Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysteroktómia - pokračovanie 40. časť

30.04.2019 - utorok 🙂

Budím sa o šiestej.

Čaj nemusím variť, uvarila som ho večer do termosky.

Ešte chvíľu leňoším v posteli, ale potom sa "vykopem" a idem si uvariť kávu. Ešte s pariacim sa hrnčekom sa šuchcem do obývačky, aby som prepísala a nahrala blog z pondelka. V momente ako ho dopíšem, schádza dole schodmi aj manžel.

Po schodoch prebehne ako víchor náš syn, čaj pije počas behu, keksík hádže do tašky, skáče do tenisiek a zapleskne za sebou dvere. 🏃‍♂️

Pozrieme s manželom na seba a obom nám dôjde, že zase zaspal a bude dobiehať na autobus a na vlak.🚂🚃

Keď on má vždy na všetko čas a potom nestíhaaaa....

Sadneme si do kuchyne a ticho pijeme. Manžel čaj a ja kávu /samozrejme ju dopíjam studenú, lebo počas blogu som na ňu zabudla/. 🍵☕Dohadujeme sa o koľkej vyrazíme z domu. Na kontrolu u gynekológa som objednaná o 10.30, ale keďže viem aké sú ráno zápchy, presvedčím ho aby sme vyrazili o pol deviatej. Pre istotu. O dve hodiny skôr. Radšej tam počkám ako meškať. 

Synovi posielam smsku, aby nezabudol že z angličtiny má písomku. Jeho odpoveď je, hej? Zabudol som. Tak si to rýchlo zopakuj vo vlaku! OK.

Šup, šup, rýchlo pod sprchu, obliecť sa a môžme ísť. Pred pol deviatou už stepujem v obývačke a naháňam manžela, aby sme už išli. Tak nasadáme teda do auta a vyrážame. 🚘

Zo začiatku sme ticho. Ja rozmýšľam o tom čo ma v ambulancii čaká, či budú výsledky dobré alebo zlé, či to bude bolieť alebo nie, čo mi doktor povie a tak. Vtom začne manžel nadávať. Dvihnem oči a vidím, že autá pred nami zastavujú. 🚔🚑🚒Aplikácia v mobile mi hlási, že sú pred nami dve havárie vo Veľkom Bieli. Slimačím tempom sa vlečieme od Senca cez Biel. Keď konečne obídeme obidve havárie a auto sa rozbehne, už musíme brzdiť. Čo zase? Kolóny samozrejme. Od Bernolákova až do Bratislavy po Trnavské Mýto. Verte či neverte túto cestu bežne zvládneme za pol hodinu, dnes sme išli takmer dve hodiny. Ešte že sme išli s takým predstihom. Chvalapánubohu. Stíham to akurát včas. 

Otváram dvere na čakárni a tam nikto. Supeeer!

Sadám si a čakám. O chvíľu príde aj manžel /musel zaparkovať/. Sedíme a čakáme. Vtom vychádza primár, usmeje sa a zavolá ma dnu. No tak teda poďme do jamy levovej. 

Najprv ma oboznámi s výsledkami histológie, chvalabohu rakovina tam nie je. Odľahlo mi. Potom mi oznámi zvyšok, v maternici a v krčku bolo nájdených viacero menších či väčších intramurálnych a subseróznych leiomyómov, a boli tam aj ložiská adenomyózy. 

Potom sa ma opýta, ako sa mám a či mám nejaké otázky. Mám sa fajn, len ma trápi to občasné potenie v noci, keď sa musím prezlieť do suchého oblečenia a depresie, ktoré boli zo začiatku po operácii časté ale teraz je to už lepšie, ale mávam ich. Čo s tým pýtam sa. No nemala by ste to mať, hovorí mi. Predsa som Vám vaječníky ponechal. Treba si to sledovať, a keby to bolo príliš časté treba dobehnúť. Máte len 42 na prechod je to skoro. No mne to vysvetlovať nemusí, nech to vysvetlí môjmu telu. Pýtam sa ho ako po fyzickej stránke, či môžem cvičiť a podobne. Zhrozene sa na mňa pozrie a povie. "Moja až po 8 až 12 týždňoch môžete začať pomaly cvičiť, a to aj len vtedy ak bude všetko OK.

Momentálne žiadna fyzická aktivita! Žiadne behanie! Žiadne byciklovanie! Žiadne cvičenie! Žiadne dvíhanie ťažkých vecí a podobne. Jednoducho nič. Vo vnútri máte ešte stehy, ktoré sa nevstrebali a ešte to nie je zahojené. Jazva sa hojí niekedy až 12 týždňov. Mohlo by sa stať, že sa Vám to utrhne, respektíve prepadne a idete naspäť do nemocnice a budete to musieť absolvovať znova. Chcete to!?"

Nie, nechcem. Takže kľud a opovážte robiť hlúposti.🛏

Dohodneme si termín kontroly a odchádzam.

Von vyjdem červená a manžel vie, že som sa pýtala čo som nemala a že som dostala odpovede, ktoré som nečakala a nechcela počuť.

Spokojný, že ma primár poučil, čo nesmiem, a že môžem maximálne ísť na prechádzku vychádza manžel z ambulancie. No boooože, tak mal zase pravdu. Ale ja mu to nepoviem. 🤔

Ale mám pocit, že on to vie. 😁Po ceste domov sme zo začiatku zase ticho, ale potom sa konverzácia rozvinie a zase skončíme pri tom, ako sa máme radi. ❤Tuším to už znie ako klišé. Či nie?

Cesta domov ubehne ako voda. Urobíme nákup na zajtra, a ideme domov. 

Doma ma prepadne únava a nepríjemné krvácanie. Zatiaľ je to v pohode , ale pridajú sa bolesti. Donúti ma to vyložiť si nohy, zvoľniť tempo a odpočinúť si. Prišla ma pozrieť kamarátka z fitka. Konečne. Niekto si spomenul, že žijem. Štve ma to. Mám pocit,  že upadám do zabudnutia.😭

Jej návšteva ma rozveselí a na chvíľu zabúdam na všetky starosti. 

Keď odíde, umyjem riad a zamierim hore do spálne.  Bolí ma hlava, som oťapená a unavená.

Zase toho bolo na mňa dnes dosť.