Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysteroktómia - pokračovanie 39. časť

29.04.2019 - pondelok 

Zvonenie budíka ma zobudí o 4.00. V polospánku synovi uvarím čaj a zaleziem pod paplón. Hneď zaspím.

Sníva sa mi strašný sen o tom, že mi niekto pri prechádzke s kočíkom uniesol dcéru. Hľadám ju a neviem ju nájsť a plačem. Budím sa spotená, zadýchaná, vystrašená... chvalabohu, že to bol len sen.

Žeby nejaký podvedomý strach z dnešnej mamografie?

Bojím sa zaspať, tak do 5.15 sledujem v prítmí izby hodinky. Konečne zazvoní budík. Manžel sa ma pýta, prečo som nespala. Keď mu to poviem, nechápe. Jemu sa tiež niečo zlé snívalo, ale nepamätá si čo, a tiež keď sa na to prebral tak nezaspal a ležal len tak, kým budík nezazvonil. My sme ale divný pár...

Nachystáme sa a odchádzame do Bratislavy. Samozreme, pri Bernolákove chytíme kolónu. Keďže sme išli z domu o niečo skôr, tak sa stíhame dostať do Onkologického ústavu svätej Alžbety na 7.00 na mamograf. Zastanem a zhlboka sa nadýchnem.

Tak poďme na to!

Vchádzame do budovy a zaregistrujem sa na registrácii. Sestrička zavelí, sadnite si a čakajte. Zavolajú Vás. Tak čakáme, čakáme a čakáme. Ticho. Tak ako ostatných 8 dám čo tam sedia a ticho čakajú, kým nás niekto zavolá.

Objednaná som bola síce na 7.00 ale dovnútra ma zavolali o 8.00. Nevadí, to je ešte normálny čas si myslím. 

Sestrička zavelí, odstrojte sa!

Tak sa odstrojím.

Poďte sem!

Tak idem tam.

Medzitým si sestrička naštuduje papiere a začne sa to. Urobím Vám "len" kontrolný snímok toho prsníka, kde sa našli mikrokalcifikáty a bol stanovený BIRADS 3. V poriadku, prikývnem jej. Ruku hore, ruku dole, posuňte ju hore, ešte hore, vykrúťte ju, vyššie, vyššie... Panebože, už stojím na špičkách a to mám opätky na nohách.... Dobre nehýbte sa teraz ste nastavená akurát!

Spoza mamografu sa ozve, musím to stlačiť silnejšie, OK, ešte silnejšie, OK, a keď sa ozve tretíkrát musím to stlačiť ešte silnejšie, tak jej hovorím, že OK ale už to začína bolieť. Sestrička mi na to odpovie, musíte to vydržať, o to bude snímok presnejší. Fajn, tak to vydržím. Mamograf zabzučí a stroj mi uvoľní prsník. Pane Bože to je úľava. 

Kým sa obliekam sestrička mi zahlási, výsledky budú o 5 až 6 týždňov, môžete ísť. Pošlite ďalšieho. Pripadám si ako na páse...

Vychádzam von. Som šťastná, že mám po tom. Manžel sa ma pýta, čo mi je, tak mu v rýchlosti hovorím, čo bolo. A bolí ťa to? Už nie. Len poďme preč. Zastavím sa tu pre výsledky o mesiac a potom uvidím, kedy si ma sem zase zavolajú... Nemám dobrý pocit, keď sme chodím... Bojím sa...

Vonku mrholí, ale nevadí nám to. Sme radi, že sme to tak šikovno vybavili a ideme pomaly k autu. Medzi kvapkami dažďa. 

Po ceste manžel kúpi raňajky a prichádzame k autu. Hneď sa naštveme. Niekto nám ťukol dverami do nášho auta /nového/. Jaj, prečo si ľudia nedávajú pozor! Je to chvalabohu len na kľučke, ale už to tam je. Hnevám sa. Manžel hovorí, že nové autá priťahujú prúsery ako magnet. Ja si dávam pozor, aby som druhému nepoškodila auto, a oni čo? Nemusia? Manžel mi dá do ruky kávu, a ja zmĺknem. Po ceste popíjam kávu. 

Občas ma manžel pohladí po ruke alebo ma za ňu chytí. Je to príjemné a ja si to plným priehrštím vychutnávam. 

Jeho veta "Vieš, ja ťa veľmi ľúbim." ma dojme k slzám. Priznám sa, že mi veľmi chýbal, keď ma pred operáciou odprevadil na oddelenie a zavreli sa za ním dvere. Sedela som tam, kolená sa mi triasli, aj dušička sa trepala ako vo vetre, skoro som sa tam rozplakala. Preboha dospelá žena. Hovorím mu, že som tiež šťastná, že som s ním už doma.

Viem, že som to musela zvládnuť sama, že tam so mnou nemohol byť, ale predsa. Keď sme na niečo dvaja, vždy sa to znáša omnoho lepšie. Prichádzame domov a raňajkujeme. Za chvíľu sa zjaví svokra, 5 minútová kontrola /ide cvičiť/ nemá čas a už odchádza.

Manžel zaspí na hodinku a ja pomaly napíšem blog z predchádzajúceho dňa. Už som hotová, keď sa manžel zobudí. Uvaríme si čaj a rozprávame sa. O pol jednej odíde na poobednú a ja zostávam sama. Nemám kávu! Bože, ja nemám kávu! Tragédia! Nejako to vydržím do pol štvrtej, počkám dcéru a ideme nakúpiť potraviny do obchodu /samozrejme aj kávu/.

Keď sa vrátime domov, je tam už aj syn. Obe deti sa najedia a rozprávame sa. O všeličom možnom. O škole, o kamarátoch, o byte, o aute, a tak podobne. Je to fajn, mať dospelé deti a vedieť sa s nimi občas porozprávať. 

Syn sa ide učiť, dcéra si niečo kuchtí a ja sa nudím.

"Nenápadne" sa vyparím, a idem "decentne" povysávať. Zvládla som to! Síce mi to potom moje telo pripomenulo, že sa treba šetriť, ale ja som spokojná, že som povysávala prízemie a že sa už pomaly vraciam do starých koľají.

Aj keď si teraz uvedomujem, keď to tak prerátavam, že od operácie mám len 20 dní...

Bože zajtra kontrola u gynekológa a výsledky z histológie.

Ako tak sedím v obývačke, začínam byť unavená. Dnes toho bolo veľa na mňa, asi si pôjdem ľahnúť. 

Po ceste do spálne, sa zastavím v kuchyni, umyjem ešte riad, upracem stôl, vyberiem chlieb z mrazáku na ráno, vynesiem smeti, zhasnem v obývačke, vyvesím posledné pranie na sušiak a idem do sprchy.

Po ceste do spálne sa mi zíva ako odušu. 

Padám do postele.

Dobrú noc!