Moja spoveď - môj život pred a po UPT

Časť 2.

      Nikdy sme s manzelom nejako extra neplanovali pocet deti. Pamätam sa, ze som raz zazartovala s cislom styri, ale bol to len vtip, nakolko som to raz davno mala vyvestene. (Vtedy som ani len netusila, ze to cislo bude sediet, nie vsak na pocet deti, ale na pocet tehotenstiev).

       Ked sa nam narodil syn, ani vtedy sme este velmi neriesili, ci a kedy surodenca. Narodil sa sekciou, takze sme mali cas uvazovat o dalsom tehotenstve. Ked sa mu blizili tri roky, zacala som mat pocit, ze teraz je ten spravny cas. Ako sa hovori, zadarilo sa na prvu supu. Tehotenstvo bolo od prveho dna velmi zvlastne, citila som sa po psychickej stranke velmi zvlastne, nazvala by som to ludovo doslova tak, "ako by mi nieco liezlo na mozog" (podotykam, ze som nikdy nemala ziadne psychicke problemy). Tehotenstvo sa asi v 8.tyzdni skoncilo zamlcanym potratom. Vtedy som ani len netusila, ze sa este niekedy vratim na kliniku na podobny zakrok, aky som vtedy podstupila.

       S potratom som sa vyrovnala vdaka synovi a vedomiu, ze uz jedno dieta mame. Dalsie dlhe tri roky sme sa s manzelom pokusali o babätko, no nedarilo sa. Ako to uz byva, ked sme sa prestali na to sustredit, podarilo sa. Asi nikomu nemusim hovorit, ako sme sa tesili. Hoci prve tri mesiace som zila v strachu, potom som si tehotenstvo velmi uzivala. O to viac, ze to malo byt moje posledne tehotenstvo. Dcera prisla na svet tiez sekciou. Nie len tehotenstvo ale aj prve dni a mesiace som si uzivala ovela viac ako pri synovi. Uz som neriesila tolko zbytocnosti ako predtym, vsetko mi islo akosi lahsie, ved to poznate....Dcera bola neskutocne dobre a nenarocne babätko a ja som sa zacala pohravat s myslienkou na tretie dieta. Bolo to iba v rovine dotahovania si manzela, lebo on uz tretie dieta zasadne odmietal. Ani ja som to nemyslela celkom vazne, no u mna to bolo v zmysle, nie teraz, mozno neskor. Ale istu tuzbu som pocitovala...