Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 8. časť

29.03.2019 – som hore od 2.22 hod.

Zase. Ale teraz už aspoň pozitívne naladená.

Veľmi veľa dievčat mi stále píše, podporuje ma a ja cítim, že nie som v tom sama. Je to úžasné, ako takáto podpora dokáže pozdvihnúť psychiku.

Myslela som, že som v tom sama, ale nie. Nie som.

Dievčatá z Modrého koníka ma neuveriteľne podporujú, a je to jednoducho krásne, ako sa my ženy dokážeme zomknúť a držať spolu, keď je to potrebné.

O 6.00 hod. pádim na interné oddelenie na odbery. Samozrejme plná čakáreň, usmejem na ľudí, pozerajú na mňa ako na votrelca, ale čo už, treba byť pozitívne naladený, tak sa ďalej ale už len mierne usmievam. Sestričkám branie krvi išlo fakt rýchlo.

Čakala som cca nejakých 10 minút, medzitým si sestričky dali „fajčársku“ prestávku, a potom makali ďalej. Z ambulancie sa ozvalo „zarevanie“ ďalší na krv! Hneď som tam utekala (skoro som sa prerazila) a sestrička už medzitým kričí, že kde je ten ďalší?!!

Tu  som.

Dokumentácia od lekára je kde?

Odporúčanie máte kde?

Hovorím jej, že tu predsa, toto mi dal lekár aj obvodná pre Vás. Toto má byť akože čo? Toto čo je za móresy? Pýtam sa, vadí to? Ona, že nie, nechajte to tak, ja viem čo Vám mám zobrať, ale mali by to písať oni! Tak len tíško sedím a čakám. Ani som nevedela kedy a napichla mi žilu, fakt šikovná sestrička.

A potom jedna ampulka, dve, tri .... až ôsma bola posledná.

Som vyflusnutá, hladná, smädná, ale rada, že to už mám za sebou.

Vo štvrtok 4.4. si mám prísť pre výsledky a na EKG, sestrička nezabudla poznamenať, že 12 € za termín (inak budete sedieť v čakárni s chorými ľuďmi aj 3 hodiny), nezabudnite si priniesť peniažky, a po poslednej skúsenosti nesmiem zabudnúť priniesť aj „niečo“ pre sestričku.

Vraciam sa do práce, tu blázinec, nebola som tu cca hodinu a mám byť naraz na dvoch miestach. Prišlo mi zle, samozrejme od hladu. Akosi som sa zabudla najesť a samozrejme napiť. No tak pekne moja nohy hore, a najprv sa najesť a až potom začať riešiť pracovný zhon! Práca sa medzitým kým som sa dala dokopy vyriešila, a ja môžem kľudne robiť ďalej.

Fajn. Ono to ide zrazu aj bez stresu. Si predstavte. Porobila som toľko roboty, čo inokedy robím 2 dni. Tuším ma to branie krvi naštartovalo.

Tesne pred druhou už finišujem, ale už len tak tak. Som rada, že idem domov, že bude víkend, že bude fajn, že možno pôjdem aj do záhradky, že budem s manželom a tak. V Senci nám do autobusu nastúpia 4 chlapi, z ktorých je fakt strašne cítiť alkoholové výpary. Ale fakt silné. Keby nám dali u nás v dedine fúkať, tak nafúkame všetci, ešte aj šofér... No čo už, keď niekto musí byť už poobede „naložený“ resp. „zakonzervovaný“ v alkohole...

Po príchode domov, si varím kávu a čaj. Väčšiu polovicu kávy vylievam, stačili mi dva hlty. Keď vidím manžela ako kosí trávu na dvore, strašne ma to ťahá von, okamžite sa teplo oblečiem, a idem von. To je krása! Manžel kosí, na plote sedí drozd s červíkom v zobáčiku a hlavičkou naboku ma sleduje... ktovie čo si myslí (možno sa bojí, aby mu toho červíka nezjedla), pri vode sedí holub, pomaly pije, náš pes naňho pozerá a striehne (holub ho už pozná, aký je zákerný, tak jedným očkom pozerá a v momente odlieta, keď vidí ako sa náš pes prikrčí a chce skočiť, zlatý holub).

Nenápadne si beriem motyčku a vedierko na burinu. Vchádzam do záhradky a tam aha! Hrášok zišiel, super! Okopem ho, no cítim ako ma začína bolieť vo vnútri podbruška.

Idem dovnútra, beriem podsedák, beriem „štokrdlík“ (cháp „šamlík“ neviem ako sa to povie  normálne), a hneď je to lepšie. Takto sa mi podarí presadiť si zopár skalných ruží, vykopať starý petržlen, ostrihať skalník, nech sa neťahá medzi zeleninu, poobdivovať moje rozkvitnuté kvety.

Toľko pracovnej aktivity na dnes stačí, sadám si k manželovi a sledujem ako likviduje brečtan zo steny. O chvíľu odchádzame dovnútra. Spolu sa navečeriame, uvarím si čaj a sledujeme telku.

O siedmej odchádzam do kúpeľne. Dostanem perfektnú masáž krížov, ktoré ma bolia ešte od predchádzajúcej diagnostickej kyretáže a zaspávam spánkom spravodlivých.