Ako porodiť Kamerunskú princeznú a petržalského kinga - dobrodružný blog pre mamy

Kapitola piata. Vlak do Varšavy.

Občas, teda, lepšie povedané málokedy, zaspia rýchlo. Zväščša je to ale takto: Mladšie kojíš. Staršie prikrývaš, lebo sa odkopalo. "Nechcem pinkať. Cem sa hať." "Zajtra sa budeme hrať." "Nie, tejaz." "Zajtra. Potrebuješ načerpať v noci energiu, aby sme sa mohli zajtra hrať a ísť von." "Vonku neni tma!" "Je tma." "Neni tma. Tam je švetielko." "To je okno." "Kde je šlnko? Špinka?" "Áno." "De špinka?" "Prosím, láska, už tíško, zobudíš bračeka." Braček zatiaľ stále cucká. "A de je mejačik?" "Mesiačik je za mrakmi." "A pečo je švetlo, keď mejačik je ža makmi?" "Prosím. Už pekne ležkaj a spinkaj." "Pši , pši, jen sa jeje, mačička ša okna meje." "Zlatíčko prosím." Druhé dieťa sa odtrhne od prsníka a pridáva sa rečou polročného dieťaťa. "A už spinkáme! tichúčko!" "Pečo neši doba? Pečo kičiš?" "Nekričím, len vravím." plačlivo: "Neši moja kamaatka?" "Som, len prosím spinkaj. "Mami?" "ÁNO?" "Toto je vodička?" "Áno toto je vodička." "A už ši doba?" "Ja som nebola zlá." "Mami?" "ÁNO?" "A babka mi nedaja neška pušuuuu!" plače. V duchu kričíš pomoc, kopeš do okolitých predmetov, rozbíjaš taniere, škubeš chlpy z plyšákov a driapeš steny. V skutočnosti povieš: "Zajtra ti dá pusu." "Mami?" "ÁNO?" "A čo jobi dedko?" Teraz už vreštíš z balkóna: NIÉÉÉ!, plačeš, rozkopávaš smetiaky a tlčieš všetkých naokolo. V duchu. V skutočnosti povieš: "Spinká." Druhé dieťa si veselo vrnká v tvojej náruči. Prvé dieťa konečne usína. Druhé dieťa sa pokúša dostať z tvojej náruče a začína si precvičovať slovíčko "tata". Umlčíš ho dudlom. Zaspáva. KONEČNE. Vychádzaš z izby a cítiš príjemnú vôňu, badáš svetlo sviečok z kúpeľne. Začneš sa v duchu tešiť. V duchu. V skutočnosti tvoj muž drieme v teplákoch na gauči. Už to nevydržal...

"Odchádzam pracovať do Varšavy."

povedal Marek a mne sa vtedy zdalo, že bol chladný ako klzisko. Tie tehotenské hormóny vedia prifarbiť všetko. Predstavujem si emočnú stupnicu. Od jedna do desať. Ale v tehotenstve to akosi skáče na neexistujúcich tridsaťdeväť - to keď sa rozplačete od šťastia keď herečka vo filme povie, že je tehotná a neexistujúcich mínus dvadsať - to keď sa rozplačete od smútku keď ide okolo sanitka... "Idem do Varšavy." by som definovala ako neexistujúcich mínus stodvanásť.

"A ja tu budem SAMA?!"  Sama, ehm, to sme ešte bývali v podnájme u Mareka. S piatimi ďalšími ľuďmi, z toho dvoma jeho súrodencami. Ale aby ho povýšili, rovná sa, aby nám vedel zabezpečiť lepšie živobytie, musel tam ísť. Vtedy mi to roztrhlo srdce.

Nebol ani na mojich promóciách. To je to mecheche v smiešnych talároch, kde sa celá rodina príde trošku ponudiť na siahodlhý ceremoniál. Na moje promócie prišiel jeden z dvoch mojich bratov. Teda... prišiel PO nich. Čakal ma pred Národným divadlom a v ruke držal červený karafiát. Šli sme na obed do Umelky. Syr s hranolkami. Boli to naozaj veľmi pekné promócie.

Presťahovala som sa do kamoškinho bytu, kde bývali dve lesbičky - vitariánky. Veľmi zaujímavá kombinácia. Osamelá tehoška a dve lesbické vitariánky. Jáj, škoda, že sme susedom nenahovorili, že to čakáme všetky tri spolu. Bola by sranda!

Začala som pracovať na reality show o varení - Masterschef. Mala som na starosti účinkujúcich. A to je jediná pozitívna myšlienka na toto obdobie. Teda myšlienka na nich. A ešte kostyméri boli v pohode. Inak by som toto obdobie rada utopila v spomienkach ako Morenu, spálila ho, udupala a ešte by som doňho aj kopla. Vonku bol vtedy totálny hic. K tomu Bratislava - žiaden sever Slovenska, žiadna príjemne povievajúca Orava! HIC! Celé sa to nakrúcalo v bývalej  rafinérii. Skleník. A ja v šiestom a siedmom mesiaci v ňom. Schody. Tristokrát hore dole. Lebo asistenti produkcie sú vlastne běhny. Stres. Krik. Nestíhačky. Od siedmej rána do desiatej večera. Sama na zastávke z Vlčieho hrdla na Dlháče. Divné pohľady. Žiadna odhľaduplnosť v električke. Si tehotná? Šak to neni je choroba! "Vy ste tá....nó...veď tá..." prihovorila sa mi zjavne psychicky chorá pani v nočnom buse domov. "Lisa Minneliová! Haha! Áno! Vy ste to! Však?!" "Nie" "Nie? Škoda." posmutnela. "Čakáte bábätko. To je pekné. Pozor na toho sviniara!" "Na koho?" "No na muža! Urobia decko a zdrhnú! Pozor na mužov!" výhražne sa rozhliadla po plnom autobuse. Chudák teta. Asi jej nejaký veľmi zlomil srdce.  Dvaapol mesiaca mi stačilo. Asi aj im so mnou: "Jasnééé! choďte si nakúpiť do Tesca." vravím súťažiacim, ktorí sa mi posťažovali, že by si chceli nakúpiť a nikto ich nechce pustiť. A ja, prvý krát robiaca na realityshow som im dovolila všetko. Lebo som ich mala rada. V ten večer telefonát: "To čo si urobila?!" "Prosím?" nechápala som. Keby som nebola tehotná, asi by sa so mnou bavili aj nepeknejšie. Totiž takto. Keď je sponzorom Billa a na kamere sa zrazu objaví dvadsať igeliťáčiek Tesco, asi to nebude najlepší nápad pustiť to v telke...

Bolo to naozaj smutné obdobie. Leto bolo nádherné, hoci príšerne teplé. Keď som mala voľno, šla som k Zuze na obed, rešili sme vtedy založenie našej firmy, alebo som sa sama prechádzala Starým mestom. To bol zlý nápad. Nie tá firma. Firma bol dobrý nápad. To mesto. Tehotné páriky! Fuj! Teda... nie fuj... ale... chápete... ja som si to brucho musela hladiť SAMA! Aj jesť zmrzku som musela SAMA! A za to ma môj malý špunt vždy radostne kamsi kopol. A vtedy sa to zmenilo zo smútku na romantiku. Romantika Ja a Moje dieťa. Dve drsné ženské uprostred horúcej Bratislavy plnej odporných tehotných párikov!

Tu sa potulujeme - dve drsné ženské -  v šiestom mesiaci po Bratislavských kaviarňach.

A keď prišiel raz za mesiac Marek, šli sme vtedy na 3D ultrazvuk. Poviem vám, vidieť ho, to vaše bábo, jeho tváričku, pršteky, počuť ako sa tam šuchce v tom mojom malom brušku, ako mu bije miniatúrne srdiečko... to sú pocity, ktoré vám nebudem popisovať, lebo sa mi nechce hľadať synonymá na slovo nádhera. Grande belazza! By povedali taliani. Ide o to, že už pri prvých ultrazvukoch sa s tým malým človiečikom totálne zžijete. Pozeráte na ten zašumený monitor a hádate kde sú končatiny a už ich milujete. Tie malé malilinké končatinky. Vaše kočatinky. Ktoré budete o pár mesiacov ovoniavať, či sú naozaj alebo sa vám len niečo strašne pekné sníva.

Keď som z tej bývalej rafinérky odchádzala v môj posledný pracovný deň, všetci jasne videli ako zo mňa spadol obrovský balvan. Chichotala som sa šťastím ako po odvare z nejakých veselých húb.

Lístok do Varšavy som mala už kúpený. Sadla som do vlaku a...

Takmer som si nesadla. Na mojom mieste sedela stará Poľka s gigantickou taškou a oproti nej ďalšia s rovnako veľkou taškou. Zabrali vlastne celé kupé. Ostalo len jedno jediné miestečko, kde som sa ledva zmestila. Nie, nedalo sa im vysvetliť, že miesto pri okne som si kúpila už pred tromi týždňami. Do kupé sa pokúšalo dostať viacero podivných indivíduí. Bol to nočný spoj. Myslím, že aj jediný. Tety na každého čosi po poľsky hulákali, rozčuľovali sa, že majú vypadnúť. Cítila som sa hrozne. Preklínala som Varšavu, vlaky, tety, tašky, vlaky, cestovné poriadky aj Marekovho zamestnávateľa. Až kým... Tetušky zamkli kupé, rozložili sedadlá na ležato a povedali mi, že si mám ľahnúť, trošku sa vyspať, veď to potrebujem ja, aj "dziecatko". Ony sa uskromnili kdesi v kútiku. Prikryli ma svetrom  a každého, kto sa pokúsil dostať do vnútra hnali kade ľahšie. Ráno sme sa pekne rozlúčili a Marek si ma na stanici vyzdvihol. Ďakujem tetušky!

Ak plánujete romantiku so svojim mužom, silno odporúčam Varšavu!

Toto obdobie môjho tehotenstva považujem za najkrajšie.

Veď posúďte samy:

Park Lazienki. Jeseň. On, ja, človiečik v bruchu.

Knižnica. Teda jej strecha. Áno, oni majú takú peknú knižnicu a my nie.

Pomaly, ale isto sa blížime k pôrodu.

Tešte sa na príhody z Prešovskej, snehom zaviatej pôrodnice!