už som hotová, keď sa manžel zobudí. Uvaríme si čaj a rozprávame sa. O pol jednej odíde na poobednú a ja zostávam sama. Nemám kávu! Bože, ja nemám kávu! Tragédia! Nejako to vydržím do pol štvrtej, počkám dcéru a ideme nakúpiť potraviny do obchodu /samozrejme aj kávu/.

Keď sa vrátime domov, je tam už aj syn. Obe deti sa najedia a rozprávame sa. O všeličom možnom. O škole, o kamarátoch, o byte, o aute, a tak podobne. Je to fajn, mať dospelé deti a vedieť sa s nimi občas porozprávať. 

Syn sa ide učiť, dcéra si niečo kuchtí a ja sa nudím.

"Nenápadne" sa vyparím, a idem "decentne" povysávať. Zvládla som to! Síce mi to potom moje telo pripomenulo, že sa treba šetriť, ale ja som spokojná, že som povysávala prízemie a že sa už pomaly vraciam do starých koľají.

Aj keď si teraz uvedomujem, keď to tak prerátavam, že od operácie mám len 20 dní...

Bože zajtra kontrola u gynekológa a výsledky z histológie.

Ako tak sedím v obývačke, začínam byť unavená. Dnes toho bolo veľa na mňa, asi si pôjdem ľahnúť. 

Po ceste do spálne, sa zastavím v kuchyni, umyjem ešte riad, upracem stôl, vyberiem chlieb z mrazáku na ráno, vynesiem smeti, zhasnem v obývačke, vyvesím posledné pranie na sušiak a idem do sprchy.

Po ceste do spálne sa mi zíva ako odušu. 

Padám do postele.

Dobrú noc!

Čítaj celý článok
lubenka43
29. apr 2019 Čítané 1616x

28.04.2019 - nedeľa 

Budí ma bolenie podbruška. Pozriem na hodiny. 5.53. Božeeee.

Je to taká zvláštna bolesť v bruchu. Rozmýšľam, čo ma to môže bolieť. A z čoho? 

Pomaly vstávam z postele a idem na WC. Aha už viem. Môj muž oslavoval meniny a ponúkol mi jeden čokoládový bonbón. Úplne bohovský nápad. Skoro ma šľak trafil na vécku. Ale dobre to dopadlo, chvalabohu. Čokoládové bonbóny nechcem ani vidieť!

Som rada, že sa mi problémy so "Zlatkou" upravili, a momentálne ma už netrápi. Detralex a krém pomohli. Som rada.

Ranná sprcha, káva a písanie blogu z predchádzajúceho dňa.

Vonku fúka ako besné, a mne je zima aj keď sa na to pozerám spoza okna. 

Ozaj! Zajtra ma čaká o 7.00 mamografia, po pol roku, zase... Aj tento problém ma v posledných mesiacoch trápi... V prsníku mám mikrokalcifikáty a stanovený BIRADS III.

Chodím onkogynekologičke do Onkologického ústavu svätej Alžbety. Vraj je to rizikové, že mám BIRADS III a vraj sa môže z mikrokalcifikátov vytvoriť nádor. Ooooo... Paráda. V súvislosti s týmto som si svoje odplakala ešte pred pol rokom. Niekto mi hovorí, že to nič nie je, že sa to len sleduje, a niekto mi povedal, že mu mama zomrela keď jej neskoro našli mikrokalcifikáty. Ja neviem. Kamarátka tam robí, povedala, že sa nemám báť, že sa to bude len sledovať. Zatiaľ... Morbídne, že?

Asi toho mám v živote málo... To ma tak napadlo...

Ide sa ďalej. 

Snažím sa na to nemyslieť,  ale dá sa to?

Doobeda varím a popritom sa snažím manžela presvedčiť, aby ma zobral do Nitry na výstavu Gardenia. Už som sa tešila, že sa stretneme so Zuzkou z MK. No zuby mi cvakli na prázdno. Kategoricky to manžel zamietol. Vraj by som to podľa jeho názoru ešte fyzicky nezvládla, bál sa aby som neskončila znova na pohotovosti. Azapádnotnéky...

Zase domaaaa...

Keď navaríme,  ideme pre dcéru,  vracia sa nám domov. Konečne. Radosť z jej príchodu utlmila sklamanie z nepodareného výletu. 

Poobede nás čaká tradičná návšteva svokry:smiley:

Preberajú sa tradičné témy - alergie,  ekzémy, choroby a iné podobné témy vhodné na návštevy. 

Posedávam vo vnútri,  lebo vonku je zima a fúka, a na to aby som tam s nimi stála som sa necítila.

Samozrejme, stôl plný jedla,  sladkého, slaného, a že drž diétu. Zvládla som to neustálym chrumkaním šalátu, reďkovky a paradajkami. 

O siedmej sme sa vrátili domov, s dcérou zasadili kaleráb a zahájili odchod do postele.

:sleeping:

Čítaj celý článok
lubenka43
28. apr 2019 Čítané 970x

27.04.2019 - sobota 

Budím sa 6.55 hod. Je mi zima. Kúrenie už máme vypnuté. Jaaaaj.... Rýchlo sa obliekam ako cibuľa. Chcela som ísť o 6.00 do obchodu. Keď vystrčím nos z vchodových dverí dospejem k rozhodnutiu, že do obchodu dnes peši a bez auta nejdem.

Chladnička je skoro prázdna, ale niečo vymyslím. Dám si kávu a silnoooo rozmýšľam.

Neviem, fakt neviem. Uvidím, čo povie manžel, keď príde z nočnej.

Synátor o 7.15 vpadne do kuchyne, majú požiarnickú brigádu, rýchlo niečo zjesť.

Rozmrazím mu bagetku, urobím mu ju so šunkou a syrom, bleskurýchle ju zje, vypije čaj a uteká brigádovať. Šikovný chlapec. Pozitívne na tom je, že nebude celý deň na mobile, a bude fyzicky makať. Som rada.

Prichádza manžel z nočnej. Čo budeme jesť?! Ahaaaaa. No tak to neviem. On vraj na nič nemá chuť. OK, tak ja si spravím teda praženicu. Svokra ma zásobuje vajíčkami, tak to využijem. Vôňa cibuľky privábi do kuchyne manžela, a nakoniec sedíme ako študenti v kuchyni, jeme praženicu spolu rovno z panvice a smejeme sa jeden na druhom.

Pýtam sa ho, vieš aký je dnes dátum a on nechápavo, že nie prečo? Dnes je to 23 rokov čo si to zaťal do stromu. Smejem sa, keď to nechápe.

Robím si srandu hovorím mu, dnes je to 23 rokov čo sme sa vzali.

To fakt? Neverí. To už je toľko rokov? Mám ťa rád hovorí mi. A ja si uvedomujem, ako málo sme si to v posledných rokoch hovorili, a ako často mi to teraz opakuje, keď som chorá. Je to krásne... Musíme si to častejšie hovoriť...

Chvíľu (2 hodinky) si schrupne, lebo je unavený z nočnej a ja zatiaľ píšem blog z predchádzajúceho dňa. Akurát ho dopíšem, keď sa zobudí. Ideme do záhradky a vysadíme ďalších 6 paprík /štipľavých maďarských/ dúfam, že budú štípať. My zbožňujeme štipľavé. Manžel má bulharské korene, takže celá rodina ľúbime štipľavé. Keďže ma po včerajšej prudkej /manžel to tvrdí/ aktivite v záhrade bolí podbruško a kríže, tak prenechávam fyzickú aktivitu sadenia na manžela a ja sa ustanovujem do roly odborného a morálneho poradcu. Manžel ide trochu opláchnuť auto, lebo saharský piesok padal aj u nás, a pôjdeme ho umyť do ručnej umyvárky. A po ceste nakúpime.

Deň mi spríjemňuje Zuzka z MK, ktorá je úžasná, a celý deň si spolu vymieňame správy, navzájom sa podporujeme jedna druhú, a ja prichádzam na to, že si viem nájsť nových priateľov aj na MK. Rovnako aj Hanka z MK. Tá je tiež úžasná, a veľmi rada si s ňou píšem. Radíme si a tešíme sa, že sme spolu v kontakte. Týmto ich obe pozdravujem. Aj ostatné dievčatá pozdravujem, s ktorými si občas vymeníme správy, teším sa a som veľmi rada, ak sa na mňa obrátia aj v súkromnej správe. Cmuk, cmuk, cmuk.

Umyjeme auto v ručnej umývarke, a nakúpime. Chceli sme v Lidli, ale nie je kde zaparkovať, ideme do Kauflandu, zase plno. Ideme do Tesca a tam poloprázdno. Všetko čo chceme, samozrejme len to čo som napísala do zoznamu na papierik, tam majú. Ideme domov, manžel vymyslel koláč tvarohový so želatínou. Keby som vedela, ako dlho to budeme robiť, vykašlem sa na to. Ale výsledok je úžasný.

Zuzka ma vyprovokuje, že bude mať bublaninu aj pagáče, tak aj ja zabrnkám na city svokre, a v nedeľu budem mať pagáče. Jupí!

Na koláči makáme /teda manžel/ ja sedím a koordinujem, občas niečo prečítam, prípadne pomiešam. Inak ho robí celkom sám. Ľúbim ho. Aj koláč. 

Teda moje milé dievčatá, koláč sme robili od 14.00 do 18.30 hod. Teda manžel robil.

Ale výsledok bol úžasný! Mňaaaam! Samozrejme som zjedla iba 1 kúsok. Aby som nepribrala, ale priznám sa, pribrala som už 2 kg. 

Podbruško a kríže bolia rovnako celý deň, ale nie tak, že by to bolo treba riešiť liekmi od bolesti. To je v pohode, len to je nepríjemné, že to tak trochu pobolieva. Manžel tvrdí, že to môže byť aj zmenou počasia aj tým, že som sa činila aj v záhrade.

Chcem sa vrátiť k tomu pribratiu tých 2 kg. Chcem už cvičiť, chcem behať, chcem pracovať na sebe, cítim sa mľandravá, škaredá a ešte neviem čo! Nemôžem to už ani povedať manželovi, lebo ma už zožerie aj s chlpami. To myslím obrazne, dievčatá!

Medzitým prichádza syn z hasičskej brigády. Unavený zalezie do sprchy, a potom zapadne na posteľ a ani sa nehne. 

Večer sa mi podarí zaspať už o deviatej. V noci sa zobudím na to, že mám nočnú košeľu mokrú tak, že ju môžem žmýchať. Prezliekam sa a zaspávam. Nesmiem to zabudnúť povedať gynekológovi a opýtať sa ho, že čo to je. A či to je normálne a tak. 

Zzzzzzz....

Čítaj celý článok
lubenka43
27. apr 2019 Čítané 1023x

26.04.2019 - piatok 

Vstávam o pol siedmej. Kávička a ticho v kuchyni, syn išiel do školy, muž sa vracia z nočnej. Toto mi bude chýbať, keď budem chodiť do roboty. O to viac si to teraz užívam.

Púšťam sa do písania blogu o včerajšom dni, a keď už to mám skoro napísané, tak mi vypadne internet a všetko čo som napísala sa vymaže.... Vybrané slová hm, hm, hm. 

Kľud a nohy v teple. Pozerám ešte opaľovacie krémy, lebo dnes hlásia, že bude hrozne teplo, tak sa chystám opaľovať. Nech som pripravená.

Po siedmej idem do dediny, pomaly samozrejme, rehabilitujem.

V obchode si kúpim nejaké drobnosti, samozrejme aj Záhradkára a listujem v ňom ešte len z obchodu vychádzam.

Včera hlásili, že sa budú predávať planty zeleniny. Už sú tam. Kúpim si 4 paradajky a 4 papriky. Zasadím si ich. Kvetinky nemali, čo ma sklamali. Prišla som domov, a už hlásili, že prišli predávať kvety, pomaly som sa vrátila, a kúpila som si muškát, osteospermá a ťahavú kvetinu. Takú radosť som mala, že mi až srdiečko poskočilo. Najlepší liek na depresie je príroda, kvety či záhradka. 

Keďže manžel už spí po nočnej, tak sa presuniem do záhrady a pomaličky vysadím papriky a paradajky. Potom zakopem aj kvety, lebo mi ich vietor fúkal po dvore. Skoro ma kleplo. Polejem ich a čakám na pochvalu od manžela, keď vstane. Krásne teším sa. Presúvam sa medzi kvety. Po chvíli si všimnem, že ma začína svrbieť ruka. Keď sa na to bližšie pozriem zisťujem, že mám nejakú alergiu ale na čo neviem, toľko burín som vytrhala, že neviem čoho som sa dotkla. Vycúvam spomedzi kvetín, idem si to umyť a dávam si na to fenistil.

Hádam to pomôže. Medzitým ma poštípe niečo pod kolenom, a keďže som alergik utekám dovnútra. Chvalabohu nebola to osa ani včela, takže adrenalínové pero nemusím použiť. Stačí fenistil.

Kurnik šopa, jeden deň nemôže byť kľudný. 

Motkám sa potom po záhrade, po dvore, so psíkom, z okna sledujem brigádu na detskom ihrisku pri nás. Išla by som im pomôcť, len nevládzem. Škoda. Zišla by sa im každá ruka. 

Opaľovanie nič, lebo samozrejme sa zatiahne a fúka. To určite preto, lebo ja sa chcem opaľovať!

Poobedie a večer ubehne ako voda. Manžel odchádza do nočnej, syn na opekačku a ja si vyložím nohy a pozerám telku.

Do polnoci sa mi nedarí zaspať, a keď konečne zaspím, zobudí ma štekot nášho psa Bennyho.

Keď sa pozriem z okna vidím Bennyho ako naháňa ježka, bežíme von so synom, naháňame Bennyho, Benny ježka, a ježko beží ako život cez záhradu a darí sa mu v poslednej chvíli pretiahnuť sa popod plot. Chvalabohu. Nechcem ani vedieť čo by sa stalo keby sa mu dostal do zubov. Už sme ich zopár vyniesli na pole, ale stále sa vracajú a Bennymu sa to nepáči. Dnes to chvalabohu dopadlo dobre.

Idem pokračovať v nočnom spaní.

Zzzzz.

Čítaj celý článok
lubenka43
26. apr 2019 Čítané 1020x

25.04.2019 - štvrtok 

Nechce sa mi, ale musím... 4.30 vstanem a urobím synovi čaj do školy. 

Ale zase sa môžem vrátiť do postele, do teplučkej, zamotám sa do paplónika a zaspávam. Joooj toto mi bude chýbať, keď začnem chodiť do roboty. 

O 7.00 vstanem znova, dohodli sme sa s manželom, že pôjdeme ráno spolu nakúpiť. Rýchlo, rýchlo, sprcha, zuby, káva a "vybieham" z domu. Keď zamykám bránu za chrbtom sa mi ozve:

"Jaaaaj moja, a ty chodíš??? Počula som, že si v nemocnici a že si na tom veeeeľmi zle! Vraj rakovina..."

"No ako vidíte, tak som tu, žijem a chodím. Takže sorry, ak som Vás zarmútila."

Miznem za rohom domu. Klebetnice jedny. Nenávidím ich, obidve. Strigy.

Manžel ma čaká v dedine a ideme spolu nakupovať. Pýta sa ma, čo sa deje, a ja že nič. Načo mu to budem hovoriť? Na nič, aj tak by mi povedal, aby som si ich nevšímala. Keď nakúpime, ideme domov. Spolu sa naraňajkujeme, on ide spať po nočnej a ja idem na poštu.

Ďalšia prechádzka! Teším sa. Z čoho? Zo spevu vtáčikov, zo slniečka, z vŕzgajúcich táčiek /fúrika/, zo stromov a tak... Ja romantická duša.... Prídem na poštu, a idem po schodoch, po schodoch, po schodoch.

Komentáre pani vedúcej pošty radšej prepočujem. Chce to kľud a nohy v teple, ako mi radí jedna z mojich nových kamarátiek na MK. A naspäť idem po schodoch, po schodoch, po schodoch. Mali by s tým niečo vymyslieť, pre ženy s kočíkom, pre vozíčkarov, pre starších ľudí a pre ľudí po operácii je to na prd. Ale tešme sa zo slniečka. A nohy v teple.

Po ceste zostávam stáť pri našom potoku a kochám sa pohľadom na rybičky. Aké sú malinké. A živé.

Prídem domov, chcem ísť do záhrady, no nie je mi to súdené. Moja svekruša přichází. Musím sa jej hodinku venovať, pokecať si. Vyprevadím ju a chvíľu trhám burinu. Fajn. Keď mi brucho pripomenie, že som už dlho zohnutá, tak si idem odpočinúť. Dám si soľný kúpeľ nôh, urobím si pedikúru, dám krém a vyložím si nohy.

A čítam knihu. Hodinu. Asi. + Káva 

Uvažujem nad tým, že mi zase nikto z kolegýň nezavolal, až dnes poobede jedna. Aj to nie z mojej budovy, ale z druhej. Tie moje drahé kolegyne sa na mňa vykašlali. Jasné, teraz im nepomáham, tak na mňa zabudli. Je mi do revu. Prečo by som im ja mala napísať ako prvá, veď vedia kde som čo mi je. Prečo mi nenapíšu, nezavolajú???

Naobedujem sa a smer zase záhradka. Trhám si burinku, a krásne sa posúvam s tým mojim "šamlom" po jahodovej hriadke až na koniec. Som dopichaná, lebo na konci sú maliny, a keďže som teraz až príliš aktívna tak som tam strčila "pazúre" a likvidijem burinu a prehustený porast.

Hneď je to krajšie.

Hej, ale moje ruky nie. Ale jahody sú krásne a kvitnú. A včely lietajú a makajú. Ja sa presúvam do kvetinovej hriadky. Tam likvidujem tiež burinu a niektoré kvety sú moc prehustené. Tak si to tam pomaly kultivujem.

Manžel vstáva po nočnej a ja idem za ním. Práve otrhal na novej broskyni všetky plody. Čítal, že sa to tak má robiť, aby lepšie v ostatných rokoch rodila. Keď sa ho opýtam, prečo tam nenechal aspoň jednu, nahnevane odvrkol, nech nie som hamižná.

Urážam sa a nebavím sa s ním celé poobedie.

Od jedu trhám aj to čo som nechcela. Ale neskôr si uvedomujem, že má toho veľa, staral sa o mňa keď som prišla z nemocnice, varil, upratoval, pral, pomáhal mi keď som to potrebovala, chodil do práce a jednoducho si myslím, že už je unavený a ja som ho ešte uštipačne, aj keď som to nechcela tak povedať podpichla a on sa nahneval. Veď aj ja. A nie som hamižná. Len som sa pýtala.

Bože, takéto nálady som nikdy nemala, som tichá žienka, nekonfliktná, nie som zvyknutá na to, aby som sa s ním hádala...

Ľúbim ho...

Keď ma burina prestane baviť, a som vonku sama, bez neho, idem dovnútra.

Už po ceste cítim, že som unavená a radšej si dám sprchu, vyložím nohy v obývačke a pozeráme telku. Rozprávame sa, ale to čo sa stalo vonku radšej nepreberáme. Pripraví si desiatu do práce, najeme sa, pozeráme spolu telku a občas prehodíme slovko dve. 

Odchádza do nočnej, dám mu pusu a vyprevadím ho.

Chcem si ísť ľahnúť, keď vidím, že synátor mieri do kuchyne. Prečo? Lebo je hladný?! Doteraz sa mu nechcelo zísť dole. No tak si chystaj večeru môj zlatý sám.

Je možné, aby 18 ročný chalan ládoval do seba obrovské množstvo jedla a vyzeral, ako keby som mu jesť nedala??? 

Idem radšej spať.

Zase mám problém so zaspávaním, do polnoci nespím. 

Potom nejako zaspím, ako ani neviem. Nejako...

Zzzzzzz

Čítaj celý článok
lubenka43
25. apr 2019 Čítané 1006x

No a už máme stredu 24.04.2019:relaxed:

Budím sa o 7.00.

Nevyspaná (nevychrápaná:joy: syn tvrdí, že chrápem :joy:slight_smile:. V noci som nevedela zaspať, zaspala som až okolo pol jednej v noci. 

Veď dospím som si myslela. Ha, ha, ha....

Asi starnem, alebo čo :joy:

Ticho počkám, kým sa za synom zavrú vchodové dvere a vykradnem sa von zo spálne.  V kuchyni si zalejem nesku (skúsim čo to spraví) a čajík.  Postavím sa na váhu a skonštatujem, že som 1 kg pribrala. No jasneeee,  to je to tatove vyváranie! No nič,  dnes si dám dusenú zeleninu,  jogurty,  ovocie a veľa veľa vody.  A kávu. Jednu ešte. Aspoň.

Bolesti minimálne. Teším sa.

Umyjem riady, udusím zeleninu, upracem a vyvetrám. Niečo operiem. Teda ja nie. Práčka. Mrknem do schránky  zase šek! Aspoň mám pre muža výhovorku,  aby som sa zajtra mohla ísť sama prejsť na poštu :smile:

Samozrejme, aj chvíľu odpočiniem po heroickom pracovnom výkone, keď mi moj drahý nedovolil robiť nič. 

Po obede (síce zdravom, ale aj tak som hladná) idem na terasu. S kávičkou. Beriem krhličku do ruky. A polievam, a hrám sa. Tu zelinku,  tam odtrhnutý kvet a tak. Motkám sa po dvore. Dávam si za úlohu zajtra ráno nákup a poštu. Rehabilitujem,  nie?

O 4 odchádzajú chlapi na strihanie (dedko, syn a vnuk). Hujerovci ako skonštatoval môj syn :joy::joy::joy:

Ja zatiaľ ostrihám ťahavú ružu,  respektíve ju zlikvidujem. Je sama muška, a už ju tam nechcem.  Budem ich mať inde.

Prinesiem smetiak a nastrihám to tam. Manžel na mňa udivene pozerá a pýta sa ma: Počúvaj ty si 2 týždne po operácii?! Kde berieš tú energiu a chuť do života? Já ti nevím bohumile. 

A smejem sa. So smiechom to ide ľahšie.

Všetko.

Aj keď to boli trošku viac.  Je to nič v porovnaní s tým, čo bolo predtým. 

K večeru zvoľním tempo, a nerobím.  Netreba to s robotou preháňať :joy:

Ale po telefonáte s triednou sa idem do synom rýchlo naučiť ns zajtrajšiu písomku. Samozrejme,  že mladý pán je absolútne rozčúlený,  ale prd mu to pomôže :joy: Idem za mužom a poležiačky googlime,  čo vysadím do kvetináča ktorý  mi manžel betónuje - asi skalničky či?

A neštrikujem.  Zauzľovala som sa. :joy:

A hotovo.

Večer zaspím zase ako dudok. :sleeping:

Čítaj celý článok
Strana
z 3
Predošlá Strana
z 3
Ďalšia