Dobrý večer, milé mamky.
Som mamou troch detí, žijem v šťastnom manželstve, ale aj tak by som potrebovala počuť názor niekoho nestranného.
Som si vedomá, že za posledné roky som prešla nejakou svojou zmenou, ale sú aj tak veci, ktoré ma dlhodobo trápia a neviem ich už objektívne riešiť . Píšem asi preto, že nechcem, aby ma nejaké životné okolnosti menili na niekoho, kým som nechcela nikdy byť. Bola som bezproblémové dieťa čo sa týka správania, vždy obľúbená u učiteľov, keďže som veriaca ,vždy som chcela, aby to, čo vyznávam, som aj žila. Ale napriek tomu, že mi možno širšie okolie dávalo najavo, že ma tak vníma, mám pocit, že ma ľudia berú do svojich životov tak z úcty....Nie preto, že by ma tam chceli mať. Som sa na tým tak aj zamýšľala, či som nepôsobila príliš moralisticky, alebo nejak divne....Si vážim u druhých, keď sú dobrí ,ale prirodzení a viem, že nie je správne, aby som bola manipulatívna a vynucovala si vzťahy, alebo pozornosť. Ale podľa mňa, každý túži po zdravých vzťahoch, kde cíti podporu a prijatie. A tu je môj problém. Napriek tomu, že som celé svoje dospievanie bola príkladná a doma veľmi nápomocná, pretože mám vážne chorú mamku od chvíle, keď som sa vydala som cítila , že mám byť samostatná a zdieľanie sa s nejakými úzkosťami o deti ,alebo takými pochybnosťami ,ktoré mávajú mamy by som mala zvládnuť sama. Moja svokra, ktorú vnímam ako dobrého človeka je celé roky rozbehaná. Nič nestíha. Keď sa stretneme je milá, príde na narodeniny nás, aj detí, ale to je celé...Niekedy pošle koláče deťom, ale nevolá nám, možno občas manželovi. Aktívne sa venuje švagrinniným deťom, aj my to tak povie, že ju potrebujú ,a normálne prizná, že vie, že sme boli na naše samy .Niekedy sa cítim jak zblbnutá.
Furt analyzujem, kde som v živote spravila chybu. Tak cítim, že nikto nie je dokonalý, tak ak chceme, aby nejak rodiny fungovali, som myslela, že bez útokov a obviňovaní, môže človek povedať, že ho niečo dusí, alebo ,že si dáva veci za vinu a mu to nerobí dobre....Dobre som vedela, že má človek začať od seba, tak už toľko čítam a počúvam, že jak sa to má dobre žiť, kedy byť ticho, ako nastaviť hranice, jak odpúšťať....Ale ma to bolí, veľa rokov....
Alebo nechápem,že keď sa majú súrodenci radi, jak nemôže vidieť niekto, že veci doma nie sú fér a to nenapraviť. Ale aj keď niečo také poviem, veci sa nemenia. ...Prijať to teda tak?
Ako súčasť života?