Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 7. časť

28.03.2019 – dnes vstávam konečne na budíček.

Spala som 7 hodín, ale aj tak som unavená, ako keby som vôbec nespala. Zívam stále, ale kávu si nedám, iba čaj a nejem, nemám vôbec chuť na jedlo. Som zvedavá čo mi dnešný deň prinesie. Začína ma bolieť hlava, prečo? Neviem, pijem dosť, minerálku aj čaj.

Musím si dať tabletku, lebo sa neviem sústrediť na prácu.

Pomaly začína pôsobiť a ja môžem začať pracovať. Na radu marja7 sa skúšam pozitívne naladiť. Hlavu hore a úsmev.

Doobeda mi začína na moje blogy reagovať veľké množstvo žien, priznám sa, že som nečakala taký úspech. Nerátala som s tým, že moje články bude čítať toľko ľudí, že veľa z nich to prežíva so mnou, že mnohé z nich si tým prešli, niektoré mi dokonca radia, či to nie je náhodou iného pôvodu, samozrejme, že som to už riešila, ale nie, ostatné veci mám v poriadku, ďakujem, že sa mi snažia pomôcť, sú úžasné. Všetky. Teším sa, že to čítate dievčatá, veľmi. Teraz zážitok z obeda.

Cez obed som si bola v lekárni, kúpiť skúmavky, a mladý chalan tam vrieskal po jednej babičke, ktorá stála pri okienku, že čo sa tam vykecáva, on sa ponáhľa, on potrebuje lieky na chrípku, a že všetci ho tam obťažujeme svojou prítomnosťou, videla som, že aj lekárničke to bolo nepríjemné. Všimla som si, že babka sa pýtala na cenu lieku, ktorý si mala doplatiť, ale nevedela či má toľko peňazí u seba. Lekárnička jej povedala sumu, chýbali jej necelé dve eurá, tak chvíľku rozmýšľala a povedala, že sa zastaví potom. Že teraz nemá. Mladý chalan vrieskajúc ju už odstrkoval od okienka, lebo on je chorý, strašne chorý a takéto s prepáčením to musím napísať „drbnuté staré kravy“ ho zdržiavajú, lebo on si musí ísť ľahnúť domov.

Už som sa „nasrala“, ja ti dám hajzlík jeden.

Prišla som k okienku a hovorím babke, babi a čo ty tu? Pozrela na mňa ako na mimozemšťana, že čo ty cudzia ženská odo mňa chceš?! Hovorím jej, tuším ti chýbajú 2 eurá na liek, ja ti ich dám a doma mi ich vrátiš. Hej? Babke sa zaleskli oči a pani lekárnička jej to okamžite nablokovala a dala jej ten liek. Mladý pán musel žiaľ počkať, čo nám nadávajúc dával hlasite najavo. Ja som išla po ňom, takže som si vypočula ešte zopár teplých slov o starej krave a mladej...

Mám ho v prdeli. Chudák, sám si robí hanbu.

A za rozčuľovanie mi to fakt nestojí.

Vonku ma čakala pani, ktorá sa mi veľmi poďakovala a pýtala sa kde pracujem, že mi to príde vrátiť. Povedala som jej, že nie, že jej to nepoviem, že niekedy dám viac peňazí za iné hlúposti, a toto je dôležitá vec predsa. No nie? S krásnym úsmevom sa rozlúčila, objala ma, zakývali sme si a išli každá svojou cestou.

Hneď bol ten môj deň krajší.

Keď som prišla z práce domov, hneď som to zvestovala manželovi, a ten ma pochválil. Samozrejme, zase som nič neporobila poobede. Nejako to ide dolu vodou s tou maternicou, stále pobolieva, raz viac, raz menej, robiť nemôžem, lebo potom mi je dosť zle. Ešte že mám takého manžela akého mám.

Ďakujem mu znova za všetko, za to že ma ľúbi a že mi teraz pomáha ako môže. Je to úžasné, mať niekoho na koho sa môžem spoľahnúť. Dúfam, že mu to raz budem môcť vrátiť. Večer sa rozprávame s manželom o všetkom možnom a ani neviem ako a zaspávam.

Ďalší deň za mnou.

Som rada.

Pomaly sa to blíži.