Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysteroktómia - pokračovanie 42. časť

02.05.2019 – štvrtok

Jedným okom pozerám na budík.

Že čo??? Že 6.59 ? To nieee...

No jo, zlenivela som, nechce sa mi z postele vyliezť... Ani jedným jediným prstom. Ale chuť na kávu to prekoná. V kuchyni si dám k tomu aj jogurt s vločkami.

Čo budem dnes robiť? Nič. Ako posledné 3 týždne. Deprimujúce...

Po káve si píšem so Zuzkou, práve mi odporučila knihu Detox od Mačingovej. Samozrejme, keďže mi už je lepšie, už sa pohrávam s myšlienkou, čo takto schudnúť?! To mi primár ešte nezakázal... Napíšem o tom dcére, a už mi ju aj objednala. Budeme chudnúť obe. Veď ma ten môj muž za chvíľu vypasie ako „prasátko“. Medzitým raňajky /kúsok chlebíka mi manžel pripravil/, aby som neumrela od hladu. Keby tak vedel, že už som mala jogurt s vločkami.

Presúvam sa do obývačky. Náhodný pohľad do zrkadla ma vydesí. Moje obočie! Veď ja som si ho od operácie tuším ani neupravovala! Mám pocit, že už asi budem coby dup zdravá, keď ma trápi taká vec ako je nevytrhané obočie, že? No nič, zahájim ukrutné trhanie. Ale nie, nebolo ukrutné, len to nemám rada. Kozmetička to má za 10 minút hotové. Asi budem musieť zrealizovať nejakú kozmetiku kompletnú. Ale tie peniaze, čo to stojí... Kruci ... Vždy tam v Senci nechám 70 eur, ale tá pleť je prisámvačku krásna aj 3 mesiace. Musím urobiť na manžela očiiiii...... Manžel vchádza do obývačky a bleskurýchle mi uniká. Zbadal moje psie oči.... Ale mne neunikne. Súhlasí, že keď mi bude lepšie, tak za 2 až 3 týždne môžem ísť na kozmetiku. Jupíííííí!!!!!

Medzitým ideme pokukať tú moju záhradu, čo kde rastie, čo kde vädne, čo je krásne, čo nie, a podobne...

Keď sa vrátime, obedujeme.

Idem skontrolovať schránku. Tá poštárka ma evidentne nemá rada, nosí mi len samé šeky.

Vyprevadím manžela do práce a idem sa prejsť do obchodu. Len drobnosti, a šup 11 eur.

Keď sa vrátim z obchodu, púšťam sa do písania blogu z predchádzajúceho dňa. Ešte že si robím poznámky priebežne.

Prisámvačku, čo si nenapíšem zabudnem.

Ako starý človek. Strašné...

Už mi lásko není dvacet let...

Keď prídu deti, syn zo školy a dcéra z práce, idú so mnou do záhrady. Syn ako chlap len pumpuje vodu a polieva, pretože ženské roboty vraj chlapi nerobia... Dcéra sadí ďalší kaleráb /ktorý mi moja svokra akčne poslala/ a ide kultivovať môj kvetinový kútik. Keďže sa mení celý deň počasie /ja teraz fungujem ako rosnička, pobolieva ma to/ a ako vždy som v úlohe poradcu a kibica.

Keď to dokončíme, sedím s nimi na terase a uvedomujem si, že nebyť tej mojej „blbej“ operácie, tak by som si takéto krásne chvíle ako dnes s nimi neužívala... No aký je ten život zaujímavý... Smejeme sa na hlúpostiach /deti mi ukazujú smiešne videá a obrázky/. K tomu sa pridajú drozdy, hrdlička a malý vtáčik s chocholom na hlave, a my ich sledujeme ako chodia piť vodu a hľadajú v čerstvo poliatej záhrade červíčky.

Unavení sa vraciame do domu, niečo zhltneme a ideme pod sprchu. /To, že v kuchyni zostali neumyté riady a neuprataná obývačka neriešim. Aj zajtra je deň./

A poďme spať!

P. S.

Po včerajších  komentároch sa mi dnes veľmi ťažko písalo.

Z jednej strany sa veľmi teším, dokonca som až prekvapená, koľko z Vás to zaujíma, a koľko z Vás chce, aby som ešte písala ďalej.

A z druhej strany sa bojím, že Vás to prestane zaujímať, ale skúsim to.

Preto, ak budete mať niekto aj negatívnu kritiku, treba mi napísať, aby som vedela, či má zmysel písať ešte tento blog alebo nie.