Môj boj – diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysteroktómia 3. časť

24.03.2019

    Nedeľa ráno 4.55 hod. Drozd zase spustil alarm ako zmyslov zbavený. Varím si kávu a čaj, sledujem ranné svitanie cez okno. Som zvedavá, čo mi dnešný deň zase prinesie. Doobeda varím, manžel mi pomáha. Kríže a podbruško pobolievajú, ale je to lepšie ako včera a predvčerom.

    O 12. dostane manžel nápad ísť na výlet. Kam, nepovedal. Dozvedám sa to až na Pezinskej babe. Výlet do prírody ma rozptýli určite. Hej? Uvidíme. Verím mu. No už pri menšom kopčeku zisťujem, že to nebude také ľahké ako som si myslela. Napadlo ma, že čo keď to moc prežívam, tú bolesť. Možno to nie je také strašné. Ha ha ha.

Kopčeky ma presviedčajú, že nie moja zlatá, nie, nie.

Za normálnych okolností sa zapriem, leziem do kopca odušu, niekedy (fakt len občas) sa ho snažím dokonca vybehnúť. Ale tentoraz nie. Snažím sa zdržovať manžela, ako sa dá. Jeeej pozri aké krásne snežienky. Jeeeej pozri aké krásne kamene. Jeeej pozri tuším tu boli srnky, alebo čo. Bobky, aha asi zajac... Potrebujem sa napiť... Neviem čo si manžel o mne myslel, ale darilo sa mi zdržiavať, a vďaka tomu zdarne pomaly zdolať zopár kopčekov.

    Fakt malých. Väčšie by som nedala. Keď sme sa vracali z jednej strany cesty a išli na druhú stranu, stretli sme takú skupinku mladých báb. Ja som si na chvíľu sadla do auta, odpočinúť si, že potom pôjdeme na druhú stranu. Baby išli pomaly popri nás, a v tom sa zastavili a rozprávajú sa.

    Že čo si herečka myslí (asi kolegyňa), že keď ide na operáciu maternice, že my budeme za ňu makať, kým bude v nemocnici? Nech sa vráti čo najskôr, a maká, všetci makajú bude aj ona... Akože sorry dievčatá, ale asi ste bolesti, alebo stres z rakoviny nezažili. Že?

Krvi by sa vo mne nedorezal...

    Do prdele, ideš zabudnúť a tu ti to pripomenú... Fakt je to na...

Manžel sa medzitým vrátil k autu, že čo ti je, celá si červená. Ja, že niiiič, poďme sa radšej ešte kúsok prejsť. Na druhej strane bol kľud, nikde nikto. Až na to, že občas zarevali motorky spoza lesa. Ale bolo krásne. Príroda, kľud, kvety, a blbé baby... Čo už, žiaľ aj takí ľudia sú... Karma je karma... Aj ich to raz počká, tak či tak.

Nikto nevie, kedy príde jeho čas...

    Som unavená, ideme domov. Respektíve na návštevu ku svokrovcom, je tam fajn, o tom čo ma čaká sa nechcem baviť. Na to mi zahlásia, že keď budem po operácii prídu ma svokrovci pozrieť. Kategoricky to odmietam, nechcem!

Nechcem, aby tam stáli a ľutovali ma, to fakt nepotrebujem. Nebudem sa dobre cítiť.

Nechcem ľútosť.

Zakazujem im návštevu. Chvíľu na to odchádzame domov. Som unavená, a znova padám do postele.

Ďalší deň za mnou.