Moja spoveď - môj život pred a po UPT

Časť 7.

       Stale som vsak v sebe citila, ze toto rozhodnutie nie je definitivne. Neznasala som sa za to, ze tehotenstvo neviem prijat, ze sa neviem tesit z nasho dietata. Tak velmi som prehovarala smu seba, ale neslo to. Manzel mi stale tvrdil, ze to prejde. Nechcel, aby som isla na potrat, bal sa hlavne toho, ze ma to psychicky znici. Ze nie som typ cloveka, co to chladnokrvne hodi za hlavu a pojde dalej. Mne vsak bolo psychicky tak strasne zle, ze som chcela, aby to uz skoncilo. Nebolo to z nezelaneho tehotenstva ani z toho, ze stale uvazujem nad potratom, neviem, zrejme hormony, ale bolo to neznesitelne a privadzalo ma to uz do sialenstva. A tak som sa zase zacala tocit v bludnom kruhu. Riesila som nezmysly ale aj zasadne veci. Chodilo mi hlavou, ze musime kupit surodenecky kocik, ze nemame kde dat v spalni druhu postielku, ze dcera bude musiet byt prestahovana k synovi do izby. Chcela som si ju naplno uzivat, nicim sa neobmedzovat, no zrazu bolo vsetko hore nohami. Viem, kraviny, nezmyselnosti, sama seba som sa prevravala. No potom prisli dalsie vtierave myslienky, ruptura maternice a veci s tym spojene. Ako povedal jeden z lekarov, tvrda prevencia. A tak som znova volala na kliniku a dostala dalsi termin.

     Par dni pred terminom mi pisala blizka kamaratka, ako sa mam, ci je vsetko v poriadku. Dlhsie sme neboli v kontakte kvoli mensej vymene nazorov. Tak som jej napisala, ze sa mi deje v zivote nieco hrozne, nechcela som to blizsie rozvijat. Na druhy den sme spolu volali, kde som jej oznamila, ze som tehotna. Ona mi na to radostnym hlasom hovori: "Lujza, to je ta akoze hrozna vec? Ved sa tes!" Dovody mojho zrutenia sveta som jej nemusela popisovat, ved vedela, ze som 9 mes. po sekcii. Znela vsak velmi optimisticky. Ked som jej povedala, ze mam termin na upt, velmi plakala, prehovarala ma, aby som to nerobila, ze to budem lutovat cely zivot. Moja odpod znela: "Ved ja by som to nedokazala spravit, nepojdem tam." No termin som si do poslednej chvile nechavala stale v zalohe.

       V ten vecer pred terminom sme sedeli s manzelom pri telke a stale sa o tom rozpravali, od kamaratky mi prisli povzbudzunuce spravy, pisala som jej, ze termin zajtra zrusim, uz som rozhodnuta a muz sa vyjadril, ze by ma tam ani nepustil...