Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 9. časť

30.03.2019 – budím sa o 4.05 hod. na to, že sa mi snívalo niečo zlé, neviem čo to bolo, ale zobudila som sa strašne vystrašená. Manželovo objatie mi veľmi pomohlo, ale už som nezaspala.

Tak sa tíško po špičkách vykrádam zo spálne a sedím v kuchyni pri káve a čaji. Vonku svitá a vrabce sa bijú v predzáhradke ako o život. Krásne ráno. Som zvedavá čo mi dnešný deň prinesie.

Nie je mi dobre.

Podbruško a kríže bolia viac ako včera, ale dá sa to vydržať. Týždeň to ešte zvládnem. Ako v tej pesničke – to musím zvládnout sám.... Na manželov pokyn ostávam doma, a sobotný nákup ide urobiť sám. Nieeee, sobotný nákup nieeee..... Ja nakupujem predsa vždy s ním, bezo to mňa to nezvládne, určite niečo zabudne! Verte či neverte, nezabudol. Dokonca kúpil aj to, čo som len spomenula a zabudla napísať na papierik. No, cipana, mám jednoducho perfektného chlapa doma.

V rámci odbúravania predoperačného stresu robím oooobrovské pranie, sťahujem návliečky, periem, suším. Rýchlo sa naraňajkujeme, aby sme obaja stihli porobiť vonku čo najviac. Ja teda určite.... Manžel a syn prehadzujú zimné pneumatiky na autách za letné, a ja sa pomaly vkrádam do záhradky, sedím na šamlíku (samozrejme poduška musí byť, šak je to studené jak šľak) a oblečená teplúčko (aby som náhodou neprechladla) a púšťam sa rýchlo okopávať jahody. V polovičke už „zdochýňam“, vzdávam to a premiestňujem sa na stoličku na terase, vyložím nohy a odpočívam. Popritom „po očku“ sledujem tých mojich chlapov, ako im to ide od ruky, a ja nevládzem.

Chce sa mi revať od jedu, že nevládzem.

Nepoznám tento pocit, a ide ma z toho šľak trafiť! Manžel už z diaľky vidí, že nie som OK, a samozrejme si vypočujem „hubovú polievku“ načo som sa tam trepala atď.... Nevadí, aj tak ho ľúbim. Hneď na to sa ma opýta, či nechcem kvety na terasu, že ak chcem tak ma odvezie do Bielu, tam majú krásne. Okamžite súhlasím, kvety a ja to jednoducho musí byť. Kvety milujem. Vo Veľkom Bieli neviem od radosti skoro dýchať a kam sa rýchlo pozrieť. Tie sú pekné, tamtie sú pekné, hentie sú krajšie, no a tieto sú najkrajšie! Po rozdýchaní kupujem 4 muškáty, 2 ťahačky (zabudla som ako sa volajú tie biele malé kvietky), 2 begónie a zeminu, a ťaháme čáru domov.

Medzizastávka je u svokry. Na hodinku. Vypočujem si prednášku o tom, že tú operovali a tá bola v pohode, hentej hovorila svokra, že ma budú operovať, a tá povedala, že to ništ nebolo, a ďalšia bola tiež operovaná, a tiež jej ništ nebolo. Supeeeeeer. Celý deň na to nemyslím, a toť... Šľak ma ide trafiť.

Po príchode domov sadím kvety do kvetináčov a manžel ich zavesí na terasu. Sú nádherné. Hneď mi je lepšie. Oveľa. Milujem kvety. Šťastná sa vraciam do domu spolu s manželom. Manžel pripravuje večeru, sprdne ma, že sa mu tam motám pod nohy, a ja „nafučaná“ odchádzam do obývačky, ostentatívne si tam ľahnem a pozerám telku.

Si nahnevaná? Pýta sa manžel. Nieeeeeeee. Prečooooooo? V pohodeeeeeee. Za chvíľu ma to prejde, a už sa mu tam zase motám pod nohami. Večera je hotová. Hemendex. Mňam. Fantastický!

Večer sa chýli ku koncu, pozeráme telku a ja o 7 večer odchádzam pod sprchu a do postele. Že len si na chvíľu ľahnem a urobím si manikúru.

Máš ho vidieť!

Ani som si nestihla oprieť hlavu a už som v lufte zaspala.