Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    lujzassl
    16. okt 2021    Čítané 258x

    Moja spoveď - môj život pred a po UPT

    Časť 7.

           Stale som vsak v sebe citila, ze toto rozhodnutie nie je definitivne. Neznasala som sa za to, ze tehotenstvo neviem prijat, ze sa neviem tesit z nasho dietata. Tak velmi som prehovarala smu seba, ale neslo to. Manzel mi stale tvrdil, ze to prejde. Nechcel, aby som isla na potrat, bal sa hlavne toho, ze ma to psychicky znici. Ze nie som typ cloveka, co to chladnokrvne hodi za hlavu a pojde dalej. Mne vsak bolo psychicky tak strasne zle, ze som chcela, aby to uz skoncilo. Nebolo to z nezelaneho tehotenstva ani z toho, ze stale uvazujem nad potratom, neviem, zrejme hormony, ale bolo to neznesitelne a privadzalo ma to uz do sialenstva. A tak som sa zase zacala tocit v bludnom kruhu. Riesila som nezmysly ale aj zasadne veci. Chodilo mi hlavou, ze musime kupit surodenecky kocik, ze nemame kde dat v spalni druhu postielku, ze dcera bude musiet byt prestahovana k synovi do izby. Chcela som si ju naplno uzivat, nicim sa neobmedzovat, no zrazu bolo vsetko hore nohami. Viem, kraviny, nezmyselnosti, sama seba som sa prevravala. No potom prisli dalsie vtierave myslienky, ruptura maternice a veci s tym spojene. Ako povedal jeden z lekarov, tvrda prevencia. A tak som znova volala na kliniku a dostala dalsi termin.

         Par dni pred terminom mi pisala blizka kamaratka, ako sa mam, ci je vsetko v poriadku. Dlhsie sme neboli v kontakte kvoli mensej vymene nazorov. Tak som jej napisala, ze sa mi deje v zivote nieco hrozne, nechcela som to blizsie rozvijat. Na druhy den sme spolu volali, kde som jej oznamila, ze som tehotna. Ona mi na to radostnym hlasom hovori: "Lujza, to je ta akoze hrozna vec? Ved sa tes!" Dovody mojho zrutenia sveta som jej nemusela popisovat, ved vedela, ze som 9 mes. po sekcii. Znela vsak velmi optimisticky. Ked som jej povedala, ze mam termin na upt, velmi plakala, prehovarala ma, aby som to nerobila, ze to budem lutovat cely zivot. Moja odpod znela: "Ved ja by som to nedokazala spravit, nepojdem tam." No termin som si do poslednej chvile nechavala stale v zalohe.

           V ten vecer pred terminom sme sedeli s manzelom pri telke a stale sa o tom rozpravali, od kamaratky mi prisli povzbudzunuce spravy, pisala som jej, ze termin zajtra zrusim, uz som rozhodnuta a muz sa vyjadril, ze by ma tam ani nepustil...

    lujzassl
    14. okt 2021    Čítané 424x

    Moja spoveď - môj život pred a po UPT

    Časť 6.

           Niektore momenty, situacie, veci, rozhovory sa mi prehravaju v hlave stale dookola tak, ako rozhovor s mojou mamou. Predstavujem si, ako by som asi reagovala ja, keby sa mi prisla zdoverit moja dcera. Chcela by som vediet, ako sa citi, co preziva, co planuje a preco. Neviem, mozno raz pride za mnou moja dcera s tymto problemom a ja vdaka mojej mame budem vediet ako reagovat a vyvarujem sa toho, co som vycitala ja jej. Snad budem empatickejsia. 

           Ked som to hovorila mame, citila som sa ako pubertacka, co oznamuje, ze ju niekto nabuchal na diskoteke. Mozno aj preto, ze nemame velmi otvoreny ani kamaratsky vztah, citovo neutralny. Po jej prvotnom soku sa mi zdalo, ze sa potesila (hoci o vnucata nejavi velky zaujem, je to taka "5-minutova" starka, na 5 minut sa s nimi potesi a vracia naspät). Povedala som jej o svojich zdravotnych obavach, aj o tom, ze sa bojim, ci to zvladnem s tromi malymi detmi. Pozeram sa na to z pohladu toho, ako by som ja reagovala na svoju dceru. Asi by som sa jej blizsie pytala na tie rizika, ci to konzultovala aj s inymi lekarmi, povzbudila by som ju, ze jej pomozem, ze v tom neostane sama, snazila by som sa ju upokojit. Mozno preto som bola sklamana/prekvapena z jej reakcie, vlastne nereakcie, lebo to cele z jej strany bolo take nemastne, neslane. Preto ani na jej slova nikdy nezabudnem. Na mojo otazku, ci by bolo hrozne ist na upt, len sucho poznamenala "nebola by si prva, ani posledna." V podstate mala pravdu, len stale si hovorim, ja by som sa k svojej dcere inak zachovala, ale tak kazdy sme ini ci uz v komunikacii, rieseni problemov, ci prejavovani citov a ani jedno z toho mojej mame velmi dobre nejde. 

         A tak som sa stale tocila v bludnom kruhu. Na stole papiere na upt, tisickrat som ich mala v ruke. Nakoniec som vytocila cislo a dohodla si termin. Predstavovala som si, co si asi mysli pani na druhej strane telefonu. Bolo to divne, rozhovor prebiehal, ako by som si dohadovala termin k zubarovi. Do terminu som mala este stale niekolko dni na rozmyslenie. Neuzila som si synovu oslavu narodenin, ani jeho prvy den v skole. Neviete si ani len predstavit, co prezivate, ked sedite na oslave s blizkymi ludmi a viete, ze sa snazia o babätko. Keby som to moje, mohla presunut im.

           Pocity viny ma zozierali a vedeli sme s manzelom, ze to nie je spravne riesenie, chceli sme sa k tomu postavit zodpovedne. Znova som volala na kliniku a termin zrusila...

    lujzassl
    13. okt 2021    Čítané 994x

    Moja spoveď - môj život pred a po UPT

    Časť 5.

           Kazdu minutu dna som riesila stale to iste dookola. Kazdu minutu dna som bola inak rozhodnuta. Manzel stal pri mne. Otvorene sme sa rozpravali o tom, ze dalsie dieta nam skomplikuje zivotnu situaciu vo vsetkych smeroch, no zaroven sme sa chceli postavit k tomu zodpovedne. On asi viac ako ja. Z mojej strany sa zdravotny dovod dostal do uzadia, riesila som uz len to, ako zvladnem dve babätka a skolaka. Potrebovala som kazdu chvilu pocut, ze to zvladnem a bude to v poriadku. Manzel uz nezvladal moje stavy, uz bol z toho unaveny. Chcel, aby som sa uz definitivne rozhodla, stala si za tym, nemenila to a dala mu s tym uz pokoj. Keby bolo na nom, rozhodol by sa, dieta si nechat, no zaroven akceptoval moje rozhodnutie. Nevycitam mu to, ale s odstupom casu ma mrzi, ze na mna viac nenaliehal, aby som na upt nesla. Mrzi ma, ze viac nebojoval za nase dieta, lebo on to videl ovela triezvejsie ako ja. 

           Citila som, ze to musim niekomu povedat, niekomu doverihodnemu, nestrannemu, aby to videl inymi ocami ako ja. Tak podvedome som rozmyslala, ci by to mal byt niekto, kto ma dobre "prefacka" za to, co chcem urobit, prehovori mi do duse, bude mi to vsemozne vyhovarat alebo niekto, kto by ma za to neodsudil? Rozhodla som sa pre moju kolegynu, dlhorocnu kamaratku, matku, zrelu zenu po 40-ke, inteligentnu, empaticku osobu. Ked zdvihla telefon po zdvorilostnych uvodnych slovach to zo mna vybehlo. Ticho v telefone, povzdych "nooo, Lujza, viem, budes to mat tazke, ale zvladnes to, ale nech sa rozhodnes akokolvek, bude to to spravne riesenie." Neutralna odpoved, nemohla som asi ocakavat, ze ma bude prehovarat, aby som na upt nesla, ved rozhodnut sa musim len ja. Jej reakcia mi prisla "nech sa rozhodnes akokolvek......"  ako povzbudenie, ze za upt ma neodsudi, ze je to ok, ak sa tak rozhodnem. S odstupom casu to vnimam tak, ze ma nepodporila v spravom rozhodnuti. Vnutorne ma hneva, ze ma neprehovarala, aby som to nespravila. Zachovala sa vsak len diplomaticky. A preco ma hneva, ze ma "neprefackala" ? Pretoze asi mesiac po upt mi volala, ze je tehotna, neplanovane. Bola z toho v soku, (ja tiez) zena po 40-ke, dieta uz dospele, zdravotne problemy, uz sa na to jednoducho necitila, zvazovala upt. Vedela som, ze v jej pripade iba dramatizuje, ze by to nikdy nespravila. No, napriek tomu, som ju velmi podporovala, aby si dieta nechala, este v ten vecer po telefonate som jej napisala vela podpornych sprav. Na druhy den mi volala, ze dieta si necha a velmi sa nan tesi. Z tejto udalosti som bola este velmi dlho dost mimo. Cast mna ju podporovala, no cast mna, dufala, ze upt podstupi, aby som v tom nebola sama. Nedokazala som sa zmierit s tym, ze ja som ju vsemozne podporila, no ona mna nie. Ona sa spravne rozhodla, no ja nie, ona bude mat dieta, no ja nie. Nehnevam sa na nu, ale na seba. Zase je tam to "keby". " Keby inak doktor zareagoval, keby kamaratka inak zareagovala....ja viem, asi hladam vinnikov vsade naokolo, ja viem, rozhodnutie som spravila ja, nie oni. A ako to nakoniec skoncilo s jej tehotenstvom? Potratila spontanne. Hanbim sa za svoje pocity a myslienky, bolo mi to samozrejme luto, ale na druhej strane mi odlahlo. ( Neviem, ci je to zrovna ten spravny vyraz, ale tazko by som niesla pohlad na jej babätko za tychto okolnosti)

           Dalsi clovek v mojom zivote, ktory mi mal byt oporou, bola moja mama, no nestalo sa tak....

    lujzassl
    12. okt 2021    Čítané 639x

    Moja spoveď - môj život pred a po UPT

    Časť 4.

           Uz cestou od dr.som sa poriadne vyplakala. Hlavou mi islo, ze to musi ist aj nejako inak ako zabit svoje dieta. Manzelovi som zreprodukovala doktorov pohlad na vec. Aj jeho chytila panika. Pamätam si jeho slova "musis ist na potrat, nechcem prist o zenu a deti nemozu prist o mamu, co ked sa ti nieco naozaj stane." Nechapala som, co to hovori, ako mozem zabit vlastne dieta. Nechali sme to dozniet. 

           Na druhy den, ked prisiel z roboty to na mna vysypal. Ako googlil po internete a narazil na prispevky zien z modreho konika, ktore pisali, ze otehotneli po sekcii aj ovela skor ako ja a nic sa nestalo. Presne to iste som v ten den googlila aj ja. Zacali sme to spolu rozoberat a znovu sa zamotavat...kazdy organizmus je iny, maternica moze vydrzat aj nemusi, ja uz mam sekcie dve. Rozhodla som sa teda konzultovat to aj s inym lekarom. Dohodla som si termin prave v tom zariadeni, kde mi uz raz kyretaz robili. Na rovinu som povedala lekarovi, ze zvazujem upt zo dravotneho hladiska. Prehliadol ma a skonstatoval, ze jazva je zahojena, dovod na upt nevidi ale samozrejme mi nevie nic garantovat, moze sa stat, nemusi. Sestricka mi podala papiere na upt so slovami "pre istotu vam ich dam, ked si to rozmyslite, jednoducho ich vyhodite do kosa".

           Vysla som von z kliniky, kde ma uz cakal manzel. Sedeli sme na kave a mne sa kotulali slzy po lici. Manzel sa potesil sprave, ze upt nie je nutne. Jeho slova boli "zacinam si zvykat na ten pocit, ze budeme mat tretie dieta". No musela som mu povedat aj o svojich pocitoch..."vobec sa mi neulavilo a ani mi neodlahlo po tom vysetreni, ja som totiz dufala, ze mi to doktor ulahsi a povie, ze upt je nutne zo dravotnych dovodov" manzel ma natolko pozna, ze presne vedel preco sme sem merali cestu, nie preto, aby mi vyvratili nazor mojho dr., ale pre to, aby mi ho potvrdili. Bola som prekvapena a zaskocena sama zo seba. Stale som dookola omielala, ze musime kupit dalsiu postielku, surodenecky kocik a dalsie hluposti. Manzel ma uzemnoval, aby som neriesila hluposti. Zacala ma chytat panika, ako to zvladnem, doma babätko a zacinajuceho skolaka. 

           Nazor dvoch doktorov mi nestacil, bolo to 1:1 a mna ta panika vobec neprechadzala. Zavolala som mojej porodnicke, ktora mi robila sekciu. Popisala som jej moju situaciu a ani na jej slova nikdy nezabudnem, vlastne to bolo len jedno slovo, ktore mi dennodenne ide hlavou "DONOSIT".  Upt ani nepripustala, a tak som sa jej zacala pytat na nejake rizika. Bola optimisticka, ale od siesteho mesiaca nemam dvihat dceru na ruky a mat kludovy rezim. Po telefonate s nou sa mi prvykrat ulavilo a ja som si vydychla. No netrvalo to dlho, zase prisiel cervik pochybnosti. Chcela som si naplno uzivat vytuzenu dceru, byt obmedzena tym, ze ju nebudem moct dvihat...ani z praktickeho hladiska sa mi to nezdalo realne. Musim ju predsa tolkokrat dvihat cez den....nehladala som, ako sa to da, ale ako sa to neda. Nechcela som vidiet, ze je to iba docasne, ze tri mesiace kludoveho rezimu je nic, ak to ma zachranit zivot dietata.

           Ani jej nazor mi po case nestacil, hoci to uz bolo 2:1. A tak znovu nasledoval telefonat doktorovi do Martina. Znovu ten isty scenar a znovu slova, ktore sa mi v hlave dennodenne prehravaju "ucinili by ste tym tvrdu prevenciu". Uz to bolo 3:1.

           Nasledovali tie najhorsie dni mojho zivota (vlastne som si to vtedy myslela, tie najhorsie ma este len cakali)....

    lujzassl
    10. okt 2021    Čítané 729x

    Moja spoveď - môj život pred a po UPT

    Časť 2.

          Nikdy sme s manzelom nejako extra neplanovali pocet deti. Pamätam sa, ze som raz zazartovala s cislom styri, ale bol to len vtip, nakolko som to raz davno mala vyvestene. (Vtedy som ani len netusila, ze to cislo bude sediet, nie vsak na pocet deti, ale na pocet tehotenstiev).

           Ked sa nam narodil syn, ani vtedy sme este velmi neriesili, ci a kedy surodenca. Narodil sa sekciou, takze sme mali cas uvazovat o dalsom tehotenstve. Ked sa mu blizili tri roky, zacala som mat pocit, ze teraz je ten spravny cas. Ako sa hovori, zadarilo sa na prvu supu. Tehotenstvo bolo od prveho dna velmi zvlastne, citila som sa po psychickej stranke velmi zvlastne, nazvala by som to ludovo doslova tak, "ako by mi nieco liezlo na mozog" (podotykam, ze som nikdy nemala ziadne psychicke problemy). Tehotenstvo sa asi v 8.tyzdni skoncilo zamlcanym potratom. Vtedy som ani len netusila, ze sa este niekedy vratim na kliniku na podobny zakrok, aky som vtedy podstupila.

           S potratom som sa vyrovnala vdaka synovi a vedomiu, ze uz jedno dieta mame. Dalsie dlhe tri roky sme sa s manzelom pokusali o babätko, no nedarilo sa. Ako to uz byva, ked sme sa prestali na to sustredit, podarilo sa. Asi nikomu nemusim hovorit, ako sme sa tesili. Hoci prve tri mesiace som zila v strachu, potom som si tehotenstvo velmi uzivala. O to viac, ze to malo byt moje posledne tehotenstvo. Dcera prisla na svet tiez sekciou. Nie len tehotenstvo ale aj prve dni a mesiace som si uzivala ovela viac ako pri synovi. Uz som neriesila tolko zbytocnosti ako predtym, vsetko mi islo akosi lahsie, ved to poznate....Dcera bola neskutocne dobre a nenarocne babätko a ja som sa zacala pohravat s myslienkou na tretie dieta. Bolo to iba v rovine dotahovania si manzela, lebo on uz tretie dieta zasadne odmietal. Ani ja som to nemyslela celkom vazne, no u mna to bolo v zmysle, nie teraz, mozno neskor. Ale istu tuzbu som pocitovala...