Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 13. časť

03.04.2019 – horko ťažko vstávam na budíčka.

Čaj na spanie zabral, spala som ako dudok. Pomaly sa chystám do práce, ešte umyť riady zo včera, upiecť cigánsku pre chlapov na raňajky, nech sa potešia, vyvešať práčku (počujem ako práve doprala). Píšem si zoznam do lekárne – morskú soľ do nosa, šalviový čaj a doritricin. Pre istotu. Dnes ma čaká školenie „teším sa straaaašne“, samozrejme to myslím ironicky.

Deň ubieha veľmi rýchlo. Ráno porobím do 9 koľko sa dá, potom smer školenie, ktoré trvá 2,5 hodiny, veľa sa tam diskutuje, veľa otázok do plánového nového programu, bla bla bla. Vychádzame s kolegyňami von zo školenia, keď zisťujeme, že sa nám jedna niekde zabudla. O chvíľu dobehne iná kolegyňa s tým, že ju našla sedieť na schodoch pretože spadla.

Zatočila sa jej hlava a spadla zo schodov.

Utekáme rýchlo pre ňu, chvalabohu je celá, ale doudierala sa. Ideme s ňou pomaly naspäť do roboty. K lekárovi odmieta ísť, klasika, naša zodpovedná kolegyňa, najprv práca, potom lekár, veď to nič nie je. Dúfam, že si nezlomila niečo, lebo členok mala vytknutý a koleno a píšťalu riadne udretú. Zľakli sme sa, ale fakt strašne.

Poobede som práci moc nedala, tak sme sa aspoň spolu naobedovali a pokecali o všetkom možnom. Nová kolegyňa sa nám veľmi páči, je šikovná, pracovitá, rýchlo chápe. Ideál.

Radosť mi urobí veľkonočný venček, ktorý mi dáva kolegyňa. Nádherný. Chce sa mi plakať. Ľudia na mňa myslia, sú úžasní. A ja vždy ostanem prekvapená. Je to krásne, keď Vás niekto prekvapí niečím, čo sám vytvoril. Wau....

Opatrne nesiem venček domov. Kocháme sa s manželom, aký je krásny. Zavesíme ho asi v sobotu na okno, nech tá Veľká noc je aj u nás. Do záhrady nejdeme, manžel „nakapatý“ trávi čas na prízemí pri telke, a ja som v karanténe hore na poschodí, aby som to „vraj“ od neho nechytila.

Mám odpočívať. Tak skúšam.

Asi 10 alebo 15 minút to vydržím a potom už zapínam vysávač a vysávam poschodie. Potom dávam prať prádlo, a medzitým utieram prach a „aplikujem“ Diavu. Milujem tú vôňu... Manžel konštatuje, „zase diavuješ?“ a ja že hej, lebo sa inak zbláznim.

Som spokojná, že to hneď vyzerá lepšie, keď mám „vygruntované“, no nie? Dnes sa nemusím so synom učiť, zajtra majú nejaký tréning, resp. nacvičovanie, príde im do školy zahraničná návšteva z Japonska. Super, teším sa.

Idem pod sprchu a do postele... Ďalší deň za mnou.

Už sa len 4 krát vyspím a idem do nemocnice.

Konečne... To čakanie je nekonečné...