Môj boj – diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 15. časť

05.04.2019 – no dnes som toho v noci moc nespala...

Včera večer som prišla tak unavená, že som poobede zaspala, zobudila som sa o 8 večer a už som nezaspala.

Uvidím, ako zvládnem dnešný posledný deň v práci...

V noci som chodila po dome ako duch, o pol jednej jeden čaj, o pol druhej káva, o pol tretej ďalší čaj... Chcela som, že poupratujem a niečo dám ešte oprať. Len tak v noci. Ale neviem, jednoducho som len sedela a pozerala do prázdna. Prázdne myšlienky mi chodili po hlave. Zbadala som sa až tesne pred odchodom, tak som aspoň rýchlo umyla riady a mašírovala do práce.

V práci som veľmi rýchlo obanovala, že som vôbec dostala taký „múdry“ nápad a išla ešte do práce dokončiť si začaté veci a rozrobené veci delegovať na novú kolegyňu. Dokončili sme so šéfkou začaté veci a rozrobené veci som posunula kolegyni. Doobeda mi bolo dosť zle, bolelo ma to čo ma bolí už od kyretáže /podbruško, kríže/, musela som zvážiť, či pôjdem domov, lekárovi alebo či úplne vypnem a už len tíško vyčkám na posledný odchod z práce. To posledné je správne. Vďaka tomu som sa perfektne porozprávala s novou kolegyňou. Aj som samozrejme vypla – lebo sme sa bavili o deťoch, rodine, o práci, chlapoch, a na to čo ma čaká som vôbec nepomyslela. Dávali sme si rady ohľadne puberty u detí – nasmiali sme sa až až. Rozlúčila som sa so všetkými, čo boli v práci /keďže je piatok, bolo nás tam len pár/ a išla som domov. Pred prácou som sa otočila, a smutne sa pozrela na to moje okno pracovné, uvidím ho až možno za 2 mesiace. Sakra. Nie že by mi bolo ľúto za tou robotou, ale predsa... Jaaaaj... Neblbni... Inokedy som mala nervy, ešte som len budovu zbadala, keď som prichádzala do práce a teraz mi to bude ľúto? No no no.

V autobuse po ceste domov sa trochu prespím a hneď je ten svet krajší. Prichádzam domov, zhltnem trochu polievky a ponáhľam sa kaderníčke. Prečo?

Lebo chcem ísť do nemocnice pekná.

Aspoň trochu. Aj keď viem, že mi to tam bude „prd“ platné, lebo budem vyzerať všelijako, len nie pekná. Kaderníčka mi samozrejme poskytne všetky najnovšie informácie z našej dediny, aj keď síce je z vedľajšej dediny, ale poviem Vám, tá má lepší prehľad ako informačná služba... S peknou „hrivou“ sa vraciam domov.

Večer trávim v príjemnej atmosfére obývačky, so synom a manželom. Debata sa krúti okolo témy nemocnica, učenie, práca, synove plány na kúpu auta, jednoducho klasika... Akosi prestávam vnímať tému nemocnica ako niečo strašné... Aspoňže tak... Až do chvíle, kým na topkách nezbadám titulky „25 ročná zomrela pri bežnej operácii slepého čreva v Trnave“.... No.... Všetky oči na mne a ja neviem čo mám povedať... Fakt neviem... Je to strašné... Chce sa mi povedať, že to je strašné, ale hrdlo mám tak stiahnuté, že to nejde. Je mi dotyčnej strašne ľúto, ľúto mi je aj jej rodiny a známych. Je strašné, že tak mladý človek odíde z tohto sveta.

Niekde v mojej hlave zase začína vŕtať ten červíček pochybností.... Nemysli na to, preboha živého! Nesmiem.

Už sa len 3 x vyspím a nastupujem do nemocnice.

Už nech to je konečne za mnou.