...a život ide ďalej...

05.09.2019

Konečne som sa dopracovala k tomu, aby som niečo napísala na blog o tom ako život ide ďalej.

No veru je to ťažké zhrnúť to tu všetko.

Chýbajú mi tie moje (naše) rána na terase, čaj, ticho, záhrada, vtáčiky, pokoj...

Hlavne ten pokoj.

Po dlhej PNke hor sa do práce.

Trochu nervózna, ale to k tomu respektíve ku mne asi patrí.

Bože, naučiť sa vstávať do práce je to najťažšie.

O 3.00 hod.

Nie, nie, musela som si to posunúť.

3.30 hod.

Nemladnem a každá polhodinka je dobrá.

Krvopotne sa v prvé dni ráno driapem z postele, sprcha, zuby, káva, v kuchyni posediačky zaspávam a už je 4.25 a ponáhľam sa z domu na autobus.

V autobuse samozrejme dospávame.

Niekedy...

No to moje behanie vytúžené, čo?

Ešte stále nie....

Možno neskôr.

Uvidíme.

Ale aspoň to skúsim, aspoň kúsok, uvidíme čo mi povie telo.

Jasné!

To som si povedala 1.9. a tri dni na to som si „pádila“ behom po dedine a užívala si beh po roku chorôb.

Samozrejme s citom, a čas som ani nedala, lebo by sa mi mohol niekto smiať.

Rany sa zahojili, patrične sa mi jazvy pripomínajú pri každej zmene počasia.

Časom to prejde.

Dúfam.

Robota mi už chýbala, tak som sa trošku aj tešila, aj trošku bála.

Predsa len som dosť dlho chýbala.

Ale zvládla som to.

Už som sa dostala do toho svojho pracovného kolotoča a poviem Vám po prvom týždni som bola rada, že bol krátky.

Ozaj!

Konečne som sa stretla so Zuzkou z MK.

Prišla ku mne na návštevu, pokecali sme, a ja som ju konečne videla naživo.

Bola som šťastná, že si našla chvíľu aj pre mňa popri ich rodinnom výlete a venovala nám kúsok svojho času, aj keď toho voľného času má tiež málo.

Je to úžasná a krásna žena.

Som rada, že som sa s ňou zoznámila, a dúfam, že ostaneme priateľkami aj naďalej.

Vždy mi píše, čo je nové, čo prežíva, a ja jej zas na oplátku píšem, čo prežívam ja a ona mi vždy dobre poradí.

Je jednou z Vás na MK, čo mi boli oporou, keď mi bolo zle, keď som sa dávala dokopy po operáciách, keď som znova a znova mala zdravotné problémy, vždy ma podporovala a povzbudzovala, musíš ísť ďalej, to dáš, to vydržíš, privádzala ma na iné myšlienky a veľakrát aj rozosmiala.

Ďakujem jej aj Vám, že ste ma podporovali a pomohli mi v ťažkých chvíľach Hanka, Janka, Dajana, Daniela, fialka, Eva, Antónia, smoulinka, annaanna, maryah, Janka, andrea, suve, jahodka, bubula, nika, erickatt, frzeiovn, laura, mibarka, rusalinka, petruska, dadi, vivien a mnoho a mnoho ďalších, ktoré ma slovom či smajlíkom potešili.

Tento týždeň sa mi vstávalo už lepšie.

Už som si zvykla.

Včera som vybehla večer aj do záhrady, aspoň popolievať a trošku sa pokochať ako to tam všetko rýchlo vyrástlo a dozrieva.

A je tu jeseň.

Prišla ticho a nenápadne.

Dnes si zabehám večer asi zase.

Parádne to čistí hlavu.

A len tak mimochodom, nie je to beh ako iní ľudia behajú, ja mám „svoj polobeh respektíve polochôdzu“.

Primerane k môjmu terajšiemu stavu.

A vonku je parádne.

Smiala som sa pri behaní, lebo kamarátka vonku kočíkovala bábätko a hrozila mi, že ty bláznivá, si mesiac po operácii a už beháš???!!!!

Nie, nebolí to, aspoň zatiaľ.