Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysteroktómia 2. časť

23.03.2019

    Budím sa o 4.53 hod., drozd vyvreskuje za oknom ako zmyslov zbavený, ale ja som rada, že ho počujem. Síce mohol by vrieskať o hodinu alebo dve neskôr, ale čo už. Varím si čaj aj kávu, cez okno sledujem ako svitá, dedina sa budí.

    Idem do obchodu pomaly kľudne, nie ako predtým rýchlo rýchlo, aby mali všetci raňajky pripravené v sobotné ránečko.

Inak teraz začínam rozmýšľať... Vážim si teraz oveľa viac to čo mám.

    Zdravie a rodinu. Nič nie je dôležitejšie. A zase sa bojím. Kurnik šopa aj s takou robotou. Ukazuje sa pekný deň, rozmýšľam čo mi dnešný deň prinesie. Chystám manželovi raňajky a ten ich s chuťou schramstí. K písaniu si sadám až neskoro večer.

    Doobeda som bola u sestry, chlapi, sestra a moja dcéra makali. Ja som bola morálna opora. Aj keď mi to nezabránilo v tom trošku ostrihať stromky, ale len trošku. Zapáranie do netere, 18 ročnej, bolo tiež super.

    Prechádzky v záhrade, posedenie pri čaji, príjemné rozprávanie s neterou, sestrou  a dcérou mi pomohli úplne v dnešný deň zabudnúť aspoň doobeda na to čo ma čaká. Témou bolo všetko, len nie to čo ma čaká.

    Poobede sme išli na nákup s manželom, a ja zisťujem, že stojím v drogérii a rozmýšľam, ktoré z kozmetických vecí budem ešte do nemocnice potrebovať. Do prdele, zase.... Asi sa tomu nevyhnem, že mi k tomu občas myšlienky zablúdia. Čo už...

    Keď sa vrátime, „bežím“ do záhrady pokochať sa kvetinkami, ktoré mi zakvitli – narcisy, tulipány, modrice, fialky, hyacinty, šafrany, skalník... Jednoducho krása. Aj hrášok už schádza, paráda.

    A takto zase zabúdam na to čo ma čaká, a teším sa zo záhradky až do večera, a že ma niečo bolí, až tak nevnímam, to je dobre, fakt dobre. Príroda lieči. Ale len do večera, večer sadáme k telke, som unavená, bolí to viac ako cez deň, ale po horúcej sprche a jednom ženskom (pollitrovom pohári) sa mi uľaví a padáááám do postele unavená ale šťastná.

Ďalší deň za mnou. A celkom fajn.