Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 11. časť

01.04.2019 – vstávam 01.22 hod. - 1. apríl.

Kávička a čaj. Sedím tíško v kuchyni, aby som nikoho nezobudila. Spať sa mi nechce, a čo sa budem prehadzovať v posteli a rušiť manžela. Čo dnes? Samozrejme, do práce, ako každý smrteľník.

V autobuse zaspím, ešte ani z dediny nevyjdeme. Budím sa v Bratislave chvíľku predtým ako mám vystúpiť. Sadám do električky a pred šiestou som v robote. O pol siedmej mi volá šéfka, že potrebuje poradiť. Zároveň sa ma pýta ako sa mám, a ja že dobre, raz to bolí trošku, inokedy viac.

Zasmeje sa, že už sa nám to kráti moja (má na mysli moju operáciu).

Zasmejem sa s ňou.

Hovorí mi, že zoberte si to takto, idete sa tam vyspať a hotovo. Skúsim. Smejem sa tiež. Idem pracovať, čaká ma jedna komplikovaná pracovná vec. Hor sa do toho. Ešte predtým sa ma šéfka opýta, dokedy ešte som v práci, aby sa všetko stihlo urobiť, kým som tam. Hmmmmmm. Zlatá. To ešte nevie, že v stredu mám školenie, vo štvrtok celý deň lekárov a v piatok by som chcela voľno. No veď uvidím... Čo sa stihne, sa stihne, a čo sa nestihne, žiaľ budú musieť zvládnuť kolegyne.

Slniečko svieti, poobede asi pôjdem do záhrady. Ale predtým musím ešte zvesiť prádlo, vyvešať ďalšiu várku prádla, ožehliť, umyť riad... Je toho ešte dosť... Ale do večera času dosť. To som si myslela. Okrem tej záhrady som zvládla všetko.

Vlastne ešte niečo. Pri prechádzke záhradou zisťujeme, že drozdy si u nás postavili hniezdo. Manžel ich fotí a smeje sa, že drozd na neho zboku tak zazeral, že „Čo čumíš? Ešte si nevidel mladého?“ Vidno z neho len zobáčik.

Ešte sa 7 krát vyspím a nastupujem do nemocnice.

Už aby to bolo. Bolí to. Je to otravné a hnevám sa na to. Brucho mám ako tehotná. Do prdele. Váha mi lieta ako bláznivá, jeden deň 3 kg hore a na druhý deň 3 kg dole, to čo je? Celý deň mám žalúdok ako na vode. Nieeee, nie som nervózna, vôôôôbeeec! Jasné, že som. Ale čo už. Ja som už raz taká. Ale bojujem s tým ako levica.

Beriem do ruky knihu od Dominika Dána a idem čítať. Síce ju mám prečítanú asi 100 krát, ale pomáha mi to sústrediť pozornosť na niečo iné. Už som skúšala háčkovanie, praštila som ho tam odkiaľ som ho aj vybrala. Rovnako dopadlo štrikovanie aj vyšívanie. Neviem čomu sa tých pár dní venovať, aby som na to toľko nemyslela. Všetky okná som už „vyglancovala“ v rámci odstraňovania stresu. Teraz som vo fáze leštenia nábytku Diavou.

Večer absolvujem učenie so synom, odovzdane sledujem videá, ktoré mi ukazuje (tvárim sa, že im rozumiem) a po niekoľkých odchádzam pod sprchu. Potom padám do postele. Manžel má nočnú, tak mám letisko celé pre seba.

Už zaspávam, keď sa z prízemia ozve zvuk otvárajúcej chladničky (podotýkam 22.30 hod.) a suché skonštatovanie môjho syna, „ZASE TAM NIČ NIE JE“.

Dobrú noc.